Dekan Filozofickej fakulty UK Marián Zouhar Nemal by som problém na fakulte otvoriť ani akciu proti „zlu z Istanbulu“

V posledných týždňoch sme sa vo viacerých textoch venovali pomerom na Filozofickej fakulte UK – či už išlo o akcie, na ktorých sa prezentovali heslá radikálneho feminizmu, alebo o Plán rodovej rovnosti, ktorý sa zavádza pre celú Univerzitu Komenského, no na jej filozofickej fakulte má v podobe Centra rodových štúdií svoje ideologické zázemie. Veľkú pozornosť vyvolal aj rozhovor s profesorkou pedagogiky Máriou Potočárovou, podľa ktorej sa sa postupne znižovali akademické štandardy v jej odbore aj v prospech predmetov ako rodovo citlivá výchova.

Najvážnejšou výhradou profesorky bolo, že jej kolegyňa si bez jej vedomia osvojila grant, ktorého bola hlavnou riešiteľkou, pričom vedenie fakulty a katedry proti tomu nič nepodniklo. Na tieto slová reagovala v stanovisku aj Filozofická fakulta UK, ktorá Potočárovej tvrdenia odmietla ako zavádzajúce.

Nielen o týchto témach sme hovorili s dekanom Filozofickej fakulty UK Mariánom Zouharom, ktorý v rozsiahlom rozhovore pre Postoj vysvetľuje, ako vníma akademickú slobodu aj štandardy na svojej fakulte, prečo si myslí, že pojem ideológia sa dnes používa nešťastne a rozprávali sme sa aj o tom, či sociológovia na jeho fakulte môžu učiť, že manželstvo je zväzkom muža a ženy.

Vo svojom stanovisku ste uznali, že vyjadrenie Etickej rady, ktoré konštatovalo porušenie osobnostných práv autorky, teda profesorky Márie Potočárovej, je relevantné, no k ničomu vás nezaviazalo. To je síce pravda, ale prečo ste nekonali z vlastnej vôle, keďže ide o zamestnancov vašej fakulty?

O tom prípade som v tom čase nemal úplne konkrétne informácie. V podaní pani profesorky sa napadlo použitie materiálu, ktorý bol pôvodne určený pre projekt APVV a napokon bol úspešný v rámci projektu VEGA. Dôležitou otázkou, o ktorej sa veľa nehovorí, podľa mňa je, kto je autorom projektu pre APVV.

Pred niekoľkými dňami mi kolegyne z katedry pedagogiky sprístupnili internú komunikáciu, ktorú medzi sebou viedli spoluriešiteľky pri príprave tohto projektu, a na základe tejto komunikácie si myslím, že podstatnú časť vecného zámeru, metodologickú časť a ďalšie dôležité obsahové časti, vypracoval niekto iný než profesorka Potočárová.

Myslíte tým pani Dvorskú, ktorá spoločný projekt pod vedením Potočárovej prihlásila do VEGA?

Tak mi to vyplýva z tej komunikácie, do ktorej som nahliadol. Pani Dvorská urobila veľký kus práce. V projekte APVV je okrem toho dôležitá časť, ktorá sa týka osobnosti hlavného riešiteľa, v ktorej sa musí predstaviť ako komplexná vedecká osobnosť, opísať svoj vedeckovýskumný profil, odborné zameranie, publikačné a grantové úspechy, a to aj v medzinárodnom rozmere.

Keďže profesorka Potočárová bola zodpovednou riešiteľkou projektu, pravdepodobne túto časť aj pripravila. Keďže však nebola začlenená do projektu VEGA, táto časť sa do projektu VEGA ani neprevzala. Pokiaľ ide o vecný zámer, metódy, vedeckú časť, stav poznania v danej problematike, z danej komunikácie môžem usúdiť, že podstatnú časť spracovala pani Dvorská.

Lenže to, čo hovoríte, je na prvý pohľad v rozpore nielen s tvrdeniami profesorky Potočárovej, ale aj s uzáverom Etickej rady, ktorá sa týmto prípadom zaoberala a aj na základe zaslaných podkladov od dotknutých strán potvrdila porušenie osobnostných práv autorky Potočárovej aj etického kódexu. Z toho je zjavné, že jej vklad bol prevzatý aj do VEGA.

Je to možné, nechcem to popierať. Keď Etická rada posudzovala znenie oboch projektov, samozrejme, že oba projekty porovnávali a videli, že je tam obsahová zhoda. Lenže druhá stránka veci je autorstvo prvého projektu.

Ak pani Dvorská a ďalšie kolegyne použili v projekte VEGA to, čo samy vypracovali v APVV, Etická rada síce videla zhodu, ale nie je to ten typ problému, o ktorom hovorila pani Potočárová.

Lenže Etická rada videla aj porušenie osobnostných práv autorky Potočárovej. Povedala by to, keby nešlo o prebratie významnej časti, na ktorú mala autorské právo pani Potočárová?

Neviem vyhodnotiť, či Etická rada posudzovala aj autorstvo projektu APVV a či to bolo jej zadanie. Určite porovnávali projekty a videli ich zhodu.

Ale veď rada konštatovala porušenie osobnostných práv autorky, zjavne teda na základe podkladov od Potočárovej a Dvorskej posudzovala aj autorstvo, alebo nie?

