V detstve nešťastne prišiel o ruku Keď som si pýtal príspevok na modernú protézu, lekár povedal, že mi nič nie je

Keď žiadal o modernú bionickú protézu, s ktorou by vedel pohodlne šoférovať aj si zaviazať šnúrky, poisťovňa to zamietla. 

Verí, že nová protéza by mu zmenila život. „V budúcnosti by som chcel byť učiteľom, deti by som od seba neodháňal príšernou starou protézou, ale práve naopak. Možno upútal ich pozornosť, motivoval, aby boli zvedavé, ako to funguje, bolo by to pre ne niečím prínosné,“ hovorí Michal Kolčák v rozhovore pre Postoj.

Má 29 rokov, pochádza z Oravy a túži po klasickom rodinnom živote. Aj napriek tomu, že vyštudoval vysokú školu, pracuje v hlavnom meste na stavbe a namáha si zdravú ruku. 

Hovorí, ako ho kvôli chýbajúcej ruke odmietli na strednej škole, aj o tom, v čom stále potrebuje pomoc. 

Keď ste mali 2,5 roka, stal sa vám úraz, ruku vám nešťastnou náhodou zomlel mlynček na mäso. Kedy ste začali vnímať, že je niečo inak, že nie ste ako rovesníci? 

Bolo to v čase, keď som sa s nimi začal viac kamarátiť, šli sme sa napríklad bicyklovať a vtedy som videl, že je tam nejaký problém. Mne to nešlo tak ako im. Bol som sklamaný, že im to ide bez problémov, ale ja som musel nájsť nejaký iný spôsob alebo zostať doma.

Napokon som si nejako podoprel ruku a išlo to. Protéza bola iba podopretá a druhou rukou som mohol riadiť. Spôsob sa našiel, lebo som chcel. (Úsmev.)

Aký prístup zvolili vaši rodičia? 

Nepociťoval som žiadne úľavy. To, čo som si chcel skúsiť, som mohol, nemali žiadne námietky. Až keď som prišiel domov s plačom, vtedy mi povedali, načo som sa tam trepal, keď vidím, že mne sa to tak nedá, keď mám len jednu ruku. 

Ako ste to vtedy celé vnímali? 

Nevnímal som, že som iný. Jednoducho niečo sa stalo, nepodarilo sa. Ale rodičia ma nebrzdili v ničom. 

Vždy ste používali estetickú protézu? 

Nebola chvíľa, žeby som to mal dole. Hanbil som sa ukazovať kýpeť bez nej. Mal som pocit, že ľudia by ho nemali vidieť, tak som to ani neukazoval. 

Protéza nemala praktický účel, bolo to len estetické, len som mal ako keby vyplnenú časť tela. 

Aby ste ani nepútali pozornosť tým, že vám niečo chýba.

Veľakrát som sa stretol s tým, že ruka je síce škaredá, ale keď som mal dlhé tričko alebo sveter, ľudia sa ani nevšimli, že mám protézu. Všimli si to, až keď som mal niečo zdvihnúť alebo im podať. Až potom sa ospravedlnili, že nevedeli.

Ale niekedy si to nevšimli ani celý deň. Keď som mal krátke tričká, už bolo vidieť tie železá, skrutky a šnúrky. A za to, ako tá protéza vyzerá, som sa hanbil.

Dokedy ste sa za to hanbili?

Dosť dlho. Ešte aj na strednej škole. Už medzi spolužiakmi som bol časom uvoľnenejší, aj v triede medzi učiteľmi. Ale ako som vyšiel z triedy, na chodbe boli cudzí ľudia, mal som potrebu si to zakryť, dať si dlhé tričko alebo sveter.

Čo vám najviac pomáhalo, aby ste to napokon prekonali?

Určite je za tým aj povaha. Extrovert to možno až tak nerieši, ja som introvertnejší typ. Je možné aj to, že v hlave riešim, ako sa na to ľudia pozerajú. A možno je pravda iná. 

Možno ma aj obdivujú, ako fungujem s jednou rukou. Ale asi by som potreboval viac pocítiť, že ma nehejtujú, ale naopak. Pomohlo by, aby ľudia ako ja viac cítili, že sú spoločnosťou prijatí.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Niekedy človek nevie, ako má zareagovať. Nemá predsudky, len nevie, čo má povedať, keď si zrazu všimne, že niekto nemá ruku, ktorú považujeme za samozrejmosť. Treba to vôbec spomínať, ospravedlniť sa, že sme si to nevšimli, že nás to prekvapilo? 

Keď sa stretnem s cudzím človekom, možno si myslí, že sa ma na to nemá pýtať, alebo sa hanbí a nechce sa ma tým dotknúť.

Ale pravda je iná. Rozhovor by uvoľnil konverzáciu. Keď sa ma na to niekto rovno opýta a je zvedavý, to ma teší. Takže skôr som za priamosť. Vtedy cítim, že sa ma nebojí.

