Odsúdený a ponížený Andrej Kiska má čo Zuzane Čaputovej závidieť. Ale on urobil naozaj osudovú chybu

Opäť sa vytiahla kauza bývalého prezidenta a už takmer aj zabudnutého Andreja Kisku, ktorý bol koncom októbra aj odvolacím súdom uznaný za vinného z daňového podvodu a odsúdený na jeden rok väzenia. Súd mu trest odložil na skúšobnú lehotu dvoch rokov.

Takže sedieť zrejme nebude, ale aj tak je to nemilá vec. O to viac, keď sa daňový podvod, za ktorý dva súdy Kisku odsúdili, týkal prezidentskej kampane.

Vyzerá to dokonca tak, že podľa v lete schváleného zákona lex atentát príde Kiska ako právoplatne odsúdená osoba za úmyselný trestný čin dokonca aj o svoje benefity, teda o finančnú odmenu a šoféra s autom.

Ale to možno nie je až také podstatné, Andrej Kiska hladovať nebude, aj voziť sa isto bude mať v čom.

Ide viac o česť, o dobré meno, povesť. Prvý odsúdený exprezident. Aj takto sa dá zapísať do histórie, ale Andrej Kiska isto o takýto zápis nestojí.

Preto hodlá bojovať.

Neprijal súdny verdikt s pokorou a  vyhlásil, že súčasná vláda sa nepohodlným sudcom vyhráža disciplinárnymi konaniami, a tak medzi nimi zavládol strach. To pobúrilo šéfku Súdnej rady Marcelu Kosovú, lebo podľa nej sudcovia sa rozhodujú podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.

Andrej Kiska sa nemieni vzdať, podáva dovolanie na Najvyšší súd, a ak neuspeje, pôjde sa zrejme súdiť aj na medzinárodné inštancie. Takže všeličo sa ešte môže s touto kauzou udiať. 

A dobre by bolo, keby sme si naozaj mohli byť celkom, celkom istí, že v tomto rozsudku nehrala politika žiadnu rolu.

Andrej Kiska má jasné vysvetlenie na to, prečo sa mu toto všetko deje: bol odsúdený preto, lebo „Fico sa nikdy nezmieril s tým, že prehral prezidentské voľby. Že do mojich rúk musel odovzdať svoju demisiu a že som ho odmietol napriek vyhrážkam vymenovať za predsedu Ústavného súdu“.

Súdy sa možno ešte budú k celej veci vyjadrovať, no politicky je vec jasná. Andrej Kiska v straníckej politike, o ktorú sa takisto pokúsil, totálne neuspel a dnes je premiérom opäť Robert Fico.

On už síce odkázal, že sa ospravedlňovať nebude, no aj tak je to veľký balvan poníženia.

Nateraz je teda Kiska odsúdený. 

Ale asi ho treba ešte viac ponížiť, usúdila bojovnejšia časť koalície (Smer, SNS), lebo dala do parlamentu návrh uznesenia, ktoré budú tlačiť čo najskôr do schvaľovacieho procesu.

Ak prejde, parlament by skonštatoval, že Andrej Kiska oklamal občanov Slovenska a dehonestoval inštitút prezidenta SR.

A ešte vyzve Andreja Kisku, aby sa občanom za svoje podvodné konanie ospravedlnil. On už síce odkázal, že sa ospravedlňovať nebude, no aj tak je to veľký balvan poníženia.

Nechajme na chvíľu túto kauzu bokom. A pripomeňme aj iné veci.

Všimnime si, že keď sa skončil mandát Zuzany Čaputovej, vyšli hneď dve „oslavné“ knihy o jej úradovaní, kniha rozhovorov s českým novinárom dokonca aj v českom vydaní. Knihy sa okamžite stali bestsellermi.

A po pár mesiacoch je tu celovečerný dokumentárny film s názvom Prezidentka. Hneď získal hlavnú cenu na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave a teraz je v kinách a jeho návštevnosť je veľmi dobrá.

Tak sa buduje kolektívna pamäť, takto ostane Zuzana Čaputová v pamäti mnohým občanom. Jej pomníček sa už buduje.

Ale Čaputová neurobila tú chybu ako Kiska, teda nepresunula sa do straníckej politiky. Za tých päť rokov v úrade zistila, kde sú jej prednosti a limity. Chce ostať v pozícii bývalej prezidentky. Takýto pokojný či elegantný odchod z úradu Kiska nezvládol.

Z bývalých prezidentov púta stále veľkú pozornosť Rudolf Schuster, ľudia si obľúbili jeho žoviálnosť a obdivujú jeho neuveriteľnú vitalitu. Ide z neho radosť zo života, to nie je málo.

Ale dokonca aj Ivan Gašparovič je stále vo verejnom priestore viditeľný, stále sa objavuje kdesi na futbale či na „smotánkovských“ akciách. 

Andrej Kiska sa po krachu v straníckej politike rýchlo vytratil z verejného života, trošku s hanbou, keď opustil aj vlastnú stranu. 

Nikto mu ani nestaval žiadny pomníček vo forme knihy či filmu.

Hoci v jednej knihe sa jeho meno hojne spomínalo. Tá kniha sa volá Hrobári slovenskej politiky, vyšla v roku 2023 a napísal ju bývalý Kiskov poradca Rado Baťo.

Ten je presvedčený, že hrobárom slovenskej politiky je okrem iných aj Andrej Kiska. Nuž, kruté to je, keď to o vás napíše váš blízky spolupracovník.

Baťo spomínal, že počas prezidentskej kampane dával do toho Kiska veľa peňazí i energie, no už sa dalo vidieť, že ho viac baví to, kde sú umiestnené bilbordy ako politický obsah kampane. „Videli sme to, trápili sme sa s praktickými dôsledkami tejto politickej ničoty, akurát sme nemali čas ani priestor filozofovať nad širšími dôsledkami.“ 

Vraj sa Kiska odmietal učiť politickému remeslu, prezidentovanie ho rýchlo začalo nudiť a bolo viac bremenom než poslaním. Nuž, to nie je veľmi lichotivé hodnotenie bývalého prezidenta.

 Keď Kiska vstupoval do prezidentskej kampane, nevyzeralo to vôbec na víťazstvo. 

A keďže nikto nenapísal pozitívnu knihu o tom, ako Kiska prezidentoval, pustil sa sám do literárnej tvorby. 

Napísal politický triler Prezident a tí, ktorí sme sa tou knižkou prelúskali, sme tušili, že si tu najmä vybavuje účty s Robertom Ficom, hoci ide akože o fikciu. 

Je tu totiž postava veľmi temného premiéra, veľmi odpudzujúca postava.

A je v tej knižke aj niečo iné. Hlavná postava – prezident veľmi pripomínajúci Andreja Kisku, no s úplne iným osudom. 

Autor mu dopraje veľké medzinárodné úspechy, lebo práve tento politicky neostrieľaný muž vďaka svojej autentickosti, úprimnosti či dobromyseľnosti odvráti svetovú vojnu a získa si rešpekt veľmocí. A, samozrejme, demaskuje zlo, ktoré je ukryté v temnom premiérovi.

Takto si asi Andrej Kiska predstavoval svoju misiu, no v realite to dopadlo inak. Kniha stále nie je vypredaná, bestseller to nebol.

No a teraz sa Kiskovo meno opäť pripomenulo, keď prišlo rozhodnutie odvolacieho súdu: vinný. 

Isto, Kiska sa aj v prezidentskej kampani správal ako obchodník. Svoju kampaň chcel vnímať aj ako svoju osobnú promo kampaň. 

A tak to riskol, veď keby mali daňováci problém, daň doplatí. Nikto to riešiť nebude. 

No pravdou je aj to, že keď Kiska vstupoval do prezidentskej kampane, nevyzeralo to vôbec víťazstvo. Neznáme meno z Popradu, o ktorom bolo známe, že má obchodnícky talent a že sa začal vášnivo venovať charite. O jeho politických postojoch sa nevedelo nič.

V prezidentskej kampani mal proti sebe silných súperov (Fico, Kňažko, Procházka). Kiska sa popri nich javil ako čistý outsider. Ale prekvapivo sa prezidentom stal.

No tie daňové výdavky neboli úplne najväčšou Kiskovou chybou. Veď biznismeni majú často problém s daňami.

Chybou nebolo ani to, že ho prezidentovanie nudilo. To sa stáva. 

Nemal to v úrade ľahké, nie je človekom, ktorý by sa vyžíval v konfliktoch, a s Robertom Ficom sa dokonca najprv snažil uzavrieť akýsi „studený mier“, ale popálil sa. A tak s ním napokon musel zvádzať veľmi tvrdú vojnu, ktorá mu nerobila celkom radosť. Hoci si to isto vychutnal, keď ho odvolával z premiérskeho úradu. 

No Kiskovou osudovou chybou nebolo to, že zle narábal s daňovými výdavkami, ani to, že sa dobrodružne a bez politických skúseností pustil do prezidentského boja.

Jeho najväčšou chybou bolo možno to, že nevymenoval Roberta Fica za predsedu Ústavného súdu, keď tento po úniku zo straníckej politiky veľmi túžil. 

Všetko mohlo byť inak, či nie?