Na Masarykovej univerzite v Brne študuje vyše šesťtisíc Slovákov, na niektorých odboroch je ich až polovica. Hoci občas preto vznikajú aj napätia, rektor Mikuláš Bek (52), docent muzikológie, v tom zatiaľ problém nevidí.

No Mikuláš Bek je v Česku známou osobnosťou skôr z iných dôvodov – najmä ako kritik prezidenta Miloša Zemana. Keď ho prezident nedávno odmietol pozvať spolu s ostatnými rektormi na oslavy sviatku 28. októbra, postavilo sa za brnenského rektora až 22 z 26 ostatných českých rektorov.

 

V posledných rokoch sú Slováci u vás v Česku často na pretrase. Silná postava politiky je Slovák Andrej Babiš, a tiež preto, že Slovákov na českých univerzitách stále percentuálne pribúda. Proti tomuto trendu sa u vás ozývajú aj kritické hlasy, podľa ktorých slovenskí študenti zaberajú miesta českým a štát na nich dopláca. Vy ste však zrejme s týmto vývojom spokojný?

Môžem potvrdiť, že podiel slovenských študentov na našej univerzite každým rokom rastie. Na niektorých fakultách, napríklad na Fakulte informatiky, už tvoria prakticky polovicu študentov, na Lekárskej fakulte je to asi tretina. Urobili sme si aj podrobnú analýzu výsledkov študentov počas prijímacích skúšok, z ktorej nám vyplynulo, že sú to v priemere tí lepší študenti.

To nesporne súvisí s dlhodobým postavením našej univerzity v očiach slovenskej verejnosti, sme vnímaní ako prestížna škola a máme výhodu, že sme geograficky blízko, pre západné Slovensko sme tak prirodzenou spádovou oblasťou.

Ako odpovedáte kritikom čoraz väčšieho vplyvu Slovákov?

Frflanie zo strany politikov či časti verejnosti je často založené na obave, že kvôli slovenským študentom sa ich deti nedostanú na prestížne odbory na tejto univerzite.

Čo nepochybne v istej miere platí.

Na druhej strane, ponuka študijných príležitostí v našej krajine je taká vysoká, že reálne sa nikomu žiadna veľká krivda nedeje. Na Ekonomicko-správnej fakulte sme si nechali spracovať štúdiu, ktorá pracuje s medzinárodne osvedčenou metodikou. Chceli sme vyskúmať, či je pre český štát prítomnosť toľkých slovenských študentov aj napriek bezplatnému štúdiu ekonomicky výhodná.

Čo z nej vyplynulo?

Ukazuje sa, že prítomnosť slovenských študentov je z pohľadu regiónu i celoštátne ekonomicky výhodná aj napriek tomu, že ich väčšina študuje v českých študijných programoch a za svoje štúdium rovnako ako českí študenti na verejných školách neplatí. Priemerná suma, ktorú slovenskí študenti minú počas svojho štúdia v Česku za bývanie, stravu, služby a zabezpečenie ďalších potrieb vrátane daňových výnosov je vyššia ako náklady, ktoré za ich pobyt a štúdium vznikajú českému štátu.

Viete približne, aké percento slovenských študentov zostáva v Česku?

Nie, takúto analýzu návratov sme si zatiaľ nerobili, ale určite je to zaujímavá téma. Zdá sa mi, že je to taký mix, mnohí sa určite vrátia, iní nájdu uplatnenie v Brne, Prahe či kdekoľvek inde i za hranicami ČR.

Doc. PhDr. Mikuláš Bek, PhD., (52) je docent muzikológie,  od roku 2011 je rektor Masarykovej univerzity. Vyštudoval hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity. Zameriava sa na hudobnú sociológiu, dejiny novšej hudby 19. a 20. storočia a metódy hudobnej analýzy.  Od septembra 2004 bol prorektorom MU pre vonkajšie vzťahy, od decembra 2005 pre stratégiu a vonkajšie vzťahy. Dňa 26. apríla 2011 ho akademický senát Masarykovej univerzity zvolil za nového rektora. Do funkcie rektora znova kandidoval a bol zvolený a vymenovaný aj v roku 2015.