Nie je pre vás problém povedať, čo sa vám v detstve stalo? Takýto nešťastný úraz je vždy bolestivý a ešte viac, ak sa stane malému dieťaťu.

Ľudí to zarazí, ale vidia, že sa neopúšťam, fungujem. Nesedím pri alkohole, ale žijem normálny život.

Zasiahlo to celý váš život. Mali ste niekedy pocit, že potrebujete psychickú podporu?

Vždy som to dokázal zvládnuť aj psychicky, keď som potreboval, podporila ma mama. Mal som dobrých kamarátov, nešikanovali ma, koľkokrát sa za mňa aj pobili, keď niekto do mňa skočil na diskotéke. (Smiech.) Vždy som cítil podporu. A to mi dávalo silu.

Aké je to žiť s jednou rukou po praktickej stránke? Naznačili ste, že ste vždy hľadali zlepšováky. Na čo ste narazili, že to jednou rukou ozaj nejde?

Najväčší problém mi robia úkony, kde sa používa jemná motorika, kde je dôležité použiť prsty. Hrubú silu, chytiť debničku alebo krabicu, zvládnem vďaka tomu, že nejaký kýpeť mi zostal, doň sa viem oprieť.

Ale keď mám chytiť napríklad klinček a zatĺcť ho do steny alebo si niečo nakrájať, chytiť nožík, s tým doteraz potrebujem pomoc. Umyť riad je tiež hrozné aj zaviazať si šnúrky.

Ako si zaväzujete šnúrky jednou rukou?

Viem to, zapojím nohy, ale trvá to veľmi dlho. Keď sa dá, využívam topánky bez šnúrok.

Mali ste obdobie, že ste vnímali viac nepochopenie okolia? 

Keď sa niečo udialo na základnej škole a zasiahlo ma to, posťažoval som sa mame a zabudlo sa na to, neboli to silné momenty. 

S nikým som nezostal na nože, pretože by sa mi smial. Boli to len drobnosti, ani si ich už neviem vybaviť.

Ale čo ma zasiahlo, to bolo na prijímacom pohovore na strednú umeleckú školu. Keď sme sa šli opýtať, či by ma vzali na odbor propagačná grafika, riaditeľ mi povedal, že ma nevezmú, pretože tam sa zapájajú obe ruky, vyrezáva sa do dreva, do lina a že tie techniky jednou rukou nezvládnem a kto to za mňa bude robiť.

Napokon sme ten istý odbor skúsili v Ružomberku. Tam ma vzali bez problémov, spravil som talentové prijímacie skúšky a nebol problém.

Lenže v Ružomberku som musel byť na internáte, a to sa mi už nepáčilo. Bol som bojazlivý a citlivý a internát mi nebol sympatický. Musel som sa o seba viac starať, chystať si raňajky, večeru a na to som ešte nebol pripravený.

Niektorým dievčatám predtým to vadilo. Aj keď ma mali rady, do vzťahu nešli, lebo sa možno báli, čo bude v budúcnosti.Zdieľať

Hanbil som sa ísť do sprchy. Riešil som, kde dám tú protézu, keď tam niekto pôjde, bude sa na to pozerať. Za to som sa riadne hanbil. Celý týždeň som sa tomu vyhýbal. (Smiech.)

Doma som potom mamu požiadal, či by sa nešla spýtať na tú školu, na ktorej ma odmietli, či by ma predsa len nevzali. Riaditeľ zrazu zmenil názor a prijal ma, čo bolo divné.

Aj výchovná učiteľka zo základnej školy sa ma vtedy pýtala, či to chcem riešiť, lebo to nebolo normálne, čo sa stalo. Ale ja som už bol v eufórii, mal som okolo seba kamarátov, nemusel som bývať na internáte, už som to neriešil. 

To, na čo najskôr upozorňovali, že nezvládnete bez jednej ruky, už nebol problém?

Úplne v pohodičke. Ani pri technike som necítil žiadnu záťaž. Buď som si materiál prichytil protézou, alebo sa našla nejaká iná metóda, ako to zvládnuť.

Čiže to bol mylný predsudok?

Asi si riaditeľ nevedel sám na sebe predstaviť, ako by to zvládol. Urobil chybný úsudok a vtedy to bolo nepríjemné.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aktuálne fungujete vo vzťahu, máte snúbenicu. Bol pre vás vzťah výzva? 

Keď sme sa spoznávali, do určitej chvíle som sa pred ňou snažil zatajovať, že mi chýba ruka. (Smiech.) Potom prišla tá chvíľa, že som to už konečne dal zo seba von, a ona mi vtedy povedala, že to o mne vie od prvého dňa. Ja som si naozaj myslel, že nevie a že nám to preto funguje.

