Ad: Hanzelová a rektor Števček Keď sa ideológia tvári neideologicky a diskriminácia nediskriminačne

V denníku Postoj sme sa v marci venovali Univerzite Komenského vo viacerých článkoch, v ktorých sme upozornili na niektoré podujatia, ktoré sa na pôde školy odohrali, ako aj Plánu rodovej rovnosti UK či prípadu profesorky Márie Potočárovej, ktorá musela odísť z Filozofickej fakulty UK.

Do relácie Rozhovory ZKH v denníku Sme si aj preto redaktorka Zuzana Kovačič Hanzelová zavolala rektora Univerzity Komenského Mareka Števčeka. Výsledkom je video s titulkom Rektor Števček: Za plánom rodovej rovnosti si stojím, je to pritiahnuté za vlasy.

Na rozhovore je zaujímavých niekoľko vecí. Hanzelová sa Števčeka pýtala na to, či to nie je celé virtuálna téma a či len my konzervatívci nebijeme na poplach o „nejakej genderovej ideológii, ktorá neexistuje“, na čo rektor odpovedal, že tému považuje za reálnu, a nie vymyslenú.

Zároveň Števček povedal aj to, že žiadna ideológia na Univerzite Komenského nesmie byť dominantná.

No jedna vec sú mediálne vyhlásenia, druhá sú fakty – napríklad pre univerzitu záväzné vnútorné predpisy. Ako Plán rodovej rovnosti UK.

V Postoji sme tento plán nekritizovali preto, že by sa snažil podporiť ženy pri návrate z rodičovskej dovolenky – ako ho obhajoval dekan filozofickej fakulty Marián Zouhar – alebo že chce skoncovať so sexuálnym obťažovaním, ako tvrdil Marek Števček v denníku Sme.

Toto sú predsa jasne šľachetné zámery, s ktorými nemôže mať problém žiaden rozumný človek, a v žiadnom prípade nejde o nekonzervatívne hodnoty – práve naopak. Podpora žien po rodičovskej dovolenke či boj proti reálnemu sexuálnemu obťažovaniu sú témy výsostne konzervatívne.

Plán rodovej rovnosti UK je však o niečom inom. Jasne sa v ňom píše o tom, že individuálna podpora žien je nedostačujúca, a preto treba pristúpiť k zmene systému, v ktorom vedecké poznanie funguje – teda k takzvanej štrukturálnej a kultúrnej zmene. Tá sa má dosiahnuť napríklad tak, že rodová dimenzia má byť integrovaná do výskumu a vzdelávania naprieč odbormi, teda do študijného programu a kurikúl jednotlivých kurzov.

Ako inak než slovom ideológia sa to dá označiť? Je to predsa jasná snaha všetkým vtlačiť presvedčenie, že atribút pohlavia má mať prím v hierarchii atribútov, podľa ktorých o ľuďoch uvažujeme. Na toto presvedčenie pritom nie je žiaden relevantný dôvod. Veď predsa kde už, ak nie predovšetkým vo vede a vzdelávaní má byť absolútne hlavným atribútom kompetentnosť človeka pre danú oblasť? Prečo by malo niekoho zaujímať, či je muž alebo žena?

Plán rodovej rovnosti UK jednoznačne zavádza na univerzite oficiálnu, teda dominantnú ideológiu, hoci rektor niečo také verbálne odmieta.

V rozhovore denníka Sme bol ešte jeden zaujímavý moment, ktorý poukázal na to, že jeho redaktorka ľudí zjavne vníma predovšetkým ako mužov a ženy – a nie skrátka ako ľudí. Bolo to pri jej kritickej poznámke o tom, že sme v Postoji spravili anketu s dekanmi Univerzity Komenského, avšak, ako uviedla, „boli to len muži a boli asi piati“.

Pritom v úvode ankety sa jasne uvádza, že sme oslovili dekanov dvanástich fakúlt a prinášame odpovede piatich, ktorí odpovedali. Ako my môžeme za to, že žiadne dekanky na naše otázky nereagovali?

To, že Hanzelová použije skutočnosť, že nám odpovedali iba dekani muži, ako dôvod si do Postoja rýpnuť, je dané buď jej zlomyseľnosťou, alebo nedôslednosťou pri čítaní.

Neustále zdôrazňovanie, kto je mužom a kto ženou, rátanie príslušníkov určitého pohlavia v panelových diskusiách či medzi kandidátmi politických strán a podobne je fakticky diskrimináciou.

Diskriminácia totiž znamená aj rozlišovanie – nielen znevýhodňovanie niekoho na základe arbitrárne zvoleného atribútu. No práve diskriminácia v zmysle rozlišovania je predpokladom diskriminácie v zmysle znevýhodňovania.

Ak chcú plány rodovej rovnosti skoncovať so škodlivou znevýhodňujúcou diskrimináciou, mali by sa oslobodiť od diskriminácie ako takej. Lebo v skutočnosti robia presný opak.