Po tretí raz ho suverénne zvolili za starostu najväčšieho rómskeho sídliska na Slovensku, na ktorom žije vyše štyridsať rokov. Vysokú školu vyštudoval popri zamestnaní spolu so svojou manželkou a v tomto roku si dokončil aj doktorát.

S najväčšou diskrimináciou sa stretol, keď si chcel kúpiť rodinný dom a suseda majiteľky si neželala, aby sa vedľa nasťahoval „Cigán“. Hovorí však, že zrejme sa takáto situácia mala stať, aby bol tam, kde je teraz.

„Toto celé možno bolo na niečo dobré. Zostali sme na Luníku a dokázali sme pomôcť ľuďom tu,“ vysvetľuje v rozhovore pre Postoj starosta košickej mestskej časti Luník IX Marcel Šaňa, ktorý je zároveň podpredsedom Strany rómskej koalície.

Svoje deti vozil do školy inde, pretože základná škola bola na Luníku podľa neho slabá. Vysvetľuje, prečo je vzdelávanie Rómov dôležité, ako upratovali Luník, a prezradil aj to, či sa z rómskeho sídliska niekedy plánuje odsťahovať.

Za pomoc rodinám postihnutým požiarom v osade Mašličkovo získal ocenenie Roma Spirit. Rómske organizácie mu udelili aj cenu Lúč z tmy za to, že sa dlhodobo snaží zlepšovať postavenie Rómov.

Tento rok ste si dokončili doktorát zo sociálnej práce, vaša manželka si ho dokončí budúci rok. Vysokú školu ste si robili spolu, externe, už ako pracujúci a s deťmi, čo nie je jednoduché v žiadnej rodine. Evidentne je pre vás vzdelanie dôležité.

Vzdelávaniu prikladám ozaj veľkú váhu. Z tohto bludného kruhu, v ktorom sú Rómovia, sa nevieme dostať nijako von, len tak, že vychováme vzdelanú generáciu. Ale nie je to jednoduché, pretože to nadväzuje na veľa vecí, napríklad kvalitné bývanie.

So susedmi som sa bavil o štúdiu na vysokej škole a to sa roznieslo po celom sídlisku. Asi toto bol pre nich moment, že si mysleli, že by som im pomohol aj ako starosta. Na úrad sa predtým tlačili ľudia, ktorí v živote nič nedokázali a chceli všetko pre seba.

Moje deti nechodili do základnej školy na Luníku, ale každý deň som ich vozil do inej mestskej časti KVP.

Spomenuli ste, že vaše deti chodili do školy mimo Luníka, do vedľajšej mestskej časti. Prečo?

Už vtedy som pociťoval, že vzdelávanie na našej ZŠ je slabé. Ja tu žijem 42 rokov, od dvoch rokov. Chodil som tu do školy a mal som pocit, že škola zaostáva, čo som zistil, keď som prišiel na strednú školu.

Svoje deti som preto už nechcel dať na Luník. Z KVP odišli na strednú školu. Dcéra išla študovať za zdravotnú sestru a syn študoval na konzervatóriu.

Ste prvým starostom Luníka, ktorý má vysokoškolské vzdelanie.

Áno. Predtým tu boli starostovia so základným vzdelaním. A jeden mal tuším učňovku bez maturity. Z médií vieme, že mal problém s drogami a bol vo väzbe. Na Luníku sa nerobilo nič, úrad si neplnil základné kompetencie, nefungovalo tu verejné osvetlenie, žiadna údržba. Upadalo to tu, bolo to zúfalstvo. Mestská časť vyrábala len dlhy.

Aj vaši rodičia vás viedli k vzdelávaniu?

Určite ma viedli, ale nie až na tú vysokú školu. Keď som bol pubertiak, šiel som na strednú školu a ďalej ma do vzdelávania nepresviedčali.

Pamätám si, keď som ako brigádnik začínal v U. S. Steele, zarábal som okolo 9-tisíc korún. Kmeňový zamestnanec sa mi pochválil, že má 32-tisíc, s poznámkou, že vidíš, Marcel, mal si sa lepšie učiť.

Už vtedy som mal v pláne ďalej študovať a odkladal som to. Keď mi to povedal, tak ma to nakoplo, podal som si prihlášku a so mnou šla študovať aj manželka.

