Príbeh školy v Plaveckom Štvrtku Väčšine bola najprv tŕňom v oku. Dnes musíme deti odmietať, toľko sa ich hlási

Neďaleko Bratislavy na Záhorí v obci Plavecký Štvrtok je početná rómska osada, o ktorej v minulosti médiá informovali pre násilné konflikty medzi znepriatelenými klanmi, ktoré mali dosah na celú dedinu.

Obyvatelia majoritného etnika prestali dávať svoje deti do miestnej školy a vozili ich desiatky kilometrov do okolia, lebo nechceli, aby chodili do čisto rómskej školy, ktorá bola v tom čase v katastrofálnom stave.

S pomocou občianskych združení z liberálneho i kresťanského prostredia a vďaka skupine aktívnych učiteľov sa podarilo situáciu v škole zvrátiť, deti miestnych vrátiť späť do tried a dostať školu do stavu, že posledné dva roky museli odmietnuť okolo 40 detí, ktoré sa hlásili do prvých ročníkov. Škole sa darí integrovať aj deti na autistickom spektre. 

Okrem toho patrí Základná škola v Plaveckom Štvrtku medzi 40 škôl, ktoré ministerstvo školstva vybralo do pilotného overovania nového štátneho vzdelávacieho programu a od septembra 2023 sa tak ako prvé zapojili do školskej reformy.

O nezvyčajnom príbehu tejto školy sme sa rozprávali s riaditeľkou Marianou Korbelovou.
 

Vaša škola za posledných desať rokov prešla veľmi dynamickými zmenami. Predtým išlo o základnú dedinskú školu, kam chodili v drvivej väčšine len rómske deti, čo spôsobilo, že miestni rodičia z dediny vozili svoje deti do okolitých obcí alebo až do Malaciek. Dnes je všetko inak, už máte viac detí majoritného obyvateľstva a dokonca sa k vám hlási viac detí, ako môžete prijať. Ako sa vám to podarilo?

Po tom, čo nastala medzi školami konkurencia a rodičia si mohli začať vyberať, už neplatila spádovosť, táto škola začala pomaly upadať.

Keď som nastúpila do Plaveckého Štvrtka, v škole nefungovali žiadne pravidlá, bola jednoducho zanedbaná, išla samospádom a nevedela miestnych osloviť svojou ponukou.

Prišla som sem ešte s jednou kolegyňou z Bratislavy, na všeličo sme boli pripravené, ale nie celkom na to, v akom zlom stave bol interiér školy, kde sa vtedy vyučovalo. Miestni kolegovia nám rovno povedali, že načo to opravovať, veď tie deti to aj tak zničia a znova rozbijú dvere. Ale ja to vidím tak, či zničia, alebo nezničia, musíme mať okolo seba aký-taký poriadok, ak chceme, aby mali deti poriadok v hlave.

Nikto z nás, ktorí sme sa tu zišli, to nevzdal, a keď bolo naozaj zle, tým viac nás to vlastne naštartovalo. Musela som v sebe nájsť manažérku a zároveň rozbehnúť vzdelávanie, byť podporou pre učiteľov aj zháňať prostriedky, revitalizovať priestory.

Našla som Bohom zabudnutú školu, o ktorú nikto nemal záujem a väčšine obce bola tŕňom v oku.

Kto vám v začiatkoch pomáhal?

Neziskové organizácie Človek v ohrození a občianske združenie Francesco, v ktorom spolupracujú rehoľníci i dobrovoľníci, ktorí takisto chceli robiť zmenu. V miestnej osade sme však neboli populárni, nepatrili sme k nim, nebrali nás, až postupne sme si k rodičom hľadali cestu.

Najprv sme museli naučiť deti chodiť pravidelne do školy, nehádzať kamene po ceste, nerobiť neporiadok. Vedeli sme, že kým si nezískame dôveru rómskych detí a ich rodičov, ďaleko sa nedostaneme. To bolo obdobie, keď sme skúšali, padali a vstávali – a takto stále dookola. 

Pamätám si dodnes situáciu, keď som si prvýkrát dovolila ísť v pracovnom čase na konzultáciu do školy vo vedľajšej dedine a z našej školy mi o chvíľu volali, že sa musím vrátiť, lebo v jednej triede nastala bitka. Kým som prišla, dorazila predo mnou už aj policajná hliadka.

Našla som Bohom zabudnutú školu, o ktorú nikto nemal záujem a väčšine obce bola tŕňom v oku.Zdieľať

V tom čase sme už začali deti vodiť do diagnostického centra, aby s nimi pracoval odborný tím. V tom sme boli inovatívni, našim deťom sme my sami našli odborný tím skôr, než nám ho dal štát.

Vtedy sme ešte len vnikali do problému, ktorý sa naplno prejavil o niekoľko rokov: v tunajšej osade medzi sebou dlhodobo bojovali a dodnes latentne bojujú dve znepriatelené rodiny. Hľadala som v tom čase pomoc na východe Slovenska, zavolali sme riaditeľov, ktorí mali s tým skúsenosť, ale videli sme, že majú odlišnú situáciu ako my tu na Záhorí. 

S vašou školou aktívne spolupracujú občianske združenia z rôznych prostredí – katolícke spoločenstvá, Človek v ohrození aj miestny farár. Ako vám to funguje?

Každá z týchto spoluprác, ktoré ste vymenovali, má trochu inú podobu, ale sú pre nás všetky nesmierne dôležité a sú naozaj intenzívne. Sú to naši spojenci, bez ktorých by sme to mali oveľa ťažšie.

Počas pandémie, keď bolo treba udržiavať „bublinky“, aby sa vírus nešíril naprieč jednotlivými prostrediami, by sme si bez úplne blízkeho prepojenia s Francescom, ktoré pôsobí priamo v osade, len veľmi ťažko boli mohli predstaviť kontakt s deťmi a rodinami. A hlavne teraz v posledných týždňoch, keď sme doslova nemali kde byť, sa napríklad učilo aj na fare, aj v Človeku v ohrození. V núdzi poznáš priateľa, hovorí sa. 

Ako ste sa dostali ako bratislavská učiteľka do dovtedy rómskej školy v Plaveckom Štvrtku?

Bola som predtým na základnej škole v Dúbravke, kde sme mali výborný kolektív učiteľov, ktorí ma neopustili ani po prestupe sem, naopak, veľmi mi pomáhali. Prišla so mnou len jedna kolegyňa, ale zostali mi ďalšie vzťahy, kolegovia i bývalí žiaci mi po večeroch pomáhali.

Prísť do Plaveckého Štvrtka bola pre mňa výzva. Odmala som chcela byť učiteľkou, som z učiteľskej rodiny, moja mama bola učiteľka, môj dedko bol na strednom Slovensku riaditeľom rómskej školy a vydal dokonca spisy, v ktorých pod vplyvom viery opísal, ako by sme mali pristupovať k týmto deťom.

Dedko tam písal, že keď pochopíš, ako počítajú rómske deti, tak dokážeš naučiť všetko kohokoľvek, čo mi potom veľmi pomohlo aj pri iných deťoch s poruchami učenia.

Ku mne sa však dostávali články v novinách typu „rómske deti napadli ľudí, bijú učiteľov“. Hovorila som si: Ako je toto možné? Chcela som na to prísť.

Prijali vás miestni, keďže ste prišli z Bratislavy?

Ja som tu už poznala viac ľudí, lebo ešte vo svojich študentských časoch som sem chodila ako dobrovoľníčka. Ale je pravda, že kým som sem neprišla robiť riaditeľku, nevedela som, že deti môžu niektorí deliť na rómske a nerómske. Mala som rómske deti aj v Dúbravke, ale nikdy ich tam nikto nevnímal inak ako ostatné.

Ako to myslíte?

Až tu som sa stretla s bojom dvoch svetov. Miestni ma brali ako nepriateľa, pretože som učila rómske deti. Tej nenávisti som najskôr celkom nerozumela, postupne som však vnikla do problému dlhodobo znepriatelených klanov v osade, ktorých konflikty boli na úrovni otvorenej vojny, a že to zasahuje celú obec a že sa s tým nežije ľahko.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo boli vaše prvé kroky, aby ste si získali dôveru Rómov aj majoritného obyvateľstva obce?

Niekdajšia riaditeľka školy v Dúbravke Mária Bugáňová ma kedysi naučila, ako sa nevzdať, ako mať kontakt so svojimi žiakmi, ako na sebe pracovať.

Prvým mojím krokom bolo naučiť rómske deti chodiť do školy, druhým krokom bolo, aby sa počas cesty do školy správali pokojne a neútočili na ľudí. To sme dosiahli tak, že my učitelia alebo pracovníci z komunitného centra sme ich čakali pri osade a vodili sme ich do školy, aby neprišlo ku konfliktným situáciám.

Tretím krokom bolo presvedčiť učiteľov, že sa oplatí postaviť sa do triedy, to bolo asi najťažšie. 

