Supervolebný rok Americké voľby budú také dramatické, ako sme ich zatiaľ ešte nevideli

Čaká nás supervolebný rok. Prezidentské voľby na Tchaj-wane nedávno prebehli (vyhral kandidát, ktorý nechce slobodný ostrov približovať k totalitnej Číne, aby Tchaj-wan neskončil ako Hong Kong, kedysi taktiež slobodný ostrov, až do času, keď ho „objal“ čínsky drak).

Ale pre nás budú oveľa zaujímavejšie ďalšie voľby: tie prezidentské u nás, na Slovensku (prvé kolo bude na konci marca, druhé kolo o dva týždne neskôr na začiatku apríla); potom voľby do Európskeho parlamentu – svojimi implikáciami čím ďalej, tým dôležitejšie (v prvej dekáde júna); no a 5. novembra prezidentské i kongresové voľby v USA, svojím globálnym dosahom dôležité pre každú krajinu sveta.

Ad slovenské prezidentské voľby: Vždy som bol presvedčený, že pani prezidentka oznámila svoje rozhodnutie opäť nekandidovať príliš skoro. Tým zbytočne oslabila svoju mocenskú pozíciu v slovenskej politike; americkou terminológiou sa stala tzv. „lame duck“ (akým sa stáva americký prezident na konci svojho druhého prezidentského obdobia, keď už kandidovať nemôže a každý premýšľa, koho podporí, koho bude voliť, kto sa stane budúcim prezidentom...).

Svoje rozhodnutie nekandidovať mala najskôr oznámiť až tento rok, napr. v novoročnom prejave. Najskôr. Viem, ľudsky jej nefér osobné útoky proti nej už liezli krkom a mala toho dosť, ale politická racionalita mala prevážiť nad osobnými pocitmi.

A vôbec, možno by prišla k záveru, že kandidovať opäť bude! V terajšej situácii by mala slušnú šancu uspieť. Ako predstaviteľka a symbol odporu proti súčasným mocipánom, ktorí už začínajú robiť politické nevynútené chyby. Jej kampaň by mohla byť založené na hesle: „Chcete, aby všetka moc v štáte bola v jedných rukách? Ja tiež nie“.

Lenže aby mohla uspieť, musela by reprezentovať širokú koalíciu od progresívcov až po konzervatívcov – a ja si nie som istý, že je vnútorne, psychologicky spôsobilá niečo ponúknuť tým druhým. Ale stalo sa, už oznámila, že kandidovať nebude; keby však, akokoľvek nepravdepodobne, oznámila, že v tejto situácii kandidovať bude, bol by to „game-changer“.

Pani prezidentka oznámila svoje rozhodnutie opäť nekandidovať príliš skoro.Zdieľať

A teraz malá prognóza: Pán Korčok nemá šancu. Je to asi dobrý človek, určite dobrý diplomat, obstojný minister, ale charizmu má úradnícku ako byrokrat, teda žiadnu. Ako pán Šefčovič.

Ak pán Pellegrini bude zvolený – všetko terajšie prieskumy tomu napovedajú, ale za tri mesiace sa toho môže zmeniť veľa –, okamžite sa okolo neho vytvorí druhé centrum moci v opozícii proti premiérovi Ficovi. Obdoba situácie „prezident Kováč – premiér Mečiar“, ale silnejšia a intenzívnejšia.

Už aj vrabce na strechách si čvirikajú, že osobne sa páni Fico a Pellegríni v láske príliš nemajú. To sa ešte zosilní v situácii, keď každý z nich bude mať svoju ústavnú funkciu a bude – nielen chrániť, ale aj – napínať na maximum jej ústavné právomoci a privilégiá. To je logika ústavného mechanizmu rozdelenia mocí v štáte medzi jednotlivé inštitúcie a jej obmedzenia tým, že inštitúcie sa vzájomne brzdia, vyvažujú, kontrolujú a tak svoju moc vzájomne obmedzujú. „Ambície jedných narážajú na ambície druhých“ (James Madison, Listy federalistov, Federalista č. 51, rok 1788).

Dokonca by sme mohli odhadnúť, že prípadný prezident Pellegrini by bol najefektívnejšou opozíciou proti premiérovi Ficovi, pretože hlavná opozičná strana Progresívne Slovensko je ideologický projekt, nespôsobilý pre praktickú politiku.

Jeho voliči mali jednu hlavnú túžbu: Aby zastavili Fica, zabránili jeho návratu k moci. To sa PS nepodarilo. Ako opozičná strana vedúca zákopovú vojnu proti vláde bude impotentná. Preto v budúcich voľbách do Národnej rady sa mnohí jej voliči poobhliadnu po niekom efektívnejšom.

