Drahé energie | Eurokomisia sa konečne rozhýbala, reforma trhu aj tak potrvá mesiace

V uplynulých dňoch vrcholil tlak na to, aby Európska únia konečne podnikla konkrétne kroky, ktoré povedú k znižovaniu cien energií. Znie to neuveriteľne, ale zo strany Bruselu sme sa za viac ako rok zatiaľ nedočkali žiadneho konkrétneho opatrenia. Hovorí sa síce o dlhodobých strategických plánoch stratifikácie dodávateľských zdrojov, tie sa však primárne týkajú ropy a plynu.

Občanov a podniky v Európe však rovnako trápi vysoká cena elektrickej energie a tam až doteraz k žiadnym konkrétnym krokom, ktoré by sa aspoň pokúsili riešiť akútnu situáciu, neprišlo. A nie, nebolo to preto, že by ktorási krajina – alebo viacero – vetovala nejaké návrhy a bolo by potrebné právo veta zrušiť, ako sa nám už zopár mesiacov vyhrážajú z Paríža a Berlína.

Naopak, najvyšší výkonný orgán EÚ – Európska komisia – bol až doteraz hluchý k akýmkoľvek návrhom.

Ale poďme pekne postupne.

Najvyšší európsky establišment sa nám snaží vsugerovať, že ceny energií sa stali problémom 24. februára 2022, v deň, keď Rusko podlo napadlo Ukrajinu.

Zviazané ceny plynu a elektriny

V skutočnosti sa s nami tento problém tiahne minimálne od minulého leta, keď sa zistilo, že v európskych zásobníkoch nie je dosť plynu. A keďže na európskom trhu s energiami je cena plynu prepojená s cenou elektriny, nedostatok plynu dvihol nielen jeho cenu, ale aj cenu elektriny.

To je aj jeden z kritických momentov, o ktorom sa začalo vtedy intenzívne diskutovať. A prakticky až doteraz padali návrhy na to, aby sa toto cenové prepojenie preseklo.

V ostatných týždňoch za to začali veľmi silno lobovať najmä Španielsko a Portugalsko. A z pochopiteľných dôvodov.

Po prvé. Tieto dve krajiny sú de facto samostatným prvkom v európskej plynovej infraštruktúre. Nijako teda nezávisia od množstva plynu, ktoré do Európy dodáva Rusko. No vzhľadom na jednotný trh sú domácnosti a podniky v týchto krajinách rovnako zasiahnuté jeho vysokými cenami, hoci majú vlastné zdroje, najmä zo severnej Afriky, a taktiež disponujú dostatočnou infraštruktúrou na prijímanie skvapalneného plynu cez svoje prístavné terminály.

Po druhé. Vzhľadom na prírodné danosti sú tieto dve krajiny miestom, kde sa mimoriadne darí výrobcom solárnej elektriny. Výrobné náklady elektriny z tohto zdroja sú tak relatívne nízke. To však nijako nepociťujú jej odberatelia – domácnosti či podniky. A to práve pre previazanosť a unitaritu európskeho trhu s plynom a elektrinou.

Na druhej strane to, samozrejme, veľmi teší samotných výrobcov elektriny zo solárnych zdrojov. Pri minimálnych prevádzkových nákladoch na solárne parky inkasujú za vyrobenú elektrinu toľko, akoby ju vyrábali spaľovaním drahého plynu.

Na grafoch nižšie môžeme vidieť porovnanie vývoja cien elektriny a plynu za ostatný rok. Previazanosť týchto dvoch komodít ukazuje aj temer totožný vzhľad krivky vývoja. Ale aj to, že od 1. septembra 2021 do 31. augusta 2022 stúpla cena elektriny o viac ako 537 percent a cena plynu o vyše 491 percent.

A kým 1. septembra minulého roka bola cena za MWh elektriny čosi viac ako 91 eur, 1. septembra 2020 necelých 45 eur. Pred pár dňami sa už šplhala k tisícke za MWh. To je viac ako 20-násobné zdraženie v priebehu dvoch rokov.

Pri plyne sa cena z necelých 15 eur za MWh na začiatku septembra 2020 dostala o rok neskôr na 33,90 až po nedávnych 317,51 eura za MWh.

Ak aj vezmeme do úvahy, že nízka cena pred dvoma rokmi bola výsledkom aj nižšieho dopytu v priemysle z dôvodu pandemických opatrení, vyše 20-násobný nárast je naozaj šialený vývoj.

Zdroj: kurzy.cz

Na oboch grafoch je zjavný prudký pokles ceny v posledných dňoch. Za týmto poklesom však nie je to, že by nejako dramaticky zlacnela cena vstupov, teda surovín na výrobu elektriny. Je za ním jedno jediné politické vyhlásenie predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej. To je zároveň dôkazom toho, ako EÚ premrhala možnosti ovplyvniť ceny energií za posledný rok.

V pondelok tento týždeň totiž von der Leyenová vyhlásila, že chystá reformu energetického trhu v Únii.

The skyrocketing electricity prices are now exposing the limitations of our current market design.

It was developed for different circumstances.

