Poľské voľby Kaczyński proti Tuskovi, ale aj známa režisérka vs. hovorkyňa pohraničníkov

Dva týždne po nás pôjdu k volebným urnám aj naši severní susedia. Geopoliticky sú poľské voľby určite dôležitejšie ako tie naše, ale v obidvoch hlasovaniach sa dá nájsť viacero podobných momentov.

Nechýba atmosféra zápasu o charakter štátu, veľkú váhu v kampani má téma migrácie a prítomný je aj silný hodnotový konflikt medzi konzervatívcami a liberálmi.

V Poľsku sa bude okrem sejmu voliť aj senát, ale dôležitejší je, samozrejme, výsledok do dolnej snemovne, ktorý rozhodne o podobe budúcej vlády.

Okrem toho budú Poliaci hlasovať aj v referende, ktoré si však vládna strana Právo a spravodlivosť (PiS) presadila najmä kvôli mobilizácii svojich voličov. Referendové otázky sa týkajú migrácie, privatizácie štátneho majetku a veku odchodu do dôchodku.

Podobne ako u nás, ani v Poľsku nie je niekoľko dní pred voľbami jasné, ktorý politický tábor zvíťazí. Či sa pri vládnej moci udrží strana PiS alebo ju vystrieda opozícia, ktorej dominuje Občianska koalícia (KO) na čele s Donaldom Tuskom. Isté je len to, že to bude tesné.

O tom, kto pôjde do vlády, rozhodnú výsledky menších strán. K nim patrí Ľavica, čo je spojenectvo bývalých postkomunistov s menšími ľavicovými subjektmi, koalícia Tretia cesta, ktorú vytvorili Poľská strana ľudová (PSL) so zázemím najmä na vidieku a strana Poľsko 2050 liberálneho katolíka Szymona Holowniu, a dôležitá môže byť aj Konfederácia, v kultúrnych témach veľmi konzervatívna strana, avšak s libertariánskym ekonomickým programom.

Prieskumy preferencií tesne pred voľbami síce vedie strana PiS s náskokom niekoľkých percentuálnych bodov pred Tuskovou KO, ale nezískala by potrebnú vládnu väčšinu. Tú by podľa odhadov agentúr poskladala opozícia.

Tieto čísla však treba brať s rezervou. Aj pred minulými voľbami agentúry stranu PiS podhodnotili a jej volebný výsledok bol oproti odhadom o niekoľko percent lepší. Do úvahy treba brať aj to, že volebný systém v Poľsku výrazne odmeňuje víťaza volieb.

V roku 2015 napríklad PiS získala nadpolovičnú väčšinu poslancov, hoci vo voľbách jej dalo hlas len necelých 38 percent voličov. Opozícia vtedy spolu získala takmer 48 percent hlasov voličov.

Veľa bude závisieť aj od toho, či sa do parlamentu nakoniec naozaj dostanú všetky strany, ktoré tam dnes posielajú prieskumy. Najmä koalícia Tretia cesta, ktorá potrebuje získať osem percent hlasov, sa nachádza v rizikovom pásme, keďže v prieskumoch sa pohybuje okolo desiatich percent.

Agnieszka Holland vs. hovorkyňa pohraničníkov

Strana PiS sa snažila urobiť ústrednou témou týchto volieb otázku bezpečnosti. Uchopila to najmä prostredníctvom dvoch aktuálnych hrozieb. Ruskej agresie voči Ukrajine a migrácie. Poľsko má pomerne čerstvú skúsenosť so situáciou na svojej hranici s Bieloruskom, kde čelilo obrovskému náporu nelegálnych migrantov, ktorý bol organizovaný režimom Alexandra Lukašenka.

V tejto kampani stratégovia PiS využívali najmä to, že ich úhlavný nepriateľ, líder KO Donald Tusk, bol v čase migračnej krízy v roku 2015 členom európskeho establišmentu. Ako predseda Európskej rady sa Tusk o migrácii musel vyjadrovať inak, ako keby bol býval politikom na národnej úrovni v Poľsku.

Pre kampaň PiS nebolo ťažké nájsť Tuskove výroky, v ktorých kritizoval vtedajšiu neústretovosť Poľska či Maďarska voči Bruselu, a zostrihať ich na pozadí obrázkov z vyčíňania výrastkov v getách niektorých západoeurópskych miest. Varovanie bolo jasné, Tusk predstavuje bezpečnostnú hrozbu, pretože ak by sa dostal k moci, úplne by otvoril dvere nelegálnym migrantom.

