Slovensko neoslobodili len Rusi Koniec vojny sa dá pripomenúť dôstojnejšie než u agresora

Robert Fico avizuje, že aj tento rok navštívi pri príležitosti konca druhej svetovej vojny Moskvu. Podľa zdrojov blízkych Kremľu by sa mal 9. mája stretnúť aj s Vladimirom Putinom.

To, že Ficove výjazdy za Putinom sú motivované najmä nadbiehaním proruským voličom, je zjavným faktom.

Jednu vec však pri tejto príležitosti treba kvôli historickému povedomiu stále pripomínať. Robert Fico svojím poňatím tohto výročia pomáha posilňovať už aj tak dosť rozšírený dojem, akoby územie Slovenska oslobodili výhradne Rusi.

Takýto obrázok sa tu vytváral desaťročia počas komunistického režimu, keď sa o príslušníkoch Červenej armády hovorilo ako o Rusoch. Samozrejme, vklad vojakov ruského pôvodu v boji proti nacizmu bol obrovský a nikto im ho nechce uberať. Neboli však jediní.

Špeciálne v prípade Slovenska zohrala dôležitú úlohu Rumunská kráľovská armáda. Na oslobodzovaní nášho územia sa podieľalo až okolo štvrť milióna rumunských vojakov a viac ako desaťtisíc z nich tu padlo.

Počas rokov komunizmu sa na nich spomínalo len skromne, keďže sa razila línia Červenej armády ako hlavnej a jedinej osloboditeľskej sily. Navyše bolo Rumunsko považované za nie príliš spoľahlivého člena socialistického bloku.

Veľmi sa to nezmenilo ani po páde komunistického režimu a politici Smeru v ignorovaní podielu rumunských vojakov na oslobodení Slovenska pokračujú.

Červená armáda nebola etnicky ruská, ale mala pestré národnostné zloženie. 

Zároveň platí, že ani samotná Červená armáda nebola etnicky ruská, ale mala pestré národnostné zloženie, čo je fakt, okolo ktorého sa už nejaký čas vedú nielen historické, ale aj pomerne ostré politické debaty.

Spor začiatkom roku 2015 akceleroval poľský minister zahraničných vecí Grzegorz Schetyna, ktorý na výročie oslobodenia koncentračného tábora v Osvienčime vyhlásil, že ho neoslobodili Rusi, ale Ukrajinci. Poľský minister argumentoval posádkou tanku, ktorá prevalila bránu koncentračného tábora a velil jej Ukrajinec Ihor Pobirčenko. 

Téma sa tak dostala do širšej verejnej debaty a historici začali etnickému zloženiu Červenej armády venovať viac pozornosti. 

Český vojenský historik Zdenko Maršálek, ktorý sa tejto problematike venuje, tvrdí, že národnostné zloženie Červenej armády prešlo v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia viacerými premenami. 

V medzivojnovom období do veľkej miery kopírovalo etnické zloženie Sovietskeho zväzu a zastúpenie etnických Rusov sa v armáde pohybovalo medzi päťdesiatimi až šesťdesiatimi percentami. Po vypuknutí vojny, v dôsledku masovej mobilizácie, ako aj toho, že Sovietsky zväz stratil územie Ukrajiny a Bieloruska, stúpol tento podiel až na takmer sedemdesiat percent. 

Ako sa však front posúval čoraz viac na západ, dochádzalo aj k novým mobilizáciám najmä na územiach dnešnej západnej Ukrajiny. Na konci vojny bol už podľa Maršálka takmer každý piaty vojak Červenej armády Ukrajinec a počet etnických Rusov sa hýbal okolo šesťdesiatich percent. 

V niektorých zoskupeniach bol pritom tento pomer ešte vyrovnanejší. Napríklad v radoch 4. ukrajinského frontu, ktorý operoval aj na východnom a severnom Slovensku, bojovalo podľa sovietskych archívnych zdrojov približne stopäťdesiattisíc Rusov a asi stotisíc Ukrajincov.

Podobne vysoký počet Ukrajincov bol aj medzi vojakmi 1. ukrajinského frontu (bol zapojený do Karpatsko-duklianskej operácie) a 2. ukrajinského frontu, ktorý oslobodil veľkú časť južného a západného Slovenska.

Netreba zabúdať ani na to, že v týchto jednotkách okrem Rusov a Ukrajincov bojovali aj vojaci z Bieloruska, zo Strednej Ázie z či Kaukazu. 

Ak si chce slovenský premiér pripomenúť koniec vojny v zahraničí, úplne adekvátnymi miestami sú Bukurešť či Kyjev. Bolo by to dôstojnejšie než oslavovať víťazstvo nad agresiou na pôde dnešného agresora.