Slovenská rodina s väzbami na ISIS V prvom rade by sme mali my novinári chrániť deti

Na Slovensko priviezli ženu s dvomi deťmi, ktorá istý čas žila v Rakke, hlavnom meste Islamského štátu. Slovenská polícia prípad označila iniciálami R. D. a ženu vzali do väzby.

Zazvonil mi telefón a vystrašení príbuzní R. D. mi vravia, že im novinári volajú do práce, chodia po okolitých uliciach a fotia si brány ich príbytkov. Pýtajú sa susedov a známych, ktorí im miestami povedia čokoľvek, lebo kamery a štáby do malého mesta na juhu Slovenska nechodia často. Neviem, či si dokážeme predstaviť, čo najbližšia rodina R. D. posledné dni prežíva.

Na Slovensko priviezli ženu s dvomi deťmi, ktorá bola súčasťou Islamského štátu. Čo to pre nás znamená a ako k prípadu vlastne pristupovať?

Nie sme jediní

Zdalo sa to ako obrazy z iného sveta. Muži v kuklách držali dlhé nože a kalašnikovy a čosi agresívne kričali do kamery. ISIS do podvedomia ľudí presakoval cez obrazovky intenzívne a s vervou. S médiami sa hral, bol ich dirigentom a médiá to tak trochu nevedomky hrali s ním. To, čo si al-Káida ani nepredstavovala, ISIS už budoval. Vyšiel z podhubia, v ktorom roky žil a ticho bujnel, aby neskôr prekvapil svet a na území Iraku a Sýrie vyhlásil Kalifát. Reguly pre život zo siedmeho storočia.

No to skutočné prekvapenie prišlo až neskôr, v momente, keď na jeho územie začali masovo prichádzať ľudia z Európy i celého sveta, aby sa pridali do radov ISIS. Na jednej hromade sa objavovali britské, nemecké, rakúske, francúzske či americké pasy, aby tieto dokumenty ich vlastníci následne obliali benzínom a zapálili. Rituál, po ktorom mnohí prijali nové občianstvo. Občianstvo Dawly – Islamského štátu.

Aj preto je tá otázka, ktorá sa dnes nanovo vynára, viac než relevantná: prečo ich vlastne repatriujeme?

Tá otázka sa dnes vynára nanovo: prečo ich vlastne repatriujeme?Zdieľať

Keď sa začiatkom roka 2019 pod bombardovaním koalície na čele s USA Islamský štát územne finálne rozpadol, tisíce mužov – bojovníkov ISIS – pozatvárali do väzení a ich ženy s deťmi presunuli do detenčných táborov. V Európe sme chvíľu hľadeli inam a akosi dúfali, že ten problém „sa“ nejako vyrieši sám. Zvážať členov teroristickej organizácie domov by bola pre každú európsku vládu politická samovražda. Voliči si príliš dobre pamätali mužov v čiernych kuklách a verejné popravy.

Ako ľuďom vysvetliť, že to časom budú znova ich bežní, dobrí spoluobčania?

Verili sme, že ten „problém“ vyriešia Kurdi, Američania. Ktokoľvek, len nech sa títo nevracajú k nám do Európy. Ako však ubiehal čas, vznikal tlak medzinárodných humanitárnych organizácií i samotných Kurdov, ktorí situáciu v preplnených väzeniach a táboroch nezvládali. Objavili sa prvé vzbury a pokusy o útek. Situácia vyeskalovala v januári minulého roku, keď na jedno z najväčších väzení v sýrskej Hasake zaútočilo to, čo z ISIS zostalo. Spiace bunky sa preskupili a napadli väzenský komplex. Pri útoku zomrelo približne 500 ľudí a 330 väzňov následne utieklo.

O pohybe mnohých z nich dosiaľ nie sú žiadne záznamy.

Okrem bezpečnostných dôvodov repatriácie sú na stole v súčasnosti aj právne a humanitárne. Hoci sa nám dnes s nimi ťažko empaticky súcití, títo ľudia, najmä ženy a deti bojovníkov ISIS, žijú už štvrtý rok v detenčných centrách na severe Sýrie bez akéhokoľvek súdu či vznesenia obvinenia. V podmienkach malého stanu s matracom, niekoľkými kusmi oblečenia a potravinami na prídel.

Podobne ako naša slovenská rodina.

Strach

Chvíľu sme na seba iba pozerali. Dve Slovenky na severe Sýrie, jedna druhej sa prekvapene pýta, čo tam, v krajine, ktorá sa dvanásty rok zmieta vo vojne a náboženskom násilí, vlastne robí.

Mňa jej odpoveď zaujímala predsa len o trochu viac.

Ako sa človek z malého mesta na juhu Slovenska ocitne v Rakke? A prečo tam so sebou berie aj svoje deti? Posiela ich dnes na vyučovanie, ktoré v rámci táborov a rehabilitačných centier zriadili? Umožňuje im po rokoch tvrdého bigotného vplyvu rozšíriť svoje perspektívy?

To všetko sú signály, ktoré nám o každom prípade povedia veľa. Ukazujú duševný stav detí i to, v akom ideologickom rozpoložení je dnes, po tom všetkom, ich matka.

Rozprávali sme sa dlho, o dôvodoch, pre ktoré opustila arabskú krajinu, kde bola podľa svojich slov šťastná. O jej manželstve, viere a návrate na Slovensko, kde už celé roky nežila a kam sa po tom všetkom bojí ísť. A kde jej domovská krajina dnes zisťuje, ako veľmi sa má báť jej.

Tábor Al Roj a stan slovenskej rodiny, v ktorom žili takmer štyri roky. Foto: Iva Mrvová

Aspoň ich

Vládny špeciál pristál na slovenskom letisku a hneď na druhý deň ráno priniesla správu ako prvá Televízia Markíza: matku s dvomi deťmi previezli z Iraku na Slovensko. Obvinili ju z terorizmu, ohrozenia mravnej výchovy mládeže a aktuálne vzali do väzby. Hrozí jej doživotný trest.

Sú to deti, kto je v prostredí vojny a náboženského násilia vždy obeťou.Zdieľať

Bolo to krátko predtým, ako ISIS padol, keď sa v západnom svete začali ozývať nesmelé návrhy na vytvorenie spoločného tribunálu, kde sa členovia Islamského štátu jeden po druhom postavia pred súd a vyberú si svoj prídel spravodlivosti. Nepodarilo sa.

Argumenty zostávajú rovnaké, politická citlivosť témy a zväčša negatívne reakcie spoločnosti, dodnes vlastne nejestvuje ani konsenzus v tom, či štáty pôvodu majú zákonnú povinnosť repatriovať svojich občanov. Ak však existuje niečo, na čom sa zhodnú všetci, je to prístup k deťom. Sú to ony, kto je v prostredí vojny vždy obeťou.

Do Sýrie samy neodišli. Mnohé z nich sa v krajine narodili a iný svet ako vojnu vlastne nepoznajú. Je to vidieť aj tam, na severe Sýrie, kde decká rôzneho veku a národnosti behajú v tábore v priveľkých teplákoch, kde sa bijú, smejú a večer znova znudene nasledujú svoje mamy do stanov, aby sa ráno zobudili do úplne rovnakého dňa. Mnohé z nich v Sýrii strávili väčšinu života. Podobne ako tie, ktoré aktuálne doviezli na Slovensko.

Ak im dnes chceme pomôcť, ten návod znie jasne: hneď po repatriácii je potrebné zmeniť obom deťom meno, držať ich v ústraní a s oboma naďalej pracovať. Aktuálne sa rozhoduje o ich budúcnosti. Ak niektorý z novinárov na Slovensku zverejní ich mená, v okamihu ich o tú budúcnosť pripraví.

Ženy Islamského štátu

Z približne päťtisíc jednotlivcov z Európy, ktorí sa k Islamskému štátu pridali, tvorili ženy takmer pätinu. Boli to roky, čo mediálny svet ich úlohu v teroristickej organizácii zhrnul pod pojem „jihadi brides“ a vykreslil ich najmä ako naivné tínedžerky, ktoré sa vybrali do Sýrie za svadobným zážitkom. Iste, aj také boli. No dnes už vieme, že tých motivácií a faktorov bolo oveľa viac.

Porozumieť úlohám, ktoré ženy v ISIS zohrávali, znamená porozumieť rizikám, ktoré dnes predstavujú. Zdieľať

Strategická úloha žien vo fungovaní ISIS nám dlho unikala. V dichotómii „obeť – bojovník“, s ktorou sme istý čas pracovali, boli ženy Islamského štátu až na výnimky považované za obete. No potom sa na ich pôsobenie začalo nahliadať komplexnejšie.

Nemecko, ktoré je priekopníkom potrebnej legislatívy, už v roku 2018 vyhlásilo, že za terorizmus považuje aj „podporovanie štruktúry ISIS“. Do jednotlivých prípadov sa začalo vnárať hlbšie. Okrem toho, že ženy svojou prítomnosťou na území legitimizovali myšlienku teroristickej skupiny, žili mnohé v domoch, ktoré ISIS predtým vyraboval, nosili jeho zbrane, blogovali na jeho podporu či žiadali pre skupinu finančné prostriedky.

Repatriované Nemky dnes dostávajú v priemere štvorročný trest.

Porozumieť úlohám, ktoré ženy zohrávali v Islamskom štáte, znamená porozumieť bezpečnostným rizikám, ktoré dnes predstavujú. A ktorým sa odhaduje aj ich ideologický vplyv na vlastné deti.

Slovensko

Pýtala som sa jej to znova a ešte raz: čo ju viedlo do Sýrie? A prečo do vojnovej zóny vzala svoje deti? V tej odpovedi je totiž všetko. Je v nej zahrnuté, za čo je matka ochotná vymeniť bezpečie svojich detí. Dlhú chvíľu zostala iba ticho.

Iste, aj ona si prežila svoje. A je to na nej vidieť.

Budeme mať vždy len obmedzenú šancu pochopiť túto jej životnú skúsenosť. Dnes je to však po tom všetkom najmä matka, ktorá vie, že svoje deti obrala o roky života. Je zjavné, že im to chce vynahradiť – všetok ten čas, ktorý strávili v prostredí vojny, v špinavých stanoch a s jedlom na prídel, bez poriadneho vzdelania a s myšlienkami na to, kde je ich otec, ich širšia rodina, ich domov, lebo je jasné, že v zbombardovanej Rakke či v detenčnom tábore na konci sveta to nebude.

„Musíme vám pripadať ako mimozemšťania, však?“ Zdvihne tvár na záver rozhovoru a pohľad má pevný.

„Trochu.“

Dnes je všetko v rukách tých, ktorí tento „prvý slovenský“ prípad skladajú a posúvajú pred súd. Slovensko má v týchto chvíľach šancu zvládnuť nemalú výzvu: nastoliť spravodlivosť pre slovenskú matku a vytvoriť domov pre deti spôsobom, aby ich to do prostredia násilia už nikdy nemalo prečo vychýliť.

Máme na to všetky predpoklady.