Augustín Pozdech Kňaz, ktorý sa postavil Tisovi aj komunistom

Prvého mája 1942 vatikánsky nuncius v Budapešti Angelo Rotta odoslal štátnemu sekretárovi kardinálovi Luigimu Maglionemu list, ktorý sa mu v predchádzajúcich dňoch dostal na stôl. Ešte predtým, ako ho vložil do pošty, pripísal k nemu poznámku, že ho treba archivovať ako dôležité svedectvo doby.

List sa k Rottovi dostal sprostredkovane. Jeho autorom bol katolícky kňaz zo Slovenska, ktorý ho adresoval predsedovi židovskej náboženskej obce v Budapešti.

Ide o apel, ktorý žiada, aby svet neignoroval prenasledovanie Židov na Slovensku. Okrem iného sa v ňom píše: „Rozhodol som sa pre túto akciu, lebo už nemôžem byť dlhšie nemým svedkom strašného utrpenia, ktorému sú vystavení Židia, moji blížni. Som hlboko rozhorčený, že ľudské bytosti, ktoré nemajú inej viny ako to, že sa narodili ako Židia, sa zbavujú všetkého majetku, oberú ich o posledný zvyšok osobnej slobody a odvlečú do cudzej krajiny ako otrokov.“

Autor ďalej píše, že zvolil takúto formu, pretože nemá možnosti, aby sa jeho hlas dostal k širokej verejnosti: „Preto sa obraciam na vás s prosbou, aby ste vzbudili, vyburcovali svedomie sveta, urobte všetko, aby sa zmiernilo strašné utrpenie Židov na Slovensku. Nie je predsa možné, aby svet ostal nečinným svedkom, keď malé deti, na smrť chorých starcov, mladé dievčatá vytrhnuté z ich rodín a mladých mužov deportujú ako dobytok, v dobytčích vagónoch, do neznáma, do neznámej budúcnosti.“

Pisateľom týchto riadkov bol katolícky kňaz z blumentálskej farnosti (podľa Blumentálskeho kostola) v Bratislave Augustín Pozdech.

V odboji

Príbeh tohto kňaza nie je zaujímavý len kvôli tomu listu. Augustín Pozdech bol odvážnym mužom, ktorý sa nebál zraziť s dvoma režimami. Napriek tomu o jeho živote a aktivitách máme len veľmi málo informácií. Aj to roztratených. Neexistuje o ňom žiadna ucelená monografia, ktorá by komplexne mapovala jeho činnosť, dokonca ani len skromná štúdia.

Na niekoľko kusých informácií sa dá naraziť napríklad v knihách historika Jozefa Jablonického Z ilegality do Povstania a Samizdat o odboji či v knihe historika Martina Horičku o politikovi Demokratickej strany a neskôr Strany slovenskej obrody Jánovi Ševčíkovi, s ktorým Pozdech v odboji spolupracoval.

Jeho meno sa objavuje aj v knihe cirkevného historika a bratislavského pomocného biskupa Jozefa Haľka o takzvanej Katolíckej akcii. Pozdechov list o situácii Židov na Slovensku vyšiel na začiatku 90. rokov v zbierke dokumentov Vatikán a Slovenská republika (1939 – 1945).

Čo teda o Augustínovi Pozdechovi vieme? Narodil sa v roku 1895 v Modranke, ktorá je dnes už mestskou časťou Trnavy. Študoval na trnavskom gymnáziu a neskôr v Innsbrucku, kde bol v roku 1923 aj vysvätený za kňaza. Počas štúdií vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Pôsobil v Trnave, v Podolí, v Leviciach a od roku 1927 v blumentálskej farnosti v Bratislave.

Počas slovenského štátu sa Pozdech zapojil do nekomunistického odboja a spolupracoval so skupinami Flóra, Justícia či s okruhom ľudí okolo Jána Ševčíka. Podieľal sa na obstarávaní falošných dokumentov pre tých, ktorí ich potrebovali, na pomoci ľuďom, ktorí sa cez slovenské územie snažili dostať do emigrácie, medzi nimi aj viacerým českým a poľským dôstojníkom. Jeho byt bol zároveň častým miestom konšpiratívnych stretnutí ľudí zapojených do odboja.

Jozef Jablonický napríklad spomína, že v júni 1944 sa v byte u Pozdecha uskutočnilo stretnutie, na ktorom sa plánoval priebeh Povstania v Bratislave. Podľa Jablonického patril Pozdechov byt na Vazovovej ulici medzi najdôležitejšie konšpiračné miesta v Bratislave. Po vypuknutí Povstania tiež aktívne pomáhal viacerým rodinám povstalcov.