Foto Postoj/Tomáš Puškáš

Pre Róma musí byť zložité, že ho často posudzujú len podľa farby pleti. Môžem aj osobnú otázku? Mali s diskrimináciou problém niekedy aj vaše deti?

Nie, nehovorili mi nič také. V triede boli možno jediní Rómovia. Dokonca spolužiačky mojej dcéry ju chodili navštevovať na Luník k nám domov. Nemali s tým problém.

Spolužiaci videli, že sú to úplne normálne deti, len sú Rómovia a bývajú na Luníku. Napokon som aj rád, že tak vyrastali a pozerajú na svet inak. Škola s nerómskymi deťmi im pomohla.

A pomohla by všetkým deťom na našom sídlisku, ale tieto rodiny nie sú na to pripravené, aby dochádzali s deťmi do školy inde.

Viete si spomenúť, kedy ste zažili najhoršiu skúsenosť spojenú s predsudkami voči vám ako Rómovi zo strany majority?

Na čo nezabudnem? Keď som ešte pracoval v U. S. Steele, chceli sme sa s rodinou odsťahovať zo sídliska, vzali sme si úver z banky, mali sme certifikát, s ktorým sme mohli kúpiť nehnuteľnosť. Našli sme si rodinný dom v Ťahanovciach v Košiciach.

Zobrali sme deti zo školy, autom sme sa ako rodinka šli pozrieť domček. Na jednom dvore boli dva domy, takto spolu oproti sebe fungovali susedia. S majiteľkou sme sa dohodli, dom sa nám zapáčil.

Ale stalo sa to, že susedia oproti vo dvore začali prehovárať majiteľku, že Cigánov tam nechcú. Majiteľka nám to vtedy úprimne povedala a bolo jej to ľúto. Ale toto celé možno bolo na niečo dobré. Zostali sme na Luníku a dokázali sme pomôcť ľuďom tu.

Keď jedného dňa nebudete starostom, z Luníka sa odsťahujete?

Kedysi som povedal, že po päťdesiatke by som chcel mať taký pokojnejší život a žiť niekde úplne inde. Lebo viem, že keby som nebol starosta a žil by som tu, tak by sa na mňa ľudia obracali naďalej.

Pokiaľ si tu nepripravím niekoho, kto by pokračoval v mojej práci, a zhoršilo by sa to tu, nemal by som tu pokojný život. Takže keď budeme mať s manželkou zhruba päťdesiat rokov, odídeme.

Ani dnes nemáme problém odísť, máme zdedený rodinný dom po manželkiných rodičoch aj pozemky, na ktorých si môžeme postaviť dom. Ale teraz to nie je aktuálna téma.

Vráťme sa ešte k vzdelávaniu. Vy ako starosta tlačíte na Luníku na vzdelávanie?

Určite áno. Odkedy som starostom, spoločne s manželkou sme už presvedčili veľa rodín aj mladých, ktorí končia základnú školu, aby išli ďalej študovať. Keď vidíme, že mladý človek chce ísť ďalej a je problém s rodinou, tak ju kontaktujeme a presviedčame, nech podporia svoje deti.

Nech si mladí urobia aspoň strednú školu, môžu potom pracovať na Luníku ako terénni pracovníci a pre svojich. Najlepšie by bolo, keby boli terénni sociálni pracovníci miestni obyvatelia, ktorí poznajú komunitu a vedia o obyvateľoch najviac. Podarilo sa nám už presvedčiť odhadom asi tridsať detí, ktoré študujú na stredných školách.

Čo ešte robíte pre lepšie vzdelanie obyvateľov na Luníku?

Keď som prišiel na úrad, vedel som, že vzdelávanie zaostáva. Začali sme sa tomu venovať, ale stále je to slabé, to musím povedať.

Sú to malé krôčiky. Sledovali sme, že všetky deti nechodia do materskej školy. Aj preto sme potom s manželkou otvorili súkromnú materskú školu a zamerali sme sa na deti z Mašličkova (ide o nelegálnu osadu bez elektriny a bez vody, pozn. red.). Potom pribúdali detí z tých najslabších sociálnych častí sídliska a materskú školu sme rozšírili.

Foto Postoj/Tomáš Puškáš

Viazne vzdelávanie aj preto, že na to nie sú nastavení obyvatelia Luníka?

Základ je základná škola a to, čo sa udeje počas vyučovania. V niečom môže prispieť aj rodič, ale vo väčšine bytov majú veľmi zlé podmienky na bývanie a nemajú prácu, takže neprikladajú takú váhu tomu, aby sa venovali svojim deťom. Stále riešia len existenčné problémy. Podmienky na bývanie im nedokážeme zlepšiť tak rýchlo, ako by sme chceli.

Keďže nie som zriaďovateľom školy, nemám na to taký dosah. Ale snažím sa aj ako mestský poslanec vplývať na to, aby sa to zlepšovalo.

Je tu silný potenciál detí, ktoré sú nadané v športe, v umení. Tak som navrhol, aby sme zamestnali rómskych učiteľov. Nehovorím, že nerómsky učiteľ by to nevedel robiť, ale pokiaľ sa do toho dostane, uplynú aj dva-tri roky. Keď sem dostaneme Róma, ktorý vie pracovať s deťmi, ten dokáže veľmi rýchlo dosiahnuť nejaké výsledky.

Aj tak bolo. Dostal som sem rómskeho učiteľa, ktorý vytvoril z talentov spevácky zbor, ktorý reprezentoval Luník. Podarilo sa, zbor je úspešný, vystupoval napríklad aj pre pápeža a reprezentovali nás aj inde.

Hovoríte, že obyvatelia Luníka majú zlé existenčné podmienky. Skúste to rozmeniť na drobné. S čím zápasí každý deň jedna domácnosť?

Keď budeme hovoriť o tom najhoršom, čo je nelegálna osada Mašličkovo, tam sú tie najhoršie podmienky, pretože majú len provizórne príbytky a tam majú problém so všetkým. Nemajú vodu, elektrinu a podobne. Deti sa tam nemôžu pripravovať na ďalší deň do školy, žijú tam v zime, rodičom ani nenapadne pomáhať deťom s úlohami.

Na sídlisku máme aj bytové domy. Ale myslíte, že podmienky sú lepšie? Možno len to, že majú strechu nad hlavou a múry.

Nemajú centrálne kúrenie. Majú elektrinu na kreditný systém. Majú tam nízke ističe, nemôžu si tam dať ohrievače, lebo istič to vyhodí. Boli nútení dať si piecky, rúra trčí cez balkón a tak si vykurujú. Nie je to legálne, ale nemajú inú možnosť, nenechajú pomrznúť deti. Aj toto som zdedil.

Väčšina neplatila za nájom, stúpačky boli staré, rozvody horeli niekoľkokrát, prevzal som to v strašnom stave, strecha zatekala.

Keď som sa stal starostom, mohol som začať pracovať len na tých bytoch, ktoré vlastnila mestská časť. Tam som začal vytvárať lepšie podmienky a zistili sme, že sa to dá.

Prečo to ide tak pomaly?

Mnohé veci tu nevieme rýchlo vyriešiť, pretože sme mestská časť a máme obmedzené kompetencie a obmedzený rozpočet. Keby sme boli samostatná obec, rozpočet by bol desaťnásobne vyšší, za tých osem rokov by som nerobil len to, čo dodnes, ale možno by, teraz preženiem, bolo z Luníka také Švajčiarsko, obrazne povedané. (Úsmev.)

Veľa vecí by sme dokázali, lebo rozpočet by bol iný, patrili by pod nás aj školy, vzdelávanie by sa posunulo a Luník by celkovo prekvital. Určite by nám to závideli aj ostatné mestské časti. Ale nedá sa to, lebo máme obmedzené kompetencie aj financovanie.

Všetko sme na Luníku naviazali na kreditný systém a elektrinu sme naviazali na nájom. Ak obyvateľ nemá aktuálny nájom za mesiac zaplatený, tak si elektriku nemôže dobiť. Človek je tak nútený zaplatiť si nájom.

Odkedy máme kreditný systém, všetci si v obytnom dome, ktorý prešiel pod našu mestskú časť, platia nájom, je to 48 bytov, žiadny dlh. Do pokladnice našej mestskej časti prišiel príjem a mohli sme zainvestovať do bytového domu.

Už v druhom volebnom období som ukázal tento príklad mestu a požiadal som o prevod bytových domov do majetku mestskej časti. Takto sme získali ďalších 110 bytov a začali sme ich spravovať.

