Hromadné výpovede lekárov Tanec na hrane Hippokratovej prísahy

Na sklonku monarchie a počas prvej Československej republiky pôsobil na Slovensku známy český lekár Ivan Hálek. Prišiel sem ako mladý idealista a tolstojovec. Pracoval v naozaj bezútešných pomeroch na Kysuciach, neskôr založil detskú nemocnicu v Žiline.

Svoju lekársku a osvetovú prácu bral tak vážne, že sa kvôli nej zriekol aj sľubnej politickej kariéry. Keď zistil, že začína mať málo času na svojich pacientov, vzdal sa poslaneckého mandátu, ktorý získal v roku 1920 vo farbách agrárnikov.

Za jeho nezištnosť ho nakoniec stihol veľký nevďak a po vzniku slovenského štátu musel ako Čech zo Slovenska odísť. Zomrel v ústraní a s podlomeným zdravím ešte pred koncom vojny.

Za pripomenutím tohto príbehu nie je zámer nastavovať protestujúcim lekárskym odborárom morálne zrkadlo. Chce byť len ilustráciou toho, ako sa z dnešnej debaty o zdravotníctve popri tých všetkých sumách a platových koeficientoch vytratil jeden podstatný rozmer. A to, že medicína nie je len obyčajným povolaním, ale vždy sa s ňou spájalo aj poslanie pomáhať ľuďom. To by malo byť jasné každému, kto si podáva prihlášku na lekársku fakultu.

Nikto nespochybňuje, že mzdy slovenských zdravotníkov bolo treba zvýšiť a dorovnať ich aspoň na stredoeurópsku úroveň. V opačnom prípade by hrozilo, že už aj tak veľký odliv zdravotníkov zo Slovenska bude ďalej rásť.

Zároveň však platí, že vláda túto kľúčovú požiadavku lekárskych odborárov neignoruje. Šéf nezávislého Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) Dušan Zachar tvrdí, že ak prejde návrh ministerstva financií, tak zvýšené platy atestovaných lekárov budú v porovnaní s Českou republikou „vysoko konkurencieschopné“.

Podľa ministra financií Igora Matoviča by priemerný plat slovenského lekára v nemocniciach so všetkými príplatkami mal byť v budúcom roku 4 240 eur v hrubom. Základný plat atestovaného lekára bez príplatkov (20-ročná prax) by mal byť 3 512 eur namiesto súčasných 2 606 eur.

Lekárske odbory majú okrem miezd aj ďalšie požiadavky. Treba o nich diskutovať, ale splnenie niektorých z nich si vyžaduje dlhší čas. Navyše, každému je jasné, že kľúčom k upokojeniu situácie je dohoda na platoch.

Zanedbateľným faktorom nie je ani širší spoločenský kontext doby, v ktorej sa lekárska akcia deje. Jednoducho nežijeme ľahké časy a na ľudí sa valí jedna kríza za druhou. Tak ako platí, že požiadavky lekárskych odborárov majú svoje opodstatnenie, je pravdou aj to, že lekári v dnešnej dobe zdražovania takmer všetkého nečelia takému existenčnému tlaku ako iné sociálne skupiny.

Hoci lekári nemôžu štrajkovať, inštitút hromadných výpovedí je brutálnym nátlakovým prostriedkom.Zdieľať

Lekári sú vo vzťahu k vláde v silnej pozícii. Nielen preto, že Hegerov kabinet nemá v parlamente spoľahlivú väčšinu. Boli by ťažkým partnerom aj pre oveľa stabilnejšiu vládu.

Dôvod je zrejmý. Hoci lekári nemôžu štrajkovať, inštitút hromadných výpovedí je brutálnym nátlakovým prostriedkom, ktorý má potenciál spôsobiť kolaps zdravotnej starostlivosti. Ak v prípade štrajkov železničiarov, pilotov či iných profesií by hrozili najmä hospodárske škody, pri tejto forme nátlaku by už išlo doslova o ľudské životy.

Niektoré nemocnice by dokázali poskytovať iba neodkladnú zdravotnú starostlivosť, odkladali by sa plánované operácie a vo viacerých zdravotníckych zariadeniach by hrozilo zatváranie celých oddelení.

Tu sa dostávame k slovíčku poslanie spomenutému v úvode.

Lekári určite majú právo na presadzovanie svojich požiadaviek. Oproti iným povolaniam však majú jeden podstatný limit. Je ním Hippokratova prísaha, od ktorej sa odvíja lekárska etika. Tá im káže mať na zreteli v prvom rade záujem pacienta.

V prípade nátlakových akcií lekárov neplatí, že účel svätí prostriedky. Ich výsledkom nesmie byť stav, ktorý by ohrozil život a zdravie pacienta. Už samotné podávanie hromadných výpovedí v rozsahu, ktorý môže privodiť kolaps v nemocniciach, je tancom na hrane Hippokratovej prísahy.

Tento rozmer svojho povolania si však lekárski odborári určite dobre uvedomujú. Čo je zároveň najsilnejším argumentom v prospech toho, že sa s vládou nakoniec dohodnú, aj keď sa im nepodarí presadiť sto percent zo svojich požiadaviek.