Odborníčka o ADHD u dospelých Žijú s pocitom, že nemajú život vo svojich rukách, boja sa, že ho premárnia

Dospelých ľudí s ADHD je viac, ako si myslíme. Hyperaktivitu a neposednosť však nahrádzajú pocity toho, že nič nestíhajú a že nemajú život vo svojich rukách.

„Často majú pocit nepochopenia. Nech robia, čo robia, nech sa snažia, ako sa snažia, aj tak im nikto nerozumie,“ hovorí v rozhovore česká psychoterapeutka a autorka viacerých kníh o ADHD Markéta Závěrková.

V rozhovore hovorí aj o tom, aké má ADHD typické prejavy v dospelosti, ako sa s touto poruchou dá pracovať, či o tom, ako sa líši u mužov a u žien. 

Základné prejavy ADHD sú hyperaktivita a problémy s pozornosťou, ktoré sú prítomné u malých pacientov aj u tých dospelých. Zrejme sa však prejavujú odlišne. 

U dospelých nie je taká nápadná ako u detí. Je skôr vnútorná alebo sa týka iba nejakej časti tela. Deti veľa behajú, skáču, dospelí skôr robia niečo s rukami alebo s nohami alebo sa hýbu, aj keď sedia. Najmä sa to však týka vnútorného nepokoja.

Ako sa prejavuje vnútorná hyperaktivita?

Človek sa musí stále niečomu venovať, stále sleduje veci okolo seba, zahlcuje sa podnetmi, nedokáže vypnúť hlavu. Ide o myšlienky, ale aj to, že sa stále niekam pozerá, všetko naňho pôsobí, na všetko reaguje, veľa rozpráva, skáče ľuďom do reči. 

S tým súvisia zrejme aj problémy s nepozornosťou.

U ľudí, ktorí mali problémy s nepozornosťou už ako deti, sa to v dospelosti ešte zhoršuje. Nevydržia pri nejakej činnosti alebo ju často ani nezačnú, nedokončujú alebo donekonečna odkladajú veci, prokrastinujú, nie sú schopní si zorganizovať život, ísť podľa nejakého plánu. Prejavy v tejto oblasti sú naozaj výrazné. 

V tejto oblasti sa ADHD v dospelosti prejavuje najviac? 

Najväčší prejav, ktorý má aj najväčšie dosahy, je podľa mňa impulzivita, ktorá sa prejavuje vo veľkých, rýchlych a unáhlených rozhodnutiach. 

Spomínali sme nepozornosť, ale ľudia s ADHD majú zároveň sklon k takzvanému hyperfokusu, keď sa tak sústredia na jednu činnosť, že zabudnú na svet okolo seba.

Áno, už od škôlky za mnou chodia maminky a hovoria, že moje dieťa to asi nemá, lebo keď ho niečo baví, keď sa do niečoho zaberie, tak to vydrží robiť desiatky minút i hodiny. 

Platí, že pri veciach, ku ktorým majú kladný vzťah, ktoré ich bavia, môžu dokonca prestať úplne vnímať čas a zrazu zistia, že sa 24 hodín niečomu venovali a ani sa nenajedli, nenapili. Až tak sa do tej činnosti ponoria, že okolitý svet prestane existovať. 

Je dospelý a žije s ADHD Som otrokom dopamínu, porucha mi ničí vzťahy

Kristína Votrubová

Rozhovor o živote a boji s jednou z najčastejších psychických porúch.

Na jednej strane nepozornosť, na druhej prílišná pozornosť, zahĺbenie sa. Majú teda ľudia s ADHD problém s reguláciou?

Áno, so zachádzaním s podnetmi, ktoré prichádzajú. Buď ich zahlcujú a pozornosť im uteká z jedného podnetu na druhý a nedokážu sa venovať jednej činnosti od začiatku do konca. Alebo keď ich niečo veľmi baví a veľmi ich to zaujme, tak strácajú kontakt s okolitou realitou, a to i na úkor svojich potrieb. To je typické v dospelom veku. 

Zvyknú mať teda intenzívne záujmy, ktoré krátko vydržia.

Typické je, že ľudia sa nadchnú, niečo ich veľmi osloví, ale čas, počas ktorého sa tomu vydržia venovať, je obmedzený. 

Čím je to dané?