Potom mi padol kameň zo srdca, bol som iný, uvoľnený. Ale hovoril som si vtedy, že prijmem, ako sa rozhodne, a pochopím, ak bude mať pocit, že nemám taký sexepíl, pretože mi chýba časť tela. Ale ona to tak nevnímala, aj po rokoch sme stále spolu. 

Niektorým dievčatám predtým to vadilo. Aj keď ma mali rady, do vzťahu nešli, lebo sa možno báli, čo bude v budúcnosti.

Svojej snúbenici hovorím, že Boh mi ju poslal namiesto ruky. 

Rozmýšľate nad rodinou?

Ešte stále je vo mne neistota, či sa zvládnem postarať o dieťa. Keď si predstavím, že nemám prácu, nepáčilo by sa mi, keby len Barborka pracovala a ja by som bol doma. 

Dôchodok mám nízky, dostávam dvesto eur, keď si pomyslím, že by som mal len toto, k tomu úver, rodina, dieťa. Asi aj preto to v podvedomí posúvam, nehrniem sa do všetkého rýchlo.

Ale keby mal človek stále čakať, tak rodina nevznikne nikdy. Mám cieľ usadiť sa, mať deti. Keď človek nemá rodinu, možno ani nemá chuť bojovať. To dáva silu. 

Človek potrebuje ísť ďalej, lebo má potomkov, o ktorých sa chce postarať. Rodina je základ. 

Čítajte tiež

Vysokoškoláčka Veronika, ktorá meria 128 centimetrov Stále sa vyrovnávam s tým, že si ma na ulici fotia cudzí ľudia

Jana Holubčíková

„Dnes som mala netradičný deň, konečne na mňa nikto neukázal prstom,“ píše vo svojej knihe Pohľad zdola Veronika z Oravy, ktorá  trpí achondropláziou.

Aktuálne zháňate prostriedky na špeciálnu bionickú protézu. V čom je iná ako klasická estetická protéza?

V prvom rade vyzerá ako protéza, za ktorú by som sa nemusel hanbiť. Konečne by som nemal problém mať krátky rukáv aj medzi ľuďmi, ktorých ešte nepoznám. Viem, že aj keby sa na to pozreli, neboli by zhrození.

V budúcnosti by som chcel byť učiteľom, tak by som deti od seba neodháňal príšernou starou protézou, ale práve naopak. Možno upútal ich pozornosť, motivoval, aby boli zvedavé, ako to funguje, bolo by to pre ne niečím prínosné.

Protéza by zároveň pomáhala v jemnej motorike. Pomohla by mi aj pri šoférovaní, dokázal by som volant chytiť ľavou rukou, udržať. Protéza by dokázala volant stisnúť a mohol by som bezpečne prehodiť rýchlosť.

Ako je možné, že tá protéza by vedela simulovať stisk?

Mala by vyrobené lôžko na mieru môjho kýpťa. V tom lôžku by boli dva senzory. Ja mám na kýpti svaly, vidieť na ňom určitý pohyb. Ten senzor by pohyb vnímal. Jeden senzor by ruku zatváral a druhý otváral.

Po stlačení svalov by sa menil úchop. Mohol by som chytiť aj klinček, zapojil by som napríklad tri prsty na ruke. 

Tie dva senzory by pozorovali sval a prenášali by ho na pohyb.

Skúšali ste už tento typ protézy?

Bol som na analýzach a skúškach, šlo to veľmi dobre. Protetici mi povedal, že výsledok je výborný, otvárací aj zatvárací sval nie je až taký poškodený, tá protéza by u mňa mala zmysel. 

Pomohla by mi v domácnosti aj v práci. Dodala by mi väčšie sebavedomie. Napríklad by som si vedel zašnurovať topánky, mohol by som to využiť v kuchyni.

Išlo by o veci zo života, ktoré sú pre vás bežné a pre mňa sú problém. Napríklad aj otváranie fľaše s vodou. 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Z čoho je vyrobená bionická protéza? Je mäkká ako ruka?

Sú to kompozitné materiály, plast, trošku kov. Predlaktie je karbónové, je odľahčená, aby som to nenosil so sebou ako nejaké závažie. 

Samozrejme, prsty sú z jemnejších materiálov, ale zároveň takých, aby sa nezlomili pri náraze a dokázali fungovať napríklad aj pri dotyku telefónu, mohol by som ňou ťukať po displeji.

Aká je cena tej protézy?

Stojí 34-tisíc eur. Najdrahšia položka je zápästie, ktoré stojí vyše 15-tisíc. Potom je batéria, senzory v lôžku, kompozitné materiály.

Dlaň sa kupuje ako produkt, zvyšok je robený na mieru. 

Poisťovňa túto protézu nechce preplatiť. Ako je to možné?

