Politika po prezidentských voľbách Slovenský konzervativizmus neexistuje. Dokedy si to necháme?

Slovenský konzervativizmus neexistuje. Dokedy si to necháme?
Ilustračné foto: unsplash.com (Martin Katler)
Spojiť sa s Ficom proti progresívcom alebo byť príveskom progresívcov proti Ficovi je falošná dilema.
10 minút čítania 10 min
Vypočuť článok
Politika po prezidentských voľbách / Slovenský konzervativizmus neexistuje. Dokedy si to necháme?
0:00
0:00
0:00 0:00
Šimon Sádovský
Šimon Sádovský
Ďalšie autorove články:

Reakcia na Martina Leidenfrosta Lepší príbeh „konzervatívneho Davosu“

Najčítanejšie

Deň
Týždeň

Po páde komunistického režimu vstupovali kresťania do spoločenského života a politiky na Slovensku oprávnene ako víťazi. Práve oni boli jedinou naozajstnou a masovou silou pevne stojacou proti komunistom počas celého trvania červenej totality.

Vtedy sa zdalo, že to, čo dnes označujeme ako konzervativizmus, bude samostatným a životaschopným prúdom slovenskej politiky a verejného života vo všeobecnosti.

Posledné prezidentské voľby a najmä kampaň, ktorá im predchádzala, však naplno ukázali to, čo sme už dlhší čas tušili, len sme si to nechceli pripustiť. Konzervativizmus ako samostatný a životaschopný prúd slovenskej politiky a verejného života už prakticky neexistuje.

Falošná dilema v politike a občianskom živote

My konzervatívci sme nekonečne dlho uviaznutí v riešení falošnej dilemy – či sa spojiť s Ficom proti progresívcom alebo byť príveskom progresívcov proti Ficovi. Nevieme ponúknuť samostatný príbeh, naplno konzervatívny. Efektívne robíme iba roztlieskavačov pre jednu alebo druhú stranu. Ako na poli politiky, tak na poli občianskeho života.

Pretože verejný život nie je iba stranícka politika. Je to každá diskusia s kolegami pri obede, keď príde na to reč. Sú to naše facebookové statusy – alebo statusy, ktoré by sa žiadalo napísať, no zo strachu radšej mlčíme. Sú to médiá, ktoré sledujeme a dávame im svoje peniaze – aj tie, ktoré nesledujeme alebo sme príliš skúpi im poslať svoje peniaze, hoci do spoločnosti vnášajú nami deklarované hodnotové postoje.

Nekonečne dlho sme uviaznutí v riešení falošnej dilemy – či sa spojiť s Ficom proti progresívcom alebo byť príveskom progresívcov proti Ficovi. Nevieme ponúknuť samostatný príbeh, efektívne robíme iba roztlieskavačov pre jednu alebo druhú stranu.

Sú to naše rozhodnutia, ktoré organizácie budeme alebo nebudeme pravidelne finančne podporovať. Rozhodnutia, pre ktorých politikov budeme ochotní pracovať a tak im zvyšovať výtlak, nad ktorými budeme ohŕňať nosom a pre ktorých kategoricky odmietneme aj čisto odbornú, apolitickú prácu.

Jedni z nás sa uspokojili s nekonečným opakovaním mantry „lebo Fico“ a pohoršovaním sa nad tým či oným výrokom farára Kuffu. Druhí z nás, ktorí si často správne uvedomujú, akým totalitným extrémom je progresivizmus, úplne vážne považujú postkomunistov zo Smeru a z Hlasu za tých, čo nás majú pred týmto extrémom zachrániť.

Pred pár mesiacmi som pre European Conservative napísal článok Fico, Progressives, and Slovak Christian-Conservative Dilemma. Jeho téza stále platí. Sme uviaznutí vo falošnej dileme – sú lepší starí marxisti ficovského strihu alebo tí mladí pod vlajkami dúhy a pokroku?

Práve na vzájomné hádky o tejto dileme míňame najviac nášho času a energie – mentálnej aj emočnej. Vadíme sa o tom so starými priateľmi z UpeCe, eRka alebo Godzone. Vadíme sa o tom pri rodinných obedoch. Vadia sa o tom naši politickí reprezentanti. Vadíme sa o tom v tej malinkej časti prostredia mimovládok, kde ešte existujeme. Vyčerpáva nás to.

