Máme svojich hrdinov Komunizmus nebol len o utrpení, vedeli sme sa mu vzoprieť a dať alternatívu

Štyridsaťdva mŕtvych pokúšajúcich sa ujsť na Západ cez slovenský úsek Železnej opony, viac ako 7 500 osôb násilne odvlečených do sovietskych gulagov (najmenej 500 z nich tam zahynulo), 8 240 osôb zaradených do československých táborov nútených prác.

Viac ako 5 000 osôb odvedených do pomocných technických práporov, 1 042 rodín násilne vysťahovaných z miest na vidiek, zlikvidovaných 15 mužských a 24 ženských reholí, násilne internovaných 1 180 rehoľníkov a viac ako 3 000 rehoľníčok.

Približne 70-tisíc osôb odsúdených za tzv. politické trestné činy, z nich 51 zomrelo vo väzniciach a 50 bolo popravených.

Takéto sú základné štatistiky obetí komunistického režimu na Slovensku. Ak k nim započítame aj rodinných príslušníkov, v širšom kontexte bolo obetí ešte omnoho viac.

Väčšinou pritom išlo o ľudí, ktorí sa štátnemu režimu vzopreli iba veľmi miernym alebo žiadnym spôsobom, „len“ mali v rodine napr. emigranta, reakčného kňaza či väčšie majetky v obci a štátne orgány ich zaradili do pomocných technických práporov na tzv. „prevýchovu“. Prípadne sa vyskytli v nesprávny čas na nesprávnom mieste, režim ich zaradil do protištátnej skupiny, podstrčil im v dome zásoby zbraní a odsúdil ich za vlastizradu na 15 rokov do väzenia.

Slováci neboli iba pasívnymi obeťami. Tisícky ľudí sa voči komunistickému režimu aktívne postavili, hoci na to často doplatili stratou slobody a niekedy životom.Zdieľať

Režim od 50. rokov 20. storočia budoval a upevňoval svoju moc drastickým šírením strachu, nevinné obete tak slúžili ako výstražný signál voči všetkým ďalším, ktorí by sa chceli vtedajším štátnym orgánom vzoprieť.

Napriek tomu Slováci neboli iba pasívnymi obeťami. Tisícky ľudí sa voči komunistickému režimu počas 40 rokov jeho vlády aktívne postavili, hoci na to často doplatili stratou svojej slobody a niekedy aj životom.

Mnohé príbehy sú známe a boli zmapované historikmi, niekedy aj vo filmovej podobe, ako napr. príbeh skupiny Bernard Jaško a spol. Mnohé ďalšie zostávajú nepovšimnuté a na seriózne historické spracovanie ešte len čakajú. Stručne si uveďme niektoré z tých menej známych, ktoré je možné rekonštruovať z archívnych dokumentov.

Mokroluský, Kičura, Javorský...

Ján Mokroluský z Bardejova spolu s viacerými ďalšími obyvateľmi obce od roku 1951 vytvárali a distribuovali letáky zamerané proti komunistickému režimu, konkrétne proti povinnému združstevňovaniu, teda zaberaniu majetku zo strany štátu a zakladaniu JRD, čo bol jeden z kľúčových bodov komunistického programu. Na tento účel si zadovážili písací stroj, kancelársky papier a cyklostyl. Niekoľko členov Mokroluského skupiny posielalo výstražné listy agilným predstaviteľom vtedajšej verejnej správy v Bardejovskom okrese.

Skupina bola bezpečnostnými orgánmi v októbri 1952 odhalená a Mokroluského Krajský súd v Prešove odsúdil za trestný čin združovania proti republike na 4 roky odňatia slobody.

Po prepustení na slobodu Mokroluského odpor voči režimu neprešiel. S okruhom svojich známych zhromaždili niekoľko zbraní a v lesoch v okolí Bardejova sa učili s nimi zaobchádzať. Naďalej počúvali rádio Slobodná Európa a diskutovali o možnostiach ozbrojeného odporu v prípade vypuknutia svetového konfliktu. Keďže bolo krátko po krvavom potlačení povstania v Maďarsku v roku 1956, štátne orgány boli v mimoriadnej pohotovosti a Mokroluského so skupinou zatkli. Hoci pravdepodobne nemali žiadny konkrétny plán protištátnej činnosti, boli odsúdení za podvracanie republiky na 5 rokov odňatia slobody. Trest si Mokroluský vykonával okrem iného aj v uránových baniach v oblasti Jáchymovska.

