Virtuálny líder „spojenej pravice“
Hegerovi hrozí, že v straníckej politike spľasne ako kedysi Kiska
Viditeľnosť v ústavnej funkcii sa nedá automaticky preklopiť do straníckych preferencií. Nazvime to „Kiskov efekt“.
Dočasne poverený predseda vlády SR Eduard Heger. Foto: TASR/Jaroslav Novák
Bolo to na jeseň 2018. Do parlamentných volieb v roku 2020 zostávalo ešte jeden a pol roka.
Agentúra Focus vtedy vypracovala exkluzívne pre Konzervatívny denník Postoj prieskum, v ktorom zisťovala, koľko voličov by si vedelo predstaviť voliť hypotetickú stranu Andreja Kisku.
Pripomeňme, že v tom čase ešte bol Andrej Kiska prezidentom SR. Zostal ním do júna 2019 a jeho strana Za ľudí bola zaregistrovaná až v septembri 2019, teda presne rok po zverejnení nášho prieskumu a pol roka pred voľbami.
Exkluzívny prieskum Focusu pre Postoj ukazuje, koľko voličov by mohla získať nová strana Andreja Kisku a komu ich ukradne.
Vtedy nám vyšlo, že 4,1 percenta opýtaných by prípadnú Kiskovu stranu volilo „určite“ a ďalších 21 percent „skôr áno“. To spolu naznačovalo volebný potenciál v podobe až štvrtiny oprávnených voličov.
Keď strana Za ľudí skutočne vznikla, v prieskumoch najprv zaznamenala výsledky tesne nad piatimi percentami, maximum dosiahla na prelome rokov 2019 a 2020, keď ju v prieskumoch krúžkovalo 10 až 11 percent opýtaných, aby vo voľbách vo februári 2020 získala napokon 5,77 percenta voličských hlasov. Odvtedy to s týmto subjektom išlo už len dolu vodou. Vo februárovom Focuse mali už len 1 percento.
Presuňme sa do prítomnosti! V nedeľu sme sa dozvedeli, že podľa prieskumu agentúry Focus pre televíziu Markíza by možný spojený stredopravý subjekt „určite“ volili 4 percentá ľudí a „skôr áno“ ďalších 17 percent. Dve tretiny opýtaných skôr alebo určite takýto subjekt voliť neplánujú.
K voľbe takéhoto politického subjektu by mali najbližšie voliči OĽaNO a KDH.
Ten včera zverejnený potenciál zatiaľ hypotetickej „spojenej pravice“ nápadne pripomína potenciál vtedy ešte hypotetickej Kiskovej strany z roku 2018. Ibaže včerajšie čísla sú v skutočnosti ešte o niečo horšie.
Kým 4 percentá „istých“ voličov sú v oboch prípadoch takmer rovnaké, v kategórii „skôr áno“ mal vtedy Andrej Kiska ďalších 21 percent potenciálnych voličov. Súčasná hypotetická „spojená pravica“ ich tam má len 17 percent.
A teraz otázka: ak strana založená bývalým priamo zvoleným prezidentom SR získala pri 25-percentnom predpokladanom potenciáli v parlamentných voľbách napokon len 5,77 percenta hlasov, koľko percent vo voľbách asi získa „spojená pravica“, ktorá má potenciál 21 percent a možno združí osobnosti s (anti)popularitou, napríklad takého Juraja Šeligu, Miroslava Kollára alebo Luciu Nicholsonovú?!
Andrej Kiska pôvodne dúfal, že Za ľudí bude premiérska strana. V posledných parlamentných voľbách musel bolestivo zistiť, že výtlak, ktorý človeku prepožičiava úrad prezidenta, sa nedá automaticky preklopiť do straníckej politiky. Nazvime to napríklad „Kiskov efekt“.
Čoskoro môže čosi podobné zažiť aj Eduard Heger. Premiérska funkcia jemu osobne dnes zaručuje viditeľnosť, no tá sa ešte nemusí preklopiť do voličskej podpory prípadného ním vedeného straníckeho projektu. Naopak, bez premiérskej funkcie by zrejme Heger spľasol ako bublina.
Lenže je to naozaj tak? Možno ste zachytili, že zo všetkých politikov práve Eduard Heger získal najväčšiu podporu vo včera zverejnenom prieskume, aby takýto hypotetický „stredopravý“ subjekt viedol: 22 percent.
