Koniec jednej éry Na hrad opäť príde homo politicus

Prezidenti Zuzana Čaputová a Andrej Kiska mali pred svojím zvolením do čela štátu len minimálnu skúsenosť s politikou.

Andrej Kiska bol podnikateľ, ktorý sa venoval charite a do ohlásenia prezidentskej kandidatúry sa v politike nikdy neangažoval.

Zuzana Čaputová vzišla z aktivistického prostredia, a hoci bola niekoľko mesiacov podpredsedníčkou vtedy mimoparlamentného Progresívneho Slovenska, bola to príliš krátka skúsenosť na to, aby získala o svete politiky realistický obraz.

Priama voľba prezidenta takýmto politicky nepopísaným papierom praje. Ak majú za sebou zaujímavý príbeh, čo v prípade Kisku aj Čaputovej platilo, môžu sa prezentovať ako alternatíva voči starým a všeličím kontaminovaným politikom.

V predchádzajúcich prezidentských voľbách to fungovalo.

Aj preto, že do takýchto kandidátov si mohli voliči premietať všetky svoje nenaplnené nádeje a očakávania spojené s politikou.

Lenže v slovenskej politike vládnu ostré lakte. Úrad prezidenta nevynímajúc. Ako Kiska, tak Čaputová neboli na tento drsný svet pripravení a nie celkom tušili, do čoho vlastne idú.

Neboli pripravení na to, akú veľkú stratu súkromia politika znamená, akým rôznym tlakom v nej treba čeliť a aké tvrdé dokážu byť metódy protivníkov.

Toto je tiež jeden z podstatných dôvodov, prečo obidvaja títo prezidenti rezignovali na obhajobu svojich funkcií, hoci by im nechýbala verejná ani politická podpora.

Kiska mal potom ešte kratučkú epizódu so stranou Za ľudí, ale v podstate bol do tohto projektu dotlačený svojím okolím a veľmi rýchlo sa definitívne utiahol do Popradu.

Aký to bol rozdiel oproti takému Michalovi Kováčovi, ktorý viedol zničujúci politický súboj s Vladimírom Mečiarom, ktorého súčasťou bol aj únos jeho syna. Napriek tomu išiel aj do obhajoby svojho postu v priamej prezidentskej voľbe a odstúpil z nej až tesne pred volebným dňom, keď videl, že jeho verejná podpora je nízka.

To, čo Kiskovi aj Čaputovej chýbalo, bola odolnosť starých politických harcovníkov.

To, čo Kiskovi aj Čaputovej chýbalo, bola odolnosť starých politických harcovníkov. Rovnako vášeň pre politiku, ktorá by ich motivovala zvádzať ťažké zápasy.

Ničím si v politike neprešli a hneď sa dostali na vrchol. Potom, po pár rokoch, keď začali v očiach verejnosti niečo stelesňovať, s ľahkosťou to hodili za hlavu. Spolu s očakávaniami svojich prívržencov, ktoré vyvolali.

Toto by skutočný homo politicus nikdy neurobil.  

Ivan Korčok a Peter Pellegrini sú v porovnaní s Kiskom a Čaputovou oveľa politickejšími kandidátmi.

Pellegrini má za sebou stranícku skúsenosť plus vystriedal viaceré posty vo vláde aj v parlamente.

Ivan Korčok bol dlhé roky diplomatom, čo je disciplína, ktorá má k politike blízko. Aj keď nikdy nebol straníckym politikom, zastával posty štátneho tajomníka a ministra, čo sú výsostne politické pozície.

To, že má niekto vášeň pre politiku, schopnosť odolávať tlakom a politické skúsenosti, samozrejme, z neho ešte nerobí dobrého prezidenta. Naopak, často týmito vlastnosťami disponujú práve politici, ktorí otáčajú kormidlo krajiny zlým smerom.

Práve preto je však dôležité, aby tieto predpoklady mali aj tí lídri, ktorí s nimi vedú politický zápas.

Z tohto pohľadu je dobrou správou, že Ivan Korčok sa dá označiť za homo politicus. Pretože v prípade úspechu v prezidentských voľbách ho bude čakať ťažký súboj s Robertom Ficom a jeho spojencami.

Dá sa povedať, že týmito prezidentskými voľbami sa minimálne na nejaký čas končí éra prezidentov nepobozkaných politikou.

Aj keď dnes ešte nevieme, kto v nich zvíťazí, jedna vec sa už tvrdiť dá s pomerne veľkou istotou.

Pri budúcom prezidentovi nehrozí, že sa zopakuje to, čo sme videli pri jeho dvoch predchodcoch. Teda že svojim prívržencom po troch rokoch odkáže, že končí a nech sa nejako zariadia.