Ad voľby do Európskeho parlamentu: Tá zásadná otázka je, či sa podarí rozhodiť doterajší pomer síl v tejto inštitúcii. Od prvýkrát voleného EP v roku 1979 až doteraz – teda neuveriteľných štyridsaťpäť rokov – v ňom vládla tá istá koalícia kresťanských demokratov, sociálnych demokratov a liberálnych demokratov (pod rôznymi názvami parlamentných frakcií).

S tým, že výdatne na nich mali v poslednom desaťročí vplyv Zelení, ktorých tak môžeme považovať za ďalšiu vládnucu frakciu.

Toto je nezdravé. Keď tí istí ľudia sú pri moci tak dlho v mene „veľkej koalície“ a „konsenzu“, je to nezdravé. Začne to zapáchať. Chce to zmenu. Mne by nevadilo, keby sme raz mali v EP ľavicovú väčšinu (socialisti, Zelení, liberáli, strany ešte naľavo od socialistov) – a teda aj takú Európsku komisiu, ak následne bude v EP pravicová väčšia (kresťanskí demokrati, konzervatívci, niektorí rozumnejší nacionalisti a euroskeptici) – a potom aj taká Európska komisia.

Navyše tým, že vplyv Zelených narastal, boli kresťanskí demokrati a ich názory čím ďalej, tým viac marginalizované socialistami a liberálmi. „Nepáči sa vám to? Pre nás nie ste potrební, máme Zelených...“ – mohli počuť od socialistov a liberálov. A tak sa Európska ľudová strana (kresťanskí demokrati), len aby sa udržali pri moci, posúvala stále viac doľava; táto komisia Ursuly von der Leyen bola tá najľavicovejšia vôbec. A to je neudržateľné, ľudia chcú alternatívu.

Takže európske voľby do EP v roku 2024 budú o otázke tejto: Bude aj naďalej zachovaný doterajší status quo? Nech už Európania volia akokoľvek, vždycky budú vládnuť tí istí, lebo tri frakcie sa na svojom oligopole moci opäť dohodnú? Alebo nastane zmena, doterajší konsenzus sa rozpadne a európski ľudovci sa konečne vzmužia a vytvoria koalíciu s konzervatívcami a rozumnejšími euroskeptikmi? A tejto otázke budú voľby o EP v júni.

Ad americké voľby: Budú dramatické. Také dramatické, ako sme zatiaľ asi ešte nevideli. A vôbec nie je jasné, či do konca roku 2024 bude známy výsledok, kto vlastne vyhral. O tomto budeme ešte písať; teraz len stručne: je v podstate jasné, že republikánsku nomináciu získa Donald Trump.

Taktiež bez problémov by tú demokratickú mal získať Joe Biden. Je len otázkou, či u demokratov bude na neho tlak, aby už nekandidoval a uvoľnil miesto niekomu mladšiemu či mladšej, kto by ľahšie porazil Trumpa (pretože zatiaľ to vyzerá tak, že Trump porazí Bidena). Ak nie, bude to súboj dvoch starcov, z ktorých nie je nadšená väčšina Američanov. Väčšina Američanov nechce ani Bidena, ani Trumpa. Nakoniec sa to môže skončiť tak, že si budú musieť vybrať práve jedného z nich.

Tak to by sme mali tie voľby najdôležitejšie. Nezabudol som však na niečo? Áno, predsa na prezidentské voľby v Rusku! Už v polovici marca. To bude tesné, veľmi tesné, ten výsledok medzi... druhým a tretím v nich. A koľko kandidátov a politikov bude opäť takých neopatrných, že vypadnú z okna...

Pozrite sa, Rusko nie je krajina ako každý iná. Je to diktatúra – a naviac nám nepriateľská. Voloďa Putin je u moci už štvrťstoročie – a kandiduje opäť, na ďalších šesť rokov. Pinochet bol pri moci šestnásť rokov, potom dobrovoľne odišiel. Taktiež Helmut Kohl a Angela Merkel boli kancelármi šestnásť rokov, štyri volebné obdobia. Ale Putinovi ani dvadsaťštyri rokov nestačí. Chce viac. Tak moc mu chutná moc. To je vždy príznak niečoho zhnitého, skorumpovaného a odporného v štáte a spoločnosti.

Keby Rusko – krajina, kde nie je žiadna úcta k životu človeka a žiadne obmedzenie moci štátu, kde málo lojálni politici rutinne vypadávajú z okien – bolo len diktatúrou, a to nie nám nepriateľskou, bolo by mi to jedno. Rovnako ako mi je jedno, že Saudská Arábia je diktatúra. Ale nie nám nepriateľská. Rusko je. Chce nás ovládnuť a urobiť z nás opäť svoje satelity. Je to náš nepriateľ.

Neverte nikomu, kto chce byť pri moci viac ako šestnásť rokov. Keď to stačilo Pinochetovi, Kohlovi i Merkelovej, malo by to stačiť každému.