Zažívali odmietnutie a poníženie Matky hovoria, aké to je dostať dieťa s aspergerom do školy

Rodičia detí s poruchami učenia či na autistickom spektre bojujú s takými prekážkami, ktoré si bežné rodiny nevedia predstaviť. Problém je často už len dostať dieťa do školy a následne prežiť komunikáciu s učiteľmi či vedením školy. Na Slovensku je stále veľký problém integrovať deti so špeciálnymi potrebami. Za 20 rokov sa v školstve v tomto smere v podstate takmer nič nezmenilo. 

„Veľmi skoro sme si všimli, že Lukáš nemá štandardný vývoj ako naši starší synovia. Prejavovalo sa to vo všetkých oblastiach od motoriky, správania, jedenia, reči, sociálnych zručností. Vnímali sme, že máme iné dieťa,“ hovorí pre Postoj šesťdesiatnička Jana (meno sme na jej prosbu zmenili). 

Aj vonkajšie prostredie nastavovalo rodine nepríjemné zrkadlo, keď Lukáš neobsedel u lekára alebo sa s rovesníkmi nezapájal do bežných hier. 

Jana si spočiatku myslela, že majú problémové dieťa so spomaleným vývojom. Hoci chodili po odborníkoch, v tom čase – takmer pred 25 rokmi – im nikto nepovedal, že za tým môže byť aj iný problém.

Už v škôlke rodičom učiteľky avizovali, že ich syn je v niektorých oblastiach intelektu nadpriemerný, ale v sociálnych vzťahoch má problémy. Pri testoch zrelosti mu navrhli odklad nástupu do školy. 

Lukáš napriek tomu nastúpil do prvej triedy klasickej štátnej spádovej školy, ale po polroku ho vyhodili. 

Dieťa ako bremeno 

V tom čase nebola žiadna snaha o akúkoľvek inklúziu, naopak, učiteľka čakala Janu vždy, keď prišla po syna, a vymenovala jej zoznam vecí, ktoré syn nezvláda. „Často sa mi stalo, že učitelia, terapeuti, lekári s nami rozoberali problémy nášho syna v jeho prítomnosti. Veľmi jasne som si vydobyla, aby pri tom nebol a brali naňho ohľad, lebo on to všetko načítaval a potom to riešil.“

Jana hovorí, že jej syna brali v škole ako bremeno, ktoré bráni, aby trieda napredovala. „Chápala som ich, lebo tak je nastavený náš školský systém. Naozaj nebolo možné, aby sa učiteľ bez asistenta venoval špeciálne jednému dieťaťu.“ Nútene prerušili školu a museli sa vrátiť späť do škôlky.

Ani vedenie školy ich nepodržalo, v tom čase stálo všetko len na individuálnom prístupe a o diagnózach autistického spektra sa ešte otvorene nehovorilo. 

Nútene prerušili školu a museli sa vrátiť späť do škôlky.Zdieľať

Jana to nevzdala a kontaktovala ďalšie školy. Hoci mali osobné kontakty s riaditeľmi niektorých cirkevných škôl, nikde nenašli pochopenie a všade im povedali, že nemajú podmienky, aby integrovali ich syna. 

V tom čase pritom syn nemal stanovenú diagnózu aspergera, v papieroch ho klasifikovali ako dieťa s ADHD a už aj to bol problém. 

Na chvíľu skúsila Jana aj špeciálnu školu, ale Lukáš tam inteligenčne prevyšoval ostatné deti a „nevedel spracovať prejavy detí, ktoré vydávali len zvuky a nerozprávali. On potreboval prijatie v kolektíve, od ktorého by sa učil a ktoré by ho ťahalo“.

V škôlke narazili na osvietenú špeciálnu pedagogičku, ktorá dieťa pol roka pozorovala a pochopila, že pred sebou nemá zle vychované dieťa. Potom rodičom odporučila, že hoci je dieťa atypické, je veľmi inteligentné, preto by ho mali zaradiť do bežnej školy, aby sa nedostalo do prostredia, kde bude zaostávať.

