Hold Ferovi Mikloškovi Aký som vďačný, že ho máme!

Viem si živo predstaviť, ako mnohých slovenských konzervatívcov vytočil. Veď ho mnohí už považujú za stelesnenie pupočnej šnúry, cez ktorú je KDH prepojené s Progresívnym Slovenskom a červenou tlačou.

Mňa však zahriala miestami až archaická krása jeho myšlienok.

Napríklad keď povedal: „Podstatné je, aby som nemal voči nikomu v srdci nenávisť. Mám čochvíľa 77 rokov a neviem, kedy budem povolaný pred súdny stolec. Napriek tomu chcem svoju životnú líniu dotiahnuť do konca a nechcem voči nikomu a ničomu robiť kompromisy.“

Ktorý európsky politik vám ešte niečo také bez začervenania povie?

Mikloško, ktorého pokladám za kamaráta, je o sedem rokov starší ako môj otec, no tak môžem byť aj ja každú chvíľu povolaný pred súdny stolec. Žiaľ, kým sa u mňa začínajú prejavovať prvé ľahké príznaky senility, on je čerstvý ako rybička.

Asi nenájdete poslanca Národnej rady, ktorý má menej poškvrnenú hlasovaciu bilanciu: s perfektným inštinktom hlasoval proti podpore americkej invázie do Iraku, s tou istou predtuchou bol jedným z iba piatich poslancov, ktorí hlasovali proti obmedzeniu slovenskej suverenity Lisabonskou zmluvou.

Neskôr sa začal raz za čas mýliť.

Mýlil sa v Bezákovi, začal sa podľa môjho skromného názoru už mýliť aj v pápežovi Františkovi, najnovšie sa mýli v prezidentskom kandidátovi podporovanom KDH Ivanovi Korčokovi.

Korčok  je v niečom horší než ultraliberál, on je vlažný liberálny ignorant.Zdieľať

Je tu však jeden detail: on sa zvykne mýliť z prajnosti, nie zo zlomyseľnosti.

O kom to môžeme povedať?

Korčok je dobrým príkladom.

Keď sa ho v ankete Postoja pýtali na progresívne tlaky zo strany európskych inštitúcií a európskych súdov, perlil takto: „Toto považujem za zbytočné strašenie, umelé prehlbovanie polarizácie v našej spoločnosti a navyše neviem, aké európske inštitúcie máte na mysli, Európsku komisiu, Európsky parlament, Európsky súdny dvor pre ľudské práva, Radu, Radu Európy, Európsky súdny dvor?“

Korčok tým ukázal, že je v niečom horší než „ultraliberál“ – že je vlažný liberálny ignorant. Popiera skutočnosť, ktorú kresťanskí konzervatívci v celej Európe desaťročia sledujú.

Z rozhovoru som sa dozvedel, že Mikloško si Korčoka predvolal a pritom zistil, že „je evanjelik, žije 36 rokov v jednom manželstve, žije podľa zásad“.

Odľahlo mi.

Čítajte tiež

František Mikloško Korčok nie je ultraliberál. Keby mal výroky ako Radičová, nepodporil by som ho

Lukáš Kekelák

Keď to hovorí Mikloško, ten Korčok nemôže byť až taký zlý. Možno ho v druhom kole voliť. Samozrejme, nie pre jeho „umiernený konzervativizmus“, ale ako hrádzu proti dokončeniu demolácie právneho štátu.

Čo rozhodne nie je maličkosť.

V posledných dvoch rokoch som sa občas dostal do situácie, v ktorej som Mikloška musel obhajovať. Kritizovali ho niektoré z najlepších konzervatívnych hláv krajiny. Boli vyzbrojení ostrou zbraňou – Mikloškovými citátmi.

On je ťažkým predmetom debaty.

Niečo o ňom viem, no je veľa toho, čo o ňom neviem. Je nosičom hĺbavých historických odkazov, ktorým drvivá väčšina ľudí nerozumie.

Ako málokto iný napríklad rozjíma o štátoch kresťanských národov.

Odtiaľ jeho obdiv k niekdajšiemu boju karabašských Arménov. Liberál by takýmto národným sebaobetovaním nebol fascinovaný.

Nie tak dávno som ho zažil v malej partii, ako urputne – takmer so znevážením pro-choicerov – bojoval za pro-life hnutie.

Je úžasný spoločník, dobrý kresťan, solídny konzervatívec.Zdieľať

Celý čas som si myslel: Teraz by ho mali vidieť jeho kritici, ktorí mu hovoria progresívec.

Mikloško je jednoducho širokospektrálny a všeobjímajúci, iba v niektorých principiálnych otázkach – napríklad keď niekto nevie identifikovať hlavného vinníka pre najkrvavejšiu európsku vojnu po druhej svetovej – ostro sa vymedzujúci.

Je to dobrák, no aj chytrák, ktorý vie ľudom hovoriť, čo chcú počuť.

Je úžasný spoločník, dobrý kresťan, solídny konzervatívec.

Miluje mestskú inteligenciu a kultúru, progresívcom nie je.

Podľa mojich skúseností sú dva spôsoby, akými kresťanskí konzervatívci môžu progresívnieť.

Prvá forma má svoje korene v tom, že konzervatívec vnútorne prijíma nejaké prvky vládnucej ideológie. To sa stalo kresťanskej demokracii takmer všade v západnej Európe, nedávno sa to stalo gréckemu premiérovi.

Ide vo svojej podstate o stratu kresťanskej viery.

Poznal som zopár takých konzervatívcov, nejakého predsedu parlamentu alebo viceprezidenta europarlamentu. Je to iba smutné, lebo s takými ľuďmi si už nemáš čo povedať.

Druhá forma vyzerá tak, že konzervatívec je verný svojim hodnotám, nevsunie sa však – podľa slov Mikloška – „do jednorozmerného sveta, v ktorom jediným problémom sú kultúrno-etické otázky“.

Keď takýto politik potom rokuje s Michalom Šimečkom z PS a Richardom Sulíkom zo SaS, tak „im jasne“ hovorí, „že sa môžeme rozprávať o zostavení vlády, ale s ich hodnotovým programom nesúhlasíme, ani nikdy nebudeme. Ak na ňom chcú trvať, tak pokojne povieme, že do takej vlády nejdeme“.

Je otvorený pre spoluprácu, lebo došiel k záveru: „Keď dáme bokom morálno-etické problémy, s PS sa dá racionálne dohodnúť.“

Do akej miery sa naozaj dá s PS racionálne dohodnúť, sa tak skoro nedozvieme, ale pre mňa je zreteľné, že Mikloško je – ak vôbec – nakazený maximálne druhou formou sprogresívnenia.

Vieru nestratil, náuke viery je verný, je zbožnejší než niektorí jeho odporcovia, nič tu nie je stratené.

Cítim vďačnosť za to, že sa smiem pohybovať medzi ľuďmi ako on.Zdieľať

Keď som si predvčerom prečítal rozhovor s Mikloškom, naplnil ma aj nádherný pocit vďačnosti.

Vďačnosť za to, že sa smiem pohybovať medzi ľuďmi ako on.

Keď píšem o vnútorných záležitostiach kresťanských konzervatívcov na Slovensku, trápim sa čoraz viac otázkou, či mám písať „my“ alebo „vy“.

Jediné, čo by mi už nenapadlo, by bolo napísať „oni“.

Ako som sa teraz dozvedel, že Mikloško je birmovným otcom iného veľkého mena slovenského konzervativizmu, lídra novovzniknutého frontu slovenských suverenistov Milana Krajniaka, cítim sa dokonca trošku byť členom rodiny.

Áno, rozhádanej rodiny, lebo „neexistuje roztrieštenejšia vec ako slovenský katolicizmus“ (© Mikloško), ale predsa len rodiny.

Ja som vďačný, že Fera Mikloška v tej rodine máme.

Buďte vďační aj vy!