Poslanec Progresívneho Slovenska Michal Sabo žiada o slovenské uznanie homosexuálneho manželstva, ktoré uzavrel v Rakúsku. Odvoláva sa na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z novembra 2025 o uznávaní homosexuálnych manželstiev medzi členskými štátmi EÚ.
Na Slovensku je pritom v ústave zakotvená definícia manželstva ako zväzku muža a ženy a téma manželstva je v ústave chránená aj ako otázka národnej identity.
„Čaká nás slovenská realita uznania nášho zväzku,“ napísal na sociálnej sieti Sabo, ktorý zväzok s partnerom uzavrel 9. mája v rakúskom Hainburgu. Sabo je poslancom Progresívneho Slovenska v NR SR a v zastupiteľstve Bratislavského kraja.
„Sme manželia. A v týchto doskách na to máme papier. Podpísaný matrikárom, svedkyňami za prítomnosti miestnej poslankyne a dokonca aj hosťujúceho evanjelického farára,“ napísal Sabo.
„Ako isto viete, Súdny dvor EÚ v novembri 2025 rozhodol, že členské štáty sú povinné uznávať manželstvo párov rovnakého pohlavia. Na Slovensku to znamená, že osobitná matrika pod ministerstvom vnútra musí pár rovnakého pohlavia zapísať ako manželský pár. Slovenské matriky však dodnes ani po polroku nemajú žiadne metodické usmernenie, ako postupovať.“
Narážal tým na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 25. novembra 2025, ktorý rozsudkom C-713/23 rozhodol, že Poľsko musí uznať manželstvo dvoch Poliakov mužského pohlavia uzatvorené v Nemecku, a to rovnocenne s tým, ako by uznal zahraničné manželstvo muža a ženy.
„Cez týždeň sme preto na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám požiadali MV SR o usmernenie, ako si môžeme uplatniť svoje právo,“ napísal Sabo. „Teraz v zákonnej lehote čakáme na odpoveď.“
Záväznosť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, pokiaľ je v konflikte s ústavou členského štátu, je však sporná. Časť právnej obce hovorí o nadradenosti práva EÚ nad právom členských krajín, iná zdôrazňuje suverenitu členských štátov v niektorých, najmä kultúrnych otázkach.
Ústavný právnik Radoslav Procházka v novembri pre Postoj uviedol, že spomínané rozhodnutie Súdneho dvora EÚ „neznamená povinnosť ‚upraviť vo svojom vnútroštátnom práve inštitúciu manželstva medzi osobami rovnakého pohlavia‘, zároveň však hovorí i to, že to uznanie sa musí realizovať v podobe, v akej to dotknutým osobám ‚umožní pokračovanie v rodinnom živote s ich manželským statusom‘“.
Ak by manželstvo rovnakého pohlavia uznané v inom štáte Slovensko neuznalo, podľa Procházku by sa vystavilo žalobe zo strany Európskej komisie.

Ústavný právnik a člen Súdnej rady SR Tomáš Ľalík, naopak, zdôraznil, že v členských krajinách EÚ „väčšina ústavných súdov trvá na tom, že určitá časť ústavy (národná identita, večná klauzula, materiálne jadro) má pred právom EÚ prednosť. Nerozumiem, z akého dôvodu nadnárodný súd politicky presadzuje takú citlivú otázku pre mnohé (najmä východoeurópske) štáty. Koncept rodiny je lokálne a kultúrne podmienený. Aj z tohto dôvodu rodinné právo patrí do výlučnej kompetencie členských štátov. Preto je judikatórna línia SD EÚ posledných niekoľko rokov v otázkach rodinného práva nepochopiteľná a nelegitímna“.
Podobne sa vyjadril aj bývalý minister spravodlivosti a podpredseda KDH Viliam Karas, ktorý upozornil na sústavné posúvanie hraníc v rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ. „Otvárajú dvere praxi, ktorá môže meniť zákony krajín bez toho, aby s tým súhlasili. Nejde len o otázku manželstiev. Zajtra to môžu byť školské osnovy, nové dane, súdny systém či sloboda prejavu. Alebo iné oblasti, ktoré mali ostať v rukách štátov, pretože sa dotýkajú ich koreňov a identity.“