No pozor! Ide len o 22 percent z množiny tých 21 percent, ktorí by „určite“ alebo „skôr“ boli ochotní „spojenú pravicu“ voliť. Tie relatívne nízke a relatívne vyrovnané čísla pre jednotlivých do úvahy prichádzajúcich kandidátov na lídra skôr signalizujú, že žiadny z nich na lídra a „spájača“ v skutočnosti nemá.
Tento týždeň Eduard Heger zrejme konečne ohlási vznik vlastnej politickej strany – po tom, ako už bol aj Igor Matovič z jeho váhavosti nervózny a pred týždňom povedal: „Treba to konečne rozseknúť. Nie je dobrý takýto medzistav.“ Proste, nie ste ani „in“ OĽaNO, ani „out of“ OĽaNO. Ani z voza, ani na voz.
Eduard Heger aj týmto chýbajúcim ťahom na bránku trochu pripomína Andreja Kisku spred štyroch rokov. Oboch spája, že po ohlásení svojich straníckych projektov vzápätí stratili paru. Akoby ich viac tlačilo do straníckej politiky ich okolie než vlastné ambície alebo premyslený plán. No slovo „vodcovstvo“ predpokladá, že sám máte aspoň tušenie, kam chcete druhých „viesť“.
Málo agilného lídra Za ľudí v kampani pred poslednými parlamentnými voľbami zatienil akčný Igor Matovič. A vyhral voľby. Nie je vylúčené, že aj túto jeseň napokon jeho OĽaNO dosiahne lepší výsledok než čokoľvek, s čím príde Eduard Heger.
Otázne je, kto okrem politikov, ktorí chcú predĺžiť svoj život v politike, vlastne nový subjekt potrebuje. Ak ste liberál (v širokom a veľmi voľnom zmysle slova), môžete si dnes vyberať medzi dvomi subjektmi, ktoré sa dlhodobo v prieskumoch držia nad 5 percentami: SaS a PS. Ak ste konzervatívec, máte na výber tri subjekty, ktoré sa dlhodobo v prieskumoch držia nad päťpercentnou hranicou: OĽaNO, Sme rodina, KDH.
Zároveň hrozí, že nový subjekt pod vedením Eduarda Hegera stiahne niektorého z týchto hráčov pod 5 percent. A sám sa ani nad 5 percent nemusí dostať alebo ledva prelezie.
Po príklad môžeme opäť zájsť k strane Za ľudí. Politici PS a SPOLU doteraz Andrejovi Kiskovi vyčítajú, že v roku 2019 odmietol s nimi ísť do predvolebnej koalície. Mohli sa všetci dostať do parlamentu a možno dokonca rozdávať karty. Namiesto toho koalícia PS/SPOLU vtedy tesne minula sedempercentný prah, určený pre predvolebné koalície.
No profilácia Za ľudí ako „umiernenej konzervatívnej strany“ nepochybne odčerpala aj pár voličov kresťanským demokratom (spolu s tým, že Igor Matovič zobral na kandidátku skupinu okolo Anny Záborskej).
Čiže Andrej Kiska dostal do parlamentu stranu, ktorú volilo 5,77 percenta voličov. No možno tým, že vytvoril Za ľudí, potopil skoro 12 percent hlasov, ktoré volili PS/SPOLU a KDH a tesne sa nedostali do Národnej rady.
Nejde teraz o to, či bolo dobré alebo zlé, že sa tieto strany v roku 2020 do parlamentu nedostali. Ten príklad má iba ukázať, ako nové subjekty ohrozujú parlamentné vyhliadky všetkých.
A tu spájania-pravice-chtivý čitateľ vykríkne: „Vidíte, práve pre toto by sa mali spojiť, aby žiadny hlas neprepadol.“
Možno áno. Možno je toto dômyselná taktika, ktorú všetci samozvaní „spájači pravice“ od Mikuláša Dzurindu až po Eduarda Hegera v skrytosti sledujú: nakotiť čo najviac nových strán, ohroziť tak parlamentné vyhliadky všetkých a tým ich donútiť k spojeniu na poslednú chvíľu pred voľbami.
Aké chytré.
