Veriacim zakázal čítať štátne Katolícke noviny. Odsúdili ho za velezradu

Veriacim zakázal čítať štátne Katolícke noviny. Odsúdili ho za velezradu

Rímskokatolícky farský kostol v Slovenskej Ľupči. Ilustračné foto: google.com/maps

V lete roku 1949 sa po celom Slovensku konali ľudové vzbury na obranu kňazov odporujúcich zavádzaniu schizmatickej Katolíckej akcie. Jedným z jej odporcov bol aj František Lepp.

František Lepp sa narodil 26. septembra 1911 v Starých Horách v rodine baníka. Keď mal 11 rokov, jeho otec následkom zranení utrpených pri banskom nešťastí zomrel a František žil len so svojou matkou.

V roku 1932 zmaturoval na štátnom reálnom gymnáziu v Banskej Bystrici. Pokračoval v štúdiu teológie na Vysokej škole bohosloveckej v Banskej Bystrici a ako 24-ročný bol 23. februára 1936 ordinovaný za kňaza. V tomto roku sa stal kaplánom v Žarnovici, neskôr pôsobil v Martine, Kláštore pod Znievom, Prievidzi, opäť v Žarnovici, od roku 1942 až do konca druhej svetovej vojny pôsobil v Krupine.

Počas vojny sa stal členom spoločenstva Rodina, ktoré na Slovensku založil chorvátsky kňaz profesor Tomislav Kolakovič.

V priebehu celého života bol Lepp veľmi chorľavý. Už v júli 1937 písal svojmu biskupovi, že dva mesiace poslednej zimy ležal v nemocnici na prudký reumatizmus, čo mu spolu so srdcovou chybou zhoršilo zdravotný stav, a prosil biskupa o zdravotnú dovolenku pred vojenskou službou plánovanou na október. Prisľúbil, že v Starých Horách bude počas voľna vypomáhať v duchovnej službe. Neskôr v roku 1948 mu operovali obličky, v ďalších rokoch sa mu vplyvom väznenia pridružili ďalšie choroby. 

Apolitickosť v Slovenskej Ľupči

Po spomínaných pôsobiskách bola Leppovi v decembri roku 1946 pridelená prvá správa farnosti v Slovenskej Ľupči.

Vo svojich poznámkach pre neskorší proces na Štátnom súde Lepp píše, že podmienky tu spočiatku neboli dobré: „Pomery vo farnosti boli neutešené. Pijanstvo, nepriateľstvo a neznášanlivosť, najmä náboženská medzi katolíkmi a evanjelikmi. Nebolo skoro nedele, aby som v kázňach nebol napomínal veriacich k pokojnému a láskavému nažívaniu medzi sebou.“ Po dvoch rokoch sa podľa jeho spomienok situácia zlepšila a aj veriaci evanjelického vyznania si ho obľúbili.

Lepp sa počas svojho pôsobenia zameriaval primárne na duchovnú oblasť, nemal tendenciu zapájať sa do politickej sféry, o čom svedčí aj udalosť z júla roku 1947. V Slovenskej Ľupči vtedy miestni predstavitelia Strany slobody organizovali cyrilo-metodskú slávnosť. Pri tejto príležitosti Leppa vyzvali, aby v rámci oficiálneho programu slávnosti odslúžil svätú omšu aj s kázňou. Leppovi tvrdili, že biskupský úrad s tým súhlasí. On im však neveril, nepozdávalo sa mu, že omša bude súčasťou politického programu, a obrátil sa listom na biskupa Andreja Škrábika s otázkou, či naozaj súhlas udelil. Uviedol tiež, že podľa jeho skúseností a poznania pomerov v obci by takýto postup spôsobil nespokojnosť medzi veriacimi – členmi iných politických strán. Dodal, že chce byť „prísne nadstraníckym kňazom“ a že celebrovať odmietol. Biskup mu v odpovedi postup schválil a nariadil mu vyžiadať si od tajomníka Strany slobody údajný súhlas banskobystrického ordinariátu, lebo on o ňom nemá žiadnu vedomosť.

