Po prezidentských voľbách Čo bolo, čo bude, čo by malo byť

V prvom komentári v tomto roku (20. januára) som predpovedal: 

„... pán Korčok nemá šancu. Je to asi dobrý človek, určite dobrý diplomat, obstojný minister, ale charizmu má úradnícku, ako byrokrat... Ak pán Pellegrini bude zvolený… okamžite sa okolo neho vytvorí druhé centrum moci v opozícii proti premiérovi Ficovi. Obdoba situácie ‚prezident Kováč – premiér Mečiar‘… To je logika ústavného mechanizmu rozdelenia mocí v štáte medzi jednotlivé inštitúcie a jej obmedzenia tým, že inštitúcie sa vzájomne brzdia, vyvažujú, kontrolujú a tak svoju moc vzájomne obmedzujú. ‚Ambície jedných narážajú na ambície druhých‘ (James Madison, Listy federalistov, Federalista č. 51, rok 1788).“

Takže vlastne predpovede boli dve. Tá prvá sa už naplnila. A sami uvidíte, či sa naplní aj tá druhá. 

Pôjde to asi takto: úrad, funkcia dodáva človeku ambície a guráž. Už je niekto, nie nikto. Pán prezident. Chce stáť na vlastných nohách a mať vlastnú identitu, nielen tú odvodenú od Fica. A potom tie stretnutia so zahraničnými štátnikmi. Budú ho povzbudzovať a apelovať na neho. Prehovoria mu do duše. 

A on bude chcieť byť tou vľúdnejšou a príjemnejšou tvárou Slovenska. „Vľúdnejšou a príjemnejšou než kto?“ naštvane si začne pod nosom mrmlať Fico. A zaútočí na Pellegriniho ako prvý. Takto to bude. Len si na to počkajte.

Mnohí boli nadšení, že Ivan Korčok vyhral pred Petrom Pellegrinim v prvom kole až o nečakaných päť a pol percentuálneho bodu. Preto mali veľké očakávania, že má šancu vyhrať aj v kole druhom, a dúfali v to. Mal na svojej strane dynamiku (čo je správny preklad anglického „momentum“). 

Lenže toto očakávanie bolo neadekvátne od samotného počiatku. Pellegrini bol vždy favoritom preto, že reprezentoval nacionalisticko-socialistický blok, ktorý je v súčasnosti na Slovensku stále najpočetnejší. Ako tretí skončil v prvom kole Štefan Harabin so ziskom takmer dvanástich percent. Favorit nacionalisticko-psychopatických voličov. Bolo jasné, že tí v druhom kole podporia skôr nacionalisticko-socialistického Pellegriniho než kozmpolitno-centristicko-liberálneho Korčoka.

A to sa stalo, preto Pellegrini vyhral.

O optimizme a pesimizmeZápad bol na tom zle už veľakrát, ale vždy sa pozviechal

Roman Joch

Pritom v nacionalisticko-socialistickom tábore patrí k jeho liberálnemu krídlu; je vlastne tým najliberálnejším politikom v rámci tohto tábora. O Korčokovi niektorí tvrdili, že je umiernený konzervatívec. 

On sa však nikdy so žiadnou konzervatívnou kauzou neidentifikoval, vždy sa venoval zahraničnej politike a k domácej sa veľmi nevyjadroval. Na tú mal názory neutrálne, teda centristicko-liberálne.

Korčok v prvom kole uspel nad očakávania v mnohých regiónoch, ktoré nie sú liberálne, pretože ho podporilo KDH, strana síce malá, ale jednoznačne opozičná a kresťanskokonzervatívna. 

Korčok tak kandidoval ako kandidát celej opozície, teda ideologicky nesúrodého zlepenca od progresivistických radikálov cez liberálov až po kresťanských konzervatívcov. Tomu vďačil za svoj úspech v prvom kole.

Ale bolo to málo na víťazstvo v kole druhom, pretože nacionalisticko-socialistický blok, ktorý vyhral voľby do Národnej rady minulý rok v septembri, má stále podporu väčšiny voličov. Časom ju stratí, ale zatiaľ ju má.

Nemyslím si, že podpora Ivana Korčoka zo strany KDH bola chybou; naopak. Výrazný opozičný postoj voči súčasnej vláde je nutný. Preto podpora umierneného liberálneho kandidáta zo strany KDH mala zmysel. 

Dnes väčšinový nacionalisticko-socialistický blok sa časom začne drobiť a stratí väčšinu. 

Otázkou, samozrejme, je, ak v nejakých budúcich prezidentských voľbách budú tými dvoma kandidátmi národný socialista a kresťanský konzervatívec, či progresívni liberáli toho konzervatívca – aspoň ako pre nich menšie zlo – podporia. Dlh z prezidentských volieb 2024 za podporu Korčoka zo strany KDH, ako aj elementárna slušnosť a zdravý rozum by si to od nich vyžadovali. Ja však neverím, že to urobia; sú to totiž úzkoprsí ideologickí fanatici.

Ale pozrime sa do budúcnosti. Do Európskeho parlamentu kandidujú konzervatívci na dvoch kandidátkach, nie sú jednotní. Nech už tie voľby v júni dopadnú akokoľvek, toto by sa už nikdy nemalo opakovať. 

Je nutné, aby v slovenskej politike neboli len dva bloky, ale bloky tri. Keby boli iba dva, nacionalisticko-socialistický a liberálno-progresívny, bola by to tragédia Slovenska. Na jednej strane proruskí autoritári, na strane druhej extrémisti a blázni. Tragédia.

Politika po prezidentských voľbáchSlovenský konzervativizmus neexistuje. Dokedy si to necháme?

Šimon Sádovský

Preto je nutná tretia sila slovenskej politiky, tretí blok. Konzervatívny. Alebo kresťanskodemokratický. Je jedno, ako ho nazveme. Ale ten, ktorý sa dištancuje od Fica a zároveň nebude len príveskom progresívcov do počtu. Rovnako vzdialený od Fica i od progresívcov. 

Dnes väčšinový nacionalisticko-socialistický blok sa časom začne drobiť a stratí väčšinu. V nejakej podobe na Slovensku zostane; vždy tu bol, už od čias Mečiara. Tí ľudia nezmiznú, ale nebudú mať vždy väčšinu. 

Preto je nutná voči nim alternatíva. A tou progresívci byť nemôžu, pretože sú percentuálne zastropovanou ideologickou sektou. Ak by to bolo „národní socialisti verzus progresívci“, národní socialisti vždy vyhrajú, pretože ich je viac. Ak bude existovať tretia sila, konzervatívci, môžu občas vyhrať a potom zostavovať vládu. A rozhodnúť sa, s kým ako juniorským partnerom.

Je to vzdialená budúcnosť, ale ja jej obrysy už vidím.