A posledným krokom bolo, že sme povymieňali interiér a opravili sme pôvodnú školu, telocvičňu. Ostalo nám dúfať, že to celé deti pochopia.

Deti sme si získali, ale do dvoch rokov sme museli dokázať, že sme aj úspešná škola. Tak sme sa zamerali na intervenciu u ôsmakov a deviatakov, na končiace ročníky. V tejto obci boli totiž len dve absolventky, ktoré sa dostali na strednú školu. Jedna skončila aj vysokú školu a potom dlho nikto nemal ukončené stredoškolské vzdelanie. 

Tak sme budovali tím detí, u ktorých sme videli, že majú potenciál stredoškolské vzdelanie zvládnuť. Problém nebol v ich schopnostiach, skôr v strachu vyjsť zo svojho prostredia, mimo obce, vlakom do neznámeho sveta, o ktorom si mysleli, že v ňom nemajú šancu. 

Začali sme postupne deti vodiť do okolia, mimo Plaveckého Štvrtka, učili sme ich chodiť vlakom, aby získali základnú socializáciu v prostredí, kde ich nikto nepozná, nikto sa na ne nedíva krivým okom a kde práve preto majú väčšiu šancu zažiť pocit úspechu.

Skúšali sme to s jednou, s druhou skupinou a napriek tomu nikto z nich na strednej škole neuspel.

Prečo?

Jednoducho majú problém ísť na pol piatu na vlak, nemajú ten návyk, matky sa báli púšťať ich potme. A tak školu po pár mesiacoch vzdali.

Druhý rok sme už boli pripravení a deti, absolventov našej základnej školy, sme zo začiatku vozili do školy a potom naspäť domov. Hoci to bolo úplne nad rámec našich povinností, pochopili sme, že keď chceme motivovať ostatných žiakov, musíme im ukázať absolventov školy, vzory, ktorým sa to podarilo a uspeli aj mimo osady a obce.

Zažívali odmietnutie a poníženie Matky hovoria, aké to je dostať dieťa s aspergerom do školy

Zuzana Hanusová

Ich synovia sú vysokofunkční autisti s Aspergerovým syndrómom, rozdiel je len v tom, že jeden má osem a druhý 27 rokov. Ich príbehy sú však až nápadne podobné.

Na stredné školy sme takto dostali celý ročník, dvanásť detí. Traja to síce neskončili, ale ostatní pokračujú. Ide o to, aby sme ich udržali čo najdlhšie v systéme.

Miestni vás po tomto úspechu začali postupne akceptovať?

Ústnym podaním sa rozšírilo, že žiakom sa darí, že je tu aj podporný tím psychológa, asistentov a špeciálneho pedagóga – všetko len našich kamarátov dobrovoľníkov.

Snažili sme sa dozvedieť sa čím viac o tom, ako problém sociálneho znevýhodnenia riešia inde – cestovali sme do Brna, do maďarského Miskolca. A stále viac sme sa zbližovali s rodinami našich detí.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Chvíľu bol v obci pokus založiť súkromnú školu pre deti majoritného obyvateľstva, aby ste prilákali aj deti z dediny. Prečo to nevyšlo?

Tá škola existovala, keď som do Plaveckého Štvrtka nastúpila, popri štátnej škole. Do štátnej školy chodili vtedy len deti z osady. Súkromná škola vznikla preto, že obec mala záujem udržať tu aj deti z majority, keď už žiadni rodičia z majority obce nechceli dať svoje dieťa do štátnej školy. Šlo o to, aby všetky deti neodišli do okolitých škôl. Prečo to nevyšlo? To nie je celkom otázka pre mňa. V roku 2017 škola zanikla a dve učiteľky z nej prišli k nám – no a za dobrými učiteľkami prišli k nám aj deti. 

Založili sme tiež prvý ročník s inovatívnym prístupom podľa Margret Rasfeldovej, ktorá je zakladateľkou celého veľkého hnutia nového a inkluzívneho spôsobu školského vzdelávania, ktoré sa šíri predovšetkým v nemecky hovoriacich krajinách. Táto pedagogika oslovila pani učiteľky, lebo keď videli modelovú školu v Nemecku, ako by to raz mohlo vyzerať, tak chceli mať víziu na zmenu. Pred piatimi rokmi sme takto dostali na našu školu dve triedy majoritného obyvateľstva.