Bola to, samozrejme, demagógia. Tej sa však neštítila ani protistrana. Politici KO obviňovali PiS zo zjavných nezmyslov, napríklad zo snahy opustiť EÚ či z toho, že počas vlád PiS sa Poľsko stalo nebezpečným miestom pre ženy.

Kampani PiS nezamýšľane pomohla aj známa poľská režisérka Agnieszka Holand, ktorá tesne pred voľbami uviedla do kín svoj nový film Zelená hranica. Je to príbeh o ľudskom utrpení v lesoch na poľsko-bieloruskej hranici a jeho fiktívnymi postavami sú migranti z Blízkeho východu.

Holand za film získala cenu na festivale v Benátkach, ale v Poľsku po premiére nasledoval výbuch kritiky.

Režisérka čelila ostrým výčitkám, že pohraničná stráž, vojaci a policajti, ktorí riskovali životy a zdravie, sú vo filme zobrazení hanebným spôsobom. Niektorí predstavitelia pohraničnej stráže dokonca v súvislosti s týmto filmom použili slogan „iba svine sedia v kine“, čo je historická narážka na obdobie nacistickej okupácie, keď sa táto veta použila voči ľuďom, ktorí chodili na nemecké propagandistické filmy.

Jeden z významných politikov PiS hneď po premiére filmu vyhlásil, že je to veľký darček pre jeho stranu. Agnieszka Holand, podporovateľka KO žijúca vo Francúzsku, čiže príslušníčka globálnej elity, bola stranou PiS aj jej spriaznenými médiami prezentovaná v kontraste s hovorkyňou Pohraničnej stráže Annou Michalskou, blonďavým dievčaťom s vrkočom, ktoré zanietene bráni česť poľskej uniformy.

Aj niektorí opoziční komentátori vyčítali Tuskovi, že si v tejto situácii nezachoval odstup a Agnieszku Holand a jej film bránil. Najmä ak sa Pohraničná stráž teší podpore viac ako 70 percent Poliakov.

Na druhej strane migračnú kartu PiS otupil škandál s pokútnym predajom poľských víz v niektorých ázijských a afrických krajinách, ktorý bol takisto široko medializovaný.

Spoločné korene veľkých rivalov

Politický konflikt medzi PiS a KO je dnes mimoriadne ostrý a politici oboch strán sa navzájom vykresľujú ako existenčné ohrozenie pre Poľsko. V tejto súvislosti je zaujímavé, že kedysi boli obidve strany pre pozorovateľa zvonku takmer na nerozoznanie. Už sa na to zabudlo, ale možno práve tesne pred poľskými voľbami je zaujímavé pripomenúť, že boli časy, keď Jarosława Kaczyńského a Donalda Tuska viac vecí spájalo, ako rozdeľovalo.

Má to totiž istú výpovednú hodnotu aj vo vzťahu k tomu, ako sa vyvíjajú hlavné konfliktné línie dnešnej politiky.

Ako Kaczyński, tak aj Tusk pôsobil v 80. rokoch v štruktúrach Solidarity a patril k disidentskému hnutiu. Obidve strany v počiatkoch spájala aj kritika takzvanej Dohody od okrúhleho stola z roku 1989, ktorá pomohla tomu, že početné postkomunistické kádre si v Poľsku aj po zmene režimu udržali silný politický aj ekonomický vplyv.

Ani ideologické rozdiely neboli pôvodne medzi obidvoma stranami také zásadné ako dnes. PiS bola v počiatkoch najmä antikorupčnou stranou. Konzervativizmus v kultúrnych témach v nej bol síce prítomný vždy, ale až postupne začal naberať na čoraz väčšom význame.

Na druhej strane aj Donald Tusk ešte pred desiatimi rokmi vehementne obhajoval prísnu poľskú potratovú legislatívu. Dnes je jeho strana politickým prístavom aj pre radikálne aktivistky bojujúce za čo najväčšiu liberalizáciu potratov.

Pre nás je však v tejto chvíli dôležitá otázka, či by sa v prípade úspechu opozičnej zostavy významne zmenila poľská zahraničná politika. Stručná odpoveď znie, že vo vzťahu k Rusku a Ukrajine by žiadna zmena nenastala. 

Takáto poľská vláda by však určite bola menej ochotná ísť do sporov s inštitúciami EÚ či s veľkými členskými krajinami, ako sú Nemecko alebo Francúzsko. Keďže mnohé z týchto sporov (migračné kvóty, Nordstream, zelená agenda) boli z nášho pohľadu užitočné, pre Slovensko, ale ani pre ďalšie krajiny V4 by to nemusela byť najlepšia správa.