O význame obetavosti Pre Boha a pre vlasť – alebo pre seba?

Nedávno som objavil britský komediálno-dramatický seriál Všetky veľké a malé bytosti, ktorý sa odohráva v 30. rokoch 20. storočia a zaznamenáva príbeh trojice veterinárov pracujúcich na yorkshirskom vidieku. V poslednej epizóde, ktorú som videl, vyhlásila Veľká Británia vojnu nacistickému Nemecku a začala sa mobilizácia. Postavy, ktoré si až príliš dobre pamätali hrôzy prvej svetovej vojny, sa automaticky vrátili k starým praktikám: radili mladým ľuďom, ako prebieha odvod a ako si rozdeliť potraviny.

Toto posledné ma naozaj dostalo. Pani Hallová napiekla veterinárom a ich rodinám buchty ako pred dvadsiatimi rokmi, pričom použila nie príliš ideálnu náhradu za cukor, ktorý bol na prídel. Výsledok: veľavýznamný smiech nad neveľmi vábnou pochúťkou, ktorá sa tak črtala.

V Spojených štátoch boli naposledy potraviny na prídel počas druhej svetovej vojny. Čo by sa stalo dnes, keby nás naši politickí predstavitelia z akéhokoľvek vážneho dôvodu požiadali, aby sme šetrili potravinami? Myslím si, že to všetci vieme. My, občania najbohatšieho štátu, aký svet kedy videl, požehnaní pokrmami a nápojmi v kvantite a kvalite, akú si medzivojnová generácia pred osemdesiatimi rokmi nevedela ani len predstaviť, by sme prešli do otvorenej vzbury.

Obeta? Tá už nie je cnosťou. Dnes sa hrá o osobné naplnenie. Tomuto cieľu má slúžiť naša neuveriteľná hojnosť materiálnych dobier, ktorá spôsobila, že sme až prehnití. Zaujíma nás iba to, čo môže naša vlasť urobiť pre nás – lebo je jasné, že my jej nedlhujeme nič.

Nie je to však iba vlasť, ktorú aktuálne odmietame. Spoločne, ako katolíci, sa väčšinou neobetujeme ani pre Boha. Cirkevne prikázaný pôst počas pôstneho obdobia sa u nás scvrkol na absolútne minimum dvoch dní a pôst, ktorý si ukladáme sami (to, čoho sa „zriekame“), je obvykle od jediného druhu luxusného tovaru. Takisto nemáme ani veľmi sklon dávať každý týždeň slušný dar do zvončeka a mnohí úplne odmietajú prispievať na diecézne zbierky. Starostlivosť o chudobných, pomoc chorým, zdravotná starostlivosť pre vyslúžilých kňazov a rehoľníkov, výchova seminaristov? Nie, vďaka, povieme si – vieme lepšie, kam nasmerovať svoje peniaze.

„Pre Boha a pre vlasť“ bolo kedysi hrdým mottom Američanov. Tento výrok, občas po anglicky, občas po latinsky, môžeme nájsť na základných kameňoch kostolov a dokonca aj verejných budov. Jeho všadeprítomnosť naznačuje rozšírenú akceptáciu potreby obetovať sa pre tieto dve veľké entity, ktoré nás presahujú. Mali by sme im slúžiť – a ľudia boli kedysi väčšinou presvedčení, že slúžiť im stojí za to.

Zarážajúci dnes nie je rozšírený individualizmus, ktorý túto služobnú mentalitu už dávno nahradil. Zarážajúce je, že k nášmu sebectvu nevdojak prispeli hlavné inštitúcie, ktoré sú tu pre Boha a pre vlasť – Cirkev a štát –, než aby nás vyzývali z neho vystúpiť.

Mnohé protestantské denominácie opustili Desatoro a prijali náhradu morálky v štýle „láska je láska“. V roku 1966 americkí biskupi ukončili povinnosť konať skutok kajúcnosti vo forme piatkového pôstu v prospech skutku kajúcnosti, aký si kto vyberie (hoci o tejto výzve dnes takmer nikto nevie, ale už odbočujem).

Niektoré prikázané sviatky boli postupne zrušené alebo presunuté. Väčšina farárov zbledne pri návrhu vyžadovať od detí, ktoré žiadajú sviatosti, účasť na omši. Akoby tu bol všadeprítomný strach, že keď sa bude od veriacich žiadať priveľa, už sa nevrátia. Tak sa väčšinou nechávajú, nech si robia, čo sa im zachce.

S klesajúcim vplyvom náboženstva sa mocenské vákuum pokúša zaplniť štát. Dnes mu je podriadený takmer každý aspekt ľudského života. Štát prevzal úlohu spoločenstva a miestnych samospráv a rozdúchava plamene sebectva zákonmi, ktoré stavajú proti sebe jednotlivca a lokálne inštitúcie – ako aj programami ako napríklad zdravotníctvo a rôzne garantované sociálne dávky, ktoré vláda priamo zabezpečuje jednotlivcom. V rokoch 2001 – 2006 sa armáda Spojených štátov pokúsila využiť individualistickú mentalitu náborovou kampaňou „Jeden za celú armádu“ („An Army of One“).

Môžu Američania znovuobjaviť lásku k Bohu a k vlasti, ako aj ochotu slúžiť im viac než sebe samým? Bez verejnej prítomnosti kresťanstva, keď je navyše každý aspekt verejného života poznačený politickým rozdelením, je ich vzkriesenie v blízkej budúcnosti vysoko nepravdepodobné.

Iróniou je, že sú potrební jednotlivci – milióny jednotlivcov –, ktorí nájdu vyšší motív než seba samých a vystúpia, aby sa v ich občianskom a cirkevnom spoločenstve začalo čosi diať.

Samotárska žena, ktorú nové materstvo posmelí angažovať sa v miestnej škole. Mladý otec, ktorý odloží videohry a začne trénovať tím svojho dieťaťa. Zblúdilý pár, ktorý po narodení detí začne chodiť do kostola. Školáci, ktorí robia toľko dobrovoľníckej práce, až sa pre nich stane hlboko zakoreneným zvykom a vykonávajú ju po celý život. Kňaz, ktorý je taký zapálený vierou, že inšpiruje a učí svojich farníkov ešte väčšmi milovať Ježiša Krista.

Modlíme sa, aby potom vášeň každého z týchto príkladných ľudí inšpirovala aj iných, aby Boha a vlasť povýšili nad seba.

Spôsob života „pre Boha a pre vlasť“ praktizovali viaceré kultúry v dejinách. Vzorom pre tento životný štýl by mala byť kresťanská kultúra formovaná vierou v Ježiša Krista, ktorý dal život v službe všetkým. „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13).

Každý úprimný veriaci však vie, že ja a jeho neuhasiteľné túžby nebude možné ovládnuť bez boja. A bojovať musíme. To, nakoľko sa ja dokáže naučiť slúžiť, a nie dať sa obsluhovať, je vhodným meradlom na posudzovanie zdravia našej viery i nášho národa.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

David G. Bonagura Jr. je spisovateľ a jeho najnovšou knihou je 100 Tough Questions for Catholics: Common Obstacles to Faith Today (100 ťažkých otázok pre katolíkov. Obvyklé prekážky vo viere v súčasnosti), pričom preložil aj knihu Jerome’s Tears: Letters to Friends in Mourning (Hieronymove slzy. Listy trúchliacim priateľom). Externe vyučuje v Seminári sv. Jozefa v New Yorku aj na Catholic International University a slúži tiež ako náboženský redaktor knižného časopisu The University Bookman, ktorý v roku 1960 založil Russell Kirk. Jeho osobná webová stránka je tu.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.