Priznanie Andreja Kisku

Andrej Kiska dnes nemá príliš veľké morálne právo kritizovať zboku premiéra Igora Matoviča.

Exprezident Kiska poskytol rok po voľbách – teda de facto rok po svojom vycúvaní z vrcholnej politiky – rozhovor Denníku N, v ktorom podrobil ostrej kritike premiéra Matoviča. To už v týchto časoch nie je zvlášť zaujímavé, Kiska má v mnohom pravdu, ale sú to známe výhrady.

Zaujímavejšie tak bolo nepriame priznanie, že pravým dôvodom odchodu z politiky neboli zdravotné problémy, ale volebný neúspech: „Ak by som vašu otázku pretransformoval do polohy, či by som v prípade, že by strana Za ľudí mohla nominovať premiéra, túto funkciu prijal alebo by som odišiel pre zdravotné dôvody, tak odpoviem, že by som funkciu predsedu vlády prijal.“

Tá odpoveď vlastne až tak neprekvapuje. Napokon, aj v Kiskovej strane viacerí dúfali, že ich otec-zakladateľ nenechá po spackaných voľbách v štichu a bude hrať s tými kartami, ktoré dostal – a keďže politika je beh na dlhé trate, tak sa Za ľudí z volebnej porážky pozviecha a raz opäť porastie. Lenže Kiska o to nemal záujem, cítil sa ohrdnutý voličmi a čo sa týka víťazov volieb, Matoviča a Kollára, cítil veľké nechutenstvo z predstavy, že by mal byť ich juniorpartnerom. Aj preto sa odchod zo zdravotných dôvodov bral v prostredí strany aj tak trochu ako výhovorka. A po roku Kiska verejne priznáva, že výhovorka to tak trochu aj bola.

K tomu sa žiada pripojiť tri poznámky.

1. Aj napriek správaniu, ktoré predvádza v premiérskom úrade Igor Matovič, je dobré, že Kiskova strana vo finiši kampane presne pred rokom nerástla, ale padala. Politika je záväzok aj rehoľa, líderstvo si vyžaduje obrovskú mieru odolnosti voči tlakom aj prehrám, schopnosť motivovať svoje okolie, aj keď sa práve nedarí.

Aj viacerí novinári ešte pred rokom pasovali Kisku za premiéra, pritom ignorovali, že mu na to chýba politický charakter – Kisku to už po dvoch rokoch v prezidentskom úrade príliš nebavilo, nechcel už kandidovať opäť a plánoval odísť z politiky, po vražde Jána Kuciaka si to rozmyslel a začal budovať premiérsku stranu, ktorú bude mať pod kontrolou, preto sa nedohodol s PS/Spolu. A keď mu nevyšlo stať sa premiérom, zo dňa na deň odišiel z politiky – vieme si predstaviť Kisku na čele vlády v tejto situácii, keď premiéri jednotlivých štátov čelia už rok obrovskému tlaku a stresu kvôli pandémii, čo si žiada enormné nasadenie?

2. Kiskovo vycúvanie z vedenia Za ľudí však bolo pre túto vládu zlou správou – tandemu Matovič-Kollár by nezabránil, ale vďaka svojej exprezidentskej autorite aj schopnosti vytvoriť istú atmosféru dôvery by sa dynamika vzťahov vyvíjala predsa inak.

Richard Sulík totiž Veroniku Remišovú príliš nerešpektoval a radšej si razil svoju líniu, kým Kisku by bral ako rovnocenného partnera. Súčasne by Kiska na rozdiel od Remišovej nevystupoval voči Matovičovi dlhé mesiace submisívne, premiér by musel brať svojich menších koaličných partnerov vážnejšie a viaceré excesy by mu neprešli tak jednoducho.

Takú deštrukciu koaličných vzťahov a úpadok autority vlády, akú predviedli v pandémii Matovič a spol., sme inde v Európe nevideli – Kiska ako šéf Za ľudí by nevykonal zázrak, ale asi by to bolo lepšie.

3. Kiskovo priznanie tiež spätne pripomína, ako veľmi exprezident ublížil slovenskému liberalizmu. Kiska sa síce odmieta vnímať ako liberál, ale jeho samodefinícia je v tomto prípade menej podstatná, keďže Za ľudí je svojimi inštinktmi viac liberálna strana než čokoľvek iné.

Kiskov vstup do straníckej arény bol napokon jedným z kľúčových faktorov, prečo PS/Spolu, víťazi eurovolieb z roku 2019, skončili mimo parlamentu a Biháriovej pred rokom všadeprítomní a dnes neviditeľní progresívci sú vďační aj za to, že ich voličské jadro drží v prieskumoch nad päť percent.

A Kiskova Za ľudí, ktorá volebné tornádo OĽaNO prežila, namiesto toho, aby sa v liberálnom priestore rozkročila a začala reprezentovať aj sklamaných voličov PS/Spolu, vyzerá ako strana v polčase rozpadu – po odchode Miroslava Kollára, ktorý bol potenciálne najväčším magnetom pre progresívnejších voličov, už včera pre Postoj naznačila svoj možný odchod Andrea Letanovská, hovorí sa aj o ďalších, ktorí už v strane nevidia pre seba ďalšiu perspektívu.

To všetko je najmä zodpovednosťou Andreja Kisku, ktorý nalákal do svojho projektu veľa ľudí, vytvoril okolo seba veľkú bublinu, a keď tá vo voľbách spľasla, on do nej svojím odchodom ešte pichol špendlíkom, čím celkom vyfučala.

Kiska má síce v mnohom pravdu, keď kritizuje Matoviča. Len po tom, čo sa vzdal predčasne boja, nemá na to akosi morálny nárok. 

Andrej Kiska odchádza zo snemu strany Za ľudí po tom, čo za novú predsedníčku strany bola zvolená Veronika Remišová, 8. augusta 2020 v Trenčianskych Tepliciach. FOTO TASR – Radovan Stoklasa