Poisťovňa na to, aby preplatila túto protézu, určila, že musím spĺňať päť bodov a ja podľa nich dva z nich nespĺňam. Prvý je, že to nie je moja dominantná končatina.  

Ohradili sa tiež, že nespĺňam časový faktor, pretože som o ňu nežiadal dva roky po amputácii. Ale v tom čase človek ani nevedel, že niečo také existuje.

Boli vôbec pred vyše 20 rokmi také kvalitné náhrady?

Vtedy sa na to rodičia pýtali, ale odradili ich tým, že je to drahé a moja ruka je vo vývoji a rastie, že to nemá zmysel. Povedali mi, že si o ňu mám požiadať, až keď budem dospelý, keď sa zastaví rast. Ale keď o ňu žiadam teraz, nespĺňam časový faktor. (Úsmev.)

Skúšal som sa aj odvolať, ale nezabralo to. Poradili mi tiež, že mám skúsiť zmeniť poisťovňu, ale všade mi povedali to isté. Aj keď som im navrhol, že časť by som si doplatil aj sám. Odpoveď bola nie. 

Bolo to pre mňa sklamanie. V protetike mi dávali možnosti a nádej, pomáhali mi s tým, o čo všetko by sme mohli požiadať, ale nič z toho nezabralo. Preto si prostriedky musím nájsť sám.

Boli ešte situácie, keď ste potrebovali pomoc od štátu a narazili ste?

Dlho som nevedel o príspevkoch, o ktoré by som mohol požiadať. Raz som stretol chalana, ktorý nemal nohu, mal tiež protézu. Poradil mi, aké príspevky by som si mohol vybaviť.

Požiadal som napríklad o príspevok na auto s automatickou prevodovkou a na príspevok na osobnú asistenciu. Ale vtedy ma odbili.

Už len keď som si bol po žiadosť, sedel tam posudkový lekár, ktorý sa na mňa pozrel s tým, že čo chcem, že mi nič nie je. Vtedy som mal krátke tričko, videl aj tú starú hnusnú protézu a takto ma odbil. 

Školu mám, takže ak by sa tá protéza podarila, bol by to pre mňa nový štart. Zdieľať

Povedal som mu, že som ťažko zdravotne postihnutý a chcem požiadať o príspevok. Odpovedal, že k nim chodia ľudia bez nohy a tiež im ho nedávajú. (Smiech.)

V roku 2022 mi zas sociálne pracovníčky povedali, že som u nich bol v roku 2007 a odvtedy sa nič nezmenilo. Ani nevedeli, prečo som prišiel, ale hneď ma takto odbili. 

Vždy sa vyjadria, že veď mám blízkych, ktorí mi majú pomáhať. Ale oni majú tiež svoje povinnosti, potrebujú fungovať, prečo by sa mali starať o mňa a zanedbať svoj život. 

Ako zvládate šoférovanie?

Nehrnul som sa do toho, bál som sa, ako to zvládnem. Nevedel som si to najskôr predstaviť. Potom som oslovil autoškolu a povzbudili ma, že už takých mali a všetci to zvládli.

Keď si skúšam auto s automatickou prevodovkou, je to sto a jeden. Cítim bezpečnosť, mám to viac pod kontrolou, ako keď si musím volant chytiť nohou. 

V rušnom meste už cítim ťažkosti, potrebujem obe ruky. Teraz jazdím, lebo nie je východisko. 

Čítajte tiež

Nevidiaca stredoškolská profesorka Po strate zraku som pol roka kamuflovala, že vidím

Jana Holubčíková

 „Veľa ľudí sa ma pýta, či sa hnevám na Boha, že nevidím. Ale vravím: čo on s tým má? Pri mojej povahe asi vie, čo robí,“ hovorí Michaela pre Postoj.  

Máte vyštudovanú vysokú školu, žijete v podnájme v Bratislave. Čo robíte na stavbe?

Ide o pomocné práce. Prenášam veci, dovážam materiál. 

Ale asi to nie je práca vašich snov.

To nie. Mám super kolegov, ale nechcel by som to robiť celý život a ani nie dlho. Pretože človek sa s jednou rukou zničí. Chcem si niečo zarobiť a vymyslieť niečo iné.

Šéf v práci na začiatku síce váhal, či ma má zobrať, ale presvedčil som ho. (Úsmev.)

Spomínali ste, že by ste mohli učiť.

Školu na to mám, takže ak by sa tá protéza podarila, bol by to pre mňa nový štart. V škole by sa mohli deti napríklad naučiť, ako vnímať takých ľudí, nehanbili by sa spýtať človeka, čo sa stalo, že je iný.

Učiteľstvo som nikdy nezavrhol, ale beriem to tak, že ak sa chcem cítiť ako chlap, potrebujem si aj čosi zarobiť. Učiteľ má slabší plat, a keď si predstavím, že mám mať deti a vziať si úver, je to zložité.