Obnovili sme celú budovu, až sme narazili na problémy so statikou a už sa to nedalo udržať. Oprava školy nebola reálna, proste to nebolo bezpečné, tak sme museli z budovy odísť. 

Po všetkej tej námahe sme zostali opäť v bode nula a v roku 2020 sme našli jediné riešenie vo vybudovaní dočasných robotníckych kontajnerov, v unimobunkách, v ktorých sme učili dva roky. 

Prvý rok sme vydržali, ale keďže sa nám hlásilo čoraz viac detí, bol to už problém. Pred siedmimi rokmi sme mali 105 detí, teraz už takmer dvesto. 

Vy ste mali celkom provizórne, až bojové podmienky a napriek tomu vám rástol počet detí?

Áno, pretože ľudí oslovila naša vízia. Lenže dnes sa nám už hlási viac detí, ako môžeme zobrať.

To je koľko?

Pred dvoma rokmi sme museli odmietnuť 47 detí, tento rok 36 detí, lebo neboli z našej spádovej oblasti a nemali sme kapacity. Je to smutné, lebo sme stále v provizórnych priestoroch. Už sme päť rokov bez vlastnej budovy.

Kontajnery dosiahli svoju životnosť, na konci minulého školského roka sme videli, že sa tam už ďalej nebude dať učiť, začala sa tam prepadávať dlážka. Tak sme po dvoch rokoch museli opäť hľadať, čo ďalej. Už som mala chuť vo funkcii skončiť, ale zastavili ma učitelia a deti, ktoré sa pýtali: „A my kam pôjdeme?“

Tak sme si našli penzión na Banárke, čo je sedem kilometrov od obce. Pre väčšinu rodičov bolo nemysliteľné voziť deti mimo dediny, museli sme zháňať autobusového dopravcu, ktorý by nám deti vozil. Vďaka ministerstvu školstva sme zohnali mikrobusy, ktoré deti z osady i z dediny vozili. 

Takže tieto posledné dva mesiace sme sa učili ako škola na piatich miestach, čo je čistá katastrofa. Niektoré deti sa učili na fare, niektoré v komunitnom centre Človeka v ohrození, na Banárke, na druhej strany Banárky a v Ekocentre. 

Práve tento týždeň ste sa presťahovali zo spomínaného penziónu do spoločnej obnovenej hospodárskej budovy, ktorá však tiež pôsobí provizórne.

Samozrejme, niektorým rodičom prekáža tento areál, ale my sme napriek všetkému radi, že sme konečne na jednom mieste, potrebujeme pokoj pre naše deti, stabilitu.

Aj dnes žiakov vozíme mikrobusom, vozíme ich aj do telocvične, lebo tá je 3,5 kilometra vzdialená, rovnako do jedálne. Táto budova bol jediný možný priestor, ktorý nám obec vedela vyčleniť a opraviť. Postupne by sa oproti mala postaviť výdajňa stravy.

Ale iste, toto je tiež len provizórium, je nutné v tomto regióne postaviť školu. Je to v pláne, uvidíme, kedy sa to skutočne zrealizuje.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Váš inkluzívny spôsob výučby už nezahŕňa len rómske deti, ale rozšíril sa na deti so špeciálnymi potrebami, s poruchami učenia, deti na autistickom spektre, deti z detských domovov, deti po skúsenostiach so šikanovaním, mimoriadne nadané deti. Ako sa o vás dozvedeli rodičia týchto detí?

Tieto rodiny za nami chodili od začiatku, lebo časť kolegov je z Bratislavy a mali už svoje meno. 

Programy inklúzie, ktorými sa inšpirujeme, dávajú dôraz na to, že ak chcete pomôcť takýmto deťom uspieť v škole, musíte to dokázať do šiesteho ročníka, inak je to už neskôr veľmi náročné.

Uvedomujeme si však, že inklúzia má svoje hranice, preto neuberáme vo vedomostiach, aby sme deti nespriemerovali. My sa len snažíme pochopiť, že každé dieťa sa pozerá na svet inak, že mu možno dáva zmysel inak položená otázka alebo potrebuje jasný pokyn, aby sa dostalo k svojmu maximálnemu výkonu. 

Netreba chodiť ďaleko, čerpáme inšpiráciu od Čechov, ktorí majú už v tomto premyslený systém a vedia tieto deti dostať aj na gymnáziá. 

Neplatí teda, že beriete úplne všetky deti na spektre.