Hovoríte, že Slováci sú v priemere lepší, vy ich tiež vyučujete. Ako tu celkovo pôsobia? U nás sa často hovorí, že naši žiaci nie sú vedení k tomu, aby boli aktívni a sebavedomí, nejako sa to tu v Brne prejavuje?

Nie, pretože sem chodia tí lepší študenti, ktorí sa naozaj veľmi vedome rozhodli prísť práve sem, preto sú aj motivovanejší.

A keďže sú to často tí lepší, chytrejší, usilovnejší študenti, tak ich na tých hodinách aj viac počuť. Takže rozhodne tu Slováci nepôsobia zakríknuto. Ale to oplatí všeobecne, študenti, ktorí idú študovať do cudzej krajiny, sú tí najlepší, idú jednoducho za svojím cieľom. Hoci to pre nich znamená komplikácie, musia prekonať veľa prekážok, ekonomických aj byrokratických. Rovnako predpokladám, že naši českí študenti, ktorí odchádzajú do Rakúska, Nemecka, Británie sú spravidla tí najlepší.

Ako je to s jazykovou asimiláciou, nehovorí časť Slovákov časom po česky?

Našťastie nie. To najhoršie, čo by sme si navzájom mohli spraviť, by bolo, keby sme začali hovoriť tým druhým jazykom. Sme totiž na to navzájom dosť citliví, hneď poznáme prízvuk a chyby. Nech radšej Slováci hovoria po slovensky a Česi po česky (Smiech.) K jazykovej asimilácii teda nedochádza, v Brne znie slovenčina normálne, počuť ju aj v krčme. Napokon, vnímam to aj doma, moja dcéra má totiž slovenského priateľa, občas si vymenia české frázy, ale inak sa u nás debatuje po slovensky aj po česky.

Nie je to však pri výučbe občas problém?

Na väčšine odborov už akceptujeme aj písomné práce v slovenskom jazyku, čo, samozrejme, vyvoláva debatu. Na druhej strane, v dnešnej dobe jazykových počítačových programov vieme na niektoré chyby v slovenskom pravopise prísť aj my, českí učitelia.

Pokiaľ by na konci 90. rokov neboli uzavreté dohody, na základe ktorých si slovenskí študenti rovnako ako českí nemusia hradiť štúdium, a teda Slováci by si museli platiť, teda by ich tu bolo podstatne menej, o čo by bola Masarykova univerzita dnes iná?

Bez Slovákov by sme mali v priemere horších študentov, to je celkom jasné, určite by sme trpeli už prebiehajúcim demografickým prepadom, takže by sme boli menšou univerzitou. Strácali by sme však aj to, čo patrí k univerzite: rôzne jazyky, kultúry, prostredia, skúsenosti. Pre dobrú univerzitu je takáto rôznorodosť rovnako dôležitá ako jej odborné zázemie. Pre dnešných mladých Čechov je slovenčina už naozaj cudzím jazykom, hoci mu z veľkej časti rozumejú.

V jednom zo svojich vyjadrení týkajúcich sa cezhraničnej migrácie študentov ste spomenuli, ze je pre krajinu tragédia, ak z nej uteká priveľa vynikajúcich študentov do zahraničia. Je to už prípad Slovenska?

Myslím, že krajiny, ktoré majú negatívu bilanciu študentskej mobility, teda „ich“ študentov odchádza viac, ako prichádza zahraničných, tak sociálne, ekonomicky i kultúrne strácajú. Samozrejme, ešte mnoho záleží na tom, či sa vlastní študenti, ktorí vyštudujú v zahraničí, budú väčšinovo vracať domov. Ak áno, nejde o tragédiu, ak by ale väčšinou zostali vonku, je to pre každú krajinu veľká škoda. Slovensko v posledných dvadsiatich rokoch podfinancovávania vysokých škôl veľa riskovalo.

Spomínali ste, že vaša univerzita je prirodzenou spádovou oblasťou pre západné Slovensku, vaši českí študenti sú tiež najmä z Moravy.

