Turecko v NATO Erdoğan blokuje členstvo Fínska a Švédska. Akú cenu si vypýta tentoraz?

Turecko oficiálne vysvetľuje odmietavý postoj voči členstvu Švédska a Fínska ich podporou kurdských teroristov. Bývalý generálny tajomník NATO De Hoop Scheffer si myslí, že za Erdoğanovými požiadavkami môžu stáť aj vnútropolitické faktory, keďže ekonomická situácia v Turecku je už dlhšie biedna. „Vždy môžete mobilizovať veľkú časť populácie prepojením terorizmu a PKK,“ tvrdí.

V pozadí nového sporu stojí aj konflikt Erdoğana s Američanmi.

Rozkol medzi Washingtonom a Ankarou spôsobil turecký nákup ruského systému PVO S-400. Spojené štáty vtedy upozorňovali, že systém nie je možné integrovať do spoločnej protivzdušnej obrany aliancie, a obávali sa, že prítomnosť ruských technikov počas operácie by dokázala pomôcť Moskve nájsť spôsoby, ako lepšie odhaliť nezamerateľné stíhačky F-35. 

Turecko, ktoré vtedy bolo súčasťou projektu F-35, preto Američania z tohto projektu vyhodili, zaviedli sankcie a dodávky najnovších stíhačiek zastavili.

Turci boli rozhorčení a tvrdili, že ruské systémy vybrali len preto, lebo im Američania odmietli predať Patriot. To nie je celkom pravda – Američania Turkom Patrioty ponúkali, ibaže za tých istých podmienok ako každému inému štátu. Turkom to nebolo dosť, okrem dodávky Patriotu žiadali aj transfer technológií, ktorý by im napokon umožnil vývoj vlastného systému.

Turci sa napokon v otázke obstaraní S-400 zaťali a F-35 sa zriekli, nie však bez toho, aby sa Erdoğan nevyhrážal, že nakúpi ruské stíhačky Suchoj Su-57. Skutočné kroky týmto smerom však Ankara nepodnikla a namiesto toho zvažovala obstaranie amerických F-16. No zatiaľ ani táto snaha neviedla nikam, Bidenova administratíva sa neponáhľala rozhodnúť, ako s Tureckom ďalej zaobchádzať.

Podľa De Hoop Scheffera môže mať Turecko teraz šancu dostať sa k novým lietadlám a požiadať o aspoň čiastočné zrušenie sankcií. „Táto cena môže byť taká, že Američania zrušia svoju blokáciu F-16,“ nazdáva sa.

Podľa iných odborníkov ani dodávky stíhačiek F-16 a dohoda s Washingtonom problém nevyrieši. Vo Švédsku žije mnoho Kurdov, ktorých časť podľa Turecka podporuje separatistov z PKK. Turecko považuje PKK za teroristickú skupinu. Bývalý turecký diplomat Sinan Ülgen si preto myslí, že švédska vláda v tejto veci najskôr „musí ukázať, že zmenila svoj pohľad“.

Transparentný egoizmus

Správanie tureckého prezidenta v NATO trochu pripomína rozhovor z filmu The Big Short o finančnej kríze v roku 2008. „Ako to, že neznenávidel tohto chlapa? On je všetkým, čomu si nás naučil neveriť,“ pýta sa jeden z protagonistov svojho kolegu po tom, čo im slizký bankár ponúkne pofidérny, ale napokon výhodný kšeft. „Nemôžem ho nenávidieť. Vo svojej sebeckosti je taký transparentný, že ho svojím spôsobom rešpektujem,“ odpovedá Steve Carell v role Marka Bauma.

Podobne to je aj s tureckou oponentúrou voči vstupu Štokholmu a Helsínk do Aliancie – Ankara sa ani veľmi nepokúša tajiť, že ju motivujú čisto egoistické záujmy.

Politico pripomína, že takéto správanie Turecka má v NATO dlhú tradíciu, „Erdoğan má skúsenosti s využívaním rozhodnutí veľkých aliancií na získanie ústupkov“. V otázke cituje Jaapa de Hoopa Scheffera, generálneho tajomníka v rokoch 2004 až 2009: „Cena je zatiaľ neznáma, ale že to bude vec ceny, je jasné.“

V roku 2009 Turecko blokovalo nomináciu Dána Andersa Fogha Rasmussena na pozíciu generálneho tajomníka, ale blokádu stiahlo po tom, čo získalo pozíciu jedného z pomocných tajomníkov.

Exšéf NATO si myslí, že by členstvo dvoch severských štátov „zmenilo vnútornú politickú rovnováhu vnútri NATO“ – v neprospech Turecka.