Nebola to lacná záležitosť, ale nám sa to vyplatilo, pretože sme zlepšili podmienky aj hygienu. Obyvatelia chodia po obchodných domoch, k lekárom, používajú autobusy, deti chodia do školy, potrebujú vodu.

Kus roboty ste urobili aj s obrovským množstvom odpadu, ktorý sa kopil pod bytovkami a siahal až po prvé poschodie. Predtým ako mal prísť pápež, písali médiá o tom, ako ste na Luníku upratali kvôli nemu.

Odpadky predstavovali jeden z našich najväčších problémov, najviac nám to špinilo meno a nielen nám, ale celého mesta. Novinári poukazovali najviac na tie hromady.

V minulosti, keď som ešte nebol starosta, sa ten odpad vypratával, aj médiá ukazovali, koľko odpadu odvážajú autá. Ale potom o dva roky tu bol zase. Naozaj to bolo celé zle.

Dlho som nad tým rozmýšľal, čo by fungovalo, a požiadal som primátora o pomoc, pretože odpad nemáme v kompetencii my, ale mesto Košice. Požiadali sme o rýchlejšie vypratanie s tým, že naša mestská časť dá záruku, že už sa to nezopakuje, pretože máme systém, ako to bude fungovať.

Čo ste teda vymysleli?

Sľúbil som, že tam namontujem kamerový systém a budem robiť opatrenia, aby sa to tam viac nezhromažďovalo. Aj primátorovi na tom záležalo, a tak to dal vypratať.

Robili sme to po etapách niekoľko rokov, stálo to niekoľko tisíc eur. Ale myslím, že to stálo za to. Keď prídu novinári na sídlisko dnes, už nemajú na čo poukázať.

Samozrejme, sú tu rozbité bytovky, ideálny stav nie je a bude možno o dvadsať rokov. Keďže sa to tu tridsať rokov zanedbávalo, taký istý čas potrebujeme, aby sme to dali dokopy.

Dnes však môžeme povedať, že odpad za bytovými domami už nemáme.

Vďaka kamerám.

Áno. Ale aj napriek tomu sa našlo pár rodín, ktoré aj keď videli kamery, odpad vyhadzovali. Keď som to zistil, predvolali sme ich na mestský úrad a spolu s mestskou políciou sme to začali riešiť.

Do nájomnej zmluvy, ktorá sa obyvateľom predlžuje každého pol roka, sme zakomponovali aj to, že dôvodom nepredĺženia nebude len to, že nájomník nezaplatí nájom, ale aj to, že dôvodom môže byť znečisťovanie okolia.

Kto bol na zázname, ako vyhadzuje odpad, bol upozornený len zápisom, pretože pokuta ako sankcia by nefungovala. Ale zafungovalo práve nepredĺženie nájmu.

Takto bolo predvolaných pár rodín, roznieslo sa to medzi obyvateľmi. Už rok neevidujeme, že by odpadky vyhadzovali z okna. Odpad sa tu síce rovnako ako inde tvorí, ale snažíme sa to udržiavať. Máme aktivačných pracovníkov. Máme veľké kontajnery, ktoré sú otvorené, a keď začne fúkať, je to po celom sídlisku. Postupne ich meníme za menšie, ktoré sú uzavreté.

Upratať sa teda podarilo ešte pred príchodom pápeža.

Asi tak zhruba rok bol ten bordel už vyprataný, len si to nikto nevšimol. (Úsmev.)

Foto Postoj/Tomáš Puškáš

Novinárov ste nezavolali.

Poviem vám pravdu, nechcel som. Nechcel som, aby ukazovali veci, ktoré nám špinia meno. Toto bolo historické negatívum, ktoré sa opakovalo. Keďže to novinári nezaregistrovali skôr, tak si to spájali s návštevou pápeža. Ale to nebola pravda. Samozrejme, že sme to pred návštevou vyčistili ešte viac, ale tie hromady odpadu sme už nemali.

Každý človek, keď čaká vzácnu návštevu, sa snaží viac upratať a zveľadiť verejné priestranstvo.

Ako ste prežívali návštevu pápeža?