Nemôžeme byť škola, ktorá bude chcieť spasiť celý svet a zachraňovať každé jedno dieťa. To určite nie. Ale keď príde matka a rozpovie svoj príbeh, tak my zvážime, či máme kapacitu pomôcť jej. Neotvárame sa deťom s ťažkými mentálnymi postihnutiami, to, myslím si, naozaj patrí špeciálnemu školstvu.

Po vydaní článku o matkách detí s aspergerom sa ozvali čitatelia s komentármi, že je pre vás jednoduchšie než pre iné školy naberať viac takýchto detí, lebo máte v každej triede asistentov a dobrý podporný tím. 

My nemáme o nič viac ľudí, ako by ich mohla mať každá bežná škola. Máme šesť asistentov.

Úprimne si myslím, že povinnosťou spádovej školy je zobrať deti zo svojej spádovej školy, aj tie so špeciálnymi potrebami. Nie je to ľahké, aj ja som mala problém, keď som mala v Dúbravke dvoch autistických žiakov – ale dá sa to, treba sa o tom chcieť čím viac dozvedieť, vzdelávať sa.

Je to na iniciatíve vedenia, ako si to naprojektuje, ale je povinnosťou školy, aby pre to urobila všetko. Ide o to, aké hodnoty si škola nastaví. Viete, koľko projektov som musela podať, aby sme vedeli poskytnúť rôzne služby pre rôzne komunity?

Škola obvinená zo segregácie Žiakom je v škole dobre, spokojní sú aj rodičia. Mimovládka však podala žalobu

Adam Takáč

Boli sme sa pozrieť v škole v Starej Ľubovni, ktorú žalujú za to, že do nej chodia iba rómski žiaci. V jej blízkosti však nerómske deti ani veľmi nežijú.

My naozaj nemáme status rómskej školy, ako ho majú školy na východe Slovenska, lebo tu ani jedno dieťa nemá na papieri napísané, že patrí k rómskemu etniku. Takže jednoducho žiadny zvýšený normatív na rómske deti nemáme. Tým nechcem povedať, že na východnom Slovensku ho školy nemajú mať, práve naopak. Je jednoducho faktom, že na Záhorí nežijú rómske komunity v takej zúfalej chudobe ako na východnom Slovensku. Tam podľa môjho názoru patrí všetka podpora štátu, akej je len schopný. Ostatne, práve kolegom z týchto škôl vďačím aj ja osobne za pomoc, za ich skúsenosti.

No a pokiaľ ide o našu školu, máme len malý zvýšený normatív pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktorý môžem účelovo minúť len na ne, teda nie na učiteľov či na pomocný personál. 

Asistentov financuje štát a my ich musíme dofinancovať ako škola z normatívov na učiteľov. Je to ťažké, preto si hľadáme projekty, žiadame ministerstvo o pomoc. Keď vám ide o dieťa, cesty si nájdete. 

V rámci reformy podporných opatrení by malo ísť v budúcom roku 77,6 milióna eur na podporný personál. Pribudnúť by malo okolo 9 000 ľudí na pozíciách pedagogických asistentov, školských psychológov či špeciálnych pedagógov. Naozaj to vyrieši problém škôl s inklúziou takýchto detí?

Financie sa nájdu, ale nenájdete tých ľudí. Už len psychológov je veľmi málo, rovnako špeciálnych pedagógov, niet ich. 

Financie sú len časťou problému. Navyše, ak sa niečo neurobí so statusom učiteľa a aj týchto podporných ľudí, nič sa nezmení a do školstva neprilákame kvalitných ľudí.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Tým, že ste škola v Bratislavskom kraji, nemôžete sa uchádzať o zdroje z eurofondov ako iné školy v sociálne slabších regiónoch, nie je to problém? 

Môžeme sa však zapojiť do plánu obnovy, ale iste platí, že s financovaním to máme zložitejšie ako školy s rómskymi deťmi na východe Slovenska. 

Ako však hovorím, nie je to len o financiách. V našej škole robí často kolega kolegovi asistenta, napokon, to je princíp skutočne inkluzívnej školy. Ak je nejaký problém v triede, tak sa navzájom k sebe volajú, aby si vypomohli.

Ak si ľudia myslia, že po reforme sa budú deti učiť menej, tak sú na omyle a je mi to aj trošku smiešne. Zdieľať

V našej škole majú učitelia často otvorené dvere. Keď má učiteľ problém s nejakým žiakom, tak ostatní kolegovia vedia zasiahnuť. Našou filozofiou je, aby učiteľ vedel, že nikdy nie je sám, že môže požiadať o pomoc a nemusí hneď vedieť, ako zvládnuť pre neho neštandardné situácie.

