Nevidiaca stredoškolská profesorka Po strate zraku som pol roka kamuflovala, že vidím

Michaela Haneková z Košíc mala už krátko po narodení poškodený zrak a do svojich desiatich rokov absolvovala 18 náročných operácií. Úplne prestala vidieť v 15 rokoch. Napriek tomu vyštudovala klasické gymnázium aj vysokú školu a už dekádu učí na košickom Premonštrátskom gymnáziu. 

Hovorili sme o tom, aké je byť učiteľkou, keď žiakov pred sebou nevidí, i o tom, ako sa rozpamätáva na veci, ktoré kedysi videla. 

„Veľa ľudí sa ma pýta, či sa hnevám na Boha, že nevidím. Ale vravím: čo on s tým má? Pri mojej povahe asi vie, čo robí,“ hovorí Michaela pre Postoj. 

Kedy ste prišli o zrak?

Úplne som stratila zrak v 15 rokoch. Celé sa to však začalo po mojom narodení, keď ma dali do inkubátora, ktorý bol vyhrievaný horským slnkom a pridával sa tam kyslík. Tým kyslíkom mi spálili oči. Samozrejme, zdravotná karta sa stratila a nikto nevedel, či mi niečo je. Až keď som mala tri mesiace, si moja mamina všimla, že sa neotáčam za svetlom, ale za zvukom hračky.

Tak to začali riešiť. V Prahe mi vyoperovali vnútroočné šošovky, do roka som nevidela nič. A potom boli rôzne operácie, ktoré mi umožnili, že som mohla vidieť. Prvé dva roky som chodila na klasickú základnú školu. Zistili mi vysoký vnútroočný tlak, ktorý mi tlačil na nervy, takže ma zase operovali.

Do desiatich rokov som absolvovala 18 operácií. Záver bol taký, že raz príde deň, keď sa zobudím a nebudem vidieť. A ten deň nastal v mojich 15 rokoch. Dva mesiace po nástupe na strednú školu.

Ako ste zvládali všetky tie operácie?

Horšie ako samotné operácie som znášala to, že som bola ďaleko od rodiny, aj keď rodičia boli v Prahe so mnou. Chodievali ma navštevovať, nosili mi jedlo, malé darčeky, ktorými sa mi snažili spríjemniť pobyt v nemocnici.  

Deti, ktoré tam so mnou boli hospitalizované, väčšinou na víkendy odchádzali domov. Pre mňa toto bolo horšie ako operácie. Ako dieťa som si tie operácie do desiatich rokov ani neuvedomovala. Brala som to ako súčasť seba, že to tak musí byť.

Čo ste si zapamätali zo sveta vidiacich?

Všetko. Stále hovorím, že mám výhodu v tom, že som videla. Či už idem na nákupy, alebo sa potrebujem nejako obliecť, zladiť. Keď mi niekto povie, že toto je modré, červené, tak sa pýtam, aká je to modrá, aká je to červená – malinová, vínová?

Ľudia sú z toho chorí, keď idú so mnou nakupovať. (Smiech.) Používam aj indikátor farieb pre nevidiacich, ktorý mi po priložení povie farbu. Ale mám s tým problém, keď mi oznámi napríklad červenkastosivohnedá, tak to si poviem: výborne! (Smiech.)

Viem si všetko predstaviť, priestor, oblečenie. Keď chodím po pamiatkach, tak si ich dokážem predstaviť, keď mi ich niekto opíše. Horšie je to napríklad so Simpsonovcami, neviem, ako vyzerajú. Ale šmolkov si napríklad pamätám. (Smiech.)

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Pamätáte si presne aj ten deň, keď ste úplne prišli o zrak?

Pamätám. Celé to šlo postupne. Ako keby z ostrého videnia sa to pomaličky zahmlievalo. Videla som ešte obrysy, siluety, ale neskôr už ani farby, ani tiene a jedno ráno: ťuk a nič. Lenže to ráno bol november a to „ťuk a nič“ bolo, že som pol roka kamuflovala, že ešte vidím.