Pritom odpoveď je jednoduchá – lepší je konzervativizmus. Plnohodnotný a odvážny. Bez potreby sa každé jedny voľby vopred strkať do priazne jedným alebo druhým s naivnou predstavou, že práve teraz ide o ten posledný, priam eschatologický boj dobra a zla a že keď sa nepridáme vopred ešte pred voľbami k tým či oným, skončí demokracia alebo zajtra nevyjde slnko.

Konzervativizmus nie je to isté čo kresťanstvo

Rozumieme však, čo konzervativizmus je? Priznám sa, tento pojem nemám až tak rád. Môže sa zdať, že ide o konzervovanie aktuálneho stavu – nech je akýkoľvek. Radšej by som hovoril o prístupe k otázkam verejného života z pohľadu princípov veľkej dvetisícročnej kresťanskej západnej tradície. Skúste si to však vysloviť trikrát za sebou. Uspokojme sa teda s tým, že sa budeme naďalej volať konzervatívci.

Konzervativizmus nie je iba o tom byť „slušný“, čo dnes už znamená všetko a zároveň nič. V prvom rade dajme pojmom trochu matematickej presnosti – konzervativizmus nie je to isté ako kresťanstvo, avšak úzko spolu súvisia. Konzervativizmus je politický postoj a v širšom zmysle postoj verejného života alebo občiansky postoj. Kresťanstvo je náboženské presvedčenie.

Konzervativizmus, to je jasná a dobrá predstava o tom, ako usporiadať verejné záležitosti tu a teraz, na tejto zemi a v tomto konkrétnom čase – čo to znamená spoločné dobro a ako ho dosahovať. Kresťanstvo je odpoveďou na základnú otázku o zmysle života teraz a vo večnosti.

Nositeľom konzervativizmu majú byť občania združení do konkrétnych organizácií – napríklad vzdelávacích, aktivistických alebo politických strán. Konzervativizmus je občiansky postoj. Nositeľom kresťanstva je a má byť cirkev.

Konzervativizmus je občiansky postoj pevne stojaci na prirodzenom zákone, tak ako ho sformulovala veľká dvetisícročná kresťanská tradícia. Vo veľkom zjednodušení je to postoj stojaci na štvrtom až desiatom prikázaní Desatora, teda tých, ktoré nepredpokladajú náboženskú vieru a týkajú sa usporiadania vzťahov človeka k sebe samému a ľuďom okolo neho. Na spoznanie ich správnosti stačí prirodzený rozum.

Zastať sa ľudskej dôstojnosti v celej jej komplexnosti

Konzervativizmus, to znamená zároveň nekradnúť, ako aj nezabíjať – a k vraždeniu tých najbezbrannejších pristupovať s minimálne rovnakou vervou ako k ekonomickej korupcii štátnych orgánov. Konzervativizmus znamená naraz a naplno vnášať do verejného života hodnotu monogamného manželstva a práva detí na otca a matku.

Konzervativizmus znamená úctu k poctivej práci a súkromnému vlastníctvu, je to tiež zápas o slobodu slova, ale aj pomenovanie problematickosti ľudí ako Daniel Bombic.

Konzervativizmus však znamená ešte viac. Úctu k poctivej práci a súkromnému vlastníctvu. Znamená snahu o podporu ozajstnej podnikavosti naproti stále rastúcemu zdaňovaniu. Znamená aj uvedomiť si, že problémy treba riešiť čo najbližšie k ich koreňom.

Je to ochrana slovenských živnostníkov a podnikateľov voči rozpínavosti nadnárodných korporátov. Ochrana národného štátu a jeho suverenity pred rozpínavosťou byrokratického aparátu Európskej únie. Je to však aj triezve uvedomenie si, že ako malý národ potrebujeme rozumné medzinárodné spojenectvá, v ktorých budeme vystupovať ako svojstojný partner.

Inak povedané, konzervativizmus, to je snaha nájsť triezvy balans. Naproti utópiám o európskom superštáte a bezchybnom Západe, ktorý treba iba do bodky skopírovať. Naproti utópiám o záchrane, ktorá má prísť z Moskvy.

Konzervativizmus je zápas o slobodu slova a prejavu naproti snahe zakazovať všetok prejav priečiaci sa progresívnej ideológii. Rovnako je to triezve pomenovanie problematickosti ľudí ako Daniel Bombic.