Možné to je, neviem to vylúčiť. Ak to takto preskúmala a dospela k takémuto záveru, je to rozhodnutie Etickej rady. Vyjadrenie fakulty smerovalo k tomu, že stanovisko Etickej rady je relevantné v tom zmysle, že konštatovala porušenie osobnostných práv, ale v dôsledku zlyhania komunikácie.

Presne to znelo takto: Porušenie mohlo byť spôsobené nedorozumením v komunikácii.

Áno, ale ak profesorka Potočárová reagovala v internej komunikácii s pani Dvorskou na otázku, či súhlasí, že to dajú do VEGA a že neskôr, keď sa jej uvoľní riešiteľská kapacita, sa začlení do projektu, s tým, že súhlasí, osobne to považujem za súhlas. Ako ešte viac možno dať najavo súhlas než oznámením, že súhlasím? Samozrejme, nie je to podchytené nijakým právnym dokumentom, čo ani neočakávam od ľudí, ktorí spolupracujú v tíme.

Čítajte tiež

Profesorka, ktorá musela odísť z filozofickej fakulty Deje sa tam akademická korupcia, žiaľ, už to nie je o slobode myslenia

Martin Hanus Zuzana Hanusová

Rozhovor s Máriou Potočárovou o pomeroch na Filozofickej fakulte UK, kde sa vytrácajú akademické štandardy a kritické myslenie.

Tiež sme nahliadli do osobnej komunikácie, z ktorej sme nadobudli dojem, že medzi riešiteľkami došlo k nedorozumeniu. Potočárová tomu zjavne rozumela tak, že ich projekt má byť prihlásený do VEGA ako spoločný projekt, o čom svedčí aj to, že pár dní po tom zvolala e-mailom stretnutie spoluriešiteľov, aby sa dohodli na spoločnom postupe po zamietnutí v APVV. K tomu stretnutiu nedošlo, interná komunikácia tam zjavne zlyhala. Dôležité je však to, že hneď po tom, čo bola zverejnená informácia o schválení tohto istého projektu vo VEGA, nielen pani Potočárová, ale aj ďalší člen riešiteľského tímu Martin Droščák sa na katedre písomne ohradili voči tomu, že neboli informovaní o tom, že bez ich vedomia bol ich spoločný projekt prihlásený do VEGA, pričom oni vypadli z autorského tímu. Teda otázka je, prečo ste v tejto fáze do toho nezasiahli, či už zrušením, alebo pribratím do schváleného projektu.

Samotný podnet dala pani profesorka s ročným oneskorením...

...o tomto ročnom oneskorení píšete aj v stanovisku fakulty, ale je to nepresné. Profesorka ho síce dala takmer rok po podaní do VEGA, ale o tom podaní podľa vlastných slov nevedela. Faktom je, že len čo sa v marci 2021 po schválení dozvedela o tom projekte, podľa písomných dokumentov sa hneď obrátila na katedru, kde to chcela interne vyriešiť, potom u vás na fakulte, keď nepochodila ani tam, išla na úroveň rektorátu UK, kde ju odporučili na Etickú radu, tá rozhodla koncom júna 2021. Prečo ste to teda neriešili?

Nie je celkom jednoduché povedať, že získali ste projekt v rozpore s dobrými mravmi, pričom vôbec nie je isté, že sa tak stalo. Akým spôsobom sa majú toho projektu vzdať, prečo by sa mali vzdať?

Porušenie práv autorky a etického kódexu UK nie je dostatočným dôvodom?

Dostatočným dôvodom z hľadiska toho, že bol ukradnutý? Nebol ukradnutý, pretože autorky projektu ho vypracovali.

To tvrdia ony, pani Potočárová tvrdí niečo iné a zo stanoviska Etickej rady vyplýva tiež niečo iné.

Neviem, či Etická rada po tom pátrala, o tom by sme špekulovali, ale rada nepovedala, že na strane autorky je autorstvo tých hlavných a substantívnych myšlienok a že ostatné kolegyne len participovali. Ak by to bolo tak, bol by to dôvod na zásah z vedenia fakulty, kde by som apeloval na kolegyne, aby ho vrátili alebo sa ho zriekli.

Keby bolo preukázané, že väčšia časť obsahu, metodológie, stavu poznania a ďalších obsahových náležitostí je od pani profesorky Potočárovej, nie od kolegýň, bola by to iná situácia. Ona mohla vypracovať pomerne veľkú časť o osobnosti hlavnej riešiteľky, to však nie je materiál, ktorý sa ocitol v projekte VEGA.

Vy ste v stanovisku fakulty napísali, že pani Potočárová nehovorila pravdu, keď tvrdila, že pôvodný projekt pre APVV nebol úspešný pre nedostatočné vedecké výstupy ostatných členov riešiteľského kolektívu. Citujete tam z posudku zahraničného hodnotiteľa, ktorý hlavnej riešiteľke vyčíta absenciu medzinárodnej spolupráce a prestížnejších publikácií. Lenže vynechali ste stanovisko slovenského hodnotiteľa projektu, ktorý explicitne napísal, že zodpovedný riešiteľ projektu, teda profesorka Potočárová, spĺňa požiadavky na vedenie výskumného tímu v danej oblasti, má viac publikovaných štúdií a monografické práce z danej oblasti. Ďalej píše: „Škoda, že do výskumného tímu nezaradila riešiteľka ďalších vyhranených odborníkov z danej oblasti. (...) Z prehľadu doterajších publikačných aktivít sa mi len ťažko konštatuje istá kompetentnosť riešiteľov vo vzťahu k zvolenej téme.“ Ďalej hodnotiteľ oceňuje, že sa dáva priestor mladším pedagógom, „tí však musia prejaviť hlbší ponor do zvolenej problematiky“. Teda už slovenský hodnotiteľ dával otáznik nad kompetentnosťou iných riešiteľov. Nevyplýva aj z tohto, že ten projekt v skutočnosti dosť stál na osobe profesorky Potočárovej?   