Je pravda, že slovenskí študenti sú najmä zo západného Slovenska, ale neplatí to výlučne. Čo sa týka českých študentov, na väčšine fakúlt prichádza asi polovica z nich z bližšieho regiónu južnej Moravy, kým druhá polovica je z iných bližších krajov, najmä z Ostravska, Východných Čiech, Vysočiny. Len ojedinele máme študentov povedzme z Plzne.

Myslím, že krajiny, ktoré majú negatívu bilanciu študentskej mobility, teda „ich“ študentov odchádza viac, ako prichádza zahraničných, tak sociálne, ekonomicky i kultúrne strácajú. Zdieľať

Ak teda prevažujú Moravania a Slováci, dalo by sa povedať, že ste veľkomoravskou univerzitou.

Áno, máte pravdu, našou spádovou oblasťou je územie bývalej Veľkej Moravy. Ale sú tu aj študenti z Košíc a Chebu. Faktom je, že po vypuknutí ekonomickej krízy okolo roku 2010 a 2011, keď študenti aj rodičia viac zohľadňovali financie, a teda aj geografickú dostupnosť, tak sa táto spádová charakteristika trochu posilnila.

O vznik vašej univerzity sa zaslúžil Tomáš Garrigue Masaryk, ktorému záležalo na tom, aby bola v českej časti vtedajšieho spoločného štátu okrem Prahy ešte jedna veľká a významná univerzita. Chcel, aby mala Praha konkurenciu, ktorá ju poženie vopred. Dnes sa dá povedať, že hoci medzinárodným rebríčkom v našom priestore kraľuje Karlova univerzita, aj vaša univerzita požíva dobré renomé. Aký je recept na udržanie dobrej univerzity v meste, ktoré nepatrí medzi najväčšie?

Našou výhodou je tradícia, ktorá súvisí so vznikom univerzity. Dobré univerzity totiž vznikajú bunkovým delením. Na novozaloženú univerzitu v Brne prišla mladá generácia profesorov a asistentov práve z Karlovej univerzity, ktorí by inak dlho čakali na svoju príležitosť v Prahe. V tom máme spoločný základ s bratislavskou Univerzitou Komenského.

To dedičstvo cítime dodnes, katedry či ústavy, ktoré tu kedysi zakladali velikáni svojich odborov, sú dodnes tie najlepšie, jednoducho sa na nich tá tradícia učenosti prenášala.

Tiež nám však pomohlo, že sa v 90. rokoch podarilo zaistiť financovanie univerzít na úrovni, ktorá neviedla k devastácii škôl.

Pre Brno bolo dôležité ešte čosi: za komunizmu sme tu boli v akomsi závetrí, kde zďaleka nebežali také brutálne čistky ako v Prahe. Väčšina ľudí tu preto zostala pôsobiť, z hľadiska miery politickej kontroly sa na univerzite zachovalo lepšie ovzdušie. Personálna kontinuita sa tak mohla udržať aj po 89. roku, aj kvôli tomu máme dnes nesporne najlepšiu spoločenskovednú katedru v Česku.

Dnes je veľkou témou autorita súčasnej univerzity v dnešnom svete. Vy v Brne ste špecifický v tom, že o vlastnú autoritu bojujete aj s českým prezidentom. Čo by malo byť podľa vás obsahom autority univerzity v súčasnej dobe?

Ak sa pozrieme na Česko – na Slovensku je to asi podobné – univerzity hrali svoju veľkú spoločenskú rolu v Novembri 89, potom sa však celkom prirodzene stiahli do svojich vnútorných problémov, vyrovnávali sa so zahraničnou konkurenciou, na verejnosti bolo o nich menej počuť.

Ale to bola anomália, univerzity by mali mať verejný presah, starať sa o občianske cnosti. Napokon, bývajú prvým terčom útoku pri borení demokracie, nie je náhodou, že dnes v Turecku sa v prvom slede zakročilo práve proti ľuďom na univerzitách. Aj v pozadí konfliktov medzi predstaviteľmi univerzít a naším prezidentom je to, či politik má právo posudzovať niekoho, kto bol navrhnutý vedeckou radou na profesora. Pri všetkej úcte, prezident to nemá čo posudzovať.