Ich mozog potrebuje intenzívne a stále nové podnety. Keď už niečo robia nejaký čas, tak to pre mozog začne byť rutina alebo nuda. A potom majú tendenciu vybrať si niečo iné. 

Časom uspokojenie z toho, že ide o niečo nové, klesá, ale ľudia s ADHD potrebujú vzrušenie, intenzitu, nové podnety. A tak aktivitu po čase opúšťajú, pretože už im nedáva to, čo potrebujú. 

Ľudia s ADHD majú nižšie úrovne dopamínu, potrebujú mať teda silnejšie vnemy, aby dosiahli rovnaký efekt, ako ľudia bez ADHD. Zdieľať

Ľudia s ADHD majú nižšie úrovne dopamínu, potrebujú mať teda silnejšie vnemy, aby dosiahli rovnaký efekt, ako ľudia bez ADHD. 

Ľudia s ADHD majú problém s organizáciou času, plánovaním, hovorí sa tomu, že majú nedovyvinuté exekutívne schopnosti. Čo to v praxi znamená?

Je to o organizácii času, ale aj priestoru. Niektorí sa ťažko orientujú v čase, s tým súvisí neschopnosť odhadnúť, koľko času mi zaberie nejaká činnosť, nevedieť, kde začať. Typicky títo ľudia odkladajú veci na poslednú chvíľu a potom sú prekvapení, že diplomovú prácu nenapíšu za týždeň. 

Alebo si naberú príliš veľa vecí, pretože je to pre nich zaujímavé, ale nenapadne im, že nebude v ich silách všetko zvládnuť. 

Zároveň to súvisí aj s orientáciou v priestore: zvyknú zablúdiť, nevedia odhadnúť vzdialenosť, neorientujú sa v mapách alebo v tabuľkách, grafoch. 

Jednotlivec však nemusí mať všetky tieto príznaky, aby mal ADHD.

Nie, človek sa môže napríklad dobre orientovať v priestore a mať túto poruchu. 

Hovorili ste, že ľudia s ADHD majú sklon k prokrastinácii. Je to dané tým, že sa nevedia zorganizovať, alebo tým, že sa vedia sústrediť, len keď už sú v nejakej úrovni stresu, a tak čakajú až na tento moment?

Povedala by som, že do toho zasahujú oba faktory. Na jednej strane je tá nedokonalosť mozgu, ktorá komplikuje exekutívne funkcie. Vnútorný hlas im hovorí, že to ešte stihnú, že je dosť času, nemusia začať. To je jeden problém. 

Druhý je ten, že títo ľudia opakovane zažívajú zlyhanie, že niečo nestihli, neodovzdali, aj keď im na tom záležalo, bolo to dôležité. Odkladaním tak teda akoby odďaľujú dôsledky. Zostanú pasívni a bez motivácie. Aj tak budú tými, čo to neurobili, preto sa tým činnostiam už rovno vyhýbajú, chránia sa pred zlyhaním, zlým výsledkom. 

ADHD má vplyv aj na medziľudské vzťahy. Títo ľudia majú totiž problém s emocionálnou reguláciou. Čo presne to znamená?

Povedala by som, že ich nestabilita, nevyspytateľnosť, nerovnováha súvisí s emóciami. Nie je to iba na úrovni správania a myslenia, ale zasahuje aj do úrovne prežívania. Niekedy preto reagujú na veci inak, môže to byť pre iných príliš intenzívne, nečakané, nepredvídateľné. 

Často teda zažívajú nepochopenie, ich okolie môže reagovať inak, ako oni očakávajú, a to vedie k tomu, že ich vlastné reakcie sú ešte intenzívnejšie, výraznejšie. Je to taký začarovaný kruh, z ktorého sa nedá dostať. Pre mnohých partnerov, kamarátov je veľmi komplikované vedieť, na čom sú, a udržiavať s týmito ľuďmi stabilný vzťah. 

Foto: Postoj

ADHD a hlavne jeho samodiagnostika sa v poslednom čase dostali do módy, na sociálnych sieťach sú tisíce videí o príznakoch tejto poruchy, podľa ktorých sa môže zdať, že takmer každý už má nejakú formu ADHD. Zaznamenali ste nárast dospelých ľudí, ktorí prichádzajú s tým, že možno majú túto poruchu?