Tie dva posudky nie sú v kontradikcii. Samozrejme, zahraničný recenzent si všíma viac medzinárodné ukotvenie, domáci recenzent, ktorý pozná prácu zodpovednej riešiteľky, zas prácu v jazykovo príbuznom kontexte. Treba si uvedomiť, že projekt APVV je oveľa náročnejší, vyžaduje sa medzinárodné ukotvenie a známosť riešiteľa. Slovo zahraničného recenzenta, ktorý je mimo našich domácich kontextov, kde pozná každý každého v danom odbore, má jednoducho inú váhu.

Stále nás zaujíma, že hoci aj prorektor UK pre vedu Jozef Masarik odporúčal agentúre VEGA, aby projekt zrušila z dôvodu, že ak má nejaký projekt etické problémy na začiatku, tieto problémy môže mať aj neskôr, prečo ste nezasiahli aj vy ako zamestnávateľ.

Ak by sa ukázalo, že na daný projekt nie sú riešitelia kompetentní, samotná agentúra VEGA by ho hodnotila tak, že nesplnil dosahované ciele. To by napríklad znamenalo, že hlavný riešiteľ môže dostať niekoľkoročný dištanc, keď si nemôže požiadať o projekt.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Nie je to tak, že na fakulte vôbec nie ste motivovaní, aby ste takýto grant zrušili, lebo tým, že z grantov a publikácií tečú peniaze, tak sa radšej nad takýmito vecami privrú oči?

Určite to tak nie je, z hľadiska akademickej a výskumnej etiky to nikdy nemôže byť dominantné, peniaze nemôžu stáť nad kvalitou výskumu a kvalitnými publikáciami. V žiadnom prípade by sme netolerovali takýto obchod či pochybne získaný projekt.  

Pri hodnotení toho, či tento grant bol alebo nebol získaný pochybne, asi nepanuje zhoda. V pedagogickej obci má vaša katedra pedagogiky, ktorej bola už dávnejšie odňatá akreditácia, zlú odbornú povesť. Nerozmýšľali ste nad tým, že by ste ju celkom zrušili a vypísali nové výberové konanie?

To je zložitá otázka. Je pravdou, že táto katedra mala dlhodobé problémy. V roku 2014 jej boli odobraté práva na uskutočňovanie štúdia v treťom stupni, teda prišla o doktorandské štúdium. Hlavným dôvodom bolo, že vtedajší hlavný garant programu mal plný úväzok ešte na inej škole, čo sa vylučovalo s  pravidlami.

Neskôr sa uskutočnil nový pokus o získanie tejto akreditácie. Išlo o projekt, ktorý pripravovala profesorka Potočárová, ale bol odmietnutý. Dôvodmi zamietnutia boli nedostatočná grantová činnosť spolugarantov, nedostatočná publikačná činnosť v databázových časopisoch, čo sa týkalo aj hlavnej garantky, ktorá nemá publikácie indexované vo Web of Science či Scopuse, absentovala vedecká časť štúdia a ďalšie vážne výhrady.

Pred tromi-štyrmi rokmi nebola situácia na katedre dobrá, ľudsky ani výkonovo. Ale treba povedať, že počas môjho pôsobenia sa katedra personálne výrazne stenčila, kedysi tam pracovalo 15 ľudí, teraz deväť. Viacerí poodchádzali, namiesto iných prišli noví.

Odišiel niekto z dôvodu, že nezodpovedal akademickým nárokom?

Každá katedra by mala priniesť dostatok prostriedkov na to, aby mala pokryté mzdy. Táto katedra však mala dlhodobo horšie čísla, preto sme niekoľkých pedagógov prepustili, iným sme nepredĺžili zmluvy. Dnes je tam oveľa lepšia atmosféra, katedra rieši aj viacero veľkých projektov, aj medzinárodných, má publikačne rastúci výkon, za súčasných okolností teda napreduje.

To znie dobre, ale faktom je, že tá neúspešná uchádzačka z výberového konania, ktorá bola vybraná napriek vážnym výhradám vtedajšej garantky Potočárovej, je pri pohľade na databázy vedeckovýskumne slabá plus jej publikácie sa točia okolo rodovej rovnosti. Pôsobí to tak, že nedostatočnú kompetentnosť kompenzuje tým, že sa venuje ideologickým témam, ktoré sú poplatné dobe. Nehralo pri personálnej politike katedry aj toto rolu?

Termín ideologický sa používa nešťastne. Pojem ideológia nemusí mať negatívnu konotáciu ani sa nemusí brať ako protiváha k vedeckému či racionálnemu pohľadu. Súčasťou pedagogiky musí byť aj výskum rodu a rodových aspektov výchovy, pretože deti sa vychovávajú rôznym spôsobom podľa toho, akého sú pohlavia alebo v akom prostredí žijú.

Takže ak sa tomu niekto venuje, nemôže to byť diskvalifikujúcim faktorom. Ak by sa diskvalifikovala jedna uchádzačka, pretože sa zaoberá takouto problematikou, bolo by to predsa uplatňovanie ideológie v negatívnom zmysle pri výbere zamestnanca.

V tomto prípade dve výberové komisie hodnotili uchádzačky, členovia komisií mali rôzne odborné pohľady. V jednom výberovom konaní s pani Potočárovou v komisii sa výber skončil patom, v druhom výberovom konaní uspela iná kolegyňa. Nevidím na tom nič dramatické. Bolo to transparentné výberové konanie, ktoré odzrkadlilo to, čo katedra v danom čase potrebovala na zabezpečenie pedagogických aj vedeckých úloh.

Nikto nespochybňuje, že rod nemá byť aspektom výskumu, výhrada znela, že kým na katedre chýbali učitelia vyučujúci základné predmety, niektorí si stavajú ťažisko na témach, ktoré nepatria k jadru...

Nepovedal by som, že nebolo zabezpečené jadro, všetky predmety sa realizovali. Viem, že filozofiu výchovy zabezpečovali aj zabezpečujú pedagógovia z katedry filozofie a dejín filozofie. Viem, že aj táto uchádzačka, ktorá bola napokon úspešná, napokon niektoré z týchto predmetov realizovala. Ale to sa už treba opýtať rady študijného programu, ktorá vyhodnocuje optimálnosť toho, či predmety vyučujú kompetentní ľudia.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Počas Medzinárodného dňa žien sa na vašej fakulte konal Festival ženských práv, ktorý ste otvárali. Miestnosť, kde sa toto podujatie konalo, ale aj schodisko fakulty boli vyzdobené heslami ako „Smrť patriarchátu“, „Kapitalizmus a patriarchát zabíjajú“ či „Hrajte svoje politické hry mimo našich materníc“. Myslíte si, že je to niečo, čo patrí na pôdu univerzity?

Nie som fanúšik hesiel. Z tohto hľadiska som tie heslá nepovažoval za príliš vhodné. Na druhej strane je to vyjadrenie stanoviska ľudí, ktorí festival organizovali. Nie som tu nato, aby som kádroval alebo robil cenzora.

Z vonkajšieho pohľadu to vyzeralo, že vy ako dekan ste spolu s prorektorom UK nad týmto celým prevzali záštitu.

Takto ste to odprezentovali. Keby ste sa nás vtedy spýtali, aký máme k tomu postoj, tak by som vám povedal.

Otázky sme vám posielali ešte v ten deň, vy ste na ne odpovedali a zverejnili sme ich v rámci textu. Prečo ste sa voči tým heslám neohradili priamo na tej akcii?

Zaregistroval som tie heslá v miestnosti, ale nevyhodnocoval som ich vhodnosť vzhľadom na to, čo na nich je. Bral som to skrátka tak, že je to akcia, ktorú si vytvorili študenti a na ktorej sú študenti s podobným zmýšľaním. Šli tam tí, ktorí mali záujem tam sedieť a rozprávať sa o tých témach. Bolo to na dobrovoľnej báze, kto nemal záujem, ten tam nešiel. Z tohto hľadiska som nevnímal ako nejaký problém, že ľudia, ktorí tam sedia, by osobnostne mohli mať problém s tými heslami.

My sa pýtame, či vy osobne ste s nimi nemali problém.

Ja by som si také heslo na akciu nezobral ani by som si ho nedal do pracovne.

To je jasné, ale otázka je skôr, či takéto heslá vôbec patria na pôdu fakulty. Angažovanosť študentov je isto želaná a má rôzne podoby, ale nie sú takéto heslá cez čiaru?

To je subjektívne. Viem si predstaviť, že niekto iný by povedal, že je to cez čiaru.

My sa pýtame vás.

Pre mňa je to niekde na hrane. Minimálne v tom zmysle, že určite to vo mne nevyvolalo potrebu na to reagovať a vyzvať organizátorov, aby to stiahli. V týchto veciach, a to nehovorím len o tej liberálnej agende, ale akejkoľvek, nevystupujem v pozícii cenzora a ani to nebudem robiť. Lebo keby som tak vystupoval, presadzoval by som nejaký svetonázor.

Keby na tejto fakulte chcela iná skupinka študentov usporiadať akciu s názvom „Zastavme zlo s Istanbulu“, kde by boli heslá typu „Smrť rodovej rovnosti“, tiež by sa jej vytvoril priestor a prišli by ste jej účastníkov privítať?

To závisí vždy od programu. Dekan ide otvoriť nejakú akciu, zdrží sa tam pár minút. S otvorením takejto akcie nemám problém. Druhá vec je, že možno by som na obsah mal iný názor. Sme veľká a heterogénna fakulta. Sú tu ľudia rôzneho zmýšľania a mojou povinnosťou je ich rešpektovať a akceptovať. Tak ako som nerobil cenzora v prípade akcie pri príležitosti MDŽ, nerobil by som to ani pri takejto akcii.

Čítajte tiež

Radikálna ľavica na akademickej pôde Fakulta UK sa stáva nástrojom extrémneho politického prúdu, dekan problém nevidí

Jakub Lipták

Študentov inštruujú, ako inkluzívne písať, učia ich nahlasovať komplimenty a pozývajú ich demonštrovať za radikálne ľavicové idey.

Necelé dva týždne po MDŽ sa na fakulte konal „Kvír festival“, týždňová akcia, na ktorej okrem nejakých prednášok a diskusií bol aj speeddating, v átriu fakulty bol stojan s rôznymi obrázkami, medzi nimi aj fotky z fetišistického podujatia, na ktorých bola žena v latexovom oblečku s obojkom a na vôdzke. V rámci „Kvír festivalu“, hoci už nie na pôde fakulty, bol aj workshop s názvom „Daj sa do dragu“, čo znamená, že sa tam prezliekajú ľudia do šiat opačného pohlavia a upravujú sa tak. Je správne, že takéto podujatie sa konalo aj na pôde vašej fakulty a že malo na propagačných materiáloch logo vašej fakulty?

Ku konkrétnym súčastiam programu sa neviem celkom vyjadriť, nebol som tam. Toto je vysoká škola, chodia sem dospelí ľudia. Nemyslím, že by zverejnenie nejakých fotografií, ktoré ste opísali, malo negatívny vplyv na duševný vývoj. Bola to výstava umeleckých diel, ktoré si ľudia mohli ísť pozrieť a nemuseli, takže v tom nevidím zásadný problém.

Speeddating bol na pôde našej fakulty, ale ja vám neviem povedať, čo sa tam dialo. Myslím, že tam bola požiadavka na registráciu účastníkov, takže možno to bola nejaká uzavretá spoločnosť. Nemalo to charakter verejnej akcie, bolo to pre registrovaných, a keď sa rozprávali a zoznamovali v miestnosti v prostredí tejto fakulty, nevidím v tom zásadný problém. Tie akcie, ktoré sa konali mimo budovy fakulty, si nedovolím hodnotiť.

Určite sa zmenilo nastavenie mladých ľudí, je prirodzené, že už aj na našich univerzitách, podobne ako na Západe, sú veľmi liberálne až radikálne ľavicové názory prezentované oveľa viac ako pravicové. Kde v tomto vidíte hranice študentskej angažovanosti a prezentácie, aby tí, ktorí nepatria k tomu prúdu, nemali už len pri prechádzaní chodbami pocit, že sú tak trochu na nepriateľskom území?

Mojou predstavou, ako má fakulta vyzerať, je absolútne otvorený priestor všetkým názorom vrátane tých, ktoré označujete za ľavicové alebo pravicové. Bez akýchkoľvek problémov, čokoľvek, čo je v súlade so zákonmi Slovenskej republiky, môže a má právo na fakulte zaznieť, pokiaľ to nie je spojené s agitovaním politickej strany alebo hnutia.

Neviem, do akej miery je reálne, čo naznačujete, teda či sa niekto môže cítiť utláčaný alebo má obavu z prejavenia sa. Neviem si ani predstaviť, že by bol ktokoľvek na tejto fakulte nejako prenasledovaný za to, že vyjadril nesúhlasné stanovisko k problematike rodovej rovnosti alebo niečomu takému. Bol by som rád, keby v slobodnej akademickej diskusii zazneli aj názory, ktoré sú inak zamerané. Debata musí byť otvorená, ale nemôže to byť nejaké vykrikovanie alebo agresívne vedená kampaň.

Nejaké heslá v týchto priestoroch, samozrejme, sú prítomné, lebo sa rieši množstvo tém. Momentálne je na stole problematika sexuálneho obťažovania, čo je veľmi citlivá vec a niekedy sa to nešťastne zmiešava s rodovou agendou.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

V našom denníku sme kritizovali Plán rodovej rovnosti na UK. Je faktom, že kvôli požiadavkám EÚ ho museli prijať všetky univerzity, je vo veľkej miere však na nich, ako ho budú implementovať. Najskôr otázka: považujete za správne, že sa takéto plány prijímajú?

Áno, považujem to za správne. V akademickom prostredí vidieť, že kým muži majú relatívne priamočiaru akademickú kariéru, v prípade žien vstupujú do hier rôzne faktory, ktoré ich kariéru spomaľujú. Na našej fakulte väčšinu študentiek tvoria ženy. Muži sú v tejto pozícii v menšine, ale v prípade docentov a profesorov je to opačne. Je to indikátor nejakého vývoja.

Ženy tým, že idú na tri roky na rodičovskú dovolenku, prerušia svoju výskumnú a pedagogickú prácu, a aj keď sa vrátia, potrebujú rok-dva, aby sa do toho opäť dostali. Sú tak znevýhodnené, čo sa odráža napríklad aj pri príprave výskumných projektov a podobne. Musia byť nastavené mechanizmy, aby nedochádzalo ku konfliktu medzi rodinou a prácou a aby neboli ľudia, čo venujú svoj čas rodine, znevýhodňovaní.

Aké mechanizmy máte na mysli?

Napríklad možnosť, aby sa po návrate z materskej dovolenky mohli ženy najskôr opätovne plnohodnotne začleniť do svojho odboru, oboznámiť sa s novými poznatkami, ktoré sa dosiahli počas obdobia ich neprítomnosti, a pripraviť trebárs relevantný projekt.

Pokiaľ nechcú, nemali by byť hneď od začiatku plne zavalené všetkými povinnosťami, tými pedagogickými aj administratívnymi. Samozrejme, to sa má týkať aj mužov, ktorí sa vrátia do akademického prostredia po dlhšom čase.

To asi vôbec nie je sporná téma. Plán rodovej rovnosti však obsahuje aj celkom iné ciele a opatrenia. Akademickí pracovníci majú napríklad raz ročne absolvovať „tréningy na zapojenie rodovej perspektívy do výskumu“, ako aj „workshopy o integrácii rodovej perspektívy do tvorby študijného programu a do kurikúl jednotlivých kurzov, ako aj do procesu výučby“. Okrem toho zamestnanci venujúci sa obsahu v rámci oficiálnych komunikačných kanálov majú raz ročne absolvovať školenie o rodovo vyváženom jazyku. Ako vnímate, že vaši zamestnanci majú chodiť na takéto tréningy, workshopy, školenia?

Čo tam nie je povedané, je to, že síce sa zorganizuje nejaké školenie alebo workshop, ale účasť na ňom bude dobrovoľná. To neznamená, že všetkých tristopäťdesiat ľudí zamestnaných na tejto fakulte absolvuje školenia. Kto má záujem, na také školenie – povedzme o inkluzívnom jazyku – pôjde, kto nemá záujem, na to nepôjde.

My sa zaväzujeme, že také podujatie zorganizujeme, ale nerobíme z toho povinnosť, že to budú musieť všetci absolvovať.

To nebolo z dikcie plánu celkom jasné. Teda ak niekto na také školenie nepôjde, nebude to preňho mať žiadne následky?

Samozrejme, že nie, prečo by malo mať? Ostatne, v rámci zavádzania plánu rodovej rovnosti sa jedno-dve podujatia už uskutočnili, bolo tam možno štyridsať alebo päťdesiat ľudí a ostatní, ktorí nemali záujem, tam nešli.

Znamená to aj to, že akademický pracovník alebo zamestnanec má plné právo sa neriadiť odporúčaniami plánu rodovej rovnosti?

Áno, samozrejme. Je to jeho plné právo. Sú to odporúčania a rád by som zdôraznil, že odporúčanie nie je príkaz. Kto chce, to akceptuje, kto nechce, tak nie.

Čítajte tiež

Plán rodovej rovnosti UK Rodovo citlivé majú byť všetky predmety, oslavy diverzity budú raz ročne

Jakub Lipták

Plán rodovej rovnosti Univerzity Komenského predpokladá rodovú dimenziu vo všetkých kurzoch a výskume. Rod sa bude skúmať aj v grantových žiadostiach.

Na druhej strane, aj od niektorých ľudí z Univerzity Komenského počúvame, že majú z toho do budúcna obavy. Zvláštne asociácie vyvoláva aj to, že významnú rolu v tom má mať Centrum rodových štúdií FiF UK, vedenej filozofkami, ktoré pôvodne pôsobili na katedre marxisticko-leninskej filozofie. Čo by ste povedali ľuďom, ktorí majú obavu, že z dnešných odporúčaní bude zajtra povinnosť?

Centrum rodových štúdií rieši projekt, získal grant z EÚ a v rámci toho sa pripravil aj plán rodovej rovnosti a ďalšie veci. Toto centrum by nemalo byť strašiak, existuje vyše dvadsať rokov a doteraz s tým nikto nemal absolútne žiadny problém.

Lenže teraz z Európskej únie prichádzajú rôzne plány rodovej rovnosti a zrazu toto centrum má v rukách nejakú moc.

Ale je lepšie, keď takýto plán rodovej rovnosti pripraví niekto, kto sa v tej téme orientuje, pozná odbornú literatúru a podobne, než by sa do toho mal pustiť – len preto, aby to bolo – niekto, kto tomu rozumie iba okrajovo.

Toto centrum už registrujeme dvadsať rokov, no to, čo tam robia, vyzerá v teórii tak trochu ako novodobý marxizmus-leninizmus.

V čom?

Tak ako predtým tu bol proletariát, na ktorom sa vybudoval celý systém moci a vládnutia, teraz zas nejaké odvetvie vo filozofii, pedagogike či sociológii zdôrazňuje iba „rod“ ako nejaký nový dominantný aspekt pohľadu na celú spoločnosť. K akej nebezpečnej ideologizácii to vedie, už badáme aj na západ od nás.

Každá filozofia vytiahne nejaký aspekt a cezeň sa pokúša interpretovať svet a spoločnosť. Navyše to neznamená, že rodové štúdiá majú ambíciu redukovať človeka len na rodový aspekt.

Nám aj mnohým iným sa to javí inak, ale problém je, že teraz Centrum rodových štúdií dostalo nástroj v podobe Plánu rodovej rovnosti UK. Ten zatiaľ, ako hovoríte, nie je povinný, ale čo ak o pár rokov váš nástupca navrhne, aby boli školenia či takzvaný inkluzívny jazyk povinné?

Tá obava nemá žiadne opodstatnenie. Keby sme takouto úvahou mali ísť ďalej, je to akoby sme sa podujali zakázať autá, lebo človek, ktorý šoféruje, potenciálne môže zabiť. Prečo by z plánu rodovej rovnosti mala byť nejaká povinnosť? To je hypotéza.

Napríklad aj mňa celkom zaujíma, ako by som mohol používať inkluzívny jazyk. Ja by som na také školenie išiel, aby som sa to dozvedel. Iste, mnohé výrazy, ktoré sa dostávajú do inkluzívneho jazyka, by som sa ťažko učil používať.

Myslíte výrazy ako „milé hosťovstvo“?

Napríklad. Nemyslím si, že táto línia vývoja jazyka si nájde širšie uplatnenie v praxi. Samozrejme, jazyk sa rôzne vyvíja, ukáže sa, či to bude slepá ulička, lebo takéto výrazy si ľudia nezvyknú používať. Respektíve určite budú typy textov, napríklad právne dokumenty, v ktorých si uplatnenie nenájdu.

