Týždenný výber šéfredaktora Fico IV. prikladá do kotla. A od leta aj s pomocou nového kanálu propagandy

Premiér Robert Fico postupne odpočítava svoje kontrolné dni na ministerstvách, ktoré majú vždy rovnakú choreografiu: premiér navštívi ministra na jeho pôde, diskutujú za zatvorenými dverami, nasleduje výstup pred verejnosťou a zhrnutie výziev. Samo osebe je to dobrý formát, premiér ukazuje, že drží nad vládnymi prioritami taktovku, tlačí na ich presadzovanie, aj lenivejší ministri a ich aparáty musia byť v strehu.

Až na to, že v tomto prípade sledujeme celkom iné mentálne nastavenie.

Fica nezaujímajú systémové opatrenia, lepšie fungovanie štátu, škôl, nemocníc, súdov, podstatou jeho vládnej politiky je trestná výprava proti nepriateľom, ovládnutie štátu a nepretržitý konflikt a hra so strachom. Fico IV. je v ustavičnej kampani, aj keď je po voľbách, jeho cieľom je udržiavať voličov v bode varu a každý jeden týždeň im dodať viacnásobný dopamín, na čo využíva každú príležitosť vrátane tlačoviek s rezortnými ministrami.

V takto stvorenom virtuálnom svete sa nedá skončiť, dá sa len udržiavať či zvyšovať dávky.

Aj z tých spoločných tlačoviek je zrejmé, že nie každému ministrovi je táto rola príjemná, nervózni z Ficovej dominantnosti sú najmä v Hlase, možno aj preto Fico po istom čase začal s úsmevom hovoriť, že nejde o „kontrolné dni“, ale o „pracovné návštevy“ ministrov.

Najponižujúcejšia rola však pripadla jeho vlastným ministrom – každý vie, že zahraničná politika sa netvorí v okolí Juraja Blanára, ale na úrade vlády. Rovnako platí, že minister spravodlivosti Boris Susko je len niekto ako vedúci služobného úradu, pravými lídrami rezortu sú Ficovi poradcovia David Lindtner a Marek Para, ktorí stáli aj za novelou Trestného zákona.

Posledný pracovný týždeň Fica v rezortoch vyzeral takto: u Martiny Šimkovičovej si vzal na mušku „duchovných bezdomovcov“ a „zvrhlú kultúru“, u Suska opäť v sprievode Lindtnera a Paru zaútočil na Najvyšší súd, tentoraz na jeho samotné vedenie.

Tento útok na vrcholný orgán všeobecného súdnictva sa stupňuje. Začiatkom apríla žiadal premiér na Suskovej pôde disciplinárne stíhanie proti sudcom piateho senátu Najvyššieho súdu, Jurajovi Klimentovi a Petrovi Štiftovi.

Teraz v stredu Fico, Lindtner, Para s asistujúcim Suskom obvinili predsedu súdu Jána Šikutu, že kryje podozrenia z manipulácie s prideľovaním spisov, keď vedenie súdu odmietlo delegácii ministra sprístupniť záznamy o procese prerozdeľovania spisov cez informačný systém. Šikuta sa bráni tým, že zástupcovia ministerstva nežiadali záznamy o spisoch ani konkrétne spisy, ktoré by im inak sprístupnil, ale chceli databázu so všetkými spismi vrátane všetkých výpovedí a osobných údajov účastníkov jednotlivých konaní od roku 2019.

Niekto musí klamať. Podstatné je niečo iné: aj za bývalých ministrov sa na podnety z prostredia advokátov Smeru preverovali podozrenia z manipulácie s elektronickou podateľňou, pričom žiadne nezrovnalosti sa nepotvrdili.

Aj preto sa zdá, že zo strany Fica a spol. ide o vedomú provokáciu proti Šikutovi a Najvyššiemu súdu, ktorá postupuje podľa vyššieho plánu.

V prvom rade, po tom, čo vláda zrušila Úrad špeciálnej prokuratúry a čoskoro zreorganizuje NAKA, Fico a spol. presúvajú pozornosť na súdy, kde sa rozhodujú citlivé kauzy.

V žalúdku im leží najmä piaty odvolací senát, preto sa ho usilujú kriminalizovať a opakovane tlačia na Šikutu, aby sa sudcov z tohto senátu zbavil.

Otázkou však je, prečo Fico s takou brutalitou namieril na Šikutu, z ktorého po tomto týždni vyrába ďalšieho protivládneho disidenta, čo je pozícia, o ktorú stojí inak skôr alibistický Šikuta najmenej.

Predseda Najvyššieho súdu by Ficovi nemal nijako zvlášť prekážať: Šikuta je predsa v konflikte s Jurajom Klimentom, na ktorého podal aj disciplinárny návrh (pre incident z parkoviska medzi Klimentom a jeho kolegom Paludom).

Navyše, zo Šikutu sa nestal žiaden nositeľ pozitívnej zmeny, ako si to od neho sľubovala exministerka Kolíková a ďalší, ani neprispel k náprave pomerov na Najvyššom súde. Stačí menovať príklad predsedu trestnoprávneho kolégia Františka Moznera, ktorý až škandalóznym spôsobom zanedbáva svoju prácu.

