Ako sme pred 20 rokmi porazili Mečiara

Z volebnej soboty 26. septembra 1998 mi ostali pred očami dva obrazy. Kráčal som petržalskými ulicami do veľkej červenej budovy, kde som v 80. rokoch strávil celú základnú školu. Spolu so mnou tam mierili prúdy voličov, sprisaheneckými pohľadmi a úsmevmi sme si dávali najavo, že ideme poraziť Mečiara a bude nás oveľa viac než tých druhých. Tento pocit triumfu demokracie som odvtedy necítil a už možno ani nepocítim, vtedy bol bytostný, miešala sa v ňom nádej aj strach. 

Oba pocity sa vystupňovali večer, keď sa uzatvorili volebné miestnosti. Prvé prognózy boli skvelé, SDK sa malo stať jasným víťazom (ak si dobre spomínam, SDK malo najskôr 30 a HZDS iba 22 percent), až s príchodom noci bolo evidentné, že to napokon skončí horšie, SDK tesne prehralo, demokratická opozícia však aj tak získala ústavnú väčšinu.

Patril som medzi masu prvovoličov, narodených v druhej polovici 70. rokov, boli nás státisíce, ktoré prispeli k neuveriteľnej 84-percentnej volebnej účasti, tie voľby boli pre nás hrou o všetko, buď budeme súčasťou Západu, alebo sa staneme Bieloruskom strednej Európy. Ešte aj vo volebnú noc a pár nasledujúcich dní sme si neboli istí, či Mečiar uzná volebnú prehru.

Spätne to pôsobí ako paranoja, ale v bratislavských diskusných kluboch sa celé mesiace pred voľbami riešilo, čo sa bude robiť, ak sa HZDS odmietne podvoliť, sfalšuje voľby (preto robila opozícia paralelné sčítanie hlasov) alebo nasadí ozbrojené zložky. Táto bratislavská paranoja nebola celkom iracionálna, Mečiar už ukázal, kam vedie jeho pomstychtivé šialenstvo, bol tu únos, vražda, zmarené referendum, prečo by nezmaril kvôli vlastnej moci aj voľby.

Obavy sa ukázali ako prehnané, Mečiar nám na rozlúčku aj zakýval. Jeho niektoré deriváty však prežili, Štefan Harabin ešte dokázal na dlhé roky ovládnuť súdnictvo, niektorí z mečiarovských privatizérov sa stali základom oligarchie Smeru, najúsmevnejším derivátom je operetný spevák Dušan Jarjabek, ktorému sa ako jedinému z niekdajších poslancov HZDS podarilo preveslovať do Smeru.

September 1998 bol v istom ohľade ešte viac než November 1989. Československý komunizmus by padol kvôli geopolitike aj bez más na námestiach, Mečiara sme však vyhnali sami. Vlastne to bolo také druhé slovenské národné povstanie.     

Vladimír Mečiar 30. septembra 1998 počas svojho pamätného posledného verejného vystúpenia v STV po prehratých parlamentných voľbách. Foto: Vladimír Benko – TASR