Jozef Kičura pochádzal z obce Ľubotín, rok 1948 ho zastihol v pozícii slobodníka SNB v Bratislave, mal vtedy iba 25 rokov. Brat jeho kolegu Imrich Kočiš ilegálne odišiel do americkej zóny v Nemecku a dal sa do služieb americkej tajnej služby CIC. Keď sa začiatkom septembra 1948 vrátil na Slovensko, aby tu vykonával spravodajskú činnosť, skontaktoval sa s Kičurom a ten mu rôznymi spôsobmi vychádzal v ústrety.

Sprevádzal ho na cestách po Slovensku, pričom mu práve svojím členstvom v SNB poskytoval ochranu. V Malých Levároch boli spoločne sondovať pôdu na ilegálne prekročenie hraníc pre Kočišom získané osoby. Neskôr ho upozornil, že štátne orgány na neho vydali zatykač. Ich spolupráca však netrvala ani mesiac a Kičura bol napokon koncom septembra zatknutý. Štátny súd v Bratislave ho za prípravu úkladov o republiku a vojenskú zradu odsúdil na 12 rokov odňatia slobody.

Politický väzeň Jozef Kičura sa v Příbrame dostal medzi vzdelaných väzňov. Popri fáraní do bane hovorili o potrebe prevratu, organizovali tajné prednášky a vydávali ilegálny časopis.Zdieľať

Kičura následne vykonával trest v rôznych československých táboroch, okrem iného aj v oblasti jáchymovských baní. V rokoch 1955 až 1959 bol zaradený na nútené práce v NPT Příbram. Tu sa dostal medzi odbojných a vzdelaných väzňov, ktorí si popri fáraní do bane zriadili skupinu „Pohotovostný oddiel slovenského oslobodzovacieho výboru“. Predpokladali (podobne ako mnohí iní v tých rokoch), že tlak Západu povedie v blízkom čase k rozpadu komunistického režimu, k slobodným voľbám pod kontrolou OSN a osoby potrestané za protištátnu činnosť budú prepustené na slobodu.

Väzni s týmto cieľom hovorili o potrebe prevratu, organizovali tajné prednášky pre preverených väzňov a dokonca v skromných podmienkach vydávali ilegálny časopis „Sila národa“, ktorý práve Kičura ručne prepisoval. Správa tábora im na to prišla a Kičurovi za „združovanie proti štátu“ Krajský súd v Prahe udelil dodatočný trest jedného roka. Z väzenia vyšiel v roku 1960 a ŠtB ho ešte ďalších päť rokov preventívne sledovala.

František Javorský zo Spišského Štvrtka sa začiatkom 50. rokov už ako študent gymnázia pokúšal vytvoriť ilegálnu vysielačku, aby mohol počúvať západné spravodajstvo. Neskôr po neúspešnom pokuse o prechod hraníc do Rakúska bol zadržaný a odsúdený na 4 mesiace odňatia slobody. Pri zatknutí mu našli rukou napísanú úvahu vyzývajúcu na vyhýbanie sa ideológii marxizmu-leninizmu.

Aj v ďalších rokoch vytváral protikomunistické letáky vyzývajúce mládež do „nekompromisného boja za zvrhnutie komunistického otroctva“, povzbudzujúce obyvateľov Česka a Slovenska do zápasu o slobodu. Snažil sa narušiť fungovanie miestneho JRD, neskôr si dokonca postupne zadovážil aj zbrane. V roku 1954 bol však zatknutý a odsúdený za viacero trestných činov politickej povahy na 6 rokov odňatia slobody.

Trest si odpykával v NPT Mariánská v Jáchymove, kde bol zaradený na úlohu lámača uránovej rudy v hlbinnej bani. V tábore sa zapájal do debát vzdelanej skupiny slovenských väzňov, ktorí diskutovali o páde komunistického režimu a o možnej obnove Slovenska na báze sociálnej náuky pápežských encyklík.