Tieto slová boli pre Janu rozhodujúce, rozhodli sa tak urobiť všetko pre to, aby našli pre Lukáša školu. 

„Viem, že niektoré rodiny aspergerov to vyriešili tak, že sa odsťahovali niekde do prírody, na dedinu, oslobodili sa od tohto systému, zachránili dieťa a učili ho len doma. Nebol to však náš prípad, mali sme ďalších zdravých synov a mysleli sme na to, že Lukáš sa raz bude musieť zaradiť do spoločnosti.“

Ilustračná foto: Pixabay

Hoci sú vysokofunkční aspergeri zaraditeľní do spoločnosti, vedia si nájsť prácu a v dospelosti môžu relatívne normálne fungovať, náš školský systém ich od prvého ročníka presviedča o opaku. 

Keďže bol Lukáš vyčlenený z akéhokoľvek vzdelávania v štátnom systéme, Janu potešilo, keď sa pred dvadsiatimi rokmi otvárali prvé súkromné alternatívne školy a ich dieťa tam napokon prijali. 

„Už nám nešlo ani tak o super vzdelanie ako skôr o kvalitnú socializáciu, aby Lukáš našiel prostredie, kde bude šťastný, prijatý a vyhne sa šikanovaniu.“ 

Išlo síce o školu, ktorá nebola spojená s kresťanským prostredím a hodnotami, na ktorých Lukášovým rodičom veľmi záleží, v konečnom dôsledku však práve v alternatívnej škole zažili prijatie, ktoré vtedy tak potrebovali. „Našli sme tam zázemie a komunitu, akú sme nenašli nikde inde. Hoci táto škola čelila krutej kritike zo všetkých strán, taký ľudský prístup, aký sme tam našli, nás presvedčil.“

Pochopili, že sa v tomto nemôžu spoliehať na spoločenstvo, z ktorého pochádzali, ani na cirkevné školy, ale na prvom mieste musia mať záujem dieťaťa, ktoré potrebovalo pomoc. „Pochopili sme, že musíme vyjsť za brány svojej denominácie a hľadať pomoc u ľudí dobrej vôle. Lebo mnoho ráz sú aj ďalej, ako si myslíme.“

Už nám nešlo ani tak o super vzdelanie ako skôr o kvalitnú socializáciu, aby Lukáš našiel prostredie, kde bude šťastný, prijatý a vyhne sa šikanovaniu.Zdieľať

Prvé ročníky v novej škole Lukáš pôsobil tak, akoby sa vedomosti na neho neboli veľmi lepili. Až v piatom ročníku nastal akoby skok a Lukáš zrazu začal čítať a písať. 

Rodičia sa až neskôr dozvedeli, že u týchto detí môže pokrok nastať skokovo spolu s tým, ako dieťaťu dozrievajú jednotlivé nervové centrá. To sa vymyká doterajšiemu bežnému školskému systému, ktoré ide podľa tabuliek, čo a v ktorom ročníku má dieťa vedieť. 

Prijatie našli tam, kde to nečakali

Lukášovi išiel dejepis, dejiny umenia, fyzika a chémia, ale v niektorých bazálnych predmetoch či zručnostiach ako matematika či písanie bol takmer na nule. Napriek tomu jedna učiteľka v triede s 28 žiakmi to svojím prístupom zvládla bez pomoci asistenta a Lukáš v škole napredoval až do deviatej triedy. 

Ani na spomínanej alternatívnej škole však podľa slov Jany nedokázali zaškoliť každé dieťa s aspergerom. Myslí si, že to závisí od spolupráce rodičov so školou a aj na akejkoľvek súkromnej škole závisí výsledok aj od prístupu jednotlivých učiteľov. 

„Tie prípady detí sú také individuálne, že dnes už aj rozumiem, keď to nejaká učiteľka alebo inštitúcia nezvládne. Veď my ako rodičia sme veľakrát kolabovali pod ťarchou plnenia špeciálnych potrieb nášho syna, preto nemôžem chcieť od inštitúcie, aby to vždy dokonale zvládla. Vždy to bolo tak, že sme sa stretávali na polceste, rodina a inštitúcia.“

Po základnej škole nastúpil Lukáš na strednú odbornú školu, kde zmaturoval a neskôr si urobil aj nadstavbu. Koľko to však stálo Janu a jej manžela obety aj znášania ponižujúcich chvíľ, si bežná rodine nevie ani predstaviť. 

Dnes má Lukáš 27 rokov a našiel si vlastnú realizáciu. 

My ako rodičia sme veľakrát kolabovali pod ťarchou plnenia špeciálnych potrieb nášho syna, preto nemôžem chcieť od inštitúcie, aby to vždy dokonale zvládla.Zdieľať

„Princíp vzdelávania aspergerov by mal byť v tom, aby ich systém podporoval v tej oblasti, v ktorej sú nadpriemerní, aby našli sebahodnotu pre seba i pre spoločnosť. My ich však od začiatku ich cesty diskvalifikujeme zo života. Keby sme to pochopili už počas prvých ročníkov školy, zaradili by sme ich do spoločnosti ako plnohodnotných ľudí,“ uzatvára svoj príbeh Jana.

Ako je to dnes? 

S rodinou býva na predmestí Bratislavy, no za prácou dochádza do mesta. Andrea (z dôvodu citlivosti témy sme mená v tomto texte zmenili) je matkou troch detí a jej najstaršiemu synovi Jankovi diagnostikovali Aspergerov syndróm. 

Napriek tomu, že má táto mama dobré kontakty v sociálnej sfére a jej rodina je aj finančne slušne zabezpečená, pri snahe zaradiť syna do školského systému narazila na obrovské problémy a nespočetné odmietnutia. 

„Napriek týmto zdrojom som nedokázala vyriešiť, aby syn získal miesto v škole. Hoci som sa v systéme dokázala rýchlo zorientovať, načítať si to, je absolútne nepredstaviteľné, čím si prechádzame. Pýtam sa: keď nevieme uspieť my, čo potom robia mamičky niekde na periférii alebo s obmedzenými príjmami?“ kladie si otázku Andrea.

Ilustračná foto: Pixabay

Ich snaha nájsť pre syna školu sa skončila tak, že Andrein manžel trávi denne tri hodiny v aute, aby syna vozil zhruba 50 kilometrov mimo ich bydliska do jedinej z tridsiatich škôl, ktoré oslovili a ktorá bola ako jediná ochotná integrovať ich syna. 

„Pre mňa bolo veľmi dôležité, aby syn chodil do školy. Máme aj odborne potvrdené, že je to dobré pre naše dieťa, preto robíme aj nemožné na pokraj vyčerpania. Vozíme ho z jedného bratislavského predmestia presne opačným smerom cez celé mesto do dediny na Záhorí.“

Psychológovia, poradňa centra pedagogicko-psychologického poradenstva (CPP) i ošetrujúca lekárka chlapca rodine odporučili, že v prípade ich syna je žiaduce, aby bol začlenený do bežnej triedy, aby tak mohol napredovať a získavať sociálne zručnosti. Nič z toho nepomohlo, Jankovi rodičia narážali na jedno odmietnutie za druhým. 

Prvou voľbou rodičov sú súkromné školy

Janko bol v starostlivosti odborníkov už od troch rokoch častejšie ako bežné deti. Musel chodiť systematicky k logopedičke pre oneskorený vývoj reči. Zameškané však dobehol, a keď mal nastúpiť do školy, mal vo viacerých rovinách hodnotenia na školskú spôsobilosť až nadpriemerné hodnotenia. 

Na logopédii však rodičov upozorňovali, že sa stáva, že keď má dieťa oneskorený vývoj reči, tak za tým môžu byť aj iné ťažkosti. Rodičom preto odporučili dôkladné psychologické testy, z ktorých vyšlo len to, že Janko má poruchu pozornosti – ADHD.

Ako takmer všetky rodiny vo veľkých mestách, ktoré majú deti s poruchami učenia, aj Jankovi rodičia na základe tohto výsledku testov hľadali radšej školu s menším kolektívom a osobnejším prístupom k deťom. 

Andrein manžel trávi denne tri hodiny v aute, aby syna vozil zhruba 50 kilometrov mimo ich bydliska do jedinej z tridsiatich škôl, ktoré oslovili a ktorá bola ako jediná ochotná integrovať ich syna. Zdieľať

Štátne školy najprv svojím filtrom automaticky vylúčili. Oslovili preto menšiu súkromnú školu, s ktorej hodnotami sa stotožňovali. 

Hoci si uvedomovali, že finančne to bude nemalý záväzok na deväť rokov, zvážili si, že kvôli napredovaniu svojho dieťaťa to nejako zvládnu.

Rodiny s deťmi s výraznejšími poruchami učenia či s diagnózou na autistickom spektre sa na Slovensku boria s nemalými problémami. 

Platia nemalé peniaze v súkromných centrách kvôli ťažko dostupnej diagnostike a následne za množstvo terapií, a ak sa k tomu priráta školné za súkromnú školu či potreba hradiť z vlastných zdrojov asistenta učiteľa, mesačne to vyjde rodinu aj na viac ako tisíc eur navyše oproti nákladom na bežné dieťa. 

„V istej chvíli sme sa pýtali, ako to zvládneme, platiť mu aj podporu na terapiách a zároveň uhrádzať školné. Veľmi rýchlo sme začali cítiť finančný tlak,“ hovorí Andrea. 

V súkromnej škole im odporučili domáce vzdelávanie

Problém je však v tom, že v súkromných školách je oveľa väčšia koncentrácia detí so špeciálnymi potrebami. Rodičia ich tam majú motiváciu umiestňovať, keďže logicky predpokladajú, že bežné školy často nemajú podmienky na prijatie takýchto detí.

Janko však v tejto súkromnej škole nepochodil, chýbal tam podporný tím aj asistenti učiteľa, keďže išlo o relatívne malú školu, ktorá nemala prostriedky na podobné služby. A vzhľadom na to, že nebola zaradená do siete škôl, nemohla sa uchádzať ani o prostriedky z eurofondov.

Minister školstva Drucker Žiaden boom trestnej činnosti ani pád demokracie nehrozí

Adam Takáč Martin Hanus

„O pár týždňov by sme chceli predstaviť návrh regionálneho odmeňovania učiteľov,“ vraví podpredseda strany Hlas.

Janko nastúpil do spomínanej školy do prvého ročníka, v triede s pätnástimi deťmi sa naučil čítať a písať. „S učiteľkou sme sa ako rodičia stretávali každý mesiac a pravidelne sme komunikovali, Janko pekne napredoval. Jedine nemohol chodiť do družiny, lebo škola nám dala vedieť, že je už poobede unavený, nespokojný a konfliktný, čo sme vnímali ako signál preťaženia a rešpektovali sme to.“

Škola zároveň rodičov povzbudzovala, aby si dali urobiť hlbšiu diagnostiku, nech vedia, ako majú s Jankom pracovať. „Čakalo nás neurologické a psychiatrické vyšetrenie, na ktoré sme čakali mesiace. Až na konci prvého ročníka sme dostali záver vyšetrenia, že je to možno Aspergerov syndróm. Pri malých deťoch sa však zvyčajne ešte rok čaká a potom sa diagnostika opakuje, aby sa to potvrdilo alebo vyvrátilo. Na konci druhého ročníka nám však diagnózu potvrdili.“

Andreu so synom už pri počiatočných ťažkostiach nasmerovali do centra pedagogicko-psychologického poradenstva (CPP), kde psychológ a špeciálny pedagóg Janka zastrešili a mali nastaviť komunikáciu medzi rodinou, centrom a Jankovou školou.

Ilustračná foto: Pixabay

Keby bol Janko v bežnej škole, tá by mu zo zákona mala vypracovať individuálny študijný plán. Rovnaké pravidlá by mali platiť aj na súkromnej škole. Keď však rôzne alternatívne školy nie sú zaradené do siete škôl, tento model pre ne automaticky neplatí. To bol prípad aj Jankovej školy, ktorá nebola financovaná štátom, ale len z príspevkov rodičov.

Janko však súrne potreboval asistenta učiteľa, no škola na neho nemala prostriedky. „Náklady na asistenta teda prešli na nás, museli sme si ho zabezpečiť z vlastných zdrojov. Dokázali sme však zaplatiť asistenta len na dva dni v týždni, čo nás vyšlo medzi 300 – 400 eurami mesačne,“ vysvetľuje Andrea.

Prítomnosť asistentky na chvíľu pomohla, no tým, že nemohla byť v triede každý deň, škola s jej prácou nebola príliš stotožnená a ani táto možnosť sa neukázala ako účinné riešenie. Škola sama potom našla iného asistenta, ktorého si však museli rodičia platiť z vlastného vrecka. 

„Škola si nás v druhom ročníku aj tak v strede roka zavolala, že nášho syna nedokážu vzdelávať, vraj môže chodiť do školy iba dva dni v týždni a ostatné dni ho máme učiť doma a na tento režim sme mali nabehnúť o pár dní. Bolo nám povedané, že ak nepristúpime na tieto podmienky, tak s nami jednoducho rozviažu zmluvu.“

Komplexný problém ubolených rodín a zle nastaveného systému

Rodičia pripúšťajú, že učiteľka to nemala s Jankom jednoduché. Stalo sa, že zničil pomôcku alebo utekal z triedy, lebo si tým kompenzoval napätie, keď napríklad nechápal zadanie učiteľa. 

„Chápem, že bez asistenta nebola takáto situácia jednoduchá. Zároveň sme sa však pýtali, čo z odborných odporúčaní pre jeho diagnózu v procese vyučovania skúsili. Na to sme nikdy nedostali odpoveď,“ hovorí Jankova mama.

Škola si nás v druhom ročníku aj tak v strede roka zavolala, že nášho syna nedokážu vzdelávať, vraj môže chodiť do školy iba dva dni v týždni.Zdieľať

Paradoxné je, že Janko dosahoval v koncoročných testoch nadpriemerné výsledky. Nedokázal však chodiť na hudobnú výchovu, lebo hluk a hudba mu spôsobovali stres, čo je bežný príznak diagnózy Aspergerovho syndrómu, či zapájať sa do interaktívnych aktivít.

Neskôr pred začiatkom ďalšieho školského roka škola rodičom oznámila, že už majú prejsť kompletne na domáce vzdelávanie, ak si nezoženú asistenta na celý týždeň, ktorého si musia plne hradiť zo svojho vrecka. Škola by im zároveň musela tento výber schváliť. To už pre rodičov Janka nebolo akceptovateľné, začali tak intenzívne hľadať inú školu, ktorá by Janka prijala.

Rodina s tromi deťmi tak bola takmer zo dňa na deň postavená do situácie, že nemôžu syna vodiť do školy, v podstate boli školou donútení do domáceho vzdelávania.

Túto prax, ktorá sa na školách bežne deje, potvrdzuje aj odborník na školstvo Juraj Hipš vo svojom nedávnom facebookovom statuse. „Rodičia dávajú svoje deti na domáce vzdelávanie z rozličných dôvodov. Jednou z príčin je, že sú k tomu donútení. To je časť rodičov, ktorých deti majú napríklad telesné alebo mentálne znevýhodnenie.“

Hipš tvrdí, že podobné smutné príbehy by mohli rozprávať mnohí rodičia detí na autistickom spektre. „Mnohé tieto deti by vo vyspelých krajinách navštevovali bežnú školu spolu so svojimi rovesníkmi. U nás im to často nie je umožnené aj vďaka chýbajúcemu podpornému personálu a rodičia sú preto nútení ich mať na domácom vzdelávaní.“

Donútení učiť doma

Jankova mama Andrea opisuje, že pre jej syna znamenal nový režim v škole s dvoma dňami v domácom vzdelávaní chaos a mal sa čoraz horšie. Plus rodičia mali svoju prácu, takže sa museli dohodnúť so zamestnávateľmi, zapojiť babku a do konca roka nejako dotiahnuť nútené domáce vzdelávanie. 

„Tie dni, keď sme sa učili doma, boli veľmi náročné, lebo Janko odmietal spolupracovať, takže prvá hodina bola len o presviedčaní, aby sme vôbec začali. Ja nemám pedagogické vzdelanie, navyše ako mamu ma syn nebral ako učiteľku. Hoci sme učivo vždy napokon prebrali, bolo to na úkor zhoršenia vzájomných vzťahov,“ opisuje Andrea svoju skúsenosť s domácou školou.

Pri deťoch na autistickom spektre je obvyklé, že keď v triede nie je prítomný asistent, rodičia ostatných žiakov sa sťažujú, že vyučovanie je náročné a dieťa so špeciálnymi potrebami „brzdí“ vyučovanie.

Nastavenie súčasného systému bez podporných profesií v škole je často neúnosné a na konci tohto procesu zostávajú obete s hlbokými zraneniami. Zdieľať

Škola i učitelia sú tak často pod tlakom z dvoch strán. Riaditelia škôl sa v takýchto prípadoch ocitajú vo veľmi zložitej situácii, nastavenie súčasného systému bez podporných profesií v škole je často neúnosné a na konci tohto procesu zostávajú obete s hlbokými zraneniami.

Jankova mama sa svojmu synovi najprv snažila vysvetliť, prečo už nemôže ísť do školy. „Keď sme v septembri boli ešte na otváracom ceremoniáli školy a Janko sa ma pýtal, prečo nemôže ísť aj na vyučovanie, nedokázal to pochopiť. Pre mňa osobne to bol veľmi bolestivý moment, ani ho neviem opísať. Keď máte pred sebou chlapčeka, ktorý sa teší na svojich kamarátov a nechápe, prečo sa s nimi nemôže stretnúť, je to hrozné. Deti v triede ho pritom akceptovali, dokonca tam mal najlepšieho kamaráta.“

Socializácia ich posúva vpred

Na Slovensku sme tak stále nedospeli k tomu, aby sme deti so špeciálnymi potrebami účinne integrovali do škôl, hoci ich počet postupne stúpa. 

Situácia detí s Aspergerovým syndrómom sa líši od prípadu k prípadu. Sú deti, ktorým prospieva byť istý čas na domácom vyučovaní a sami rodičia si ho pýtajú. Sú však vysokofunkční aspergeri, ktorí, naopak, potrebujú socializáciu a pri správnom prístupe okolia prosperujú. Ich priemerné až nadpriemerné intelektové schopnosti zároveň nedávajú dôvod na ich začlenenie do špeciálneho školstva, keďže školské nároky zvyčajne zvládajú na úrovni iných detí. 

Štát zamestnal stovky mentorov Učiteľom majú pomáhať, nie ich kritizovať

Mária Melicherová

Učitelia, ktorým roky pri práci so žiakmi chýbala systémová podpora, môžu dnes využiť služby mentorov. Zisťovali sme, ako im pomáhajú.

To je aj Jankov prípad. Potrebuje sociálne vzťahy na to, aby sa naučil čítať každodenné situácie, ktoré sú pre niekoho samozrejmosťou, no pre neho veľkou výzvou. Keby zostal zavretý doma, začal by sa uzatvárať čoraz viac do seba. 

Aj v rámci komunity rodičov detí s Aspergerovým syndrómom sú však na to rôzne pohľady. Niektorí rodičia nechcú svoje deti vystavovať stresu zo socializácie v škole a snažia sa ju zabezpečiť inými spôsobmi. 

Oslovili 30 škôl a nikde ich nechceli 

Andrea s manželom preto začali intenzívne hľadať novú školu, absolvovali sériu stretnutí najprv na súkromných školách. „Všade nám povedali, že majú naplnený limit detí so špeciálnymi potrebami a ďalšie už nezvládnu. V jednej škole nám povedali, že ho zoberú, ak k nim dáme do školy a škôlky aj naše zdravé deti ako ‚balík‘, čo by nás vyšlo okolo dvetisíc eur mesačne, čo pre nás nebolo reálne.“ 

Oslovili tiež viaceré cirkevné a štátne školy, no nikde nepochodili. „Spádová škola v našej dedine nás odmietla aj na odvolanie, hoci sme sa obrátili s prosbou aj na obec. Kontaktovali sme bezmála tridsať škôl v Bratislave a okolí.“

Tým, že išlo o prestup a nie nástup do prvej triedy, mali všade zavreté dvere. 

„Bola som na pokraji zrútenia a vyplakala som asi celé jazero sĺz. Pocit, že osemročný chlapec nemá nikde miesto a nie je nikto, kto by sa nás zastal, je neopísateľný. Kontaktovali sme aj viaceré zodpovedné inštitúcie s tým, ako máme synovi zabezpečiť povinnú školskú dochádzku. Tie nám povedali, že súkromná škola nás nemôže vyhodiť a tam máme trvať na našich právach. Oni nás však nevyhodili, ‚len‘ nás prevelili na domáce vzdelávanie, ktoré bolo pre nás neprijateľné,“ hovorí Andrea. 

Pocit, že osemročný chlapec nemá nikde miesto a nie je nikto, kto by sa nás zastal, je neopísateľný.Zdieľať

Rodičia Janka preto podali žalobu na spádovú školu vo svojej obci, aby tým poukázali na absurdnosť, že dieťa sa nevie dostať k základnému vzdelaniu.

V dedinskej spádovej škole v mieste ich bydliska im však povedali, že majú až 70 detí so špeciálnymi potrebami, na ne pripadá len jeden asistent pre prvý stupeň a ďalší pre druhý stupeň. Keďže Janko mal v odborných správach, že asistenta potrebuje neustále, spádová škola ich jednoducho neprijala.

Situácia s nedostatkom asistentov by sa mala zmeniť

Každá štátna škola má však dnes iné podmienky na začlenenie detí so špeciálnymi potrebami, rodičia týchto detí sa preto ako prvé informujú, aký veľký podporný tím na danej škole funguje.

Keďže doteraz sa náklady na pedagogických asistentov hradili z eurofondov, záviselo od školy ku škole, nakoľko boli iniciatívne. Samozrejme, záviselo aj od priorít danej školy, do čoho investovala svoje kapacity.

Pokojne sa tak stalo, že v jednej dedinskej škole nemali žiadneho asistenta učiteľa či špeciálneho pedagóga a v susednej mal podporný tím sedem ľudí.

Ilustračná foto: Pixabay

Toto by sa malo zrejme postupne meniť, pretože financie na profesie pedagogických asistentov i ďalších podporných profesií v školstve sa navyšujú a budú postupne od septembra 2026 preklopené na štátny rozpočet. V rámci reformy podporných opatrení by malo ísť v budúcom roku 77,6 milióna eur na podporný personál.

Pribudnúť by malo 9 055 ľudí na pozíciách pedagogických asistentiek, školských psychológov či špeciálnych pedagogičiek.

Analytici Michal Rehuš a Alexandra Ostertágová z Centra vzdelávacích analýz v Denníku N tvrdia, že hoci je nárast podporného personálu pre úspech reformy kľúčový, nemožno zrejme počítať s tým, že od budúceho školského roka v školách pribudne zrazu 9 000 nových ľudí na týchto pozíciách.

