Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
19. február 2021

Proces, ktorým sa komunisti nechválili

Ako „esenbáci“ škodili režimu a pomáhali cirkvi

Pred 70 rokmi popravili Bernarda Jaška a Pavla Kalinaja, ktorí biskupov a kňazov informovali o chystaných perzekúciách.

Ako „esenbáci“ škodili režimu a pomáhali cirkvi

Príslušníci ZNB Bernard Jaško a Pavol Kalinaj. Zdroj – reprofoto z dokumentu 22 hláv.


Tri roky po „Víťaznom februári“ sa komunistický režim cítil byť už natoľko silný, že si dovolil poslať do väzenia na dlhé roky čelných predstaviteľov Katolíckej cirkvi na Slovensku.

Rovnako ako v prípade Milady Horákovej či Viliama Žingora urobila totalitná mašinéria zo súdneho procesu s biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom verejné divadlo, aby tak demonštrovala svoju moc a zastrašila vlastné obyvateľstvo.

V tieni týchto ostro sledovaných monsterprocesov sa odohrali ďalšie, rovnako obludné, no s tým rozdielom, že pri nich dostali mocenské zložky pokyn z najvyšších miest, aby prebehli čo najtichšie. Dôvod? Usvedčovali režim, že nie je ani zďaleka taký neotrasiteľný, ako sa tvári.

Dva takéto monsterprocesy si pripomíname aj v týchto dňoch: 20. februára 1951 boli na nádvorí Justičného paláca v Bratislave popravení traja členovia odbojového hnutia Biela légia – Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár. Nemali ani 30 rokov.         

Tri dni predtým, 17. februára 1951, boli na nádvorí Krajskej súdnej väznice v Bratislave popravení iní mladí muži – 27-ročný Bernard Jaško a 35-ročný Pavol Kalinaj, členovia Zboru národnej bezpečnosti, ktorí z jeho vnútra vyniesli množstvo citlivých informácií.

Obe skupiny, ktoré sa vzájomne nepoznali a zďaleka neboli jediné, spájal odpor voči totalitnému režimu a silná kresťanská viera. Okrem hlavných postáv, ktoré za svoju odvahu zaplatili vlastným životom, boli v oboch procesoch na dlhoročné žaláre odsúdené desiatky ďalších osôb.

„Bernard Jaško je pre mňa hrdinom, ktorý prekročil svoj tieň,“ hovorí Vladimír Palko ml., ktorý pracuje v Ústave pamäti národa (ÚPN) a je autorom monografie Bernard Jaško a spol. s podtitulom Odpor proti komunizmu v Zbore národnej bezpečnosti.

„S hlbokou úctou sa skláňam pred týmito ľuďmi, pretože oni neboli v pasívnej rezistencii, ale s režimom zápasili priamo v jeho vnútri,“ povedal bývalý disident a politik František Mikloško v dokumentárnom filme 22 hláv, v ktorom autori Matúš Demko a Jakub Krška v roku 2012 spracovali pohnuté osudy Jaška, Kalinaja a ďalších dvoch desiatok odsúdených v tomto procese.

Takí obyčajní chlapci

Bernard Jaško sa narodil v roku 1923 v Černovej pri Ružomberku jednoduchým dedinským rodičom. Neskôr pribudli ešte dve mladšie sestry. „Chodievali sme cez ich dvorček, boli to ľudia spokojní a tichí, s ktorými sa dá pekne žiť. Bernard nechcel nad nikým vyčnievať, bol taký do partie, skromný, otvorený a citlivý na Boží hlas, na svedomie,“ spomína v dokumente katolícky kňaz a černovský rodák Štefan Koma, ktorý zomrel pred rokom vo veku 90 rokov. 

Osobne sa po celý život usiloval o živenie spomienky na Jaška a Kalinaja. Napríklad aj tým, že do kostola v oravskej obci Liesek, kde dlhé roky pôsobil, nechal urobiť vitrážové okno zobrazujúce oboch protikomunistických hrdinov.

Ako 20-ročný Jaško narukoval v Turčianskom Svätom Martine k spojárom a po vypuknutí SNP sa s celou jednotkou zapojil do povstania. V roku 1946 vstúpil do Zboru národnej bezpečnosti – po niekoľkých pracovných zastávkach skončil ako spojár pri ďalekopise na Zemskom veliteľstve ZNB. Počnúc rokom 1949 bola ďalekopisná ústredňa presunutá pod Povereníctvo vnútra, odbor Štátnej bezpečnosti (ŠtB), kde Jaško pracoval až do svojho zaistenia 30. júna 1949.   


Vitráž z kostola v Liesku, na ktorej sú vyobrazení Jaško s Kalinajom. Zdroj – Matúš Demko

Pavol Kalinaj bol od Jaška o osem rokov starší, narodil sa v roku 1915 v obci Bijacovce (okres Levoča).

„Keď som bol malý chlapec, bol pre mňa vzorom. Čistý, vyobliekaný, zhovorčivý, priateľský, takže prevyšoval mnohých svojich rovesníkov,“ vypovedal v dokumente 22 hláv Jozef Kačica, rodák z Bijacoviec.

V roku 1937 Kalinaj narukoval a dvakrát bol zranený pri pohraničných potýčkach s nemeckými a maďarskými vojakmi. Po vzniku Slovenskej republiky pôsobil ako četník v Bratislave, neskôr pracoval na Hlavnom veliteľstve žandárstva, odkiaľ ho v roku 1942 prepustili kvôli podozreniam, že ukrýva židovských obyvateľov. Čo aj bola pravda.

Rovnako ako Jaško sa zapojil do SNP, pred koncom vojny vstúpil do KSS a oženil sa s učiteľkou Klárou Klubetovou, s ktorou mal jednu dcéru. V roku 1946 vstúpil do Zboru národnej bezpečnosti a až do svojho zadržania 30. júna 1949 pracoval na Miestnom veliteľstve ZNB v Bratislave.   

Neopatrnosť a nerozhodnosť

Hlavní hrdinovia tohto príbehu sa zoznámili až ako kolegovia v ZNB. Starší Kalinaj bol v aktuálnom politicko-spoločenskom dianí zbehlý, keďže jeho kmotor Štefan Uhrín bol vysokým funkcionárom na Povereníctve dopravy a jeho švagor Štefan Klubert bol rímskokatolíckym kňazom.

Zakrátko sa Kalinajovi a jeho kolegovi Pavlovi Hajdinovi podarilo nahovoriť Jaška, aby začal zbierať dôležité informácie z ďalekopisov. Tie, ktoré sa týkali perzekúcií cirkvi a kňazov, cez Uhrína posúvali pomocnému biskupovi Trnavskej apoštolskej administratúry Michalovi Buzalkovi. „Boli to naozaj cenné informácie o ohrození konkrétnych osôb,“ hodnotí historik Ľubomír Morbacher z ÚPN.

Informácie, ktoré sa zasa týkali politických, bezpečnostných či ekonomických otázok, cez ďalšie spojky dostávali do Rakúska. Jednou z nich, azda najkľúčovejšou, bol zamestnanec Povereníctva dopravy Adolf Lisitzský s priamymi kontaktmi na americkú vojenskú tajnú službu CIC vo Viedni. Správy prenášal v dutej rúčke holiaceho strojčeka.

„Celé toto počínanie bolo založené na vôli pomáhať cirkvi a nebyť pasívny voči nastupujúcim represiám KSČ voči cirkvi. Jaškovi sa podarilo zozbierať zo stanice 144 ďalekopisov, z ktorých časť dal Štefanovi Uhrínovi a časť schoval u Bernarda Fagu, svojho priateľa a rodáka z Černovej,“ píše vo svojej knihe historik Palko. 

Jaškovi sa podarilo zistiť napríklad aj to, ktorý eštebák zabezpečoval odpočúvanie zasadnutia biskupskej konferencie v Dolnom Smokovci v marci 1949, z čoho bol veľký škandál.

Medzičasom sa triedny boj a zápas proti vnútornému nepriateľovi zostroval – presne v duchu záverov IX. zjazdu KSČ v máji 1949. Osobitná pozornosť sa zameriavala na príslušníkov ZNB a ŠtB, ktoré mali byť železnou päsťou komunistického režimu.


Fotografie všetkých 22 odsúdených v prípade Bernard Jaško a spol. Zdroj – reprofoto z dokumentu 22 hláv.

Strážmajster Jaško cítil, že postupne stráca pôdu pod nohami a každú chvíľu môže byť vyzradený. A možno už aj bol. Ešte viac si to uvedomovali Kalinaj s Hajdinom, ktorí ho súrili, aby čím skôr ušiel do Rakúska a vzal so sebou všetky odcudzené ďalekopisy, ktoré by mu vo Viedni otvorili cestu ďalej na Západ.

„Nie je známe, kto na Jaška a spol. upozornil alebo ako na seba upútali pozornosť. Existuje niekoľko alternatív, keďže Jaško prepisoval ďalekopisy aj v ubytovni v prítomnosti svojich kolegov zo ZNB, ale je tu aj možnosť, že ho odhalila náhodná kontrola na pracovisku. Nemôžeme vylúčiť nijakú z možností odhalenia, pretože o jeho pláne utiecť za hranice vedelo príliš veľa ľudí,“ konštatuje historik Palko.

Bernard Jaško bol však nielen neopatrný, ale aj nerozhodný. Niekoľko strán Palkovej knihy je venovaných práve tomu, ako celý máj a jún plánoval a neustále menil formy úteku. Raz chcel odísť s jedným, potom s ďalším, neskôr zasa s iným. Stretal sa s rôznymi ľuďmi, dohodoval... a otáľal, čo sa mu napokon stalo osudným.  

Inzercia

Pritom nechýbalo veľa a všetko mohlo dopadnúť dobre. Keď Hajdin videl, aký nerozhodný je jeho mladší kolega, vzal manažovanie úteku do svojich rúk. Dohodol sa s jedným pašerákom a prevádzačom, s ktorým sa dobre poznal, že 1. júla 1949 prevedie Jaška z Moravského Svätého Jána cez rieku Moravu na rakúsku stranu.

Mladý strážmajster zberal informácie do poslednej chvíle. A bol pri tom vynaliezavý. Aby toho počas poslednej nočnej služby, z 29. na 30. júna, stihol čo najviac, zapojil ďalekopis tak, aby jednu správu písali dva stroje a nemusel prepisovať všetko ručne.

Slučka však už bola stiahnutá. Po návrate z nočnej ho v ubytovni ZNB zatkli. Pokúsil sa síce ešte o útek, čo sa mu dokonca na chvíľu aj podarilo, ale po privolaní posíl bol napokon definitívne zadržaný. V tom istom čase už zatýkali aj Kalinaja, Hajdina, Uhrína a ďalších členov odbojovej skupiny. 

Dolámaní, skrvavení, popravení

ŠtB sa pri vypočúvaní predviedla. Päť dní po zatknutí museli Kalinaja previezť do vojenskej nemocnice v Bratislave, lebo mal polámané rebrá, obojstranný zápal ľadvín a zápal pľúc. 

Do nemocnice bol prevezený aj Jaško – mal zlomené obe nohy a zranenia na hlave. Zo zachovaných informácií sa však nedá jednoznačne povedať, či išlo o dôsledky vyšetrovania (sotenie z okna) alebo sa opäť pokúsil o útek – skokom z okna.  

„Keď ujčinka v nemocnici videla ležať na posteli Bernarda Jaška, nezmohla sa ani na slovo. Nato sa sesternica vytrhla z rúk mame, bežala k nemu, vrhla sa na posteľ a pýtala sa ho: ,Čo si spravil, ujo Bernard? Veď máš celú tvár čiernu.‘ On jej neodpovedal, ale opýtal sa jej: ,Martuška, a kde máš otca?‘ ,No, on je v base.‘ ,To nie je možné, veď ja som žiadne mená nevyzradil.‘ Otočil sa na ujčinku a povedal jej: ,Sidka, ja som naozaj nikoho nevyzradil.‘ Vtedy sa naňho lepšie pozrela a videla, že chodidlá má také dobité, že boli samá krv. Povedala, že aj keby mal nejakú vinu, bola by schopná mu ju odpustiť pre tie rany na nohách,“ hovorí v dokumente 22 hláv rehoľná sestra Berta Janigová, neter Bernarda Fagu, u ktorého Jaško schovával ďalekopisy a ktorý bol tiež napokon odsúdený.

Z celej skupiny sa najhrdinskejšie držal Kalinaj, ktorý napriek brutálnemu zaobchádzaniu neustále popieral svoju vinu a odmietol vypovedať proti ostatným. Zrejme práve preto sa na ňom vyšetrovatelia najviac vybúrili.


Pani Beatrix Smerekovská drží v rukách fotografiu a odkaz od svojho otca Pavla Kalinaja. Zdroj – reprofoto z dokumentu 22 hláv.

Súdny proces sa uskutočnil 4. – 7. novembra 1949 v Justičnom paláci v Bratislave. Kým pri Jaškovi senát schválil trest smrti obesením jednohlasne, pri Kalinajovi boli traja sudcovia „za“, ale dvaja „proti“. Hajdin dostal 20 rokov, Uhrín 18 a Lisitzký osem rokov. 

Odsúdení boli aj ďalší siedmi príslušníci ZNB (Vojtech Molota, Jozef Blažek, Lukáč Fabián, Ján Dugovič, Štefan Stanislav, Juraj Harbulák, Ján Muranica) a ďalší desiati ľudia, medzi nimi aj spomínaný Jaškov kamarát Faga, Kalinajov švagor, kňaz Štefan Klubert, skupina údajných tajných spolupracovníkov americkej CIC a partia prevádzačov na rakúsko-slovenskej hranici. 

V podstate išlo o viacero nezávislých skupín, ktorých členovia sa väčšinou medzi sebou ani nepoznali, čo však komunistickým vyšetrovateľom nebránilo v tom, aby z nich urobili jednu organizovanú protištátnu bunku.

Najvyšší súd v Prahe odvolanie Jaška aj Kalinaja zamietol, viacerým ďalším odsúdeným dokonca tresty zvýšil.

Nepomohli ani srdcervúce žiadosti o milosť od Kalinajovej manželky Kláry, ktorá ostala doma sama s ročnou dcérou, ani Jaškovej matky Anny. Tá sa dokonca osobne vybrala do Prahy za prezidentom republiky – Klement Gottwald si však nenašiel čas, aby ju prijal.

„V týchto dvoch veciach (Jaško a spol. a Púčik a spol.) boli získaní členovia SNB pracujúci na najdôležitejšom úseku našej bezpečnostnej služby a špionáž sa prevádzala priamo v centre našej bezp. služby. Z týchto dôvodov je veľmi potrebné s cieľom odstrašenia ukázať rozhodnosť nielen pri uložení, ale aj pri výkone trestu, lebo prípadné omilostenie mohla by reakcia považovať za slabosť a ústupok,“ naliehal šéf prezídia Povereníctva spravodlivosti Michal Gera na námestníka ministra spravodlivosti Karla Klosa. 

S prípadom skupiny Jaško a spol. a udelenými trestami boli preto oboznámení všetci príslušníci ZNB a ŠtB a zároveň bol predmetom školení osvetových dôstojníkov.

S ružencom v ruke

Na nádvorie Krajskej súdnej väznice v Bratislave vyviedli Bernarda Jaška 17. februára 1951 o 4:55 hodine.

Pavol Kalinaj bol v takom zúboženom stave, že ho museli vyniesť. Obesili ho presne o 5. hodine. Súdny lekár konštatoval smrť o 5:14.

Bernarda Jaška obesili o 5:20, zomrel po trinástich minútach.

„Povedzte mojej dcére, že som zomrel za cirkev a za Krista.“ Tak mali znieť jedny z posledných slov Pavla Kalinaja. Povedal ich mužovi, ktorý s oboma odsúdencami strávil poslednú noc. Po rokoch si ich priamo od neho vypočula Kalinajova jediná dcéra Beatrix. S dodatkom, že otec bol úplne vyrovnaný, modlil sa ruženec a držal ho v rukách aj počas cesty na popravisko.   

I keď muž sa jej predstavil ako Kočiš, pravdepodobne išlo o kňaza Františka Ondrejička, ktorý bol aj účastníkom samotnej popravy a je spolupodpísaný pod zápisnicou o vykonaní trestu.

Nie je to však jediná spomienka, ktorá ostala pani Beatrix Smerekovskej. Po maturite, keď dovŕšila 18 rokov, dostala ako dar otcovu fotku s jeho písomným odkazom: „Venuje Ti Tvoj otec, ktorý pri poslednom dychu myslí na Teba a Tvoju dobrú matku. Naposledy Ti posiela bozk Tvoj otec Pavol Kalinaj.“

Dátum 17. 2. 1951 je dnes už rozmazaný – kvôli slzám stekajúcim z dcériných očí.

Vyšší vojenský súd v Trenčíne v roku 1990 Bernarda Jaška a Pavla Kalinaja rehabilitoval.

V roku 2004 prezident na základe uznesenia vlády obom udelil Rad Ľudovíta Štúra III. triedy in memoriam.

Za Bernarda Jaška ocenenie prevzala jeho sestra Mária Laučeková a za Pavla Kalinaja jeho dcéra Beatrix.

Odporúčame