That’s why we are now working on an emergency intervention and a structural reform of the electricity market. pic.twitter.com/8f8FYZXCit
— Ursula von der Leyen (@vonderleyen) August 29, 2022

Von der Leyenová zároveň oznámila úplnú reformu energetického trhu EÚ začiatkom budúceho roka. Analýzu dostupných možností a s nimi súvisiacich nákladov a prínosov má Komisia predstaviť v októbri. Legislatívny návrh by mal byť podľa komisárky pre energetiku Kadri Simsonovej hotový budúci rok.

To má v praxi znamenať práve oddelenie cien plynu od cien elektriny.

Burza teda nereagovala na žiaden konkrétny návrh, ktorý by mal vplyv na obchodovanie s energiami, iba na ohlásenie toho, že sa nejaký návrh, ktorého obsah zatiaľ nepoznáme, pripravuje. Ak takto trhom zamávalo jedno v podstate len politické vyhlásenie, je legitímnou otázkou, prečo tak von der Leyenová neurobila už dávno.

Prečo sa Európska komisia nezaoberala energetickým trhom už počas minulej jesene, keď bolo viac ako zjavné, že rastúca inflácia nie je dočasnou anomáliou, ale trendom, ktorý zasiahne ekonomiku na dlhé mesiace, možno roky?

Je za tým neschopnosť, ignorancia, korupcia? Ťažko rozsúdiť, čo je horšie a trestuhodnejšie. Tu máme na mysli nielen metaforické odsúdenie, ale skutočný trest vymeraný súdom.

Tak či onak, pokles ceny len na základe vyjadrenia jednej hocako politicky významnej persóny dlho nevydrží. Ak sa k výsledkom nepriblížime už na budúcotýždňovom samite energetických ministrov 9. septembra, je reálne očakávať, že sa cena vráti k rastúcej tendencii.

A nie sú to len politici z Iberského polostrova, kto žiada rázny zásah do trhu s energiami. Úpravu či nejakú formu zastropovania cien žiada aj Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Belgicko, Rakúsko či Česko z pozície aktuálne predsedajúcej krajiny v Rade EÚ.

Najväčšie krajiny EÚ k tomuto stanovisku priviedol aj ostatný vývoj cien. Minulý týždeň Nemecko aj Francúzsko oznámili rekordné ceny elektriny, pričom nemecká ročná zmluva vyskočila na 995 eur za MWh a cena vo Francúzsku presiahla 1 100 eur – v porovnaní s 85 eurami za MWh v oboch krajinách minulý rok.

Hoci existuje základná zhoda na tom, že má dôjsť k úprave mechanizmu určovania ceny elektriny, každý zo štátov má vlastnú predstavu, ako by to konkrétne malo vyzerať, a aj vlastné motivácie. Mimoriadny energetický samit teda ešte nie je zárukou, že po jeho skončení bude na stole konkrétny výsledok.

Dôkazom o hluchote a neschopnosti Európskej komisie premýšľať v širšom kontexte je aj fakt, že Španielsko o rozviazanie cien elektriny a plynu žiadalo už pred rokom. Vtedy nastal moment, keď sa ceny začali dvíhať, a odvtedy prakticky neklesali s výnimkou posledných dní. Na vlaňajšiu žiadosť Španielska však Komisia odpovedala tým, že systém cenotvorby energií považuje za efektívny a zodpovedajúci potrebám EÚ.

Emisné povolenky

Tlak na zmenu v systéme emisných povoleniek rastie v celej Európe. Návrhov je celé spektrum od úplného zrušenia systému povoleniek cez ich dočasné pozastavenie až po vydanie veľkého objemu nových povoleniek, čo by dokázalo výrazne zvýšiť ich cenu. Ich cena pritom za necelé dva roky vzrástla viac ako štvornásobne.

Na grafe nižšie môžeme vidieť vývoj cien od roku 2018. Nedávno sa cena šplhala až k 100 eurám za tonu CO2.

Zdroj: kurzy.cz

V prípade povoleniek má Brusel k dispozícii omnoho jednoduchšie páky na to, aby vplýval na ich cenu. Je totiž inštitúciou, ktorá rozhoduje o tom, aký objem povoleniek bude na trhu, teda koľko emisií budú môcť európske podniky vypustiť. A z logiky veci vyplýva, že čím ich bude viac, tým nižšia bude ich jednotková cena.

Európska komisia sa však rozhodla ísť presne opačnou cestou, keď si na najbližšie roky naplánovala postupné znižovanie ich objemu a zároveň rozšírenie okruhu firiem, ktoré ich budú musieť nakupovať, aby mohli pokračovať vo svojej hospodárskej činnosti. Nič dobré nás teda v tomto smere nečaká.

Ostro proti emisným povolenkám a za ich zrušenie vystúpil napríklad poľský premiér Mateusz Morawiecki. Na energetickom fóre v Dánsku tento týždeň navrhol na rok či dva úplne pozastaviť obchodovanie s nimi. Súčasný systém tvorby cien energií podľa neho len nahráva Putinovým záujmom, ktorý môže šachovaním s dodávkami plynu či ich zastavovaním vydierať celú Európu.