Nie je to teda len o financiách. Ide aj o personálny problém, keďže niektoré školy v regiónoch len ťažko hľadajú kvalifikovaných ľudí na tieto pozície. 

Často sa tiež stáva, že keď aj asistenti v škole sú, nemajú dostatočnú podporu a deti so špeciálnymi potrebami končia často nedobrovoľne na domácom vzdelávaní, prípadne do školy chodia len na pár hodín týždenne. 

Skončili v škole v obci s početnou rómskou komunitou

Po mesiacoch hľadania školy dostala napokon Jankova mama tip na štátnu Základnú školu v Plaveckom Štvrtku, kde ich po úvodnom stretnutí ihneď prijali.

Táto dedinská škola sa otvorene hlási k inkluzívnemu vzdelávaniu, a hoci funguje v úplnom provizóriu, pretože žiaci sa tam posledné roky učili v kontajnerových unimobunkách a fungovali pre nevyhovujúce priestory vo viacerých budovách, nemali problém prijať dieťa so špeciálnymi potrebami.

Napriek tomu, že je to podľa Andrey pomerne nestabilné prostredie a táto škola zápasí s bojovými podmienkami, otvorili dvere nielen im, ale aj ďalším deťom s podobnými diagnózami.

V Jankovej triede sú tri deti na autistickom spektre, mimoriadne nadané i rómske deti a v triede je prítomná počas celého vyučovania asistentka, ktorá podporuje všetky deti, ktoré to potrebujú. Škola ju zamestnáva na plný úväzok.

Rodičia tak neplatia nič, až na náročnú dopravu z okolia Senca až na Záhorie.

Škola má špeciálneho pedagóga, psychológa i asistentov v každej triede, ktorí aktívne spolupracujú a nastavujú komunikáciu s rodinou. Keďže v obci je početná rómska osada, škola má aj špecializované rómske triedy, kde sú deti, ktoré výrazne zaostávajú a idú svojím tempom.

Kontrola generálnej prokuratúry v „polepšovniach“ Facky a sexuálne násilie, samozrejmosťou nie je ani teplá voda

Mária Melicherová

Po závažných zisteniach generálnej prokuratúry sme oslovili riaditeľov reedukačných centier. Niektorí sa vymenili a tvrdia, že mnohé zistené nedostatky sa už odstránili.

Z dôvodu, že škola rieši už iný druh sociálneho znevýhodnenia detí, má inkluzívne nastavenie, ale zároveň aj zdroje na podporné profesie v rámci školy.

Janko tak chodí do školy každý deň. „Prvý týždeň potreboval postupnú adaptáciu, nebol problém, aby bol s ním manžel celý týždeň dokonca v triede. Na tejto škole vlastne nič nie je problém. Oni sa proste otvorili a je cítiť, že celý personál, aj v školskom klube, pani vrátnička, všetci majú deti veľmi radi.“

Škola v Plaveckom Štvrtku je aj medzi 40 školami, ktoré sa zapojili do testovania novej kurikulárnej reformy, takže učia podľa nových učebných osnov, deti napríklad nedostávajú domáce úlohy. Okrem bežných hodín majú predmet mediácia vzťahov, kde s učiteľom riešia situácie, ktoré v triede nastanú.

Trieda zobrala Janka aj na týždňový lyžiarsky výcvik, kam s ním išla aj asistentka, a bol tak prvýkrát sám mimo domova. „Hoci sa tam len sánkuje, do všetkého ho plne integrujú. Janko veľmi chcel ísť a zvládol to veľmi dobre. Sme v nemom úžase a aj nesmierne vďační, že existuje také miesto, kde sa to dá,“ hovorí Andrea.

Rodina z vyššej príjmovej vrstvy s dieťaťom so špeciálnymi potrebami tak na konci svojej peripetie našla, paradoxne, prijatie v dedinskej škole na Záhorí s najväčšou rómskou komunitou v okolí Bratislavy.