Konzervativizmus, to je postoj naplno sa zastať ľudskej dôstojnosti v celej jej komplexnosti. Navzdory dobovým ideológiám, ktoré človeka vždy zredukujú na jeden z dobrých konzervatívnych princípov, úplne ho vytrhnú mimo kontextu všetkého ostatného a za mohutného nadšenia médií a následne davov sa moralisticky pohoršujú nad všetkými, ktorí si dovolia namietať.

Ako to spravil nacizmus s princípom národného sebaurčenia, tak to spravil komunizmus s úctou k práci jednoduchého robotníka a rovnako to robí progresivizmus so slobodou.

Progresívny príbeh nie je náš

Začiatkom minulého novembra sme sa s Martinom Leidenfrostom v Postoji rozprávali o konferencii ARC, na ktorej sme sa obaja zúčastnili. Jej cieľom bolo priniesť lepší príbeh pre západnú civilizáciu založený na chápaní človeka a spoločnosti v duchu dvetisícročnej kresťanskej západnej tradície. Na Slovensku sme si zatiaľ na to úplne naplno netrúfli.

František Mikloško pred pár dňami spomínal, že KDH ako reprezentanta konzervativizmu chceli v minulosti vykostiť komunisti a Mečiar. Je to tak, no potrebujeme prestať byť naivní aj k druhej strane. Však toho vykosťovania a podrazov bolo omnoho viacej. Boli to liberálni občianski disidenti z VPN, ktorí sa hneď po páde komunistického režimu spojili s bývalými špičkami komunistickej strany a vytiahli do boja proti KDH, z ktorého začali veľmi pohotovo vyrábať najväčšiu hrozbu pre demokraciu v krajine.

Veľakrát som sa rozprával s bývalými členmi a priaznivcami KDH, ktorí majú stále v živej pamäti, ako ich po celom Slovensku označovali za čiernu totalitu. Boli to vtedajší liberáli, ktorí sa snažili KDH rozložiť v SDK.

A boli to ich priami potomkovia, dnešní progresívci, ktorí hneď po voľbách 2020 začali strašiť konzervatívnou revolúciou, viedli podlé mediálne kampane voči konzervatívnym politikom, na základe ktorých sa im podarilo odstaviť ministra Krajčího a dosadiť progresívne konajúceho Lengvarského.

Boli to progresívci, ktorí v ďalšom z bájnych pokusov spájať konzervatívcov a liberálov v mene „väčšieho dobra“ – v strane Za ľudí – intrigovali proti Veronike Remišovej, až nakoniec odišli do SaS.

Boli to progresívne médiá a politici, ktorí z Anny Záborskej vyrobili verejného nepriateľa za to, že sa snažila aspoň kozmeticky pomôcť tehotným ženám tlačeným k tomu, aby si nechali vziať svoje dieťa.

Nerobme roztlieskavačov, máme vlastnú ponuku

Potrebujeme písať vlastný príbeh oveľa odvážnejšie, než sme to robili doteraz. Hovoriť, čo si myslíme, s plnou vážnosťou a odvážne – bez ohľadu na krivé pohľady tých či oných. Necenzurovať sa v súkromnom ani vo verejnom živote.

Robiť to s úctou, ale rozhodne. A v politike neskákať na naivné spojenectvá s tými či onými.

Samozrejme, diskutujme, stretávajme sa s progresívcami aj so smerákmi, pokojne vystupujme v ich médiách, ak o to majú záujem. V tejto krajine žijeme všetci spolu. Buďme priatelia v práci, v škole alebo na sídlisku, vyžadujme v týchto priateľstvách vzájomnú úctu a nedajme sa vysmievať.

Politické spojenectvá sú však o niečom inom. Potrebujeme si veľmi jasne uvedomiť rozdiel medzi tým, čo znamená ísť s niekým po voľbách do koalície – a robiť toto rozhodnutie vždy nanovo, podľa aktuálnych výsledkov a situácie –, a medzi ustavičným robením fanklubu a roztlieskavačov.

Je nás dosť, zatiaľ sme však nenabrali dostatok odvahy. Chceme sa ďalších dvadsať rokov večne hádať, či je lepšie zlomiť si pravú ruku alebo ľavú? Alebo budeme naplno žiť a ponúkať vlastný príbeh?

Zobraziť diskusiu
Súvisiace témy
voľby Robert Fico politika Prezidentské voľby
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk

Exkluzívny obsah pre našich podporovateľov

Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.

Pridajte sa k našim podporovateľom.

Podporiť 5€
Ttoto je message Zavrieť