Turecko už najneskôr od roku 2016 zmenšuje priestor pre opozíciu, väzní novinárov aj členov občianskej spoločnosti. Podľa niektorých kritikov fakticky už nespĺňa základný predpoklad pre členstvo v NATO, a síce demokratické štátne zriadenie.

Doteraz ostatné členské štáty síce represálie v Turecku kritizovali, k tvrdým krokom sa však odhodlať nechceli. Turecko bolo príliš dôležitým strategickým partnerom, ktorého si netrúfali príliš pohnevať. Ankare do karát hrala nielen kontrola úžin pri vstupe k Čiernemu moru, ale aj skutočnosť, že oproti pohodlným Európanom Turci ešte stále boli ochotní udržiavať veľkú konvenčnú armádu. Vojna na Ukrajine význam Turecka dokonca ešte posilnila.

Švédsko a Fínsko sú však vynikajúco vyzbrojené, s ich členstvom by význam Turecka poklesol a ako naznačuje Politico, fakt, že ide o stabilné demokracie, tento efekt ešte posilní.

Dokážeme Ankare zveriť bezpečnosť republiky?

Pozorne dbať na vývoj v Turecku by sme mali aj kvôli možnosti, že sa Turecko čoskoro stane dodávateľom kľúčových obranných technológií. Ministerstvo obrany považuje obstaranie prieskumných dronov za jednu z priorít vojenského obstarávania počas tohto legislatívneho obdobia a minister Jaroslav Naď sa v apríli stretol s tureckou delegáciou.

V rozhovore pre Postoj minister povedal: „Robíme si prieskum trhu a rámcovo existujú tri možnosti. Turecko, Izrael alebo USA. S tým, že všetko je otázka peňazí. Môj názor je, že by sme mali ísť zdravou strednou cestou. Môžete si kúpiť aj špičkové úžasné zariadenie, ale cena sa pohybuje v stovkách miliónov. Otázka je, či by ho naša armáda dokázala využiť.“

Slová ministra možno čítať ako náznak, že práve lacnejšie turecké drony patria medzi favoritov. Drony Bayraktar pritom nie sú bez kontroverzií, firma Baykar, ktorá ich vyrába, je úzko prepojená s tureckým štátom: Jej riaditeľ Selçuk Bayraktar je zaťom prezidenta Erdoğana, v roku 2016 sa oženil s jeho najmladšou dcérou Sümeyye.

Napriek tomu drony Bayraktar nie sú zlou voľbou. V ich prospech hovorí nielen nízka cena, ale aj ich úspechy vo vojnách na Ukrajine a v Náhornom Karabachu, kde ukázali svoj úžitok. Okrem susednej Ukrajiny ich minulý rok objednalo aj Poľsko, a to hneď 24 kusov.

Alternatívou by mohli byť drony z Izraela, napríklad Nemecko a Grécko si vybrali práve izraelské Heron. Izraelské drony sa síce považujú za vyspelé a veľmi kvalitné, oproti tureckým strojom sa však predávajú za prémiové ceny. A americké drony hrajú aj cenovo v inej lige než tie turecké.

Na druhej strane však otázka národnej bezpečnosti nesmie stáť a padať na niekoľkých miliónoch. Ešte horšie než musieť investovať pár desiatok miliónov navyše by bolo vyhodiť stovky miliónov na investície do systému, pri ktorom Slovensko bude odkázané na dobrú vôľu nekooperatívneho partnera. Stíhačky MiG-29, ktoré sú fakticky bezcenné, pretože ich nedokážeme používať bez pomoci ruských technikov, by tu mali byť odstrašujúcim príkladom.

Prinajmenšom v prípade Ukrajiny sa Turecko zatiaľ ukázalo byť spoľahlivým dodávateľom, ktorý aj počas vojny dodáva ďalšie drony.

Turecká blokáda Fínska a Švédska však imidž Turecka ako spoľahlivého spojenca podkopáva, pred vojnou nepomohlo ani obstarávanie ruských systémov S-400 a dojem, že Erdoğan to v zahraničnej politike hrá na všetky strany.

Aj preto bude dôležité sledovať, ako sa Turecko v prípade ďalej zachová. To, že sa Ankara pokúša hájiť svoj národný záujem, je do istej miery pochopiteľné a legitímne. Ale iba do istej miery – ak turecké prenasledovanie svojich vlastných cieľov pôjde na úkor Aliancie, Slovensko by to malo vziať na vedomie a patrične sa zariadiť.