František Lepp. Zdroj: Archív Ústavu pamäti národa

Odpor proti štátnej Katolíckej akcii

Po komunistickom prevrate vo februári 1948 nabralo dianie v spoločnosti radikálny smer a štát začal masívnu kampaň na podriadenie si cirkví. Jedným zo spôsobov bolo zavádzanie štátnej Katolíckej akcie, čo bolo hnutie vytvorené 10. júna 1949 komunistickým režimom. Jeho cieľom bolo pod pláštikom hesiel o spolupráci štátu s cirkvami organizovať náboženské aktivity v Československu. V podstate sa tým režim usiloval vytvoriť československú cirkev, ktorou by dosiahol podriadenie si náboženskej činnosti veriacich, resp. ich odčlenenie od Svätej stolice a miestnej cirkevnej hierarchie pod svoju pôsobnosť. Programovým dokumentom iniciatívy bol Ohlas slovenských a českých katolíkov k veriacim v republike (resp. Ohlas Katolíckej akcie), ktorý sa hlásil k socialistickým princípom organizovania spoločnosti, kritizoval biskupov za údajné bránenie v rokovaní medzi štátom a cirkvami, zhŕňal šesťbodový program Katolíckej akcie a vyhraňoval sa voči politickým príkazom zo zahraničia, čím bol myslený Vatikán.

Ľudovými vzburami, do ktorých sa počas roku 1949 zapojilo podľa oficiálnych údajov 22- až 25-tisíc Slovákov, veriaci bránili svojich kňazov pred štátnymi orgánmi. Zdieľať

Leppa toto dianie zastihlo v Slovenskej Ľupči. Tón komunikácie medzi ním a predstaviteľmi štátnych orgánov svedčí o rastúcom napätí v spoločnosti a o veľkom zápase medzi režimom snažiacim sa ovládnuť cirkev a jej reakciami.

Ako Lepp neskôr vypovedal na Krajskom veliteľstve ŠtB (KV ŠtB) v Banskej Bystrici, 13. júna 1949 ho na fare navštívil tajomník Miestnej dočasnej správnej komisie (MDSK – obdoba Miestnych národných výborov) Gelner a žiadal od neho podpis na Ohlas Katolíckej akcie. Tajomník Leppa uistil (podľa Leppových slov sa „zaprisahal“), že biskup o Katolíckej akcii vie, súhlasí s ňou a že Ohlas už podpísala väčšina kňazov. Lepp na základe toho najprv Ohlas podpísal. Keď však na druhý deň šiel za biskupom Škrábikom overiť si tajomníkove slová, zistil, že boli nepravdivé. Následne svoj podpis u tajomníka písomne odvolal.

Ohlas Katolíckej akcie v nevedomosti – podobne ako Lepp – najprv podpisovalo mnoho kňazov. Podpisová akcia vytvárala zdanie jednoty kňazov a veriacich stojacich za aktivitami režimu. Cirkev na dianie reagovala 15. júna 1949 vydaním pastierskeho listu Hlas československých biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúšky (v kostoloch sa napriek štátnemu zákazu čítal 19. júna a 26. júna 1949), ktorý ju odsúdil a vysvetlil jej proticirkevné smerovanie. Svätá stolica vydala 20. júna 1949 exkomunikačný dekrét Quaesitum est voči tým, ktorí Katolícku akciu organizujú alebo sa k nej pridajú, 1. júla 1949 vydala dekrét o komunizme, ktorým zakazovala veriacim vstúpiť do komunistickej strany, exkomunikovala jej členov a tých, ktorí s ňou spolupracujú. Situácia sa následne obrátila a veriaci sa voči konaniu režimu dali na odpor. Ľudovými vzburami, do ktorých sa počas roku 1949 zapojilo podľa oficiálnych údajov 22- až 25-tisíc Slovákov, veriaci bránili svojich kňazov pred príslušníkmi bezpečnostných orgánov, po čom nasledovalo zatýkanie niekoľko tisíc občanov štátnymi orgánmi, niekoľko stoviek veriacich bolo odsúdených.

Birmovka nie je pre komunistov

V lete 31. júla 1949 Lepp v kostole v Slovenskej Ľupči veriacim oznámil, že v októbri sa bude v obci konať sviatosť birmovania. Popri tom ich poučil, že za birmovných rodičov si majú podľa cirkevných nariadení voliť tých, ktorí sú praktickými katolíkmi, a nie takých, ktorí nežijú príkladným životom, nie sú civilne zosobášení, sú komunistami z presvedčenia či vedome a dobrovoľne podpísali Ohlas Katolíckej akcie

Podľa správy ŠtB Lepp skrížil pred seba ruky a povedal: „Zviažte ma a odvezte a uvidíte, koľko ľudí tým pobúrite.“ Zdieľať

O niekoľko dní, 13. augusta, prišiel za ním na faru príslušník bezpečnostných orgánov a vyčítal mu jeho výroky o birmovných rodičoch. Podľa správy o Leppovom neskoršom zatknutí vtedy Lepp skrížil pred seba ruky a povedal: „Zviažte ma a odvezte a uvidíte, koľko ľudí tým pobúrite.“ Správa o zatknutí k tomu dodáva, že „týmto výrokom poburoval príslušníka bezp[ečnostných]. orgánov, keďže medzitým sa zhluklo pred faru asi 100 pobúrených ľudí“. Správa tiež dopĺňa, že Lepp okrem uvedených skutkov aj odhováral školské deti a dospelých, aby „nepodpisovali zdravice generálovi Stalinovi, že ani on nepodpíše“. (Tzv. zdravica Stalinovi bola jedna z ďalších podpisových akcií, ktorou si režim vynucoval a overoval poslušnosť občanov. Bola smerovaná k oslave 70. narodenín J. V. Stalina konaných 21. decembra 1949.) Miestni veriaci sú v správe opísaní ako „väčšinou fanaticky nábožensky založení“, preto bol farár Lepp „veľmi sebavedomý a kde môže, izoluje a snaží sa odvrátiť od pokrokového smeru občanov s kladným postojom k ľudovodemokratickej republike. Z týchto dôvodov zatknutie menovaného bolo nutné.“

Lepp v neskoršej výpovedi na KV ŠtB v Banskej Bystrici potvrdil, že v lete pred príslušníkom bezpečnosti skrížil ruky a ponúkol svoje zatknutie, no odmietol slová o poburovaní. Ľudia stojaci pred kostolom podľa jeho slov čakali na spoveď, ktorú oznámil týždeň predtým v rámci prípravy pred púťou na Staré Hory. Odmietol aj obvinenie z odhovárania týkajúceho sa zdravice Stalinovi, vypovedal, že v čase jej podpisovania bol odcestovaný.

Komunistické Katolícke noviny

Ďalším dôvodom Leppovho konfliktu s režimom bola jeho obhajoba cirkevného stanoviska odmietajúceho poštátnené Katolícke noviny. Noviny sa od začiatku roku 1949 postupne dostávali pod tlak a kontrolu štátu, najprv v podobe radikálneho znižovania počtu výtlačkov a dosadzovania predstaviteľov režimu do vytvorenej tlačovej rady kontrolujúcej katolícku tlač. Definitívny prelom nastal 10. júna 1949, keď v nich vtedajší šéfredaktor a bratislavský dekan Augustín Pozdech odmietol uverejniť Ohlas Katolíckej akcie a z funkcie odstúpil. Noviny s vymenenou redakciou následne prešli pod národnú správu. Novým šéfredaktorom sa stal dovtedajší farár v bratislavskom Prievoze Ladislav Škoda, ktorý sa v tých dňoch stal aj generálnym tajomníkom štátnej Katolíckej akcie na Slovensku a ako taký bol v cirkvi následne suspendovaný a exkomunikovaný. (Suspendáciu a exkomunikačný dekrét doručil Škodovi práve Pozdech, ktorý mu bol ako bratislavský dekan priamym nadriadeným. Pozdech bol pre odpor voči štátnej Katolíckej akcii 17. septembra 1949 zatknutý a 4. apríla 1951 odsúdený Štátnym súdom v Bratislave za velezradu na 8 rokov odňatia slobody, peňažný trest 10-tisíc Kčs, konfiškáciu celého majetku a stratu čestných občianskych práv na 10 rokov.) Katolícke noviny sa tým (podobne ako v českej časti republiky, kde režim v júni 1949 účelovo založil rovnomenný týždenník) stali hlavným tlačovým orgánom štátnej Katolíckej akcie. Biskupi sa voči nim ostro vymedzili v spomínanom pastierskom liste Hlas československých biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúšky z 15. júna 1949, v ktorom vyhlásili: „Katolícke noviny, ktoré začal vydávať výbor tzv. ‚katolíckej akcie‘, nemajú samozrejme schválenie biskupov a nemožno ich považovať za katolícke. Teda ich čítanie a prechovávanie i rozširovanie je cirkevne zakázané.“

Komunistka Kováčová: „Jediná Ľupča bola, kde sa nemohli ženy zvolať, lebo sa vyhrážali, že keď tam prídeme rečniť o Katolíckej akcii, že na budove všetky obloky vybijú...“ Zdieľať

Lepp sa pre Katolícke noviny dostal do konfliktu s režimom po tom, čo v polovici novembra 1949 prišli do Slovenskej Ľupče predstavitelia režimu, aby medzi veriacimi propagovali Katolícku akciu a spomínané noviny. Jozef Haľko v knihe Rozbiť Cirkev: Rozkolnícka katolícka akcia približuje, ako 12. novembra banskobystrická cirkevná tajomníčka Irena Kováčová po príchode do obce zistila, že miestny farár Lepp čítanie Katolíckych novín zakázal. Keď za ním pobúrená šla osobne s predsedom Miestneho národného výboru (MNV) Viliamom Zeleným, Lepp jej naliehaniu nevyhovel a, naopak, prisľúbil, že zákaz v nasledujúci deň na omši zopakuje. Kováčová potom v správe do Bratislavy písala: „... celá obec je zaujatá proti Katolíckej akcii. Toho času, keď som viedla uvedomovaciu kampaň po našich dedinách, jediná Ľupča bola, kde sa nemohli ženy zvolať, lebo sa vyhrážali, že keď tam prídeme rečniť o Katolíckej akcii, že na budove všetky obloky vybijú...“ Leppa navrhla „exemplárne potrestať“, odobrať mu plat a preložiť „na také miesto, kde máme uvedomelých pokrokových občanov, a do Ľupče dať farára pokrokára, ktorý by vedel z tých zaslepených fanatikov niečo vykresať“. Jozef Haľko tu dopĺňa, že keď neskôr Leppa zatkli, ľupčianske farníčky sa v mene miestneho Zväzu žien vybrali do Bratislavy žiadať jeho prepustenie. Kováčová potom 13. februára 1950 do Bratislavy napísala, aby ich nebrali vážne, a žiadala Krajský národný výbor (KNV) v Banskej Bystrici, aby zaviedol „prísne pátranie“ medzi ľupčianskymi ženami, ktoré „rebelujú a nariekajú za Leppom“.

Na KV ŠtB v Banskej Bystrici neskôr Lepp potvrdil, že žiadosť odmietol, keďže Katolícke noviny nemali cirkevné schválenie, a potvrdil, že na obidvoch omšiach konaných o deň neskôr, naopak, vyhlásil zákaz ich kupovania a čítania.

Rukopis listu Františka Leppa pre Miestnu dočasnú správnu komisiu z 22. novembra 1949. Zdroj: Štátny archív v Bratislave

Tvrdý list pre MDSK

Dňa 21. novembra 1949 Leppa na fare navštívili dvaja členovia MDSK. Žiadali ho, aby ako predseda miestnej rímskokatolíckej cirkevnej obce zvolal cirkevný výbor, ktorý by delegoval jedného dôverníka pre cirkevné veci do MDSK, aby v obci organizoval štátnu Katolícku akciu. Tá sa už v tom čase, predovšetkým pre odpor veriacich aj kňazov počas leta toho roku, všeobecne považovala za viac-menej neúspešnú, zo strany MDSK išlo preto skôr o dozvuky tejto štátnej politiky.

Lepp v liste pre MDSK: „Tzv. katolícka akcia bola najvyššou cirkevnou autoritou vyhlásená za rozkolnú a ako taká bola odsúdená aj súdom národa.“ Zdieľať

Lepp na druhý deň napísal pre MDSK veľmi tvrdý list, v ktorom požiadavky dôrazne odmietol. Tento list ostro konfrontujúci proticirkevný tlak režimu najlepšie odráža Leppovu vernosť katolíckemu učeniu a cirkevným predstaveným. „Terajšia štátom podporovaná tzv. katolícka akcia je politická inštitúcia. Má za cieľ odstrániť u nás zákonitých predstavených katolíckej Cirkvi – biskupov a vedenie Cirkvi chce zveriť osobám nehodným, ba v nejednom prípade aj priamo protikatolíckym,“ napísal Lepp. Členom komisie odkázal, že „tzv. katolícka akcia bola najvyššou cirkevnou autoritou vyhlásená za rozkolnú a ako taká bola odsúdená aj súdom národa“ a „poriadny katolík do nej nevstúpi, tým menej sa podujme na jej organizovanie a vedenie“.

V liste potom pokračoval obranou slobody vierovyznania a prejavu citovaním viacerých článkov novej československej ústavy prijatej už komunistickým režimom. List napokon ukončil slovami, že ak by aj jeho prosbe nezavádzať tzv. katolícku akciu nebolo vyhovené, záujmy a práva veriacich v Slovenskej Ľupči bude „neohrozene hájiť, aj keď budem musieť zaplatiť prenasledovaním, utrpením a väzením“.

Zatknutie a obvinenie z poburovania

Leppov list bol pre režim posledným impulzom na zakročenie proti nemu. Dňa 28. novembra 1949 bol vzatý do predbežnej väzby. Krajský veliteľ ŠtB nadporučík Vidiečan na Leppa podal trestné oznámenie a súčasne na KNV v Banskej Bystrici zaslal návrh na Leppovo „zaradenie do tábora nútenej práce na určitú dobu k prevýchove“ vzhľadom na jeho „štvavú a poburujúcu činnosť“. Štátny viceprokurátor Dr. Ondrej Kuzmík necelý mesiac po Leppovom zatknutí 20. decembra 1949 podal na Štátny súd obžalobu, v ktorej Leppa obvinil z trojnásobného poburovania proti republike.

K dokresleniu vtedajšej situácie treba doplniť, že v Banskobystrickej diecéze boli na konci roku 1949 okrem Leppa uväznení ešte ďalší piati správcovia farností. Banskobystrický biskup Andrej Škrábik v liste povereníkovi vnútra D. Okálimu z 2. septembra 1949 spomína Jána Slivku, správcu farnosti v obci Hronec. V liste Okálimu z 1. decembra 1949 pridáva ďalšie mená zatknutých kňazov: Michal Minárik, správca fary v Sklených Tepliciach, František Sliva v Trní, Ladislav Schrott v Turanoch, Emil Ondrík v Brehoch, František Lepp v Slovenskej Ľupči. Medzi veriacim ľudom to, pochopiteľne, vyvolávalo veľkú nespokojnosť. Okresná referentka kultu pri Jednotnom národnom výbore Irena Kováčová sa preto 6. decembra 1949 sťažovala na biskupskom úrade, že do Slovenskej Ľupče nebol daný náhradník za zatknutého Leppa, hoci o to už skôr žiadala, keďže „tak samotná Slovenská Ľupča, ako aj celé jej okolie je z bezpečnostného hľadiska veľmi horúca pôda“.

Generálny vikár diecézy jej odpovedal v liste z 9. decembra a protestoval, že uväznením šiestich správcov farností bol biskupský úrad postavený pred takmer neriešiteľnú úlohu. „Nahradiť totiž šiestich duchovných pri akútnom nedostatku kňazov nie je možné.“ Opísal, ako sa v rámci možností podarilo nahradiť chýbajúcich kňazov dočasným zastupovaním zo susedných obcí, no doplnil: „Biskupský úrad nemožno odôvodnene robiť zodpovedným za prípadné výtržnosti v Slovenskej Ľupči, lebo on nedáva žiadne príčiny k nepokojom. Prosím, aby sa aj okresný kultový referent zasadil o to, aby uväznený duchovný bol prepustený na slobodu, lebo predvianočná a vianočná doba vyžaduje nevyhnutne prítomnosť každého duchovného správcu na jeho mieste a šetrenie proti dp. F. Leppovi sa môže viesť aj na slobode.“ K prepusteniu však už nedošlo.

Prvá strana rozsudku Štátneho súdu v Bratislave. Zdroj: Štátny archív v Bratislave

Súdny proces

Súdne pojednávanie s Františkom Leppom sa konalo 9. februára 1950 na Štátnom súde v Bratislave. Lepp počas pojednávania odmietol všetky obvinenia a svojimi viacerými vyjadreniami režim, naopak, ešte viac kritizoval. Vypovedal, že vinným sa vo svojom svedomí necíti, lebo konal podľa cirkevného práva a nariadenia biskupa. „Sám som študoval komunistickú ideológiu a dospel som k presvedčeniu, že popiera Boha a nesmrteľnú dušu,“ povedal. K obvineniu týkajúceho sa vysluhovania sviatosti birmovania priznal, že naozaj vyhlásil, že komunisti nesmú byť birmovnými rodičmi, keď citoval príslušný cirkevný kánon, a tiež sa riadil podľa nariadenia biskupa Andreja Škrábika, ktoré sa týkalo označenia Katolíckej akcie ako rozkolnej.

Na otázku o Katolíckych novinách povedal, že bol spomínanými Irenou Kováčovou a Viliamom Zeleným požiadaný, aby odporúčal ich čítanie. Na to im namietal, že „biskupský úrad zakázal čítať Katolícke noviny a povedal som, že ak ich odporučí biskupský úrad, tak to aj ja urobím“. Ich ďalšiemu naliehaniu, že mnoho farárov si už prihlásilo odber novín, neveril a požiadal ich o ich mená, no tie mu neposkytli. „Bolo to práve na sté výročie Katolíckych novín a poznamenal som, že pri takej zriedkavej príležitosti by mal byť v novinách článok nielen od vynikajúcich politických predstaviteľov, ale aj od niektorého biskupa. Nakoniec som povedal, že vyhlásim, že veriaci nesmú noviny kupovať a odoberať, ani keby im ich ponúkali na ulici alebo priniesli do domu.“

Napísanie listu adresovaného pre MDSK o nezavádzaní Katolíckej akcie vysvetlil Lepp tým, že chcel predísť nepokojom, ktoré sa koncom júna 1949 objavili na Pohroní. Podľa všetkého tým myslel ľudové vzbury, ktoré sa v tom čase konali v mnohých obciach Slovenska na obranu miestnych kňazov čítajúcich štátom zakázaný pastiersky list Hlas biskupov v hodine veľkej skúšky. V Banskobystrickom kraji sa konali v obci Selce, Brusno a Bacúch. V Bacúchu štátne orgány zatkli 14 osôb, v Brusne 33.

Najvyšší súd ČSR: „Útok cirkevnej hierarchie bol tak intenzívny, že smeroval nielen na podvracanie, ale priamo na rozvracanie, ba zničenie ľudovodemokratického zriadenia a spoločenskej a hospodárskej sústavy republiky.“ Zdieľať

Treba doplniť, že Lepp postupoval rozhodne, no v spore s režimom nešiel úplne na hranu. Počas pojednávania vypovedal, že za birmovných rodičov pripustil asi 20 komunistov a tiež že nepoužíval ustanovenia exkomunikačného dekrétu.

Štátny súd Leppove argumenty podľa očakávania neprijal a v rozsudku ho uznal vinným z dvojnásobného zločinu združovania proti štátu a z prečinu poburovania proti republike. Lepp bol odsúdený na štyri a pol roka odňatia slobody, povinnosť zaplatiť peňažný trest vo výške 20-tisíc Kčs (v prípade nevymožiteľnosti zameniteľný za 40 dní odňatia slobody), konfiškáciu celého majetku a stratu čestných občianskych práv na 5 rokov.

Súd rozhodnutie odôvodnil „medzinárodnou reakciou a reakciou v ČSR“, ktoré využívajú „každú príležitosť a každú možnosť, aby v ČSR mohli zvrátiť ľudovodemokratické zriadenie a obnoviť kapitalistický poriadok“. Podľa súdu Lepp aj na základe svojej výpovede na pojednávaní „dobre vedel, prečo sa cirkevná hierarchia stavia proti Katolíckej akcii. (...) Keďže snahy vysokej cirkevnej hierarchie sú v zásade zhodné so snahami reakcie, nutno túto považovať za takú organizáciu, ktorej úmyslom je podvracať ľudovodemokratické zriadenie ČSR“.

Prvá strana rozsudku Najvyššieho súdu v Prahe. Zdroj: Štátny archív v Bratislave

Prekvalifikovanie viny na velezradu

Proti rozsudku sa Lepp odvolal, žiadal prehodnotenie tak v časti o kvalifikácii viny, ako aj pri treste. Najvyšší súd v Prahe v rozsudku z 26. júla 1950 Leppovo odvolanie zamietol. A navyše – trest mu síce nezvýšil, no trestné činy vo všetkých troch bodoch prekvalifikoval na závažnejší zločin velezrady. Podľa súdu „cirkevná hierarchia na čele s Vatikánom používa všetkých prostriedkov k zničeniu a rozvráteniu politického, hospodárskeho a spoločenského poriadku ČSR (...) Tento útok cirkevnej hierarchie bol tak intenzívny, že smeroval nielen na podvracanie, ale priamo na rozvracanie, ba zničenie ľudovodemokratického zriadenia a spoločenskej a hospodárskej sústavy republiky.“

Absurdnosť vtedajšieho diania ilustruje fakt, že Najvyšší súd prehodnotil na zločin velezrady aj neschválenie čítania Katolíckych novín zo strany kňaza. Súd to zdôvodnil slovami: „Ako to aj po tejto stránke správne zistil Štátny súd, zakazoval obžalovaný svojim veriacim kupovať Katolícke noviny preto, lebo tieto dnes píšu v duchu ľudovodemokratickom. Išlo preto aj v tomto prípade o útok proti ľudovodemokratickému zriadeniu republiky vykonaný z uvedeného rozhodnutia obžalovaného.“

Napriek prekvalifikovaniu viny na ťažší stupeň nedošlo k zvýšeniu trestu, no Lepp mu unikol iba tesne. Najvyšší súd mu trest podľa zdôvodnenia nezvýšil iba preto, „lebo odvolanie [Štátnej prokuratúry] v neprospech obžalovaného nebolo podané“. Pri zločine velezrady sa udeľovali najťažšie tresty, dolnou sadzbou bolo 10 rokov odňatia slobody, hornou 25 rokov alebo doživotie, vo vážnych prípadoch trest smrti.

Za zmienku stojí, že hoci sa Lepp obhajoval citovaním ustanovení o náboženskej slobode a slobode prejavu v československej ústave prijatej už komunistickým režimom, ani Štátny súd, ani Najvyšší súd sa na to vo svojich rozsudkoch neobťažovali reagovať ani jediným slovom.