Ak si dokážeme byť vzájomnou oporou, a tým myslím celý kolektív vrátane nepedagogických pracovníkov, tak nájdeme často aj kľúč, ako vzdelávať nám zverené deti.

Nie je však riziko, že učitelia pod takýmto tlakom v náročnom prostredí vyhoria?

Je podstatné, aby vedenie školy vedelo identifikovať potreby kolegov, ak z rôznych dôvodov nie sú ráno v dobrej kondícii, jednoducho im musíme poskytnúť podporu.

Súčasne musíme mať dostatok času na vypočutie detí, tie vám veľmi rýchlo dajú spätnú väzbu, či ste spravodlivý. V našej práci je to v skutočnosti asi to najťažšie, čo musí vedieť učiteľ zvládnuť.

Okrem toho, že máte bežne v triede aj dve deti na autistickom spektre, máte aj špecializované triedy, kde sú len tieto deti, a potom aj špecializovanú rómsku triedu. Nedajú sa tieto deti zaradiť do bežných kolektívov?

Sme zapojení do experimentálneho overovania, v rámci ktorého poskytujeme dieťaťu oporu, musí si na školu zvyknúť a je v adaptačnom procese. Postupne však tieto deti začleňujeme do bežných tried. 

Ide o akúsi prípravu na školu. Máme dve triedy, jednu špecializovanú pre deti na autistickom spektre od štyroch do ôsmich rokov, ale nebudem klamať, ani ja nemám v sebe istotu, či sa budú všetky vedieť začleniť do bežných tried. 

Nebojíte sa, že naberanie takého počtu detí so špeciálnymi potrebami môže v konečnom dôsledku vašu školu pochovať?

Až toľko ich neberieme, z dvesto detí máme takýchto detí štrnásť. Prioritne berieme tie, ktoré sú v našej spádovej oblasti, pretože to vnímam ako našu povinnosť. My rozvíjame deti podľa potrieb a ich nadaní. Dnes už do školstva prichádza veľa detí so zdravotným znevýhodnením a vy sa to dozviete až v procese výučby. Školy preto musia byť pripravené na nejaký typ alternatívy.

Naše deti na spektre sa od septembra sťahovali už do tretej budovy a zvládajú to veľmi dobre. Je to o ľuďoch a ich prístupe, ako ich na zmeny nastavili. Život je o zmenách, a keď sa im venujete, tak aj ony to zvládnu. Aj takto sa adaptujú.

Musíte im vytvoriť priestor, aby mali dôveru a vedeli sa v prípade potreby upokojiť. Máme však špeciálnu miestnosť, kam asistenti odvedú autistov, ak je potreba, aby nerušili priebeh vyučovania.

V našom texte o zaškoľovaní detí s aspergerom sme dali priestor mame, ktorú na súkromnej škole nútili do domáceho vzdelávania, vy ste však jej dieťa prijali do školy. Ako je možné, že akurát vaša škola hasí situáciu rodín, ktoré na iných školách nepochodili?

Už máme skúsenosť, a keď sme videli dieťa, ktoré ste spomínali v texte, bolo nám jasné, že naši učitelia to zvládnu. Už je medzi nami dosť dlho a my skutočne nevieme, v čom mali v pôvodnej škole taký problém. 

Ste jedna z prvých 40 škôl, ktoré sa zapojili do testovania školskej reformy. Ako zatiaľ vyhodnocujete túto skúsenosť? 

Učitelia by mali dostať väčší priestor na kreativitu, preto oceňujem reformu. Ak si ľudia myslia, že po reforme sa budú deti učiť menej, tak sú na omyle a je mi to aj trošku smiešne. Ak po novom učiteľ dostane viac priestoru, stane sa kreatívnejším a z našej skúsenosti môžem potvrdiť, že deti budú vedieť viac, a nie menej. 

Ak škola naučí učiteľov spolu komunikovať a potom učiteľ fyziky vyjde na tri minúty pomôcť kolegovi v inej triede, tak sa nič dramatické nestane. Ak sa dôvera vráti školám, my tie deti dovedieme oveľa ďalej.

V roku 2020 ste mali len 30 nerómskych detí a zvyšok detí bol z miestnej osady. Aký je pomer detí dnes?

Dnes máme do 40 percent detí z osady, 50 percent detí z obce a 10 percent detí externistov. Čo sa týka škôl s marginalizovanými komunitami, sme možno jediná škola, kde sa tento pomer obrátil opačným smerom.

Foto: Andrej Lojan