Prehnané ovácie okolo Korčoka Opozíciu k moci neprivedú nové tváre, ale taktika

Okolo vstupu Ivana Korčoka do Progresívneho Slovenska znie v opozičnej časti verejného priestoru toľko ovácií, akoby práve toto bol ten rozdielový faktor, ktorý zaručí porážku Roberta Fica.

Korčokov vstup do straníckej politiky však ničím takým nie je. Ani zďaleka.

Najskôr si povedzme to, čo je úplne jasné. Ivan Korčok nie je politikom, ktorý by dokázal osloviť sklamaných voličov vládnej koalície. Tí sa budú presúvať po úplne iných politických cestách a najlepším scenárom pre aktuálnu opozíciu by bolo, keby značná časť z nich nešla voliť.

To, na čo má exminister zahraničných vecí potenciál, je osloviť stredovejších voličov, ktorý zatiaľ o voľbe progresívcov neuvažovali, a priniesť tak PS nejaké percento, dve navyše. Tieto hlasy však zároveň môžu chýbať iným opozičným stranám, napríklad SaS či Demokratom, na to, aby sa dostali do parlamentu.

Ak aj progresívci porazia Smer, ale prepadne veľa opozičných hlasov, z pohľadu politickej zmeny pôjde o bezcenné víťazstvo.

Tu sa dostávame k jadru problému. Dnešnej opozícii k víťazstvu nad Smerom a Ficom nepomôžu nové tváre a posily, ale dobrá taktika.

Jej prvým a kľúčovým predpokladom musí byť zabezpečenie toho, aby prepadlo minimum opozičných hlasov.

Ak aj progresívci porazia Smer a zvíťazia vo voľbách, ale v priestore medzi PS a KDH prepadne veľa opozičných hlasov, z pohľadu politickej zmeny pôjde o bezcenné víťazstvo. Akurát o niekoľko poslancov rozrastenejší poslanecký klub Progresívneho Slovenska bude aj naďalej drať opozičné lavice.

Do volieb je ďaleko a rozloženie síl sa určite bude meniť. Je však len málo pravdepodobné, že súčasná opozícia by mala šancu vládnuť, ak nedokáže zabrániť prepadnutiu tých približne ôsmich percent hlasov, ktoré dnes v prieskumoch majú Demokrati a hnutie Slovensko.

V tejto súvislosti si lídri PS, SaS a KDH budú musieť položiť aj otázku, nakoľko im dáva zmysel pokračovať v izolácii hnutia Slovensko.

Igor Matovič je problematický politický partner, ktorý má na konte veľa zlyhaní. Tých niekoľko percent jeho dnešných voličov však predstavuje tvrdé jadro fixované na Matovičovu osobu, ktoré sa iným opozičným stranám len ťažko podarí „vysať“.

Ďalším taktickým predpokladom pre porážku Fica bude musieť byť programový posun PS do stredu. Všetko nasvedčuje tomu, že Smer dokáže odstaviť od moci len koalícia progresívcov, liberálov a prozápadných konzervatívcov. Čiže v niečom podobný „zlepenec“, aký kedysi porazil Vladimíra Mečiara.

Takýto projekt je však pomerne komplikovaný a obsahuje veľa úskalí a nášľapných mín. Fungovať bude môcť len za predpokladu, že PS odsunie do úzadia svoju radikálnu kultúrnu agendu a najlepšie spolu s ňou aj aktivistické krídlo v strane, ktoré ju stelesňuje.

Zároveň si súčasná opozícia nemôže dovoliť ani odrezať všetky komunikačné kanály so stranou Hlas. Napríklad tak, že ju bude kategoricky vylučovať z povolebnej spolupráce. Je totiž celkom dobre možné, že po voľbách bude Hlas opäť zohrávať úlohu jazýčka na váhach. Mnohým priaznivcom opozície sa to nemusí páčiť, ale taká je realita.

Ivanovi Korčokovi treba v straníckej politike zaželať veľa šťastia. Jeho príchodom sa však potenciál opozície poraziť Roberta Fica nijako významne nezvýšil.

Bitka so Smerom sa bude rozhodovať na inom bojisku.