František Javorský písal protikomunistické letáky vyzývajúce do „nekompromisného boja za zvrhnutie komunistického otroctva“. Podobných príkladov jednotlivcov boli u nás stovky.Zdieľať

Správa tábora ich skupinu odhalila a Krajský súd v Karlových Varoch Javorského v roku 1958 odsúdil za podvracanie republiky na ďalších 3 a pol roka odňatia slobody. Javorský sa po roku 1989 stal poslancom NR SR a bol jedným z popredných členov KDH.

Podobných príkladov jednotlivcov, ktorí sa z politických dôvodov postavili proti režimu, boli stovky. Najväčší efekt však mal odpor vtedy, ak sa opieral o masy a o katolícku cirkev, ktorá mala na Slovensku najsilnejšie postavenie.

Veľké vzbury v lete 1949

K jednému z najväčších vzopretí došlo už v letných mesiacoch 1949, v ktorých vrcholil úvodný tlak komunistického režimu cielený na absolútne podriadenie si katolíckej cirkvi. Štát od februára 1948 rušil katolícke spolky, zatýkal odbojných kňazov a laikov, zrušil cirkevné školstvo, cez kolaborujúcich kňazov si podmanil Katolícke noviny a ostatné periodiká, obmedzoval činnosť reholí a vytváral enormný tlak na odtrhnutie cirkvi v Československu od Vatikánu.

Komunisti napokon založili hnutie pod názvom Katolícka akcia, ktorého programový dokument dali pod pláštikom spolupráce podpisovať kňazom a laikom. Slovenskí biskupi v júni 1949 v zostrenej atmosfére reagovali ráznym pastierskym listom Hlas československých biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúšky. Na obranu československej cirkvi vystúpila aj Svätá stolica, ktorá všetkých, ktorí sa do štátnej Katolíckej akcie zapoja, exkomunikovala.

K tvrdej bitke došlo napr. v obci Dlhé nad Cirochou, v ktorej veriaci do krvi zbili úradníka Miestneho národného výboru, niekoľkých príslušníkov ZNB a zdemolovali im auto.Zdieľať

Štátne orgány následne zakázali pastiersky list na nedeľných omšiach čítať, konfiškovali ho, no veľká časť kňazov to neuposlúchla a vyhotovila si kópie. Veriaci sa však začali oprávnene obávať, že štát začne týchto kňazov vo veľkom zatýkať. Miestami aj po stovkách držali pred kostolmi stráž a príslušníkov bezpečnostných orgánov a funkcionárov národných výborov násilím lopatami, vidlami a palicami vyháňali.

Počas leta sa vtedy na Slovensku podľa oficiálnych údajov Povereníctva vnútra na takýchto ľudových vzburách zúčastnilo celkovo približne 22- až 25-tisíc ľudí (k takémuto vzopretiu nedošlo ani v Čechách a na Morave). Väčší rozsah mali v 34 obciach, celkovo k nim došlo v 60 obciach. Najväčšia sa konala v Levoči, kde sa na nej zúčastnilo niekoľko stoviek ľudí, z nich 191 bolo zatknutých a 52 odsúdených.

K tvrdej bitke došlo napr. v obci Dlhé nad Cirochou, v ktorej veriaci do krvi zbili úradníka Miestneho národného výboru, niekoľkých príslušníkov ZNB a zdemolovali im auto. Ľudí upokojil až miestny kňaz. Posilnené bezpečnostné orgány nasledujúci deň obec obsadili, mnohých obyvateľov brutálne zbili, zatkli 71 z nich aj s kňazom a nakoniec 32 odsúdili.

Hoci boli vzbury tvrdo potlačené, predsa len mali svoj význam, pretože režim od ďalšieho presadzovania schizmatickej Katolíckej akcie upustil. Na podmanenie si cirkvi si však následne našiel iné spôsoby.