Nezaznamenala som nárast, myslím si, že to skôr vytvára väčšie povedomie, ľudia o tom viac hovoria a to je dobre. Na druhej strane si myslím, že je veľa iných dôvodov, prečo ľudia môžu mať prejavy, ktoré kopírujú alebo sa podobajú na ADHD. 

Nároky dnešnej doby a to, čomu dnes čelia mladí ľudia v detstve aj v ranej dospelosti, v nich môžu reakčne vyvolávať tieto spôsoby správania, prežívania. Vtedy je dobré prebrať to s nejakým profesionálom a pracovať na tom. Ale percentuálne zastúpenie ľudí s touto poruchou je rovnaké. 

S obrovským nárastom sa stretávam v oblasti poruchy identity, sexuality, transgender problematiky. Tam sa mi to zdá dosť výrazné, ale pri ADHD to tak nie je. 

Problémy s pozornosťou má aj pre charakteristiky dnešnej doby veľa ľudí. Kedy je to ešte normálne a čo je už ADHD?

Sú jasné kritériá. Nič nie je čierno-biele, nemôže sa všetko riešiť podľa nejakej tabuľky z učebnice, ale sú jasné kritériá, ktoré určujú, čo je ADHD. Najprv treba vylúčiť iné možné ťažkosti, psychotické choroby, traumy, reakčné správanie a podobne. 

Je potrebné, aby príznaky trvali viac ako pol roka, aby sa neobjavovali cyklicky, aby boli prítomné neustále. Tiež je dôležité, či sa vyskytli nejaké prejavy už pred dvanástym rokom života, aj keď v detstve neboli liečení, nemali diagnózu. 

Psychiatrička o ľuďoch s obsedantno-kompulzívnou poruchouUvedomujú si bizarnosť svojho konania, no nevedia si pomôcť

Kristína Votrubová

Schizofrénia u nej prepukla počas vysokej školyNajhorší atak sa začal v tehotenstve. Manžel sa bál, že zostanem v ústave

Jana Holubčíková

Je diagnostika ADHD ťažšia u dospelých ako u detí?

Problém je v tom, že v detstve sa na ADHD vždy myslí, patrí to do diferenciálnej diagnostiky. V dospelosti, aspoň v Česku, nemajú psychiatri v diferenciálnej diagnostike ADHD, nemyslia na túto poruchu ako na možnú príčinu ťažkostí. 

Ľudia za mnou neprichádzajú s nejakým prejavom ADHD, s tým, že by mali problém so sústredenosťou alebo s hyperaktivitou, ale skôr prichádzajú s inými psychickými ťažkosťami, ako je úzkosť, depresia, či so životnými ťažkosťami ako neschopnosť udržať si partnera, dokončiť školu. 

Prichádzajú skôr pre dosahy tejto poruchy. Nevedia si vysvetliť, prečo sa im nedarí, prečo stále nevedia dosiahnuť veci, na ktorých sa rozhodli pracovať. 

Môže sa ADHD naplno rozvinúť až po nejakej konkrétnej udalosti?

To si myslím, že nie. Sú nejaké životné etapy a obdobia, keď sú tie prejavy intenzívnejšie, extrémnejšie, výraznejšie, ale ADHD s vami ide od narodenia. V rôznych obdobiach veku však bude mať pokojnejšie alebo výraznejšie prejavy. 

Mám na mysli životné zmeny, ako napríklad odsťahovanie sa od rodičov. Človek zrazu stratí poriadok v živote, ktorý bol daný zvonka. 

Áno, kontext hrá svoju rolu, vďaka nemu môžu byť tie prejavy výraznejšie. 

Doteraz sme hovorili o ADHD vo všeobecnosti, hovorí sa však, že táto porucha sa prejavuje inak u žien a u mužov. V čom je hlavný rozdiel?

U žien sa prejavuje hyperaktivita v tom, že veľa hovoria, sú zahlcujúce, u mužov to bude korešpondovať s mužským nastavením, a teda v sklone k rizikovým veciam, aktivitám. 

Muži sú určite impulzívnejší, agresívnejší než ženy. Ženy sú zasa úzkostlivejšie a impulzívnejšie z hľadiska emotívnych prejavov.

Hovorí sa, že pomer diagnostiky ADHD u detí je tri k jednej, s tým, že viac je chlapcov. Vidíte to aj vy vo svojej praxi? Platí to aj pre dospelých?

Venujem sa tomu už viac ako 20 rokov, v prieskumoch sa to mení, ale ten pomer, ktorý ste spomínali, viac-menej korešponduje s mojou klientelou. Ale povedala by som, že postupom času, ako rastie vek, sa to mení a mierne vyrovnáva na dva k jednej. 

Mnohí dospelí možno majú podozrenie, že majú ADHD, nechcú byť však označkovaní diagnózou.

Moja skúsenosť je, že ľuďom, kde sme to v dospelom veku pomenovali, sa veľmi uľavilo. Zrazu mali vysvetlenie pre mnoho vecí vo svojom živote. Zdá sa mi užitočné vedieť, čomu človek v živote čelí, pomenovať problém a vedieť, v čom to moje ADHD spočíva.

Títo ľudia často počúvajú, že sú leniví, nepozorní, zlyhávajúci, a prijímajú túto identitu človeka, ktorý nikdy nebude na nič dobrý.Zdieľať

Je dobré pozrieť sa na to touto optikou a pomenovať veci, ktoré sa mi dejú, že to nie som celkom ja, ale nejaká porucha, ktorá mi komplikuje život. 

Títo ľudia často počúvajú, že sú leniví, nepozorní, zlyhávajúci, a prijímajú túto identitu človeka, ktorý nikdy nebude na nič dobrý, ktorý nikdy nebude mať pekný život. 

Vďaka diagnóze získajú perspektívu, uvedomia si, že oni sú oni a potom je ADHD, ktoré je už v ich živote tak dlho, že sa im zdá, že to sú tiež oni. Ale potom to začneme oddeľovať a pozerať sa, kým sú bez ADHD. A prídeme na mnoho dôležitých a hodnotných vecí. Toto im veľmi pomáha vidieť nejakú nádej a nevnímať sa iba cez tie negatívne veci. 

Prvá vec je teda uvedomiť si, čo je ADHD v mojom živote, potom asi prichádza ďalšia etapa, a to práca s poruchou. V akom rozsahu sa to dá?

Na jednej strane pracujeme v podpore identity nezasiahnutej ADHD a časť práce venujeme kompenzácii rôznych prejavov poruchy. Nedajú sa úplne odstrániť, ale tým, že o nich človek vie a vie, akým spôsobom ovplyvňujú jeho život, môžeme hľadať postupy a pomôcky, ktoré zmenšujú dosah týchto prejavov. 

Môžu to byť rôzne aplikácie v telefóne, notesy, diáre, ktoré človeku pomáhajú dodržiavať istý režim a rutinu. 

Slovo rutina je pre týchto ľudí skôr niečo otravné, negatívne, niečo, čo vo svojom živote vždy odmietali, ale v terapii sa snažíme meniť ich vzťah k týmto veciam a ukázať im, že im práveže môžu veľmi pomôcť. 

Niekedy ide o základné veci, ktoré však ľuďom s ADHD veľmi pomôžu, ako napríklad zadať si presné dni, kedy budú nakupovať konkrétne položky, alebo si zadať presný čas, kedy pôjdu spať a kedy budú vstávať. 

Čo im môže pomôcť v pracovnom živote?

Je dobré, aby objavili, kedy sa im najlepšie pracuje. Mám veľa ľudí s ADHD, kde sme zistili, že najlepšie sa im pracuje od tretej popoludní do jedenástej večer. Majú svoje dôvody, je vtedy menej podnetov, dokážu sa viac sústrediť, ráno im trvá dlhý čas, kým sa dostanú do aktívnej fázy. 

Tiež týchto ľudí učím oddeľovať čas, kedy pracujú a kedy odpočívajú, pretože pre ich mozog je veľmi ťažké si zapýtať odpočinok, majú problém rozpoznať, že sú unavení. Potom však majú kolapsové stavy a dostanú sa blízko alebo až do stavu vyhorenia. 

Treba na to myslieť a naučiť sa komunikovať s telom a vedieť nielen to, kedy sa človeku najlepšie pracuje, ale aj to, kedy je čas odpočívať.  

Niekedy ľudia ťažko chápu, že ľudia s ADHD si nevedia jednoducho prikázať a niečo urobiť. 

Vôľové schopnosti sú u nich veľmi obmedzené. Nemôžu sa na ne ľudia spoľahnúť. Racionálne zdôvodnenia sú pre nich slabou pákou. Človek akoby neposlúcha samého seba. Ten impulz nie je dosť silný, aby opustil vec, ktorú robí, alebo aby sa donútil niečo urobiť.

Takže musí hľadať nejaké pomôcky.

Často pracujeme na zjednodušení, nebojujeme priamo s poruchou, pretože na to sme malí páni, ale hľadáme veci, ktoré by nám komplikovaný život zjednodušili. 

Foto: Postoj

Niektorých klientov sprevádzate aj niekoľko rokov. Vidíte, že môže prísť k výraznému zlepšeniu?

Áno, to je naším cieľom. Aby boli schopní v rámci svojho kontextu žiť plnohodnotný život, aby boli stabilnejší. 

Často klientov s ADHD do terapie privedú problémy vo vzťahoch, tie však väčšinou riešime až nakoniec. Začíname jednoduchými vecami sebapoznania, poznania vlastného ADHD, osvojením si režimových opatrení. 

Sú veci, ktoré sú pre ľudí s ADHD obzvlášť problematické?

Niekedy sa to podceňuje, ale sú to obdobia prechodov. V dennom režime prechod z aktivity do relaxu alebo, naopak, prechod z víkendu do pracovného týždňa, ale aj prechody v jednotlivých vývojových obdobiach. 

Tie zvyknú byť miestami zlyhaní. Môže ísť o prechod zo základnej školy na strednú, zo školy do práce, z jednej práce do druhej. Sú to obdobia, keď treba veľmi využívať rôzne pomôcky alebo aj systémové opatrenia, ktoré existujú. 

Myslieť na to a zohnať všetky možné podporné opatrenia, pretože človek zažíva veľa nových vecí, na ktoré sa musí adaptovať, a je to pre neho oveľa ťažšie ako pre bežných ľudí. 

Okrem terapie existuje aj farmakologická liečba. Tá je však spojená s polemikou, niektorí ľudia sú proti, iní za. Aký je váš názor?

Farmakoterapia je dnes na vysokej úrovni a má veľa dobrých účinkov, z ktorých môžu ľudia s ADHD profitovať. A skutočne, moja skúsenosť je taká, že ľudia hlavne v oblasti nepozornosti vnímajú veľké zlepšenie. 

Hovoria, že zrazu vidia veci úplne jasne, že keď niekto niečo hovoril alebo keď niečo čítali, tak tomu hneď rozumeli, mozog si to zapamätal. Je to ako extra zážitok, ktorý predtým nepoznali. 

Zároveň však klienti, ktorí tie lieky berú, hovoria, že z nich robia trochu iných ľudí, že je veľký rozdiel, keď si liek nezoberú. 

Určite prinášajú benefity, veľmi ľuďom prospievajú v práci, v štúdiu v súvislosti s lepšou pozornosťou. Ale nepovedala by som, že toľko pomáhajú v oblasti emócií, vzťahov, v impulzivite. 

Hovorili ste, že ľudia za vami prichádzajú s inými ťažkosťami a až potom zistíte, že môže ísť o ADHD. Môže táto porucha vyvolať napríklad depresiu v dôsledku opakovaných neúspechov?

Áno, úzkosť a depresia pochádzajú z opakovaných zlyhaní a nesúladu medzi tým, ako sa človek cíti, vníma, a tým, ako vyzerá jeho život, že sa nemá dobre. 

Úzkosť vyvoláva aj to, že často majú pocit, že nemajú veci pod kontrolou, že ich vlastný organizmus ich zažíva ako tých, čo nemajú svoj život vôbec vo svojich rukách. 

Tento pocit asi do istej miery definuje život s ADHD – nemať v rukách vlastný život. 

Áno, stále majú pocit, že nemajú veci pod kontrolou, často mi hovoria, že sa boja, že premárnia svoj život, že niečo nestíhajú, stále sa snažia niečo doháňať. 

Často majú pocit nepochopenia. Nech robia, čo robia, nech sa snažia, ako sa snažia, aj tak im nikto nerozumie. Majú starosť o to, že niečo premárnia, nestihnú, nebude to dosť dobré, a strach z toho, že im nikto nebude rozumieť.