Tým, že mám dobrú vizuálnu pamäť, to pre mňa nebol problém. Tvrdila som: „Ešte vidím obrysy a tiene.“ A po pol roku otec niečo robil na chalupe a povedal mi: „Haló, Mišela, veď ti svietim baterkou do očí!“ A ja, že svieť ďalej, však ja už aj tak nevidím pol roka. Moji rodičia zostali v takom šoku, lebo vedeli, že je to zlé, ale že už nastal ten moment, to netušili.

Existoval nejaký dôvod tejto kamufláže?

Stalo sa to dva mesiace po nástupe na gymnázium. Bolo nás v triede 34, ja jediná nevidiaca. Takže som mala vtedy kopec iných priorít, aby som sa na tých študentov doťahovala a aby som to štúdium zvládla a nie riešiť, či vidím alebo nevidím.

Zrak už nemáte, posilnili sa u vás iné zmysly?

Tým, že som mala s očami problém už odmalička, je pravda, že počujem aj to, čo by som nemala. Napríklad vysvetľujem učivo a študent nepíše, ale leží na lavici, tak ho upozorním. Alebo cítim, že sa študent otočil a nedáva pozor. V tomto smere som si tú pozornosť zbystrila.

To, že človek nevidí, je jedna vec. Ale treba začať vnímať iné veci. Paradoxne mám perfektnú orientáciu. Skôr si všímam priestory, trasy, cesty, keď niekam ideme. V Paríži napríklad nemám problém sprevádzať ľudí, lebo som tie trasy prešla niekoľkokrát. Mám záchytné body, určím si trasu a idem.

Viac ma to aj posunulo k tomu, aby som väčšmi vnímala, čo sa okolo mňa deje. Bežný človek ide po ulici, pozerá do telefónu a ja toto neriešim. Počujem, že tam ide kočiarik, tam ide psík, tam ide Bolt, kolobežka.

Keď sa stretnete s nejakým človekom prvý raz, čo na ňom vnímate? Predstavujete si ho, viete si ho nejakým spôsobom zapamätať?

Skôr sa orientujem na hlasy. Viem spoznať, či je ten človek dobrý, milý, dá sa vyčítať sympatia. Či má v sebe charizmu. Už sa mi párkrát stalo, a nehovorím, že je to pravidlo, že som z hlasu dobre odhadla aj výzor.

Študentky sa ma už pýtali, či viem podľa ich hlasu povedať, akej farby majú vlasy. No ale haló, také veci neviem! (Smiech.) Napríklad aj pri podaní ruky sa dá zistiť, aký človek ju podáva.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Prečo ste sa stali stredoškolskou profesorkou?

Lebo som musela. (Smiech.) Nikdy som nechcela byť učiteľkou, to tak vyplynulo zo situácie. Mala som úplne iné plány v živote. Doma som povedala, že mám inú cestu životom, že chcem byť herečka. Ale rodičia povedali, že si musím urobiť normálnu školu a potom blbosti. Keďže zbožňujem históriu a všetko s tým spojené, vyštudovala som tento učiteľský odbor.

Ako ste si hľadali prácu?

Keď som napísala do životopisu, že som nevidiaca, tak sa mi preventívne ani neozvali, a keď som to nenapísala a prišla som na pohovor s paličkou, tak mi vraveli, že učiť nemôžem, lebo nevidím. Pretože som si dlho nevedela nájsť prácu, som bola doma po škole štyri roky. Bola som už demotivovaná. Poslala som životopis asi na sto škôl a na pohovoroch mi hovorili, že sa to nedá, že je to pre nich zaťažujúce.

Ako sa vám teda učí? Našli ste sa napokon vo svojom povolaní?

Učím tu už desiaty rok, takže zlé to asi nebude. Učila som umenie a kultúru, dejepis, teraz občiansku výchovu. Keby ma to nebavilo, tak tu nie som. Ono je to svojím spôsobom aj herectvo, každý deň sa postaviť pred žiakov.