Kňaz Štefan Baláž v roku 1949 odmietol dať pri spovedi rozhrešenie niekoľkým veriacim, ktorí obhajovali KSČ a socializmus.Zdieľať

Viacerí si napriek tomu zachovali odbojného ducha. Napr. spomedzi kňazov František Lepp, ktorý svojim farníkom zakázal čítať poštátnené Katolícke noviny a vyzýval, aby si birmovanci nebrali za birmovných rodičov komunistov a prívržencov schizmatickej Katolíckej akcie. (Bol za to odsúdený na 4 a pol roka odňatia slobody.)

Alebo Štefan Baláž, ktorý v roku 1949 – v súlade s vyhlásením Svätej stolice o exkomunikácii – odmietol dať pri spovedi rozhrešenie niekoľkým veriacim, ktorí obhajovali KSČ a socializmus alebo podpisovali štátnu Katolícku akciu. (Štátny súd v Bratislave to v roku 1950 kvalifikoval ako velezradu a odsúdil ho na 12 rokov odňatia slobody.)

Či Augustín Pozdech, bývalý bratislavský dekan a šéfredaktor Katolíckych novín, ktorý v nich odmietol uverejniť programový dokument štátnej Katolíckej akcie, bol zatknutý a neskôr odsúdený za velezradu na 12 rokov odňatia slobody.

Pokojná Juklova nádej

Ľudia si v nasledujúcich desaťročiach uvedomili, že režim si svoju moc priveľmi upevnil. Mnohých to viedlo k apatii a rezignácii a stratili chuť viac sa angažovať.

Našťastie to neplatilo pre všetkých. Keď sa v 60. rokoch vrátili z väzenia Vladimír Jukl a Silvester Krčméry, začali spolu s biskupom Jánom Korcom, neskorším kardinálom, postupne zdola budovať krúžky študentov, v ktorých sa modlili a rozprávali o slobode a o živote. Cez tieto krúžky pomaly na Slovensku vznikala sieť tajnej cirkvi.

Pomaly sa začal viac rozvíjať aj nenáboženský odpor proti režimu, patril tu občiansky disent okolo Charty 77, ochranárske hnutie, maďarský disent či zakázaní umelci. Vzhľadom na početnosť a na aktivity bol však jeho vplyv oproti kresťanskému prostrediu omnoho menší.

Podobne ako v 50. rokoch, aj na konci komunistického obdobia bola pre režim najsilnejším súperom katolícka cirkev. Bolo ju však treba prebrať z apatie, nadchnúť a účinne zorganizovať. A práve to sa Juklovi, Krčmérymu a Korcovi podarilo.

Koncom 80. rokov už vedela spoluorganizovať státisícové petície za náboženské a občianske práva, pašovanie literatúry, tvorbu a rozširovanie samizdatov, veľké púte do Levoče, Šaštína, na Velehrad, kde davy vypískali prekvapených komunistov, alebo desaťtisícovú Sviečkovú manifestáciu, voči ktorej režim musel použiť vodné delá, ale aj tak protestujúcich nezlomil.

Často si o sebe myslíme, akí sme malí a bezmocní uprostred veľkého sveta. Ak si budeme v histórii viac všímať svoje pozitívne zápasy, zistíme, že to tak zďaleka nie je.Zdieľať

Ľudia napokon vďaka svojmu aktívnemu pokojnému prístupu zakorenenému v pravde nadobudli vnútornú slobodu, vďaka ktorej mali nad režimom morálnu prevahu. A pri ich veľkom počte si s tým už režim nevedel dať rady.

Fascinujúci príbeh, ako k tomu došlo, rozpráva František Mikloško vo svojej novej knihe o Juklovi. Príbeh generála tajnej cirkvi, jeho vzdoru a pokojnej nádeje šíriacej sa uprostred ťaživého komunizmu možno môže povedať niečo dôležité aj nám, žijúcim uprostred súčasného neveselého sveta.

Zápas s komunizmom, ktorý sa zdal nekonečný, sme aj vďaka Juklovi vyhrali. Často si o sebe myslíme, akí sme malí a bezmocní uprostred veľkého sveta. Ak si budeme v histórii viac všímať svoje pozitívne zápasy, zistíme, že to tak zďaleka nie je.