Blumentálsky kostol v Bratislave medzi rokmi 1940 – 1950. Foto: Wikimedia.org

Pozdech sa nebál ani verejne kritizovať prezidenta Jozefa Tisa a ministra vnútra Alexandra Macha. Hlinkovu gardu otvorene nazýval banditmi či zbojníckou bandou.

Bolo preto celkom prirodzené, že musel naraziť na represívny aparát režimu. Viackrát bol vypočúvaný a 4. februára 1945 ho zatkli a uväznili v budove krajského súdu. Vo vyšetrovacej väzbe pobudol do 11. marca, keď ho previezli na gestapo. Tu ho počas výsluchu aj zbili.

Na slobodu sa dostal 2. apríla, keď už sovietska armáda oslobodzovala Bratislavu. Pri výsluchoch sa bránil tým, že nič zlé neurobil. „Mojím úmyslom bolo pomôcť zachovať život troch lebo štyroch ľudí, čo som považoval za povinnosť lásky k blížnemu,“ citujú Pozdecha zápisnice z vypočúvania.

Proti Katolíckej akcii

Po vojne sa Augustín Pozdech angažoval v Demokratickej strane, ale v roku 1946 sa na výzvu biskupa Pavla Jantauscha vzdal politickej činnosti. Pôsobil ako bratislavský dekan a istý čas stál aj na čele Katolíckych novín.

Netrvalo však dlho, opäť sa zrazil s establišmentom. Tentokrát s komunistickým, ktorý sa po februári 1948 zmocňoval štátu. Po nástupe k moci sa komunisti medzi prvými vecami snažili získať kontrolu nad Katolíckou cirkvou.

Mala tomu slúžiť aj takzvaná Katolícka akcia, ktorú komunisti spustili na jar 1949 a jej cieľom bolo vniesť rozkol medzi biskupov, kňazov a veriacich. Hlavnou mediálnou platformou tejto akcie mali byť na Slovensku Katolícke noviny. Pozdech však v nich odmietol uverejniť hlavný programový dokument tejto rozbíjačskej operácie Ohlas Katolíckej akcie a začal proti nej aj otvorene vystupovať.

V princípe išlo o to, že komunisti sa prostredníctvom Katolíckej akcie snažili Katolícku cirkev v Československu pretvoriť na akúsi národnú cirkev. Menej závislú od Vatikánu a viac podriadenú ich režimu. Dosiahnuť to chceli aj s pomocou takzvaných vlasteneckých kňazov, z ktorých asi najznámejší bol Jozef Plojhar. Ten bol v rokoch 1948 až 1968 ministrom zdravotníctva a do dejín sa zapísal aj tým, že počas jeho pôsobenia vypracovalo ministerstvo zákon, ktorý povolil interrupcie.

Konferencia vlasteneckých kňazov v Prahe 9. novembra 1950. Úplne vpravo Jozef Plojhar. Foto: Wikimedia.org

Jozef Haľko cituje Pozdechove slová, v ktorých Katolícku akciu spochybnil. Napríklad tvrdil, že ak sa niečo volá Katolícka akcia, tak to ešte nemusí byť Katolícka akcia, lebo táto musí byť schválená biskupským zborom. „I keď 80 farárov bolo za Ohlas, nie je to právoplatné, lebo bez súhlasu biskupa nemôžu kňazi nič rozhodnúť,“ argumentoval Pozdech.

Okrem toho sa Pozdech spolu s biskupom Ambrózom Lazíkom aktívne podieľal aj na presviedčaní bratislavských kňazov, aby sa od Katolíckej akcie dištancovali. Až tak, že jeden z pracovníkov Povereníctva vnútra ho označil za „Lazíkovu pravú ruku, ktorú treba amputovať“.

K tomu aj veľmi rýchlo došlo. Bol okamžite odvolaný z čela Katolíckych novín a ešte v roku 1949 vo vykonštruovanom procese odsúdený na 12 rokov väzenia. Na slobodu sa dostal v roku 1957. Keďže súčasťou jeho trestu bola aj strata občianskych práv na desať rokov, nemohol sa vrátiť späť do pastorácie. Bolo mu tiež znemožnené bývanie na blumentálskej fare.

Svoj život Augustín Pozdech skončil v domove pre starých kňazov v Pezinku, kde na Vianoce 1960 zomrel.