Žiakov nejako aj formujem, aspoň si to myslím. Bývalí žiaci mi dávajú spätnú väzbu, že som im dala niečo do života. Už len ten pocit, že mali hendikepovaného učiteľa, je pre nich určitý spôsob formácie. Nepozerajú sa na to tak, že ten, čo nevidí, nemôže nič robiť.  

Mňa zároveň baví sa s nimi rozprávať a mám pocit, že som stále mladá, aj keď mi už ťahá na štyridsať. Napĺňa ma to. Ale je pravda, že na divadlo som nezanevrela.

Sú k vám vaši študenti ohľaduplnejší alebo skúšajú kadejaké študentské triky?

Jasné, skúšajú, veď to poznáme, aj my sme boli študenti. Ale zase, musím povedať, sú ohľaduplní. Dávajú pozor, keď som s nimi niekde vonku, tak ma ochraňujú. Keď prídu ako prváci, tak im poviem, nech sa ma pýtajú, na čo chcú. Hovorím, nech nedvíhajú ruky, lebo aj tak to nevidím, ale nech sa pýtajú priamo. A to je presne to, čo oni chcú. Ja sa posadím do horúceho kresla a pýtajú sa ma na zrak, čo sa mi stalo. Vidia, že som otvorená, tak aj oni sú otvorení ku mne.

Aké to je, keď počas hodiny nevidíte reakcie žiakov, ako prijímajú učivo?

Ja som to nikdy neriešila, absolútne, pretože keď si píšu poznámky, čítajú ich, musia sa to učiť, či ich to baví, alebo nie. Ale, samozrejme, dávajú najavo, ak sa im niečo nepáči. Hovoria: „To je čo, to je načo?“ Prejavujú sa, frflú, že prečo musia toľko písať. To je normálne.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Aký máte systém výučby?

Využívam systém prezentácií, do toho im vysvetľujem učivo, vždy jeden žiak číta prezentáciu, zapisujú si poznámky a rozprávame sa.

Nezažili ste niekedy nejakú nepríjemnú reakciu od žiakov vzhľadom na to, že ste nevidiaca?

Práveže vôbec. Veľa sa ma pýtajú. Zaujíma ich, ako som prišla o zrak, kedy sa to stalo. Za tých desať rokov som nič nepríjemné od žiakov nezažila. Dokonca keď som ešte počas vysokej školy chodievala na prax, tak som sa na školách stretla skôr s obdivom. Takže v tomto smere nemám negatívnu skúsenosť.

Nemáte u žiakov problém s autoritou?

Mňa decká rešpektujú. Dokonca som s nimi už bola aj párkrát na výletoch, exkurziách, nikdy nebol problém. Boli sme aj vo viedenskom Prátri na kolotočoch. Žiakom treba ukázať, že sme s nimi a nie proti nim, a v tom je celé tajomstvo.

Ako prebieha skúšanie a písomky?

Písomky si vytvorím doma na počítači vo worde. Môj pracovný asistent mi urobí len dizajnovú stránku, otázky obodujem. Na hodine si ich rozdáme, a keď ich vypracujú, asistent mi číta a opravujeme ich.

V čom všetkom vám dokáže pomôcť pracovný asistent?

Je mojimi očami na hodine. Dáva pozor, aby študenti na začiatku odovzdali svoje mobily. Dozerá, aby neodpisovali na písomkách. Aj keď ja počujem, že si šepkajú. Keď skúšam ústne, tak dozerá, aby si spolužiaci niečo neukazovali.

Nás nie je veľa nevidiacich, ktorí učíme v slovenskom školstve, a systém Edupage nie je pre nás prispôsobený. Čiže pomáha mi aj s tým. Sprevádza ma aj po škole, do tried.

Je nejaká oblasť, ktorá vás naozaj limituje, alebo všetky prekážky sa dajú zvládnuť?

Ja som typ, ktorý prekážky buď podlezie, obíde, alebo zbúra. (Smiech.) Smejem sa, že prekážky nevidím. Stále hovorím, že kde je vôľa, tam je cesta. Povedala som si, že si vždy nájdem spôsob, ako sa to dá a nie ako sa to nedá.

