Keď víťazia netolerantní progresivisti

Keď víťazia netolerantní progresivisti

Obhajcovia potratov demonštrujú pred Najvyšším súdom USA. Foto: aclu.org

Dnešní obhajcovia potratov sa podobajú na progresivistov zo začiatku 20. storočia, ktorí obhajovali eugeniku a štátne plány na vylepšenie ľudstva.

Začiatkom marca som mal tú česť zúčastniť sa na ústnom pojednávaní pred Najvyšším súdom USA v prípade Whole Woman’s Health verzus Cole. Bol to mimoriadny a zároveň strašidelný zážitok.

Ôsmi sudcovia kládli texaskému generálnemu prokurátorovi Scottovi Kellerovi a propotratovej obhajkyni Stephanie Totiovej otázky o texaskom zákone z roku 2013, ktorý bol prijatý ako reakcia na príšerné odhalenia a proces v prípade Gosnell z Filadelfie a ktorý požaduje, že lekári vykonávajúci potraty musia získať povolenie pracovať v nemocniciach v okruhu do 50 km od miesta, kde sa potrat vykonáva.

Sedel som v jednom zo siedmich radov určených pre hostí, kde bola väčšina účastníkov za potraty. Naľavo odo mňa sedela generálna riaditeľka Planned Parenthood Cecile Richardsová. Päť minút predtým, než sa sudcovia usadili, vstúpila najbližšia pobočníčka prezidenta Obamu Valerie Jarrettová a posadila sa predo mňa.

Súd riešil otázku, či tento texaský zákon neuvaľuje „neprimerané bremeno“ na ženy, ktoré žiadajú o potrat. Krížový výsluch zo strany progresívnych sudcov bol veľmi klinický. Vlastne som ešte nikdy nepočul toľkokrát vysloviť slovo „potrat“ takýmto neosobným spôsobom.

Keď napríklad generálny prokurátor Keller poukázal na to, že zákon zachráni životy obetí nevydarených potratov, sudca Stephen Breyer odmietol tento argument ako nepodstatný, lebo zo 70 000 potratov, ktoré sa každoročne vykonajú v Texase, bolo takýchto prípadov len dvesto.

Sudkyňa Sonia Sotomayorová hneď chňapla po Kellerovi a sarkasticky sa spýtala: „Najmenší úžitok stačí na to, aby sme skomplikovali život miliónu žien. To chcete povedať?” Inými slovami, nie na všetkých životoch záleží.

Prečítajte si aj:
Mať deti je zlo
Mať deti je zlo: čo ešte treba vedieť​ Zdieľať

Ku koncu tohto morbídneho sedenia som mal pocit, že som na eugenickom súde. Vtedy mi svitlo, že by ma to vlastne vôbec nemalo prekvapovať. Hlavnou zložkou moderného progresívneho hnutia je napokon samozvaná elita (podobne ako aj niektorí sudcovia), ktorá pohŕda obyčajnými ľuďmi. Začiatkom 20. storočia dokonca podporovala sociálne a ekonomické opatrenia, ktoré vychádzali z antikatolíckych a antisemitských nálad.

Nemusíte mi veriť. Prečítajte si vynikajúcu novú knihu od Thomasa Leonarda z Princetonu Illiberal Reformers: Race, Eugenics and American Economics in the Progressive Era (Netolerantní reformátori: Rasa, eugenika a americká ekonomika v progresívnej ére). Progresivisti pod vlajkou „nového nacionalizmu“ volali po centralizovanom úradníckom štáte, ktorý by riadili expertní manažéri a plánovači a používali by pritom „vedecké metódy“ na zlepšenie blaha ľudstva.

Progresívni intelektuáli boli presvedčení, že sociálny pokrok si „vyžaduje, aby bol jednotlivec riadený, oslobodený a aby jeho konanie bolo posilnené prostredníctvom kolektívneho konania,“ pričom ľudské osoby vnímali ako „kúsky ľudského cesta“, ktoré treba stvárniť na „sociálnej vaľkacej doske.“

Toto stvárňovanie, konštatuje Leonard, mali vykonávať „tí najlepší a najinteligentnejší, ktorí ako jediní ignorovali moc a zisk, len aby slúžili spoločnému dobru – čiže samotní progresivisti.“

Thomas Leonard: Netolerantní reformátori: Rasa, eugenika a americká ekonomika v progresívnej ére. Foto: Princeton University

Títo experti popierali neodcudziteľné práva. Ich hrdina Woodrow Wilson sa o nich vyjadril, že sú to nezmysly. Redaktori progresívneho denníka The New Republic sa v mene celého hnutia vysmievali z individuálnych slobôd ako zo „starosvetských a spiatočníckych.“ Podľa popredného právneho experta progresívneho hnutia Roscoa Pounda (1879 – 1964), autora knihy Sociálna kontrola prostredníctvom zákona, desať dodatkov v Listine práv „nebolo potrebných [ani v dobách zakladateľov] a v našej dobe sú nežiaduce.”

Progresivisti boli presvedčení, že štát nahradil dokonca i Boha, a preto nabádali vládnych úradníkov, aby sa zamerali na eugeniku, „sociálnu kontrolu rozmnožovania ľudí,“ a zbavili tak národ jedincov, ktorých vnímali ako nežiaducich.

Podľa Leonarda si eugenika v progresivistickej ére „vyžadovala zhodu len na troch veciach: primát dedičnosti, hierarchia medzi ľuďmi miesto rovnosti a nevyhnutne netolerantná myšlienka, že ľudskú dedičnosť nemožno ponechať len na individuálnom rozhodnutí, ale treba ju sociálne kontrolovať“.

V roku 1911 podpísal guvernér štátu New Jersey Woodrow Wilson zákon prikazujúci násilnú sterilizáciu „beznádejne defektných a kriminálnych tried“. Wilsonov príklad potom nasledovali mnohé iné štáty a samosprávy.

Progresivisti boli presvedčení, že štát nahradil dokonca i Boha, a preto nabádali vládnych úradníkov, aby sa zamerali na eugeniku, „sociálnu kontrolu rozmnožovania ľudí“, a zbavili tak národ „nežiaducich“ jedincov. Zdieľať

V chudobných štvrtiach amerických miest sa anglosaskí progresivisti zamerali na katolíckych a židovských imigrantov. Imigrantov z východnej Európy vnímali ako menejcenných, ktorí „sa premnožili oproti biologicky lepším jedincom“, a (spolu s Wilsonom) sa zhodovali na tom, že „nízkoštandardné rasy“ berú pôvodným americkým robotníkom prácu, lebo sú ochotné pracovať za veľmi nízky plat.

Progresívny historik Frederick Jackson Turner obvinil Talianov, Slovákov, Poliakov a ruských Židov, že premenili New York na stoku, ktorou sa do Ameriky dostávajú „európske močiare biedy.“

A potom tu bol Eugene V. Debs, ktorý sa vyjadril, že „dagovia“ (hanlivé pomenovanie pre Španiela, Portugalca či Taliana, pozn. prekl.) pracujú za almužnu, lebo žijú „ako divosi či divé zvery“.

Ekonóm a prezident prestížnej univerzity MIT Francis Amasa Walker sa o východoeurópskych katolíkoch a Židoch vyjadril, že sú to „vyčerpaní ľudia z vyčerpaných rás predstavujúci tie najhoršie zlyhania v snahe o existenciu“.

Mnohí progresivisti podporovali odporúčania Kongresom ustanovenej Dillinghamovej komisie (1907 – 1910), ktorá bola vytvorená nato, aby skúmala „problém imigrantov“. Štyridsaťdvazväzková správa s celkovo 20 000 stranami, ktorú podporoval i Theodore Roosevelt, bola antikatolíckym a antisemitským eugenickým útokom, podľa ktorého boli noví imigranti „menej zruční, menej gramotní, menej progresívni a menej asimilovateľní“ než predchádzajúci imigranti zo severských krajín. Tieto výsledky (ktoré podľa historika Oscara Handlina neboli „nestranné ani vedecké“) boli podkladom pre Johnsonov a Reedov imigračný zákon z roku 1924, ktorý obmedzil imigráciu z východnej a južnej Európy z pôvodných 700 000 len na 20 000 ročne.

Okrem podpory testov gramotnosti, násilnej sterilizácie, potratov a vládnej kontroly ľudskej dedičnosti volali progresivisti aj po zákonom stanovenej „minimálnej mzde“.

Boli presvedčení, že minimálna mzda odradí „imigrantov a iných menejcenných jedincov od vstupu na trh práce“ a vezme prácu „menejcenným robotníkom, ktorí sú už zamestnaní“. Inými slovami, keď mal zamestnávateľ na výber najať si za ten istý plat domáceho protestanta alebo katolíckeho imigranta, určite mal najať kvalitnejšieho protestanta. Nezamestnateľní podradní jedinci mali byť potom inštitucionalizovaní, sterilizovaní či vyhnaní na vidiek, kde mali pracovali v „celibátnych kolóniách“.

Temná strana progresívneho hnutia zručne vykreslená v Netolerantných reformátoroch pomôže vysvetliť, prečo sa verný Wilsonovec Franklin Delano Roosevelt dištancoval od slova „progresívec“ a miesto toho sa nazval „liberálom“, keď sa v roku 1932 uchádzal o prezidentský úrad.

F. D. R. utekal od progresívneho hnutia, lebo vedel, že „intelektuálni obhajcovia regulatívneho sociálneho štátu ho chceli využívať nie na pomoc tým, ktorých vykresľovali ako geneticky menejcenných, ale na ich vylúčenie.“

Dnes však noví „progresivisti“ v Bielom dome i v rámci prezidentskej kampane podporujú agendu podobnú agende svojich predkov, ktorej znakmi sú ideologická konformita, potláčanie slobody prejavu či náboženskej slobody, neobmedzené potraty a eutanázia.

A ak v novembri zvíťazia, získajú ešte väčšiu kontrolu nad federálnymi súdmi, ktoré budú nanucovať progresívnu agendu prostredníctvom svojvoľných súdnych rozhodnutí.

George J. Marlin
Autor je predseda správnej rady organizácie Aid to the Church in Need USA (Pomoc Cirkvi v núdzi. Najnovšie napísal knihu Christian Persecutions in the Middle East: A 21st Century Tragedy (Prenasledovanie kresťanov na Blízkom východe: Tragédia 21. storočia).

Pôvodný text: Progressivism’s Dark Side.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo