Výchovná poradňa Ako reagovať, keď vás začne kritizovať tínedžer?

Prečo to dospievajúce deti robia? Ako by mali rodičia reagovať, aby sa takáto komunikácia nezvrhla do nikam nevedúcej hádky? Spýtali sme sa na to odborníkov na výchovu.

Alena Michalcová, psychologička, pôsobí v Centre celého človeka – ENOIA v Považskej Bystrici ako poradenský psychológ pre jednotlivca, páry a rodiny, je mamou piatich detí

S nástupom puberty sa rodičia musia učiť vyrovnávať s rôznymi novými situáciami. Nie vždy je to pre nich ľahké, rovnako však nebolo ľahké ani obdobie vzdoru a podobne. Tí, čo sú na tieto situácie pripravení, však majú ľahšiu východiskovú pozíciu.

Ak si doteraz nebudovali vzťah na falošnej autorite (založenej na prísnosti, poslušnosti len vďaka moci, prevahe, ktorou disponovali), dokážu prijímať aj uvedené výroky s nadhľadom. Rešpekt a úcta voči druhej osobe nemá byť fráza len na pracovisku či k cudzím, prípadne len k dospelým ľuďom.

Rodič sa po spomínanej konverzácii môže v pokoji napríklad večer v tichu sám so sebou zamyslieť, čo sa ho dotklo, prečo ho slová dieťaťa ranili, čo je v jeho slovách pravda, ktorú nechce počuť a ktorú mu nikto iný nepovie, dokonca ani sám si ju nechce pripustiť...

Pýtať sa: Prečo ma v minulosti podobné reči neprivádzali do „vývrtky“? Čím to je, že reagujem týmto spôsobom, a keď malo dieťa napríklad štyri, osem rokov, dokázal som brať jeho poznámky ľahšie a povzniesť sa nad ne? Nešiel som do argumentačného boja naplno s mladším dieťaťom, prečo si myslím, že už je teraz dospelé? Nedať sa oklamať, hoci je odo mňa o hlavu vyššie...

Dieťa ma dobre pozná, vie, čo sú moje slabé miesta, a vie presne, kde ma môže zasiahnuť. Ak hovorí, že ho nechápem – môže to byť len fráza alebo je to naozaj tak? Spýtam sa ho, zisťujem, čo by odo mňa očakávalo, aby sa cítilo pochopené. Nebáť sa ísť v tom dialógu ďalej, počúvať bez potreby útoku či obhajovania sa. Podľa situácie (citlivo zvážiť!) možno použiť humor.

Môže sa ma dotknúť len spôsob, akým mi tlmočí svoj názor – ktorý je neúctivý, až neslušný.  Môžem sformulovať, čo sa mi konkrétne nepáči a ako by som očakával, že mi to bude komunikovať („Chcem väčšiu úctu v slovách.“ – „Potrebujem, aby sme sa rozprávali s rešpektom.“ – „Aj ty ma, prosím, upozorni, ak ty budeš vnímať, že to tak nie je z mojej strany.“). Zaviesť pravidlá u nás doma: slušnosť, úcta, rešpekt sú nevyhnutné, ale súhlas s mojimi názormi nie.

Obdobné poznámky nemusia byť adresované konkrétne mne, ale svetu vo všeobecnosti. Dieťa cez deň zažíva aj ťažšie situácie, ktoré si dovolí vyventilovať v bezpečnom prostredí pri mne. 

Je prospešné vymieňať si skúsenosti s rodičmi detí rovnakého veku a pochopiť, že z niektorých výrokov môjho tínedžera hovorí viac jeho vek než dieťa samotné (aj v iných rodinách sa opakujú isté situácie ako cez „kopirák“).

Peter Fudaly, špeciálny pedagóg, poradca, lektor a supervízor, pracuje v o. z. Návrat, je otcom piatich detí

Dospievanie je obdobie, ktoré neraz vnímame rozpačito, až ťaživo. Významným znakom dospievania je kritický pohľad mladého človeka na rodičov, učiteľov a dospelých, ktorí ho nechápu a sú proti nemu.

Zisťuje, že hodnoty, tradície, náboženské presvedčenie a základné princípy ľudského spolužitia, ktoré si v detstve osvojil, dospelí nie vždy rešpektujú, prípadne podľa nich nežijú. Pociťuje to ako nespravodlivosť, ak sa od neho vyžaduje ich dodržiavanie.

Prejavuje to väčšinou formou negativizmu, vyhrážok, deštruktívneho správania, kriku, prípadne dočasným únikom z danej situácie či prostredia. Má potrebu pýtať sa, pochybovať, overovať si, diskutovať, hľadať slabé miesta.

Najväčšou hodnotou je sloboda. Dožaduje sa slobody v rozhodovaní, v myslení, v konaní, v obliekaní. Búri sa proti všetkému starému, rigidnému, odmieta to, čo mu bolo doteraz ponúkané a bojuje za ideály.

Pokiaľ by sme v takýchto situáciách tvrdohlavo presadzovali svoju moc a autoritu, dosiahneme len zvýšenie vzájomného napätia a posilníme u neho prípadné prehnané emocionálne reakcie. Z takýchto bojov o moc vyjde dospelý väčšinou vždy ako porazený.

Dospievajúci dospelého časom ignoruje, vyhýba sa mu, izoluje sa od jeho vplyvu alebo mu svojím problémovým správaním doma, v škole či na ulici spôsobuje ťažkosti, problémy a starosti. Uvedené konflikty mu umožňujú odpútať sa od názoru autority, od jej vôle a vplyvu a pomáhajú mu byť samým sebou.

Pre mladého človeka sa začína proces pretvárania vlastnej identity podľa svojich predstáv a na základe vlastného poznania. Výsledkom tejto rebélie je emocionálna a psychická nezávislosť, zrelé uvažovanie a postoje i presvedčenia osvojené na základe vlastných životných skúseností.

Je preto dobré udržať si istý nadhľad. Je to predsa len vývinové obdobie so svojimi typickými prejavmi, ktoré časom prejde, ale od ktorého závisí budúcnosť mladého človeka aj náš vzájomný vzťah.

V komunikácii a celkovo vo vzťahu s dospievajúcimi by som rodičom odporúčal rešpektovať jeho osobnosť a mať trpezlivosť s jeho náladami. Byť dôsledný a zásadový v dodržiavaní pravidiel nielen voči nemu, ale aj voči sebe. Byť vzorom a príkladom v tom, čo od neho vyžadujem.

Viac a pozornejšie načúvať jeho potrebám a pocitom. Byť mu oporou, keď to bude potrebovať. Menej poučovať. Vyhýbať sa príkazom. Umožniť mu spolurozhodovať o veciach, ktoré sa týkajú aj jeho, ale zároveň od neho požadovať aj zodpovednosť za svoje rozhodnutia.

Komunikovať s ním o hodnotách, o zmysle prežitých situácií. Dôverovať mu – dať mu príležitosť dokázať, že vie byť zodpovedný.