O optimizme a pesimizme Západ bol na tom zle už veľakrát, ale vždy sa pozviechal

Traduje sa, nie celkom neprávom, že konzervatívci, konzervativizmus sú pesimisti; a ľavica, revolučná či progresívna, sú optimisti.

Oproti tomu, čo ľavica od čias Veľkej francúzskej revolúcie vnímala ako pokrok, konzervatívci mali pohľad skôr skeptický a niekedy až pesimistický; niektorí z nich mnohé z toho vnímali ako cestu do pekla.

A vzhľadom na to, že v 10., 20. a 30. rokoch 20. storočia „pokrok“ priniesol také „krásy“ ako komunizmus, fašizmus a nacizmus, len ťažko je možné tvrdiť, že aspoň v tomto konzervatívci pravdu nemali.

Jeden kontrarevolucionár 19. storočia, Fridrich zo Schwarzenbergu, ktorý sa zúčastnil na mnohých európskych kontrarevolúciách tej doby, od Španielska až po Halič, a hovoril si „posledný lancknecht“, rád zdôrazňoval: „Nie rozvážne dopredu, ale rozhodne dozadu, pretože pred nami je priepasť.“

Naopak, ľavica bola presvedčená, že vďaka nej nás čaká svetlý zajtrajšok a možno aj raj na zemi.

Lenže to sa začalo meniť v 60. a 70. rokoch 20. storočia, keď si ľavica a pravica akoby vymenili temperament.

Ľavica, vtedy tzv. Nová ľavica (dnes hlavný prúd ľavice západnej), sa stala pesimistickou: ovládnu nás stroje a roboty, chemikálie nám otrávia prírodu, naše životy i nás všetkých, všetci zomrieme v atómovej vojne, ktorú ako ľudstvo rozpútame, hrozí nám preľudnenie, a preto aj globálna chudoba, ohrievame planétu tak, že sa na nej všetci upečieme, a tak ďalej…

Apokalyptická mentalita: „Ľudia, ste hriešni, konzumujete toho príliš, vypúšťate skleníkové plyny, produkujete veľa oxidu uhličitého, priveľa lietate na dovolenky, žijete konzumným spôsobom života, žeriete príliš veľa červeného mäsa, koniec je blízko, obráťte sa, dokiaľ je čas!“ (A do Európskeho parlamentu voľte Zelených.)

Naopak, pravica 70. a ešte viac 80. rokov 20. storočia v Amerike a Británii, reprezentovaná politikou a rétorikou Margaret Thatcherovej a Ronalda Reagana, bola optimistická, nadšená, sebavedomá a veselá. „Porazíme socializmus doma a komunizmus v zahraničí. Otočíme koleso dejín. Znížime dane, sprivatizujeme, čo sa dá, a ozbrojíme Sovietsky zväz v závodoch v zbrojení.

Medzitým vyšleme expedičné zbory a obsadíme Falklandy a Grenadu; len tak, aby sme nevyšli zo cviku...“ Budúcnosť patrí nám, a áno, vrátime sa do 19. či ešte lepšie do 18. storočia…

Takto by sme sa mohli pohrávať aj ďalej, ale zhrňme to záverečným konštatovaním: konzervatívci sú krátkodobo pesimistickí, ale dlhodobo optimistickí, zatiaľ čo ľavica je krátkodobo optimistická, ale dlhodobo pesimistická.

Konzervatívci sú krátkodobo pesimistickí, ale dlhodobo optimistickí, zatiaľ čo ľavica je krátkodobo optimistická, ale dlhodobo pesimistická.Zdieľať

Konzervatívci sú krátkodobo pesimistickí preto, že vidia, že západná spoločnosť sa hrnie k stále väčším šialenostiam a nejaký čas sa ešte tým smerom bude hrnúť, ešte sa to bude zhoršovať, než nastane náraz s realitou, s nemennou prirodzenosťou človeka a sveta.

Dlhodobo – sub specie aeternitatis – sú však konzervatívci optimistickí. Viete, je to to, že „Brány pekelné ju nepremôžu...“ a ten najdôležitejší zápas v ľudských dejinách už bol vybojovaný a skončil sa dobre – tým najlepším a najoptimistickejším možným riešením – pred dvetisíc rokmi tretieho dňa po ukrižovaní na Golgote. V podstate sme už vyhrali, niet sa čoho báť.

Ľavica je krátkodobo optimistická, pretože sa jej úspešne darí ničiť západnú civilizáciu, tú poslednú najlepšiu nádej ľudstva, a všetko, čo je na nej dobré. V tomto je úspešná a ešte nejaký čas bude.

Dlhodobo je však pesimistická; je presvedčená, že všetko ide do hája, ľudstvo je vlastne zlé a škodlivé, nezaslúži si prežiť a najlepšie by bolo, keby sme všetci ľudia uzavreli pakt so sebou a prestali sa množiť.

Táto posledná generácia nech dožije v pokoji (či jej to trochu môžeme urýchliť eutanáziou), ale nech sa už žiadne deti nerodia. Nestojí to za to, ten ľudský život. Predstavte si, aká to krása, planéta Zem bez ľudí. A aký bude čistý environment…

To nie je môj výmysel, to je logický záver niektorých ľavicových teoretikov, ktorý úplne vážne zastávajú a začínajú ho propagovať. Takže ľavica je z hľadiska dlhodobého, či dokonca večnosti, pesimistická.

Ale mojím cieľom v tomto článku je dodať konzervatívcom trochu nádeje a optimizmu. Áno, sme v krátkodobej perspektíve pesimistickí. V USA kandidujú na prezidenta dve osoby, z ktorých jedna je senilná a druhá samoľúba.

V Británii smeruje Konzervatívna strana k možno historickej, každopádne však zaslúženej porážke. (Politička, ktorá v nej za niečo stojí, Suella Braverman, bola z kabinetu vyhodená.)

Vo Francúzsku si dali právo na potrat do ústavy (teda nielen ako prostý zákon, vec kompromisu a dohody v rámci spoločnosti, ale priamo ako ústavné právo – človek sa čuduje, prečo si tam tiež nedali, že potraty sa majú vykonávať gilotínou; národné revolučné tradície je predsa nutné si ctiť).

O Nemecku lepšie pomlčať.

Pápež František – dnes nechcem túto tému otvárať, a tak sa obmedzme len na to, že to zrejme nie je najväčší a najrozumnejší pápež v dejinách pápežstva.

A Slovensko… Všetko potrebné o tejto vládnej garnitúre už bolo napísané a povedané. Je to zlé a nemôže nás utešovať, že v Rusku je to stále ešte horšie.

Rusko… Nešťastná, zúfalá krajina. Skutoční ruskí patrioti sú buď vo väzení, alebo mŕtvi. Ako teraz Navaľnyj, predtým Nemcov atď.

Ale ten dôvod pre nádej je ten, že za posledných sto rokov bola Európa na tom takto zle už minimálne dvakrát predtým.

V 30. rokoch a v druhej polovici 70. rokov. V 30. rokoch si viac než tretina európskych intelektuálov myslela, že budúcnosť bude a má byť fašisticko-nacistická, tretina si myslela, že bude a má byť stalinisticko-komunistická, a menej než tretina si myslela, že má byť ústavne demokratická, ale obávala sa, že bude niečím z tých dvoch prvých.

Títo poslední boli konzervatívci tej doby, tie prvé dva smery boli revolucionári tej doby. Je takmer zázrak, že sa v prvej polovici 40. rokov podarilo zachrániť aspoň západnú Európu.

Alebo 70. roky. USA demoralizované po vojne vo Vietname. Británia v hospodárskej kríze. V západnom Nemecku a v Taliansku teroristické skupiny RAF a Brigate Rosse.

Sovietsky zväz započal masívny zbrojný program a získal prevahu v jadrových raketách nad USA. Ste začínajúci, pragmatický, neideologický diktátor v treťom svete; rok 1975 či 1976, či 1977, alebo 1978. Prebieha studená vojna medzi Západom a Východom, na ktorú stranu sa postavíte, aby ste maximalizovali šance na prežitie svoje a svojej (kruto)vlády?

Čo vidíte? Na jednej strane USA, komerčná republika ako kedysi Atény. Na strane druhej Sovietsky zväz, militaristická oligarchia ako kedysi Sparta. A všetci vieme, ako dopadla Peloponézska vojna, kto vyhral. Bol nejaký dôvod myslieť, že teraz to dopadne inakšie? Že železná, tvrdá militaristická oligarchia nezvíťazí nad mäkkou, demoralizovanou, rozhádanou komerčnou republikou?

A potom prišli. Pápež, premiérka, prezident. Roky 1978, 1979, 1980. Ján Pavol II., Margaret Thatcherová, Ronald Reagan.

Boli sme na tom zle už mnoho ráz v histórii (najväčšia kríza v dejinách Katolíckej cirkvi: dvojpápežstvo; v ostatných kresťanských cirkvách to nie je problém, ale v katolíckej to bol úder priamo na katolícku identitu).

Boli sme na tom ako Európa i Západ zle už veľakrát predtým. Ale vždy existovali dostatočné zdroje pre regeneráciu, studne regenerácie nevyschli úplne. A čo bolo včera, môže byť aj zajtra.

„Konzervativizmus je paradigma esencií, ku ktorým je fenomenológia sveta v kontinuálnej aproximácii“ – Richard Weaver, 1953.