Otrava v uránových baniach

František Lepp bol z bratislavskej väznice 21. februára 1950 presunutý do väzenského ústavu v Leopoldove, potom bol premiestňovaný do ďalších ústavov v Ilave a Mladej Boleslavi, v prípade rozhodnutia príslušnej komisie pri KNV aj do pracovných táborov. V jeho súdnom spise je zachovaný doklad o umiestnení do tábora v Ostrove pri Karlových Varoch, ktorý ležal v jáchymovskej oblasti a kde sa politickí väzni využívali na práce v uránových baniach.

Lepp len počas štyroch mesiacov v Leopoldove schudol 14 kg. V Jáchymove prekonal otravu skazeným mäsom, následkom čoho dostal infekčnú žltačku. Zdieľať

Vplyvom slabého zdravia sa mu utrpenie vo väzení ešte zväčšilo. Podľa žiadosti o milosť, ktorú podali Leppovi príbuzní 9. novembra 1951, Lepp len počas štyroch mesiacov v Leopoldove schudol 14 kg. V Jáchymove prekonal otravu skazeným mäsom, následkom čoho dostal infekčnú žltačku a neskôr podľa vlastných slov aj v dôsledku toho trpel na cirhózu pečene.

Dňa 28. mája 1954 bol vo Valdiciach pri Jičíne po odpykaní trestu po 4 a pol rokoch prepustený na slobodu.

Doklad o premiestnení Františka Leppa do trestného pracovného oddielu v Ostrove pri Karlových Varoch, v ktorom sa politickí väzni využívali na práce v uránových baniach. Zdroj: Štátny archív v Bratislave

Návrat do pastorácie a rehabilitácia

Lepp po prepustení z väzenia pôsobil v civilnom zamestnaní ako robotník vo výrobe. V neskoršom liste spomína prácu v závode CHEMA v Uľanke (dnes mestská časť Banskej Bystrice), kde prekonal pracovný úraz – otravu.

Dňa 1. decembra 1961 sa vrátil do kňazskej služby a nastúpil ako kaplán v Prievidzi, neskôr v Horných Hámroch. V decembri 1967 sa stal správcom farnosti v obci Selce, kde už zostal pôsobiť takmer desať rokov. V roku 1969 je vedený ako cirkevný sudca (asesor), ktorým bol pravdepodobne nepretržite až do septembra roku 1977, kedy ho v liste takto oslovuje banskobystrický biskup Jozef Feranec.

Na základe Leppovej žiadosti o rehabilitáciu svojho prípadu Krajský súd v Banskej Bystrici 19. apríla 1971 rozhodol o zrušení pôvodných rozsudkov Štátneho a Najvyššieho súdu, no tiež skonštatoval, že sa Lepp dopustil trojnásobného trestného činu zneužitia úradu duchovného. Tento trestný čin však spadal pod amnestiu prezidenta republiky z 9. mája 1960 a jeho trestné stíhanie súd preto následne zastavil. Ministerstvo spravodlivosti SSR potom Leppovi priznalo náhradu zárobku ušlého počas výkonu trestu v priebehu tri a pol roka väzby, pretože zostávajúci jeden rok, ktorý si ešte odpykal, podľa zákona prislúchal trestu za spomínané zneužitie úradu duchovného.

V Leppovom súdnom spise je zachovaná poznámka z 28. septembra 1990, keď bola prehodnocovaná možnosť rehabilitácie jeho prípadu podľa zákona č. 119/1990 Zb. Podľa poznámky sa na neho rehabilitácia nevzťahovala kvôli spomínanému zastaveniu trestného stíhania v roku 1971 z dôvodu amnestie. Je otázne, či Lepp nemal nárok na obnovenie rehabilitačného konania a úplnú rehabilitáciu. V roku 1971 síce za zneužitie úradu duchovného nebol odsúdený, no trestné stíhanie bolo voči nemu začaté a skončené iba kvôli amnestii, nie kvôli uznaniu jeho neviny, nebol spod obvinenia oslobodený.

Nútený odchod z pastorácie

Počnúc rokom 1976 sa začali posledné Leppove problémy, keď mu štát začal nanucovať ukončenie pôsobenia v Selciach a odchod do dôchodku.

František Lepp v tom čase dovŕšil 65. rok života, teda už bol v dôchodkovom veku, stále mal však záujem pôsobiť medzi veriacimi. Presluhovaniu nebránil ani žiadny zákon, ani si nebol vedomý výhrad zo strany štátnych úradov voči svojej osobe, bol teda prekvapený, keď mu 21. novembra 1976 odbor kultúry na ONV v Banskej Bystrici oznámil zastavenie vyplácania výplaty od 31. januára 1977 s tým, že od tohto dňa sa miesto správcu fary v Selciach má považovať za uprázdnené. Lepp sa proti tomu 6. decembra 1976 odvolal na ONV aj KNV. Ten najprv rozhodnutie ONV zrušil, ale po polroku 15. júla 1977 zaslal na Biskupský úrad v Banskej Bystrici rozhodnutie, ktorým Leppovi odobral štátny súhlas na duchovenské miesto a nariadil Leppa premiestniť mimo stredoslovenský kraj.