Mňa však celkom zaujíma, ako by som mal použiť všeobecný termín pre zastrešenie celého spoločenstva, ktoré chcem osloviť rodovo neutrálnym spôsobom. Netreba sa obávať, že z toho, čo je teraz dobrovoľné, sa o niekoľko rokov stane povinnosť. Táto úvaha podľa mňa nie je opretá o racionálny základ.

Ten racionálny základ je taký, že aj v rámci vašej kampane proti sexuálnemu obťažovaniu sa explicitne uvádza, že aj „transfóbne výroky“ sú neprípustným a obťažujúcim správaním. Prečo si myslíte, že tak ako sa to už deje na západ od nás, niekto nepríde a nepovie, že mňa tento učiteľ oslovil slovami „vážení študenti“, hoci sa identifikujem ako žena – alebo niečo podobné – a bude požadovať nejaké konzekvencie?

Takýto príklad by som nepovažoval za transfóbny výrok. Ak by aj bol nejaký podnet tohto druhu, každý podnet musí byť preskúmaný z hľadiska relevantnosti. Jedna vec je použiť výraz „vážení študenti“ a myslieť tým všetkých, lebo ten termín je použitý ako generické maskulínum, čo je úplne legitímne. Iná vec je, keby bol takýto výraz použitý s cieľom ublížiť, poškodiť alebo dehonestovať niekoho. To by mohol byť relevantný podnet na prešetrenie.

Nedávno bol medializovaný prípad vysokoškolského učiteľa na Trnavskej univerzite Mária Schwarza, ktorý učí podľa klasických definícií o rodine a odmieta nazývať zväzok dvoch osôb manželstvom. Dve študentky označili jeho tvrdenia za homofóbne, bola z toho veľká mediálna kauza. Tá, našťastie, hneď spľasla, lebo univerzita sa ho zastala. No takéto prípady sú už bežné v Európe a najmä USA, keď si nespokojná skupinka študentov takéhoto razenia dokáže vynútiť kroky proti vyučujúcim, ktorí majú pritom normálne názory – napríklad že manželstvo je zväzok muža a ženy.

Nebudem sa vyjadrovať k tomu prípadu, lebo nepoznám podrobnosti. Ale čo sa týka napríklad manželstva, tak áno, je definované ako zväzok muža a ženy, je to ukotvené v ústave. Je to jeden pojem manželstva, ktorý je aplikovaný v našom systéme. Z tohto hľadiska povedať, že manželstvo je zväzok muža a ženy, je pre mňa triviálna pravda. Nad tým nemám čo špekulovať.

Je to triviálna pravda preto, že takto je to definované v ústave?

Takto je definovaný pojem manželstva. Definícia je však niečo, čo tu je, ale môže sa zmeniť, keď sa prijme iný pojem. Viem si bez akýchkoľvek komplikácií predstaviť, že bude definované manželstvo ako určitý právny zväzok dvoch ľudí a bodka. To je iný pojem manželstva.

Iná vec je, ak niekto povie, že manželstvo musí byť len zväzok jedného muža a jednej ženy. To nie je pravda. Môžeme zaviesť iný pojem manželstva, takže nie je nutné, aby išlo len o zväzok jedného muža a jednej ženy. Môžeme teda použiť iný pojem manželstva a nie je pravda, že iný takýto pojem neexistuje.

To je akoby ste hovorili, že pojmy, ktoré majú nejaký obsah, sú definované podľa toho, ako ich aktuálna väčšina v demokracii zadefinuje. Čiže keď niekto zavedie úplne inú definíciu manželstva, tak napríklad sociológ by mal tvrdiť, že ešte včera bolo manželstvo toto, ale poslanci schválili niečo iné, tak už je manželstvom niečo iné?

Pojem je vždy súčasťou nejakej pojmovej sústavy, nikdy nie je len tak izolovaný. Keď zmeníte pojem manželstva, tak máte inú pojmovú sústavu. De facto by sme z  jedného dňa do druhého prešli do inej pojmovej sústavy.

Ak by za nacistického Nemecka ústava tvrdila, že Židia sú podradná rasa, bolo by pravdivé to takto tvrdiť?

Legálne áno. Ale morálne je to o niečom inom. Ak by to aj bolo v nacistickej nemeckej ústave, určite by to nebolo morálne akceptovateľné.

Aj v tomto prípade pre niektorých ľudí bude morálne manželstvom vždy zväzok muža a ženy bez ohľadu na to, ako ho bude definovať nejaká aktuálna politická väčšina.

To je otázka toho, čo všetko zahrnieme do morálky. Otázku, či je manželstvo zväzkom muža a ženy alebo je iným zväzkom, podľa mňa morálka nepokrýva. Tá sa podľa mňa týka ľudského konania. Týka sa toho, či moje konanie prispieva k dobru iných ľudí, najmä ľudí, ktorým svoje konanie adresujem.

Nemecká ústava, ktorá by Židov vyhlásila za podradnú rasu, by navádzala ku konaniu, ktoré ľuďom ubližuje. Ak by sa manželstvo malo definovať inak ako zväzok jedného muža a jednej ženy, určite by to nenavádzalo ku konaniu, ktoré by ubližovalo ľuďom.

Takže ak dnes vyučujúci na vysokej škole hovorí, že manželstvo je zväzok muža a ženy, je to v zásade ešte v poriadku, lebo také máme zákony, ale ak by sa tie zákony zmenili a nejaký sociológ či filozof na vašej fakulte by naďalej na tom trval, mohol by už mať problém?

