Spisovateľka Jana Cigániková Mlčanie nie je cesta. Chcem, aby moje deti cítili bezpečie a dôveru, ktorá mne chýbala

Jana Cigániková, autorka debutu Bernardína a iné ženy, opisuje svoju náročnú cestu k materstvu. „Boli to cyklické obdobia. Niekoľko týždňov som jedla zdravo, chodila na prechádzky, snažila sa presne vystihnúť ovuláciu a potom, keď prišla menštruácia, nastalo opúšťanie sa – pila som alkohol, zatvárala sa v izbe a preplakala niekoľko dní,“ tvrdí Cigániková.

Vracia sa k momentom, ktoré zásadne ovplyvnili jej pocity „zlyhania“, až po rozhodnutie adoptovať si dve rómske deti. „Dva týždne sme s manželom neprehovorili takmer ani slovo, boli sme smutní a extrémne unavení. Chodili sme okolo seba a obaja sme vedeli, že sa musíme pohnúť ďalej,“ hovorí začínajúca spisovateľka. 

Rozpráva o tom, ako ju dôvera v priateľstve a profesionálne vedenie na ceste adopcie naučili prelomiť ticho, otvoriť sa prijatiu samej seba aj s chybami a učiť svoje deti, že hovoriť veci nahlas je jediná cesta k uzdraveniu.

Hovoríte otvorene o tom, že samu seba vnímate príliš kriticky a že to pramení z toho, čo ste zažili v detstve. Kde sa to začalo?

Ešte ako žiačku základnej školy ma zavolali uvádzať podujatie v dedine. Zvládla som to naozaj dobre. Keď som sa mamy po skončení akcie pýtala, čo na to hovorí, jej reakcia bola: „Stála si krivo a mala si krivé nohy.“ 

Nedávno som sa jej na to opýtala znova a jej odpoveď bola jednoduchá: „Nebola som zvyknutá chváliť.“ Sama to takto zažila, a preto nevedome nemôže zmeniť niečo, čo sama nedostala. 

Prečo to bol kľúčový moment?

Úprimne, veľmi som túžila po pochvale. Chcela som počuť, že napriek tréme a strachu som to zvládla dobre. Ten pocit pretrváva dodnes – vždy prežívam stres, keď mám stáť pred publikom, hoci som sa za tie roky naučila pretvarovať tak, že to ľudia nevidia. 

Uvedomujem si však, že moja mama mi dala to najlepšie, čo vedela. Sama poznala len tie isté vzorce a skutočne si myslela, že takto je to správne.

Vo svojej rodine to dnes vedome robíte inak?

Napriek tomu, že som navonok vnímala, že určité veci sa v našej rodine robia istým spôsobom, vnútorne som silno cítila, že niektoré veci chcem robiť inak. 

Pri prvom dieťati som to preto paradoxne preháňala: vedome som syna chválila neustále a dávala mu rôzne prívlastky. Jednoducho som nevedela, ako inak vyjadriť podporu, keď sa mu niečo podarilo. 

Musela som sa sebavzdelávať, učiť sa tú „abecedu“ podpory odznova. Nájsť spôsob, ako to odkomunikovať tak, aby dieťa necítilo neustály tlak na výkon a pocit, že musí byť stále úžasné. Pri druhom dieťati to už našťastie zvládam omnoho lepšie.

Cítite napriek uvedomeniu si týchto vzorcov vnútorný tlak na seba, že chcete byť „dosť dobrá“?

Realita je taká, že s tým pocitom neustále bojujem – bojujem s tým, aby som to už viac nechcela, aby som si vedela povedať, že ma to nedefinuje. To nenaplnenie našich citových pohárikov sa s vekom prenáša. Potom to pýtame, žiadame a prosíme od iných ľudí a robíme všetko pre to, len aby sme to konečne dostali. 

Celý život som cítila, že moji rodičia sú na mňa hrdí. Napriek kritickému pohľadu sme si uchovali krásny vzťah. Vždy ma totiž brali s chybami, nechali ma si ich prežiť a – čo je dôležité – nezachraňovali ma za každú cenu. Mali vo mňa dôveru, že to zvládnem.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keď to máte takto pomenované, z čoho potom vyplýva tá celková nespokojnosť sama so sebou? Je to len všeobecný pocit alebo je za tým nejaká konkrétna vec, ktorá to ešte ovplyvnila?

V skutočnosti som k sebe veľmi kritická. Vadia mi detaily – napríklad akú mám melódiu vety –, prekáža mi moja postava... Nerada sa na seba pozerám, ale cítim sa prirodzene, keď sa na mňa pozerajú druhí. 

Zlom v mojom sebavnímaní nastal, keď som mala deväť rokov a dostala som prvú menštruáciu. 

Ako to myslíte? 

Dovtedy som samu seba vnímala v škole ako obľúbenú. Táto skúsenosť ma natoľko zložila a otriasla mnou, že som o tom pol roka nevedela povedať ani mame. Schovávala som sa a kradla som jej vložky.

Nerozumiem. Prečo ste to tajili? 

Keď som mala asi šesť, začula som spolužiačky rozprávať sa o tom, že ženy pravidelne krvácajú. Nerozumela som tomu, a tak som sa mamy opýtala, či je to pravda. Povedala, že nie. 

Túto otázku som jej opakovala, lebo som nechápala, prečo by si to dievčatá vymýšľali. Keď som to v deviatich rokoch dostala, bol to šok, no okamžite sa mi vybavila spomienka na ich debatu. Doma som mlčala. 

Myslela som si, že je to niečo zlé, keď o tom moja mamina nechcela hovoriť. Že sa za to možno sama hanbí a že sa teda je za čo hanbiť. Bola som prvá v triede, nemala som sa s kým o tom poradiť. Keď sa to po polroku doma dozvedeli, o dva dni to vedeli aj spolužiaci a spolužiačky. Bolo to pre mňa ťažké.

To mlčanie a výsmech museli zásadne otriasť vaším vnútorným prežívaním a dôverou.

Áno, na veľmi dlhý čas som sa uzavrela sama do seba. Necítila som, že môžem niekomu veriť, nevedela som sa otvoriť ani spolužiačkam. 

Útočisko a bútľavú vŕbu som našla až v siedmom ročníku v jednej kamarátke, ktorá mi veľmi pomohla. 

Dnes so svojimi deťmi otvorene hovorím o telesných premenách a cykloch. Ak sa ma na niečo spýtajú, dostanú pravdivú odpoveď. Chcem, aby u mňa cítili bezpečie a dôveru.

Je možné, že tabuizovanie menštruácie zanechá v mladom dievčati trvalý pocit, že s jej telom nie je niečo v poriadku?

Určite. Doma sa o menštruácii hovorilo ako o chorobe, predpokladám, že presne tak, ako bola táto informácia a skúsenosť interpretovaná naprieč generáciami. 

Samozrejme, prišli aj ďalšie telesné zmeny, rástli mi prsia. Vyvinula som si averziu k behaniu na telesnej, ale keďže som školu reprezentovala ako bežkyňa, nemohla som sa z toho vyvliecť. Chlapci stáli popri dráhe a smiali sa. Pre sebavedomie mladého dievčaťa to boli ťažké chvíle.

Hovoríte o tom, že ste sa dlho uzatvárali do seba. Kedy nastal zlomový moment, keď ste si definitívne povedali, že mlčanie, či už o tele, pocitoch, alebo rodinných tajomstvách, naozaj nie je cesta?

Vo svojom vnútri som od začiatku cítila, že správne je byť sebavedomým dievčaťom, ktoré sa nehanbí prezliecť na telesnej, tak ako som to videla u iných spolužiačok. Čas zmierenia sa s tým bol dlhý.

Pomohlo mi hlboké priateľstvo s kamarátkou, neskôr manžel a deti. Avšak kamarátka bola vtedy alfou a omegou, pretože som jej mohla zveriť čokoľvek s absolútnou dôverou, že to nikomu neprezradí. Dôvera hrá doteraz v mojich vzťahoch prím, a ak ju niekto sklame, viem sa naozaj nahnevať.

Dokážete dnes, po rokoch, byť k svojej rodine úprimná?

Áno, dokážem byť veľmi úprimná. Až taká úprimná, že mi mama občas povie, že toto by si moji súrodenci nedovolili. 

To oslobodenie prišlo vo chvíli, keď mi prestalo záležať na tom, čo s tou informáciou okolie urobí. Svoje deti tiež vyzývam na to, aby sa nebáli hovoriť veci nahlas.

Spoločne s manželom ste prešli náročnou skúškou s neplodnosťou, ktorá napokon viedla k adopcii dvoch rómskych detí. Ako ste sa vyrovnávali s tým, že ste neplodná a nebudete mať biologické dieťa? 

Boli to cyklické obdobia. Niekoľko týždňov som jedla zdravo, chodila na prechádzky, snažila sa presne vystihnúť ovuláciu a potom, keď prišla menštruácia, nastalo opúšťanie sa – pila som alkohol, zatvárala sa v izbe a preplakala niekoľko dní. 

Napriek tomu som v kútiku duše vedela, že toto nie je dôvod, pre ktorý by ma manžel opustil. 

Zlyhávala som, cítila som sa menejcenná, nedostatočná ako žena. Prešlo niekoľko dní a opäť som pocítila, ako sa telo chce pripraviť na možné otehotnenie. Bola som pripravená ísť do ďalšieho úsilia. Takto to fungovalo asi päť rokov.

Napriek silnej túžbe po rodine rátali ste s tým, že možno biologické dieťa mať nebudete?

Je to zvláštne a nepamätám si na to, ale vo svojom starom denníku som našla vetu, ktorú som písala ešte ako dievča, že ja si deti asi adoptujem. Neviem, ako som na to prišla. 

Celú mladosť som chcela deti a túžila som po veľkej rodine. Keď sme sa snažili o bábätko, v podvedomí som stále cítila, že nie som tehotná. Ani nebudem. 

Čo ste cítili, keď sa to potvrdilo?

Hnevala som sa nielen na seba, ale aj na Boha. Úplne nezmyselne som sa hnevala na celý svet. Nechcela som sa stretávať s tehotnými kamarátkami, cítila som to ako obrovskú nespravodlivosť. Niektoré už čakali druhé dieťa a ja som nemala ani jedno. Bola som hlboko sklamaná.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako ste sa s manželom z tohto vnútorného boja napokon dostali k spoločnému prijatiu a sile, ktorá viedla k rozhodnutiu pre adopciu?

Keď sme dostali potvrdenie, že neplodnosť sa netýka len mňa, ale aj manžela, dostala som záchvat plaču. Podvedome som cítila obrovský tlak aj zo strany rodičov, ktorí túžili po vnúčati. 

Dva týždne sme s manželom neprehovorili takmer ani slovo, boli sme smutní a extrémne unavení. Chodili sme okolo seba a obaja sme vedeli, že sa musíme pohnúť ďalej. 

Verila som, že ten stav prejde. Potom manžel priniesol z úradu papiere na adopciu, položil ich na stôl a povedal: „Poďme ich vypísať.“ Spätne to vnímam ako najťažší moment z celého procesu adopcie – dospieť do bodu, keď si povieš: „Ideme do toho.“

Položením papierov sa zrejme začala tá racionálna časť procesu. Ostatné postupy sú už pevne a presne dané, čo nakoniec môže tú emocionálne náročnú cestu manželom a partnerom uľahčiť.

Nás sprevádzala organizácia OZ Návrat, ktorá to mala pripravené veľmi profesionálne a zároveň ľudsky. Najskôr sme sa stretli všetky páry, ktoré mali o adopciu záujem, a s mnohými sme si vytvorili priateľstvá. V tej rôznorodosti sme si navzájom porozumeli – každý mal iné podmienky, iné očakávania, iné životné cesty, no všetko bolo v poriadku. 

Nikto na nikoho neukazoval prstom, neodsudzoval. Cítili sme sa tam v bezpečí. Cez stretnutia so psychologičkou sme si vyjasnili vlastné názory, kam až na ceste adopcie chceme ísť, či už v otázke etnika, veku, zdravotných znevýhodnení, a naučili sme sa, ako s týmito informáciami ďalej pracovať.

Tieto stretnutia teda zrejme neboli primárne o praktických zručnostiach, ako je kŕmenie, prebaľovanie a manipulácia s bábätkom.

Presne tak. Ich hlavnou úlohou bolo pripraviť náš mozog na to, čo adopcia obnáša. Vysvetlili nám, prečo je kľúčové s deťmi otvorene hovoriť o tom, že sú adoptované, a ako poukazovať na ich rómstvo. 

Snažili sa nám pomôcť spojiť to s pozitívnymi konotáciami, aby sa dieťa necítilo pod tlakom, že pri nerómskych rodičoch nemôže byť Rómom. 

Pre nás bolo taktiež dôležité naučiť sa mať radi ich biologických rodičov, pretože deti samy budú cítiť postoj, ktorý v nich voči ich pôvodu my vyvolávame.

Vnímali ste to ako pocit, že vám niekto dal svoje dieťa?

Áno, a to je to najviac, čo mi niekto mohol dať. Ak to moje deti budú v budúcnosti potrebovať, budem rada, ak sa s ich biologickými rodičmi stretneme.

Aké boli reakcie rodiny a najbližšieho okolia na vaše rozhodnutie pre adopciu rómskych detí? 

Keďže sme sa rozhodli adoptovať si rómske deti, stretli sme sa s mnohými predsudkami už pred samotnou adopciou. Počúvali sme príbehy o tom, ako adopcia rómskeho dieťaťa do nerómskej rodiny nedopadla dobre.

Spracovať túto informáciu bolo pre našu rodinu určite náročné, ale osobné prijatie detí už bolo jednoduché. Mne veľmi pomohlo uvedomenie si, že my sme len sprievodcovia detí, my ich nevlastníme.

To, čo im dáme do života, je na nás, a čo im nedáme, je tiež na nás. Ale to, čo ony urobia s tým, čo dostali, je už na nich.

Ten pocit, držať bábätko, ktoré je vaše, musel byť mimoriadne silný a emotívny. 

Pocítila som to už pri vstupe do nemocnice, keď som kráčala chodbou k bábätku, o ktoré som sa zrazu mala začať starať. 

Spomínam si na tie veľké hnedé oči, ktoré hľadali niekoho, o koho sa budú môcť oprieť. Bola som dojatá. Držala som ho na rukách a bála som sa ho silno stískať, pretože nebol zvyknutý na objatia.

Teraz ste mamou dvoch detí. Po všetkých tých skúsenostiach a vnútornom zápase, s ktorými ste sa vyrovnávali už od detstva – dokážete sa dnes pozrieť na seba a povedať si: „Som dosť dobrá mama, manželka, sestra, dcéra, ja sama“?

Snažím sa hovoriť si to každý deň. Aj keď niečo pokazím, viem, že zajtra môžem začať odznova. 

Často sa ospravedlňujem svojmu manželovi aj deťom. Je pre mňa kľúčové, aby moje deti necítili vinu za to, za čo nemôžu.