Ono nie je náhodou, že v 50. rokoch ľudia tlieskali, keď sa intelektuáli posielali k lopate a do baní. Teraz sa v inej forme deje niečo podobné, dnes majú ľudia pocit, že každý názor má rovnakú hodnotu, strácajú sa tie tradičné hranice. Zdieľať

Dnes u nemalej časti spoločnosti narastá frustrácia z pomerov, čoraz viac je zamorená aj verejná debata, ktorá sa „trumpizuje“. Tým sa dostávame aj k zodpovednosti elít a univerzít. Nedochádza k devalvácii aj vášho prostredia, napríklad v oblasti spoločenskovedných oborov, kde povznikali všelijaké obory s pochybnou vedeckou úrovňou, a univerzity sa stali oveľa masovejšími, teda aj priemernejšími?

Univerzitné vzdelanie nie je vzácnym statkom ako v minulosti, to je fakt. Ale otvorenie univerzít oveľa väčšej časti populácie nemusí viesť k tomu, že sa rozplynú a stratia svoju základnú rolu inštitúcie, ktorá má kultivačné poslanie. Nebojím sa až tak masifikácie, skôr je problém v tom, že v dnešnej spoločenskej klíme v niektorých západných spoločnostiach získava sebavedomie tá časť verejnosti, ktorá sa stavia proti tradičným odborníkom a takzvaným elitám.

Ono nie je náhodou, že v 50. rokoch ľudia tlieskali, keď sa intelektuáli posielali k lopate a do baní. Teraz sa v inej forme deje niečo podobné, dnes majú ľudia pocit, že každý názor má rovnakú hodnotu, strácajú sa tie tradičné hranice.

Čím to je? Sociálnymi sieťami alebo spoločenskými cyklami?

Je pravda, že niektorí ľudia profitujú zo súčasných zmien viac, niektorí menej, iní vôbec. Vzbury časti spoločnosti, ktorá sa cíti znevýhodnená pomermi, nie sú také vzácne, bolo to aj predtým. Sociálne siete to akcelerujú, umožňujú všetkým, aby lajkovali všetko, čo sa im páči, sú akýmsi modifikovaným obrovským karnevalom, kde sa rôzni ľudia skrývajú za rôzne masky, niektoré sú nahnevané s vycerenými zubami, iné láskavé, niekto vystupuje pod prezývkou, iný pod vlastným menom, napokon, aj v karnevaloch kedysi boli aspoň na chvíľu kráľovia šašami a šašovia kráľmi.

Treba tomu prikladať zvýšenú pozornosť?

Určite, túto vzburu možno využiť politickým spôsobom. Môžu sa však toho chopiť vodcovia s nebezpečným totalitným myslením a správaním, teraz som znepokojený tým, čo sa deje v Turecku, ktoré stráca atribúty demokratického režimu. A mám z toho obavu.

Keď mal ruský akademik Andrej Zubov, kritický k režimu, problém s pôsobením na univerzite v Moskve, ponúkli ste mu miesto na Masarykovej univerzite. Plánujete niečo podobné aj teraz v súvislosti s tureckými akademikmi, ktorým je hromadne zakazované pôsobiť na univerzitách?

Po vražde Borisa Nemcova sme ponuku zopakovali, no Andrej Zubov chce zostať v Rusku, pokiaľ to pôjde, hoci nemôže pôsobiť na univerzite. Teraz kandiduje do Dumy. Pokiaľ ide o Turecko, už teraz jednáme s pánom dekanom z Fakulty sociálnych štúdií, že by sme radi ponúkli nejaké pozície pre kolegov z Turecka, ak budú mať záujem. V našich silách nie je ponúknuť mnoho miest, ale keby každá univerzita v Európe ponúkla jednu či dve pozície, tak sa dá pomôcť významnej časti zasiahnutých tureckých akademikov. O niečom podobnom rozmýšľa aj Univerzita Palackého v Olomouci. Ale ešte uvidíme, ako to v Turecku dopadne, zatiaľ to nevyzerá dobre.

V liste, ktorým Turecko odpovedalo na apel európskych univerzít, sa používa normalizačný jazyk podobný tomu, čo sme zažili voľajedy aj v Československu. Napísali, že vynútená rezignácia dekanov je krokom k posilneniu autonómie univerzít. To mi príde ako silná dialektika.

Známy rakúsky profesor Konrad Liessmann tvrdo kritizuje masifikáciu univerzít s tým, že daňou za to je úpadok akademickosti. Že vznikajú odbory, ktoré ani nie sú vedami, ale ideologickým pohľadom, rozličné genderové štúdie a podobne. A na druhej strane klesá význam tradičných vedeckých odborov. Súhlasíte s ním?

Rozlišoval by som medzi univerzalizáciou vzdelania a negatívnymi efektmi, ktoré môže mať nezvládnutá masifikácia. Je nezmysel pustiť 60 percent devätnásťročných ľudí do tradičných kamenných univerzít do oborov, ktoré boli určené pre zlomok elitných študentov. To sa stalo na Západe, ale aj u nás, v Česku či na Slovensku. Nemôže sa každá škola tváriť, že je Univerzita Karlova a poskytuje vzdelanie v desiatkach odborov. Mám mnoho výhrad k americkému vzdelávaciemu systému, no ich delenie na Colleges, štátne univerzity a elitné univerzity má zmysel. To, čo kritizuje Liessmann, je nezvládnutá masifikácia a štruktúrovanie univerzít.

A to sa stalo aj v Rakúsku, počet tamojších študentov na Viedenskej univerzite by na každej dobrej americkej univerzite vzbudzoval des, je ich tam 60- až 80-tisíc, Sapienza v Ríme má sto tisíc študentov. To je určite zle.

Nemôžeme polovicu kohorty pustiť do kamenných univerzít určených pre elitných študentov, ako sa to deje v Česku i na Slovensku skrze nárast počtu regionálnych univerzít. Zdieľať

Na vašej univerzite máte študentov dosť či už priveľa?

Odkedy som sa stal rektorom, presadzujem pomerne rýchle znižovanie počtu študentov, rýchlejšie, ako je demografický pokles v študentských kohortách a rýchlejšie, než nás nútia limity dané štátom. Treba si tiež všimnúť fakt, že študentské roky sa predlžujú, je to jav typický pre bohatšie krajiny. V minulosti sa predpokladalo, že osemnásťročný človek je už rozhodnutý, čo chce profesne robiť. To sa dnes deje okolo 21. roku života, dovtedy mladí vyštudujú bakalára, čo má dnes hodnotu akoby novej maturity. A tu, na začiatku magisterského či inžinierskeho štúdia, by mala byť hranica, za ktorou by mali byť kritériá prísnejšie.

Nemôžeme polovicu kohorty pustiť do kamenných univerzít určených pre elitných študentov, ako sa to deje v Česku i na Slovensku skrze nárast počtu regionálnych univerzít.

Ako z toho von, keď dnes všetci žijú v tom, že bakalárske vzdelanie nestačí na dobré uplatnenie?

Myslím, že aj to sa už mení. Stále viac a viac zamestnávateľov prichádza na to, že pre ich potreby je dostatočné hľadať aj medzi bakalármi, je to otázka adaptácie. To všetko sú ale procesy na desaťročia, kým si všetci aktéri v systéme zvolia nové adekvátne stratégie.

Sú dnes študenti slabší, ako boli pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi, keď k tejto masifikácii ešte nedochádzalo? Mnohé ťažké odbory dnes zápasia s nedostatkom záujmu.

Treba počítať s tým, že aj vzdelávacie smery a odbory majú nejaký cyklus. Pred štyridsiatimi rokmi bola prestížnym odborom jadrová fyzika, čo bol dôsledok aj studenej vojny. Dnes už takú prestíž nepožíva, tú dnes majú odbory, ako napríklad štruktúrna biológia, medicína, biomedicína, spoločnosť sa viac venuje témam, ako je dĺžka dožitia, väčší dôraz sa kladie na zdravie. Teda ide aj o zmenu toho, čím sa spoločnosť zaoberá. A to potom láka aj mladých na jednotlivé odbory. Pri plači nad úpadkom jednotlivých odborov sa preto treba pozerať na všetky dôležité faktory, ktoré s tým súvisia. Je pravda, že v niektorých oblastiach sú stredoškoláci pripravení výrazne horšie.

