Korčokove dva roky v reálnej politike Líder, ktorý opozícii nerieši problém

Prednedávnom sme mohli vidieť zaujímavú vec, keď Ivan Korčok po prvýkrát čelil intenzívnejšej kritike z vlastných, teda opozičných radov.

Stalo sa tak po tom, keď na výzvy, aby sa viac angažoval v téme otáznikov nad financovaním prezidentskej kampane Petra Pellegriniho, reagoval len rezignovaným povzdychom, že úprimne povedané na to nemá chuť.

Pod salvou negatívnych reakcií to vzápätí zmenil na taktiež nie veľmi akčné vyjadrenie, že ľudia najlepšie vedia posúdiť, ako to bolo.

Je to síce len epizódka, ale vo vzťahu k Ivanovi Korčokovi je celkom výpovedná.

Po prezidentských voľbách, v ktorých síce Korčok prehral, ale dosiahol veľmi slušný výsledok, v ňom mnohí videli lídra, ktorý by mohol rozhýbať stereotypnú opozíciu.

V prospech tohto názoru sa uvádzali argumenty, že Ivan Korčok je výrazná tvár, ktorá dokáže zaujať, že je prijateľný ako pre liberálov, tak pre konzervatívcov alebo že dokáže osloviť aj voličov mimo opozičného tábora.

Tieto Korčokove údajne silné stránky sa spomínali aj pri jeho vstupe do Progresívneho Slovenska v novembri minulého roka. Viacerí komentátori vtedy hovorili o tom, ako to tejto strane pomôže posunúť sa do stredu či dokonca osloviť sklamaných voličov vládnej koalície.

Po niekoľkých mesiacoch Ivana Korčoka v straníckej politike to však vôbec nevyzerá na to, že by jeho príchod bol pre opozíciu alebo aj pre samotné PS nejakým bodom zlomu alebo faktorom, ktorý by priniesol výraznejšiu kvalitatívnu zmenu.

Ivan Korčok si medzi voličmi opozície síce drží slušnú dôveryhodnosť, ale nefunguje ako rozdielový politický hráč. 

Ivanovi Korčokovi sa nedá vyčítať, že by sa vôbec nesnažil. Verejne sa vyjadruje a reaguje na kroky vládnych politikov, len tieto jeho reakcie nie sú ničím výnimočné ani zaujímavé a zapadajú v šedi fráz ostatných opozičných politikov.

Korčok takisto plní svoje sociálne siete obrázkami svojich stretnutí s občanmi, tie však pôsobia ako klasické presviedčanie presvedčených v rámci jednej politickej bubliny.

Jeho verejnému účinkovaniu chýba vášeň a nasadenie, ktoré sme v minulosti mohli sledovať u Mikuláša Dzurindu, ale aj schopnosť vstúpiť do politickej debaty s niečím zásadným, čo by dokázalo krajinu zaujať.

Všetko sú to atribúty, bez ktorých politik len ťažko môže postúpiť do prvej ligy.

Rovnako platí, že Ivan Korčok si medzi voličmi opozície síce drží slušnú dôveryhodnosť, ale nefunguje ako rozdielový politický hráč. Svedčí o tom aj to, že preferencie Progresívneho Slovenska sú dnes plus-mínus rovnaké ako pred jeho vstupom.

Slovenská opozícia má vo svojom súboji s táborom okolo Roberta Fica dva problémy. Prvým je, že je rozdrobená do viacerých subjektov, z ktorých viaceré sa len tesne točia okolo hranice zvoliteľnosti do parlamentu. To znamená, že jej hrozí prepadnutie zaujímavého počtu hlasov.

Druhým problémom je, že opoziční politici dnes nedokážu osloviť zaujímavejší počet protestných voličov či sklamaných voličov vládnych strán. Tak ako sa to napríklad pred voľbami v roku 2020 podarilo Igorovi Matovičovi. Ak aj dochádza k nejakému preskupovaniu hlasov, je to len v rámci opozičného tábora.

Kým riešenie prvého problému je otázkou predvolebnej stratégie a taktiky, s druhým hendikepom môžu opozícii pomôcť iba zaujímaví lídri.

Odkedy Ivan Korčok koncom augusta 2023 ohlásil prezidentskú kandidatúru a vstúpil tak do reálnej politiky, uplynuli už takmer dva roky.

Keď ich zhodnotíme, tak musíme konštatovať, že napriek veľkým očakávaniam ani Korčokovo politické angažovanie tento opozičný problém nijako nerieši.