Tvrdil by niečo, čo nie je pravdivé. To by však bol odborný problém. Nemyslím si, že manažment fakulty alebo dekan má riešiť problémy týkajúce sa jednotlivých vedných odborov. To nech si vydiskutuje napríklad komunita sociológov, lebo veď aj tam môžu byť rôzne názory.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Prejdime k inej téme, ktorá Univerzitu Komenského trápi možno najviac. Pred pár rokmi sme sa zhovárali s vtedajším rektorom Masarykovej univerzity Mikulášom Bekom, ktorý vravel, že nebyť slovenských študentov, jeho univerzita by nebola dnes tak vysoko v rebríčkoch. Vďaka Slovákom, ktorí sú v rôznych odboroch výraznou menšinou, je v Brne kvalitná univerzita, ktorá v mnohom predstihuje našu UK. Podľa Beka je našou tragédiou, že sme taký únik študentských mozgov dopustili. Na vašej fakulte tým tiež trpíte, zamýšľate sa, ako trend otočiť?

Toto je téma, ktorá presahuje Univerzitu Komenského, je to celospoločenská záležitosť. Problém je, že mladí ľudia nechcú žiť v tejto krajine, preto chodia študovať do jazykovo blízkej krajiny.

Viac to súvisí s imidžom krajiny než s imidžom univerzity?

Povedal by som, že perspektíva do budúcnosti, ktorú táto krajina poskytuje mladým ľuďom, pre mnohých mladých ľudí nie je lákavá, nemajú záujem tu žiť. Je to maslo na hlave generácií politikov, ale aj ďalších spoločenských elít.

Pre mladého človeka je prirodzené, že na začiatku svojho produktívneho života odíde preč. Tam si vie vytvoriť zázemie, získať prácu, založiť rodinu, žiť spôsobom, aký sám uzná za vhodný. Keď vidí, s čím všetkým zápasia jeho rodičia a aké má perspektívy, tak rezignuje na túto krajinu.

Tým, že tí najlepší odchádzajú, je to tak, že dnes prichádzajú na vašu fakultu, povedzme vám najbližšiu filozofiu, čoraz horšie pripravení študenti?

Nepovedal by som, že tí najlepší k nám nechodia. Ale v zásade platí, že pripravenosť mladých ľudí na vysokoškolské štúdium je slabšia. Počas prvých semestrov musíme v niektorých študijných programoch doháňať úroveň znalostí, s ktorými k nám študenti kedysi nastupovali.

Mladí ľudia oveľa menej čítajú dlhšie texty, ktoré sú základom štúdia v mnohých odboroch. Preferujú napríklad iné spôsoby vyjadrovania, jazyk je inak zhustený, čo môže viesť až ku komunikačným problémom naprieč generáciami.

Vo vzdelávacom systéme máme civilizačný a aj národný problém, keďže rôznymi krokmi vyháňame mladých ľudí preč.

Nevzniká teraz situácia, keď vy musíte zhora tlačiť na učiteľov, aby naháňali granty a publikácie kvôli finančnej udržateľnosti, a na druhej strane prichádzajú študenti, o ktorých sa treba postarať na základnej pedagogickej úrovni?

To je veľmi ťažká otázka. Každý v pozícii vysokoškolského učiteľa má robiť vedu, ale má aj vzdelávať. Tieto dve línie sa naozaj niekedy nemusia stretnúť. Nároky na učiteľov sú obrovské, musia byť veľmi dobrí vedci, ale musia aj veľmi dobre učiť. Niekedy by však bolo žiaduce, aby sa tieto dve veci mohli od seba oddeliť. Niektorí ľudia by mohli robiť len špičkovú vedu, ale učiť len minimálne, napríklad len na doktorandskom stupni. Niektorí ľudia by zase mohli uplatňovať len svoju schopnosť výborne učiť bez toho, aby sa museli vedecky výraznejšie angažovať.

To sú takzvaní lektori.

Áno, ale, žiaľ, na pozíciu lektora sa historicky pozerá akoby cez prsty. To je však zlý pohľad. Je to plnohodnotná učiteľská pozícia a myslím, že mať na výučbe niekoho, kto je vynikajúci lektor, je lepšie, ako tam mať skvelého vedca, ktorý to učiť nedokáže.

Ale ako viete v súčasných podmienkach dosiahnuť, aby ste na katedrách mohli popri výskumníkoch, ktorí prinesú peniaze trebárs cez granty, udržať aj pedagógov, ktorí skvelo učia, ale veda im nejde či o ňu nemajú záujem?

Je to veľmi ťažké. Máme veľa študijných programov a ich nároky sú nastavené tak, že na jeden program potrebujeme určitý počet ľudí. Môžeme ísť cestou redukcie študijných programov, no to by nebolo vhodné, pretože by nám mohli úplne vypadnúť niektoré odbory. Spoločnosť si to možno v horizonte piatich rokov nevšimne, ale napríklad o pätnásť rokov by nám niektoré profesie mohli už chýbať.

Problémom je aj to, že spôsob financovania vysokých škôl je diskriminačný voči humanitným a spoločenským vedám a zároveň znevýhodňuje malé programy, ktoré študuje len niekoľko ľudí ročne. S tým máme obrovský problém, a ak štát nezmení svoju politiku, budeme sa s tým boriť naďalej.