Humanitné odbory trpia tým, že zo stredných škôl sa stratila latinčina či nemčina. Keď sa spýtam, koľkí z nich čítajú po nemecky, prihlási sa len zlomok triedy. To je v hudobnej vede veľký hendikep, keďže historické pramene sú písané nemecky.

V jednom z rozhovorov ste spomínali, že kvalita univerzít výrazne rastie na celom svete, úspechom univerzít teda je už to, ak v rebríčkoch neklesajú. Cítiť napríklad silný nástup čínskych univerzít, ale darí sa aj Nemecku. Čím to je, že zatiaľ čo u nás sledujeme istý regres, tak nemecké univerzity, naopak, zaznamenávajú v rebríčkoch nárast?

Myslím, že práve tam sa ukázalo, že treba systém diverzifikovať a potom to prináša úspech. Vždy tam boli profesijné vysoké školy, Fachschule a tradičné kamenné univerzity, ale neexistovala tam extraliga výskumných univerzít. Nemecká vláda sa rozhodla, že nie je možné, aby začali za anglosaskými zaostávať, pričom dávnejšie boli nemecké univerzity dlhodobo svetová špička. Tak urobili z niektorých elitné centrá, ktoré sa rozhodli finančne silno podporiť. A to sa bez politického rozhodnutia spraviť nedá. Na iných príkladoch sa zasa ukazuje, že ak je silné politické rozhodnutie, aj malé krajiny môžu mať úspešnú univerzitu.

Čo by sa muselo stať, aby napríklad krajina ako Slovensko mala takú univerzitu?

Na začiatku musí byť vždy jasná predstava spoločnosti, štátu, že také niečo chce a ako k tomu môže dôjsť. Potom treba diverzifikovať systém, vytvoriť výskumné univerzity, ktorých nemôže byť veľa, na Slovensku maximálne dve, v Česku možno štyri či päť. Potom vytvoriť dobrú sieť regionálnych škôl, ktorými netreba pohŕdať. Tie by mali slúžiť na profesnú prípravu. A mať dobrú politiku podpory výskumu. A, samozrejme, financie.

Na iných príkladoch sa zasa ukazuje, že ak je silné politické rozhodnutie, aj malé krajiny môžu mať úspešnú univerzitu. Zdieľať

Ako efektívne v tomto fungujú eurofondy?

Myslím, že by bolo lepšie, keby tých zdrojov bolo možno aj menej, no ich získanie by nebolo tak administratívne náročné. To celý systém výrazne brzdí. Na každý projekt potrebujete administrátorov a manažérov len na zvládnutie administratívy. Asi by bolo lepšie, keby eurofondy šli viac na iné veci, napríklad stavbu diaľnic a školy by získavali zdroje zo štátnych grantov.

O štyri roky skončíte ako rektor. Aká bude vtedy Masarykova univerzita?

Verím, že vtedy sa ešte len začnú naplno prejavovať naše investície do infraštruktúry i ľudí, ktoré sme za posledné roky spravili.

Masarykova univerzita má aj históriu odchodu rektorov do politiky, váš predchodca skončil dokonca ako minister, iný zasa ako senátor. Tam vás to neťahá? Už teraz ste sa tak trochu zaplietli s politikou.

To asi nie. Mám v hlave návrat k svojej muzikologickej dráhe, čo by predpokladalo, že na nejaký čas by som využil možnosti štipendií v USA či v Nemecku. Dopočúvam hudbu, ktorý som nestihol počúvať, dočítam nedočítané knihy a vrátim sa k svojej práci. Ale veľmi o tom nerozmýšľam. Možno, že príde aj niečo iné, ale také veci prichádzajú skôr samy.

Foto - Fero Múčka

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo