O talentoch Každý človek niečo dostal

„Nemám žiadny talent. Nechcem sa utápať v sebaľútosti, ale tak to proste je. Nemám nič, čím by som mohla druhých obdarovať a potešiť.“

Je to jedna z opakujúcich sa tém v listoch, ktoré dostávam od mladých ľudí, ale tieto slová od jednej dvadsaťročnej dievčiny som si vybral práve preto, lebo v jednom bolestnom slovnom zvrate je spojenie medzi mať talent a schopnosťou niečo dať.

Slovo „talent“ sa však v kultúre výkonu a úspechu výrazne zmenilo.

Narážam na to, že teraz fičí ruka v ruke s televíznou show, kde predstavuje niečo, hoc aj nezrelé, čo sa má predhodiť verejnosti, aby sa, s prepáčením, nažrala.

Nie je to teda tak, že človek má nejaký talent, človek je talentom: jeho identita predsa trvá po celý ten čas, kým je v centre pozornosti, na javisku.

Jednou z hlavných príčin dnešnej chronickej nespokojnosti je predstava šťastia ako úspechu. Zdieľať

Talentové show, ktoré môžeme sledovať na našich obrazovkách, zahŕňajú všetky vekové kategórie a oblasti lahodiace oku či sluchu publika. Nemožno im uprieť, že prinavrátili talent do módy ako nejaký dar, ktorý treba rozpoznať a zveľadiť.

Vskutku, tento formát má štruktúru školy, ale je to len naratívna konštrukcia, ktorá redukuje talent na akýsi typ súťaže, kde tí, ktorí sa v nej nepresadia – „za mňa je to nie!“ sa stalo príslovečným –, musia čeliť tomu, čo sa v bežnom živote označuje ako neúspech.

Táto súťaž potom vyvoláva skratkovité uvažovanie u mnohých mladých: ak nie som úspešný, potom nestojím za nič, a teda nie som talentovaný.

Jednou z hlavných príčin dnešnej chronickej nespokojnosti je predstava šťastia ako úspechu. Hodnota života však nespočíva vo výkone, ale v objavení krásy prítomnosti: v uvedomení, že nič a nikto sa neobjavuje v našom živote nadarmo, dokonca ani my sami.

Gréci definovali pravdu ako aletheia: teda to, čo nezostáva skryté a musí vyjsť na svetlo. Na druhej strane úspech sa sústreďuje iba na to, čo je vo svetle reflektorov, a nie na to, čo vyjde na svetlo sveta.

Talentové show umelo urýchľujú a znásilňujú čas, ktorý je potrebný na to, aby sa usilovnou prácou na svojom dare talent rozvinul. Preto naše talenty potrebujeme dlho pestovať, kým úspech sa niekedy dá vytvoriť závratnou rýchlosťou. A práve preto sa často stáva, že mnohé „úspechy“, ktoré sa rýchlo dosiahli talentovými show, sa po čase (niekedy len po niekoľkých mesiacoch) vrátia do trpkého ticha, pretože sa nezrodili z toho, čo si zaslúži vyjsť na svetlo, ale z oslepeného a oslepujúceho konsenzu porotcov. A tak vzniká otázka: mal daný súťažiaci dostatok talentu na to, aby ho rozdával alebo aby ho len predával?

Každý život je hrdinský v tom zmysle, že aj to najskrytejšie musí raz vyjsť na svetlo. Zdieľať

Pôvodne však slovo talent znamenalo váhu a následne jednotku merania hmotnosti/hodnoty zlata. Ako to, že ho teda používame každý deň?

Odpoveď vás možno prekvapí: stalo sa príslovečným vďaka Ježišovmu podobenstvu, ktoré zaznamenal Matúš vo svojom evanjeliu.

No jedna z vecí, ktorá ma najviac zaráža na našej kultúre, ktorá sa zrodila na križovatke Atén a Jeruzalema, je neznalosť evanjelií, a pritom by nám na ich prečítanie stačilo len šesť hodín.

Známy argentínsky spisovateľ Borges na svojich amerických prednáškach zvykol hovorievať, a je jedno, či už ste veriaci, alebo nie (on veriaci nebol), že tri najlepšie vyrozprávané príbehy na svete sú Iliada, Odysea a Evanjelium, a práve v tom poslednom menovanom nachádzal dokonalosť epického príbehu.

Áno, Borges vyzdvihuje túto „epickú báseň“, pretože je to žáner, v ktorom sa človek stretáva so svojím osudom.

V evanjeliách totiž môžeme nájsť umenie života, ktoré nemá nič spoločné s nudným sentimentalizmom alebo s oháňaním sa citátmi, na ktoré sa tak často redukujú.

Jedna z príčin takéhoto čítania evanjelií spočíva v Nietzscheho interpretácii, ktorá sa v našej kultúre hlboko zakorenila. V kresťanstve fakticky videl presný opak eposu: rezignáciu na pozemský život v prospech posmrtného života.

Ale tí, ktorí skutočne čítajú evanjelium, v ňom nenachádzajú pozvanie, aby sa stiahli zo života, ale radikálnu výzvu, aby ho skutočne obývali.

Na rozdiel od „výnimočných“ homérskych hrdinov považuje evanjeliová epika za hrdinu „obyčajného“ človeka, pretože každý život je hrdinský v tom zmysle, že aj to najskrytejšie musí raz vyjsť na svetlo. Presne to ukazuje podobenstvo „o talentoch“.

Istá „neprítomnosť“ Boha je dobrá, lebo nám zaručuje slobodu.Zdieľať

Podobenstvo (lat. parabálló „hádzať za“) je príbeh, ktorý sa snaží formulovať niečo také hutné, že sa to dá urobiť len metaforickým jazykom, a v tomto prípade je pálčivou témou Boží súd.

Začína sa takto: „Bude to tak, ako keď ktosi odchádzal na cestu, zavolal si sluhov a zveril im svoj majetok.“

Stvorenie je zverené človeku: nie je jeho vlastníkom, ale správcom, nie je pánom, ale služobníkom stvorenia. Pán odchádza, jeho dôvera v človeka je totálna: istá „neprítomnosť“ Boha je dobrá, lebo nám zaručuje slobodu.

On sa vráti, ale zatiaľ je jeho prítomnosť schovaná v daroch, ktoré rozdal svojim služobníkom.

Práve tu sa začína vynárať epos: život človeka, čiže zodpovednosť (možnosť odpovedať na neočakávané) a protagonizmus (možnosť bojovať v prvej línii). Príbeh pokračuje takto: „Jednému dal päť talentov, druhému dva a ďalšiemu jeden – každému podľa jeho schopností – a odcestoval.“

Tento úryvok je rozhodujúci: talenty sa nezhodujú so schopnosťami sluhov, ale sú to dobrá, ktoré sú im zverené na ich základe. Naše schopnosti sú výsledkom veľkej súhry ľudskej slobody a kozmickej nutnosti (rozhodnutia, genetika, prostredie) a tvoria základ každej chvályhodnej odlišnosti.

„Má schopnosti, ale nezapája sa“ – tento refrén znie na mnohých školách, lebo výstižne hovorí o tisícoch žiakov. Ale aké sú tie jeho/jej schopnosti?

Na túto otázku musí byť schopný odpovedať každý vychovávateľ/učiteľ: ak v tom nemá jasno, nemôže vychovávať a kultivovať talenty.

Buď budeme tvrdo pracovať ako ozajstní protagonisti svojho života, aby sme ho zveľadili, alebo ho pochováme.Zdieľať

V danom podobenstve ich pán zveril svojim služobníkom podľa ich schopností, každý tak dostal maximum. Objem pivného krígľa sa, samozrejme, líši od objemu pohárika na likér, ale ak sú naplnené tým, čo dokážu poňať, tak to predsa znamená, že sú oba plné.

Talenty teda predstavujú „celý život“, ktorý môžeme prijať podľa svojich „schopností“.

V Kristových časoch bol talent obrovská suma: 35 kilogramov zlata (dnes 1,2 milióna eur). To znamená, že každému človeku je zverené niečo veľkolepé, čo ani nepresahuje jeho možnosti, ani ich nijako neumenšuje, ale s rešpektom prihliada na potenciál každého človeka: je to neočakávaný dar, ktorý nás pozýva vykročiť do dobrodružstva.

Takto sa vďaka talentom stávajú niektorí sluhovia hrdinami príbehu: „Ten, čo dostal päť talentov, šiel, obchodoval s nimi a získal ďalších päť. Podobne aj ten s dvoma získal ďalšie dva. Ale ten, čo dostal jeden, odišiel, vykopal jamu a peniaze svojho pána ukryl.“

Buď budeme tvrdo pracovať ako ozajstní protagonisti svojho života, aby sme ho zveľadili, alebo ho pochováme.

Dobre vieme, ako sa ten príbeh končí: pán sa vráti „po dlhom čase“ (dĺžka trvania života) a odmení toho, kto rozmnožil svoje talenty: „Správne, dobrý a verný sluha! Bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým. Vojdi do radosti svojho pána!“

Kto dokázal zveľadiť malú časť životného dedičstva, dostáva ho celé celučičké: stáva sa pánom.

Na druhej strane antihrdina sa ospravedlňuje: „Preto som zo strachu odišiel a tvoj talent som skryl v zemi. Pozri, tu máš, čo je tvoje!“

Zo strachu premárnil svoj život, jeho talenty zostali ležať ladom a práve preto on zostáva naďalej sluhom: „Zlý a lenivý sluha! Vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som nerozsýpal. Mal si teda dať moje peniaze peňažníkom a ja by som si bol po návrate vzal svoj majetok aj s úrokom. Vezmite mu teda talent a dajte tomu, čo má desať talentov.“

Lenivec nezaujíma žiadne stanovisko, jednoducho pochováva život, ktorý mu je napokon odňatý, pretože ho v skutočnosti ani nikdy nežil. „Títo biedni pozemšťania, čo žili bez hany i chvály,“ takto výstižne nazýva Dante lenivcov, čiže tých, ktorí, ľahostajní ku všetkému, umreli zaživa.