Takýto návrh však Ursula von der Leyenová odmietla a tvrdí, že emisné povolenky sa na výške cien energií podieľajú len šiestimi percentami. Takisto tvrdí, že systém povoleniek pomáha znižovať emisie CO2.

Emisné kvóty kritizoval pred časom aj náš minister hospodárstva (toho času v demisii) Richard Sulík. Ten tiež navrhoval ich zrušenie. Či v tomto smere vyvíjal nejakú iniciatívu aj na pôde európskych inštitúcií alebo išlo len o silné reči pre slovenské publikum, nie je známe.

Proti systému povoleniek však nevystupujú len politici. Napríklad šéf talianskeho združenia priemyslu Confindustria Carlo Bonomi v minulotýždňovom rozhovore pre denník Corriere dela Sera označil súčasnú energetickú politiku EÚ za čisté šialenstvo:

„Na jednej strane sa tlačí na výrobu väčšieho množstva energie z obnoviteľných zdrojov a podniky sú nútené platiť za to, aby mohli vypúšťať CO2, no na druhej strane sme nútení vrátiť sa k fosílnym palivám, aby sme boli nezávislí od ruského plynu. Cena emisií teda len stúpa,“ uviedol Bonomi s odkazom na to, že pri obmedzených dodávkach plynu z Ruska viaceré krajiny obnovujú prevádzku uhoľných elektrární.

Ak bola podľa Carla Bonomiho EÚ schopná pozastaviť platnosť Paktu stability, aby si krajiny mohli požičať peniaze na riešenie pandémie a jej následkom, mala by tak v prípade energetickej krízy aspoň dočasne urobiť s emisnými povolenkami. „Všetci sme za lepší svet, ale Európa predstavuje len 8 percent celosvetových emisií. Čína a India nás nenasledujú,“ dodal Bonomi.

Taktiež kritizoval fakt, že Francúzsko stále blokuje plynovodné prepojenie so Španielskom, čím by sa reálne zvýšila nezávislosť Európy od ruských dodávok plynu.

Nemecký priemysel takisto žiada konkrétne riešenia vysokých cien a akútnu pomoc ekonomike. Nadšenie, ktoré medzi environmentalistami zavládlo po správe, že v Nemecku klesla spotreba zemného plynu a tým aj množstvo emisií, zároveň krotí tým, že to neznamená, že firmy využívajú energiu efektívnejšie. V skutočnosti ide o následok toho, že priemysel obmedzuje či zastavuje výrobu a prepúšťa zamestnancov.

Podľa Achima Dercksa, zástupcu generálneho riaditeľa Asociácie nemeckých priemyselných a obchodných komôr (DIHK), „je veľmi otázne, či firmy po skončení cenovej krízy, ktorá sa v žiadnom prípade nedá predvídať, opäť rozbehnú výrobu. Pretože zákazky v mnohých prípadoch trvalo preberajú medzinárodní konkurenti v lokalitách s nižšími energetickými nákladmi“.

Nie je žiadnym tajomstvom, že nemecký priemysel je aj ťahúňom ekonomík v celej strednej Európe cez subdodávateľské vzťahy vrátane Slovenska. Takýto vývoj v Nemecku teda nedáva príliš veľa optimizmu ani pre budúcnosť našej ekonomiky.

Tí, ktorí energiu, či už elektrickú, alebo plynovú, využívajú najviac – teda priemysel – a zároveň poskytujú významný podiel pracovných miest, varujú pred kolapsom celého hospodárstva pre vysoké ceny naprieč celou Európou. Výnimkou nie sú ani slovenské firmy. Napríklad spoločnosť Slovalco minulý týždeň ohlásila ukončenie výroby práve pre vysoké ceny elektriny. Iná veľká energeticky náročná firma Duslo Šaľa takisto hovorí o problémoch.

Opäť si treba položiť otázku, na čo európski, ale aj slovenskí politici čakali, ak sa začínajú prebúdzať až teraz.

Chorý trh

Európsky trh s energiami je chorý. Či už tým, že zviazal vývoj dvoch rôznych komodít, alebo tým, že vôbec existuje niečo ako emisné povolenky. A Európska komisia si necháva ďalšie mesiace na to, aby pripravila analýzu dosahov. S tou mohla mimochodom začať už pri vlaňajšej požiadavke Španielska.

No netreba zabúdať ani na zelený fanatizmus. Jeho exponenti si doslova želali, aby energie zdraželi natoľko, že donútia ľudí, aby ich využívanie absolútne obmedzili. Vraj v mene záchrany klímy.

Okrem nesporných škôd, ktoré títo zelení fanatici napáchali, urobili aj ďalšiu hroznú vec. Na roky, možno dekády dopredu, zdiskreditovali akúkoľvek rozumnú ekologickú politiku, ktorá by jednak dokázala chrániť prírodu a prírodné zdroje, ale aj zachovať takú úroveň ekonomickej prosperity, ktorá by zabránila sociálnym nepokojom a deštrukcii spoločnosti.