Sme na cirkevnom gymnáziu. Aké miesto má vo vašom živote Boh?

Prvé. Keby nebol, asi ani ja tu nie som. Veľa ľudí sa ma pýta, či sa hnevám na Boha, že nevidím. Ale vravím: čo on s tým má? Pri mojej povahe asi vie, čo robí.

Máte aj internetovú stránku, je jasné, že neleníte a ste aktívna. Aké aktivity ešte robíte?

Tu na škole vediem dramatický krúžok. To je to moje, čo som stále chcela. To herectvo sa mi teda napokon nejako vsunulo do života. Je to paradox, lebo nevidím a je to ťažké. Ale ja mám rada výzvy, lebo naučiť tie decká mimiku je celkom dobrý „odpal“ aj pre nich. Je to moja srdcovka.

Chodievam veľmi rada aj do divadla, nielen v Košiciach, ale po celom Slovensku. Píšem aj recenzie, ktoré nepíšem ako kritik, ale ako navnadzovač, aby ľudia išli do divadla.

Aké ďalšie záľuby máte?

Túry, cestovanie, rada chodím na huby, konečne sa začína sezóna. Obľubujem čítanie kníh, paradoxne mám doma veľkú knižnicu, žiadne Braillovo písmo, ale klasické knižky, lebo ja som aj zberateľ. Keď ma zaujme prvá a posledná veta v knižke, tak si ju kúpim. Dokonca mám aj zachované, nazvime to, moje „defekty“, že si sadnem a listujem si papierovú knižku. (Smiech.) Milujem aj filmy.

Ako čítate papierové knižky?

Snažím sa hľadať knižky, ktoré sú aj v audio podobe. Ale objavila som na telefóne aplikáciu, pomocou ktorej si viem tú knižku čítať takto. Alebo keď niekoho z rodiny odchytím a chce sa mu čítať, tak mi číta.

Ste aj súčasťou nejakej komunity nevidiacich?

Nie. Som len členkou skupinky na facebooku, ale tam som len preto, aby som videla, čo tam medzi sebou riešia. Nestretávam sa s nimi. Asi aj preto, že doma som stále bola vedená k tomu, že som zdravá. Teda som nikdy nepociťovala, že by som sa mala medzi nich radiť. Keď som začala písať divadelné recenzie a vytvárať si stránku a workshopy, ktoré by im pomohli, ako preniknúť do sveta vidiacich, tak som sa stretla s nevôľou a nepochopením.

Možno je to aj vašou priebojnou povahou alebo máte aj výhodu, že ste už videli.

Chcela som pre nich robiť workshopy s tým, že ono sa to dá. Ale je pravda, že keď vidí zamestnávateľ akýkoľvek hendikep, začne byť v strehu. Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska nemá zlé nápady, ale nevie to dotiahnuť do konca. Napríklad keď sa organizovali kurzy spoločenského tanca pre nevidiacich, tak tam chceli dať desať párov nevidiacich. Ale ako si zatancujú? Jeden v páre musí určite vidieť.

Veľa mi dala aj metóda mojej mamy: „Máš zdravé ruky, chceš niečo, zober si.“ (Smiech.) Aj ja sa niekedy zrevem do vankúša, ale dám si pohár vína a ideme ďalej.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Máte nejaký veľký sen, ktorý by ste si chceli splniť teraz alebo v budúcnosti?

Jeden? (Smiech.) Závisí to od momentálneho nastavenia a situácie. V rámci svojich cestovateľských snov by som veľmi chcela navštíviť Japonsko, čo sa mi však asi v živote nepodarí, lebo mám brutálny strach z lietania. Mám už dosť po dvoch hodinách v lietadle do Paríža. Toto je méta, ktorú budem musieť prekonať.

A ešte niečo, čo by som možno ani nemala hovoriť nahlas. Tým, že divadlo a film milujem, tak by som si chcela zahrať v hranom filme alebo epizódku v nejakom seriáli. Mám, samozrejme, veľa snov, ale priorita je, nech je rodina zdravá.