Neoficiálna informácia prišla dávnejšie, najprv ako fáma. Ľudia sa na tom smiali a ja som hovoril, že dobre, vtipné, ale nebolo by to zlé. Ale vravel som si, že to nemôže byť pravda. Postupne prišla aj oficiálna informácia, že pápež chce navštíviť aj rómsku komunitu a Luník IX. A ja som si hovoril, že super, sám som hlboko veriaci. Ale veľmi rýchlo som si uvedomil, čo všetko musíme urobiť, koľko starostí máme, aby sme pripravili sídlisko na takú vzácnu návštevu.

Problém bolo dostať sem narýchlo firmy, na Luník sa nijak neženú, musel som presviedčať. Firmy prišli, ale musel som strážiť robotníkov. Veľa som komunikoval aj s bezpečnostnými zložkami, ktoré si prišli obhliadnuť miesto. Bolo toho veľa. Ale neľutujem tú drinu, pretože výsledok bol veľmi dobrý.

Návšteva dopadla veľmi dobre a o Luníku išiel pozitívny signál nielen na Slovensku, ale pozitívna informácia išla do celého sveta.

Čítajte tiež

Reportáž z Luníka IX Od pápeža čakali peniaze, dostali viac. Čo z jeho návštevy zostalo?

Jana Holubčíková

A môžeme ho pozvať na obed? Pýtali sa Rómovia, keď sa dozvedeli o plánovanej návšteve hlavy Katolíckej cirkvi. Mnoho z nich o pápežovi dokopy nič nevedelo.

Máte pocit, že aj obyvatelia Luníka si uvedomili, kto k nim prišiel?

Obyvatelia sa ma pýtali, ako je to možné, že k nám príde, že ako som to vybavil. (Smiech.) Naozaj si to vážili a stretával som sa s tým, že sa tešia, že nemusia ísť do Vatikánu, ale pápež príde za nimi. Akurát tú návštevu obmedzili opatrenia, nie všetci mohli ísť až k nemu, ale zhromaždili sa tam, kde ho bolo vidieť a on videl na nich.

Najznámejší košický sprievodca Milan Kolcun vám urobil v lete pozitívnu reklamu, keď sem zavolal Košičanov na Potulky a Luník spoznali tí, ktorí by sem inak neprišli. Mohli vidieť, že na Luníku je to už iné ako pred desiatimi rokmi. Máte pocit, že toto si uvedomujú aj tunajší obyvatelia a registrujú viac návštev, ktoré sem nechodia už len kritizovať a hľadať odpadky?

Dobrá otázka. Tieto aktivity som veľmi rád prijal. Ešte dávno pred Potulkami tu bol aj beh v rámci akcie Spoznaj behom Košice.

Málokto vie, že na sídlisku pribudlo 52 kamier za osem rokov. Monitorujú verejné priestranstvá a museli sme zaviesť kamerový systém aj na úrade, v bytových domoch, ktoré vlastníme, aby sme udržali to, čo upravíme, plus to, čo vybudujeme – park či detské ihrisko.

Každý vedel, že keď sa tu niečo vybuduje, že sa to veľmi rýchlo zničí, a na to by sa poukazovalo. Preto sú aj tie kamery. Aj v novom bytovom dome, ktorý tu máme, nám kamery pomáhajú.

Chceli sme ukázať majorite, že je tu čisto, odpadky tu už nie sú a môžu sa tu bezpečne pohybovať. Hneď som to prijal, že pán Kolcun urobil takú aktivitu. Pretože keď sem prídu ľudia, ktorí to uvidia na vlastné oči, budú o tom rozprávať len dobre. A tak to aj bolo. Dozvedel som sa, že ľudia hovoria o obrovskom rozdiele, čo je teraz a čo bolo predtým.

Aj takéto aktivity búrajú predsudky, pretože o tom hovoria iní, nielen ja. Potrebujeme, aby sem ľudia prišli.

Foto Postoj/Tomáš Puškáš

Aká veľká je chudoba na Luníku? Ako by ste ju opísali niekomu, kto má stabilnú prácu, plat a deti na chodia na krúžky?

Bežný človek nepozná chudobu, pretože mu nechýbajú základné veci ako jedlo, kvalitné bývanie. Chudobným ľuďom chýba jedlo, v zime majú zimu, nemajú pitnú vodu, nedokážu si kúpiť oblečenie. Chodia po kontajneroch, pretože ich príjem nie je dostatočný.

Základné potraviny idú hore, tým, ktorí žijú len zo sociálnych dávok, hrozí ešte väčšia chudoba.

Ale tí, ktorí sú zamestnaní, a keď sú v rodine obaja manželia – a veľa je takých na sídlisku – s tým nemajú problém. Majú autá, deti sú pekne oblečené. Aj tu na sídlisku máme akúsi strednú vrstvu, keď to porovnáme s ľuďmi z Mašličkova.

Sú aj rodiny, ktoré si za to môžu, lebo si nehľadajú aktívne prácu. Ale sú rodiny, ktoré chodia za mnou dennodenne, pretože žijú v chudobe a prácu veľmi chcú. Ale nevedia sa nikde zamestnať.

A je to práve aj tým, že vyzerajú zanedbane a žijú v zlých podmienkach.

Existujú tu aj príbehy so šťastným koncom?

Jeden príklad z Mašličkova je pozitívny. Obyvateľ sa z tej chudoby vymanil, našiel si sám prácu, a pretože si mohol zobrať úver, mohol ísť do podnájmu. To je jeden príklad, ktorý sa stal asi pred dvoma rokmi. Toto musí človek veľmi chcieť. Ale nie každý má také šťastie.

Keď si idú z Luníka ľudia hľadať prácu, vyzerajú zanedbane, pretože žijú v zlých podmienkach dlhé roky. Na Luník by som ich prijal, keby som mal tú možnosť.

Na mestskom úrade pracuje sedem miestnych ľudí a aj ostatní by sa chceli zamestnať, pretože vedia, že by som ich nediskriminoval. Keď sa uchádzajú inde, zamestnávatelia berú Róma ako hendikep a nedajú mu šancu.

Sú dni, keď tu ľuďom chýbajú základné potraviny – a to je chudoba. Často ani nevedia hospodáriť s príjmom, ktorý majú.

Ako to potom riešia?

Bud si navzájom pomôžu, alebo chodia po kontajneroch, hľadajú niečo a predajú. Toto je najväčšia chudoba. Na tomto by sme mali pracovať, ale na tom treba pracovať dlho.

Za starostu ste tento rok kandidovali po tretí raz. Zvažovali ste, či do toho zas pôjdete?

Už som uvažoval aj o tom, že nebudem znovu kandidovať. Pred rokmi som mal kandidovať do Národnej rady a musím povedať, že dnes by som v parlamente aj bol za Stranu rómskej koalície na kandidátke OĽaNO.

Čo vás napokon prinútilo opäť pracovať pre Luník?

Dúfal som, že sa niekto nájde, kto bude pokračovať v mojej práci, ale miestni ma začali prehovárať. Presvedčili ma, tak som zas kandidoval.

Vytvoril som na sídlisku takú situáciu, že som latku zdvihol veľmi vysoko. Predtým tu boli starostovia so základným vzdelaním.

Nie je jednoduché byť starostom na Luníku. Cítim, že postupne už nemám tú energiu ako na začiatku, ale tie štyri roky ešte vydržím. A možno vytvorím takú situáciu, že to bude jednoduchšie a ľahšie, a možno pôjdem ešte ďalej.

Potrebujem rodinám pomôcť najmä v tom, aby sa im zlepšilo bývanie. Na tom teraz pracujem a venujem tomu maximálne úsilie a energiu.

Kde sa vidíte o desať rokov?

Keďže sme si s manželkou dopĺňali vzdelanie hlavne v pedagogickej oblasti, tak by som chcel učiť alebo prednášať na vysokej škole sociálnu politiku, ale chcel by som aj učiť rómsky jazyk. Máme štátnu skúšku z rómskeho jazyka, ktorú sme si urobili s manželkou v Prahe.

Chcete raz napísať aj knihu. O čom bude?

Knihu som dlho odkladal. Mal som cieľ, že si urobím doktorát a začnem písať knihu. Názov môžem prezradiť, niečo v zmysle Môj život na Luníku IX. A tam by som chcel opísať celý svoj život a vývoj sídliska.

Mám milión fotiek, opísal by som svoju rodinu, môj dedo bol známy muzikant. Opísal by som aj samosprávu, čo všetko sa tu urobilo aj zo strany mesta, o nútenom sťahovaní ľudí na Luník.

Písal by som o rodinách, ktoré odišli do zahraničia, ako sa ich život zmenil. Bola by to celkom zaujímavá kniha. Ale neviem, kedy sa do toho pustím.