Napriek tomu Fico kriminalizuje už aj Šikutu, ktorému sa končí mandát presne o rok v máji 2025. To isté robí aj Ústavnému súdu, keď minulý mesiac vyzval na odstúpenie jeho predsedu Ivana Fiačana. Takúto rétoriku proti ÚS si naposledy dovoľoval Vladimír Mečiar.

Zosadenie Fiačana ani Šikutu nemá Fico vo vlastnej moci, prečo to teda robí?

Ponúka sa viacero motívov, ten prvý je psychologický. Fico chce takto zastrašiť a paralyzovať sudcov z tých vyšších poschodí justičného systému, ktorí rozhodujú o dôležitých trestnoprávnych kauzách. Každému sudcovi má byť dnes zrejmé, že ak príde s verdiktom, ktorý sa Smeru nebude páčiť, premiér a jeho advokátska banda vystúpia na pôde ministerstva spravodlivosti a bez zábran pohrozia disciplinárnymi stíhaniami.

Po druhé, Fico sa pripravuje na ďalšie kroky, preto potrebuje voličov aj koalíciu mobilizovať na emócii, že krajiny sa zmocnil justičný „deep state“, s ktorým treba definitívne zatočiť. Onedlho dosadí cez parlament ďalších lojalistov do súdnej rady, ktorá o rok zvolí nové vedenie Najvyššieho súdu. Dnes sledujeme len predprípravu, je celkom zjavné, aké typy sudcov pod súčasným tlakom moci ochotne prijmú povýšenie.

Po tretie, agresívne tlačovky premiéra na ministerstve kultúry alebo spravodlivosti majú hlbší politický kontext. Robert Fico vie, že ako premiér bude prvýkrát čeliť tlaku nevyhnutnosti a kvôli konsolidácii verejných financií bude nútený siahnuť aj na dosiahnutý sociálny štandard. Ešte minulý rok sa zaprisahával, že konsolidovať sa bude maximálne o 0,5 percenta HDP ročne, dnes chápe, že to musí byť radikálnejšie a bolestnejšie, inak by jeho vládu finančné trhy tvrdo potrestali.

Stále nevieme, ako to chce neviditeľný minister financií dokázať pri všetkých obmedzeniach vlastnou politickou doktrínou a súčasne v čase, keď premiér víťazoslávne voličom dôchodcom oznamuje, že parlament odhlasoval trináste dôchodky za 900 miliónov eur ročne.

Budovanie dôchodcovskej republiky v situácii, keď vláda bude ďalšie roky poriadne škrtať, však nevyhnutne znamená, že to zabolí pracujúcu strednú triedu, kde má trojlístok Smer – Hlas – SNS tiež svojich voličov.

Fico si uvedomuje, že udržanie popularity a moci závisí od pravidelných dávok dopamínu určených nielen pre vlastné jadro, ale najmä pre antisystémových voličov, ktorí sa kedysi od Smeru odvrátili a ktorých si Fico v opozícii k sebe starostlivo pripútal.

V útokoch na opozíciu, médiá, mimovládky či sudcov preto nemôže poľaviť – a bude len prikladať do kotla.

STVR ako za Igora Kubiša?

V stredu vláda schválila zákon o novej STVR, stovky zamestnancov RTVS reagovali celodenným protestom v čiernom.

Hlavný problém nie je v samotnom zákone, dokonca ani v jeho účelovosti. Nijako pekne to nevyzeralo, ani keď Radičovej vláda bleskovým spôsobom zrušila dovtedy samostatnú televíziu a rozhlas a zriadila RTVS.

Ten ozajstný problém je v motívoch. Od pádu Mečiara v roku 1998 tu nebola vláda, ktorá by hovorila o ovládnutí verejnoprávnych médií takouto úzko straníckou rétorikou – v duchu hesla „teraz je rad na nás“.

Robert Fico sa po rokovaní vlády v Dolnej Krupej nijako neošíval: „Je to dôležité rozhodnutie, teraz sa obraciam k voličom vládnej koalície: voliči vládnej koalície veľmi jasne hovoria, urobte poriadok so slovenskou televíziou a rozhlasom, lebo sa to nedá pozerať ani počúvať. Tak my jednoducho reagujeme a predkladáme zákon, ktorý umožňuje urobiť takýto poriadok.“

Vzhľadom na mentálnu výbavu koalície nie je ťažké si predstaviť, ako bude tento nový poriadok vyzerať a aký formát manažérov či novinárov začne čoskoro utvárať podobu novej STVR.

Fico, Danko, Šimkovičová, Taraba a spol. už mesiace za potlesku takzvanej alternatívnej, pardon, novej provládnej mediálnej scény vykresľujú RTVS ako nepriateľské médium v rukách progresívnych aktivistov.

Celé je to nepodarená fikcia, no tento naratív usilovne buduje napríklad i denník Štandard, ktorý dokáže byť k vláde občas aj kritický. Jeho komentariát opakovane nabáda vládu, aby urobila vo verejnoprávnej televízii zásadný rez, pretože RTVS je roky ukážkou „politického aktivizmu“, razí „komsomolský štýl“.

To sa má prejavovať v jednostranných reláciách ako Silná zostava a Večera s Havranom, kde vo februári pozvali do diskusie o vojne diskutovať progresívcov vrátane „reportéra progresívneho Denníka N Forróa“ (poznámka na okraj: Forró nie je z Denníka N, ale reportérom na voľnej nohe a tí, ktorí ho čítajú a počúvajú, vedia, že na základe vlastných skúseností kritizuje mainstream, ako prikrášľuje úspechy Ukrajiny a podceňuje prevahu Ruska).

V Štandarde sa preto neobávajú, že z STVR sa stane „tvrdo provládna televízia v službách Smeru“, ale, naopak, tunajšou obavou je, že ani Ficovi s Dankom a so Šimkovičovou sa nepodarí „vykoreniť z verejnoprávnych médií progresívny fanatizmus“.

Aj takáto úzkosť vás môže ovládnuť, ak prepadnete paranoji, že jedinou hrozbou, ktorá účinkuje na tomto svete, sú všadeprítomní progresívci.

Je pravdou, že relácie Silná zostava a Večera s Havranom sú jednostrannými formátmi, kde spolu diskutujú najmä ľudia, ktorí si myslia to isté alebo odtiene toho istého. Čarom nechceného tejto kritiky je, že násobne väčšiu sledovanosť než tieto dve relácie dohromady má diskusná relácia Do kríža, ktorej moderátorom je šéfredaktor Štandardu Jaroslav Daniška. Je to tak plným právom, keďže tento formát má dobrú dramaturgiu a pestrý výber hostí je často garanciou zaujímavej polemiky.

Reči o progresívnom aktivizme sú tak v prípade RTVS pomerne smiešne a najmä účelové.

Strana Smer už vyše roka vystavuje ako symbol aktivizmu moderátorku Martu Jančkárovú, a to len pre minuloročný incident s nevpustením (nepozvaného) Ľuboša Blahu do jednej diskusie.

Jančkárová je pritom dlhoročnou verejnoprávnou novinárkou, ktorá sa dlhodobo rozhodne netešila obľube v liberálnych redakciách, keďže po odchode desiatok redaktorov a editorov na začiatku éry Rezníka v RTVS po krátkej prestávke pokračovala ako moderátorka. Jančkárovej, jej kolegovi Markovi Makarovi, z ktorého si Smer už tiež urobil terč, rovnako ďalším z RTVS možno vyčítať mnohé, ale ani vzdialene nie progresívny aktivizmus.

Mimochodom, ak je už reč o progresívnej RTVS, jej náboženské relácie vrátane omše na prvom okruhu Slovenského rozhlasu, ktoré sa vysielajú každú nedeľu dopoludnia, patria zaiste medzi najpočúvanejšie náboženské programy v Európe.

Skutočný problém s verejnoprávnou televíziou a rozhlasom je celkom iný. Dnes vieme, že po desiatkach rokov a viacerých pokusoch o reštart sa z nich nepodarilo vybudovať ctihodnú inštitúciu ako ČT. Chýbali zdroje aj silné osobnosti, ktoré by mali dostatočné a dlhodobé zázemie, aby inštitúcii vtlačili okrem nezávislosti aj istý étos a vyššiu kvalitu.

Je možné, že to za žiaden ďalší pokus ani nestojí a nemáme na to, aby verejnoprávne médiá boli lepšie než priemerné.

No i tak nie je jedno, čo s STVR hodlá urobiť vláda. Už teraz je očividné, že z dvoch stredoeurópskych modelov, českého a poľsko-maďarského, si vybrala ten druhý. V posledných rokoch som sa zhováral s viacerými konzervatívnymi Maďarmi a Poliakmi, ktorí sú kritickými voličmi Fideszu a PiS. Niektorí až s pocitmi hanby hovorili, ako ich vládne strany prekonali predošlé liberálne vlády a zmenili spravodajstvo a publicistiku na nástroj tupej propagandy ako z čias socializmu.

Hoci už nie sú 90. roky, keď bola veľká časť populácie odkázaná na niekoľko médií, v koalícii rozumejú tomu, že aj dnes má televízia (a jej obsah ďalej šírený na sociálnych sieťach) dosah na veľké publikum – najmä v kategórii 55 plus, ktorá je ich cieľovkou a bude čoraz početnejšia.

Otázkou je len to, ako a s kým to urobia, či to bude priamo hulvátske alebo nie až tak. Aj za Mečiara mal vývoj vo verejnoprávnej televízii viacero fáz, po riaditeľoch Ivanovi Stadtruckerovi a Jozefovi Darmovi prišiel na scénu Igor Kubiš so zopár na všetko odhodlanými jednotlivcami.

Tie početné stovky nahlas protestujúcich zamestnancov sú dobrou správou a vzhľadom na povesť RTVS až nečakaným zdrojom odporu. Od leta sa ukáže, či ten odpor donúti Fica IV. aspoň pribrzdiť.