Talent je potom samotný život, ktorý sa prejavuje vtedy, keď sa dáva: človek je živý, ak zostáva otvorený, prijíma všetok život, ktorý môže, a rozhojňuje ho. Ako? Prostredníctvom kreativity, vena všetkých každodenných umelcov: sme stvorení na to, aby sme tvorili s materiálom – životom, ktorý dostávame. A to až do takej miery, že každý z nás si môže osvojiť Dostojevského slová o básnikovi:

„Nie on je skutočným tvorcom, ale život, teda mocná substancia života, autentický živý Boh, ktorý sústreďuje silu a rozmanitosť svojej tvorivej sily, spravidla vo veľkorysom srdci, takže ak možno povedať, že básnik sám nie je autentickým tvorcom, jeho duša je nepochybne baňou, ktorá vytvára diamant.“

Talent umelca je bolesť, ktorá sa má premeniť na krásu.Zdieľať

Stvárňovať, čosi tvoriť (tal. creare) má vskutku rovnaký slovesný koreň ako rásť, vzmáhať sa (tal. crescere): naozaj tvorí ten, kto umožňuje životu, aby rástol, teda ten, kto v pravde miluje.

Ozajstné talenty učiteľa sú životy jeho žiakov: treba ich prijať a zveľadiť, nie pochovať. Talenty otca sú jeho deti, manželovým talentom je jeho žena.

Talent umelca je bolesť, ktorá sa má premeniť na krásu.

Skrátka, talent je všetko to, čo denne dostávame, a je len na nás, či sa rozhodneme, že sa staneme jeho protagonistami (prijmeme ho a zveľadíme), alebo budeme ľahostajní (pochováme ho).

Navyše talenty, keď sa ich snažíme rozvíjať, spôsobujú, že aj naše schopnosti porastú: ak vďaka vám niekto povyrastie, aj vy o čosi vyrastiete. Vskutku, Dostojevskij pokračuje: „Potom nastáva druhá fáza básnikovho pričinenia sa, keď po tom, čo našiel diamant, vybrúsi ho do dokonalosti (tu je jeho úloha takmer totožná s úlohou klenotníka).“

Čím usilovnejšie sa vkladám do tejto úlohy, aby sa životy žiakov rozhojňovali (toľko talentov koľko mien), tým viac rastú aj moje pedagogické schopnosti, stávam sa hrdinom každodennej básne: slúžim životu bez toho, aby som zostával sluhom, ba dokonca sa vymaňujem z otrockého stavu vďaka dedičstvu, ktoré mi bolo zverené. A to je obrovská radosť!

Výzva, ktorá dnes stojí pred nami a týka sa nás všetkých, nielen učiteľov či vychovávateľov, je vrátiť talentu jeho receptívny charakter.

A to sa nám môže podariť jedine vtedy, keď zmenšíme veľkosť významu, ktorý kladieme na oltár našich výkonov poháňaných naším roztriešteným egom, ktoré lipne na tom, čo mu zdanlivo dáva konzistenciu.

Ten, kto tvrdí, že nemá žiadne talenty, klame: talentom je pondelok, priateľ, film, dokonca aj bolesť alebo kríza, pretože všetko je životne dôležité.

Žiť neznamená uzavrieť život do klietky nejakých schém a požiadaviek, ale vybrať si, aký postoj zaujmeme k tomu, čo nám príde do cesty: prijímať a zveľaďovať život(y), hoci to chce od nás určitú dávku odvahy zariskovať, alebo pochovať život(y) zo strachu či pohodlia.

Tajomstvo života spočíva v tom, že musíme zostať voči nemu otvorení.Zdieľať

„Teraz už viem, aký postoj mám zaujať,“ napísala si do svojho denníka Etty Hillesum, Židovka zamilovaná do Matúšovho evanjelia, ktorá zomrela v koncentračnom tábore, pričom sa sama seba pýtala: „Pokročila som už azda natoľko, aby som mohla povedať: dúfam, že pôjdem do koncentračného tábora, aby som tam bola oporou pre šestnásťročné dievčatá, ktoré tam tiež idú? Aby som upokojila rodičov: Nebuďte ustarostení, ja budem bdieť nad vašimi deťmi. Veď našou jedinou povinnosťou je predsa sformovať v sebe rozsiahle oblasti pokoja, aby sme ho mohli vyžarovať na ostatných. A čím viac pokoja bude v ľuďoch, tým viac pokoja bude potom v tomto nepokojnom svete.“

Milé dievča, ktoré si mi poslalo list, vždy je tu predsa niečo, čo nás robí bohatými a o čo sa môžeme podeliť: tajomstvo života spočíva v tom, že musíme zostať voči nemu otvorení, aby sme ho mohli prijímať každý deň a tak zaujali konkrétne postoje, ktoré nám ho umožnia zveľadiť, nech to stojí, čo to stojí.

Až vtedy, v básni každého jedného života, sa všetko stane pravdivým, všetko uzrie svetlo sveta.