Za Leppa sa sériou listov následne postavili miestni veriaci a dokonca aj biskup Jozef Feranec, ktorý bol spriaznený s komunistickým režimom, v dôsledku čoho vznikol aj spor medzi diecézou a štátnou správou reprezentovanou národnými výbormi a ministerstvom kultúry.

V listoch Leppa veriaci aj biskup opisujú ako tichého a svedomitého kňaza. Z listov sa dá tiež vyčítať, že počas udalostí roku 1968 sa Lepp nezapájal do spoločenského diania ani neumožnil selckým veriacim využívať cirkevný priestor na angažovanie sa. K jeho činnosti z tohto obdobia nemáme dostatok informácií. Z jeho skoršieho pôsobenia je však známe, že nepovažoval za správne prenechávať cirkevný priestor na angažovanie sa v politickom dianí. Vďaka svojej skúsenosti z 50. rokov a z účelových rozhodnutí komunistických súdov si svoj odstup od zapájania sa do politiky zrejme ešte utvrdil.

Dňa 24. augusta 1977 odpovedal biskupovi Ferancovi generálny riaditeľ sekretariátu pre veci cirkevné na Ministerstve kultúry SSR Karol Homola. Podľa neho bol Lepp viackrát upozorňovaný „na závažné nedostatky, ktorých sa dopúšťa vo svojej činnosti“, Homola však konkrétny príklad nedostatkov neuviedol. Lepp podľa Homolu upozornenia „nebral na vedomie“, preto sekretariát nezistil dôvody na zmenu rozhodnutia KNV.

Zápas sa tým skončil. Medzi archívnymi dokumentmi farnosti Selce je zachovaná zápisnica z 9. septembra 1977 o odovzdaní farnosti medzi odchádzajúcim Leppom a nastupujúcim správcom Pavlom Kanderom.

Reakčný kňaz

Lepp veriacich v Selciach varoval, že režim im miesto neho pošle „pokrokového kňaza, ktorý zanedbá náboženský život v obci“. V správe ŠtB je pomenovaný ako reakčný kňaz. Zdieľať

Dôchodok dožil Lepp v Krupine. Významným dokladom o tom, ako ho na sklonku jeho života vnímala ŠtB, je záznam hlásenia zo 16. februára 1978 od jej spolupracovníka s krycím menom „Števo“, ktorý opisoval nespokojnosť veriacich v Selciach po Leppovom odchode. Lepp veriacich varoval, že režim im miesto neho pošle „pokrokového kňaza, ktorý zanedbá náboženský život v obci“. Veriaci následne po niekoľko mesiacov prestali chodiť do kostola, hoci neskôr sa s novým stavom zmierili. V Krupine Lepp pôsobil medzi niekoľkými rodinami, ktoré ho podporovali v jeho činnosti a medzi ktorými sa plánoval venovať laickému apoštolátu, čo bola forma náboženskej činnosti rozvíjajúcej učenie Tomislava Kolakoviča aj Druhého vatikánskeho koncilu. Zo správy sa dá usudzovať, že laickému apoštolátu sa Lepp venoval aj v Selciach. Lepp je v tejto správe ŠtB pomenovaný ako reakčný kňaz.

Krupinský farár Gašpar Hegedüš vo februári 1978 požiadal biskupa Feranca o pridelenie kaplána do svojej farnosti vzhľadom na početnosť veriacich. Pokiaľ by to nebolo možné, prosil „o vybavenie štátneho súhlasu pre d. p. Františka Leppa, kňaza vo výslužbe, bytom v Krupine, aspoň na čiastočnú výpomoc“. Biskup následne poslal žiadosť o štátny súhlas na ONV vo Zvolene, ale v archíve krupinskej farnosti sa už nezachoval dokument o ďalšom riešení. V katalógu kňazov sa už jeho tunajšie pôsobenie nespomína. Podľa svedectva súčasného správcu fary v Selciach a cirkevného historika Gabriela Brendzu Lepp v krupinskej farnosti v rokoch 1978 – 1985 veľa pomáhal a aj veriaci v Selciach na neho dodnes spomínajú s úctou a vďakou.

František Lepp zomrel po ťažkej chorobe 15. apríla 1985 v Krupine. Pohreb mal 17. apríla vo svojom rodisku na Starých Horách, kde je aj pochovaný.

 

Text je skrátenou podobou článku, ktorý práve vyšiel v časopise Pamäť národa 2/2016, ktorý vydáva Ústav pamäti národa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo