Ministerstvo školstva desaťročia pôsobilo ako odkladisko pre moróznych ľudí, do ktorých neboli vkladané veľké očakávania. Za 25 rokov sa v kresle ministra vystriedalo až sedemnásť ministrov. Neboli do nich vkladané veľké očakávania, ich vlády nechápali školstvo ako prioritu, neposielali tam ľudí blízkych premiérovi či so zásadným vplyvom v strane. Väčšina z nich nerobila nič zásadné, niektorí sa pokúsili o vlastné čiastkové experimenty, ktoré pre učiteľov znamenali najmä viac chaosu. Podobne to vyzeralo aj začiatkom tohto volebného obdobia, keď do kresla nastúpil Dušan Čaplovič.

Generation Next

No potom prišlo k zmene a nastavený trend prerazil Peter Pellegrini. Uhladený, usmievavý a empaticky vyznievajúci elegán, ktorý sa stal tvárou moderného krídla strany a rýchlo v nej urobil kariéru. No na školstve sa neohrial dlho, po nútenom odchode Pavla Pašku sa stal predsedom parlamentu. Ako svojho nástupcu do čela rezortu odporučil Juraja Draxlera, dovtedy nevýrazného štátneho tajomníka. Ten sa v politike do roku 2012 nevyskytoval. Dá sa tak povedať, že v nej tiež rýchlo spravil veľkú kariéru. Stálo ho to veľa ústupkov z jeho intelektuálnych póz, na ktorých si dovtedy zakladal.

Napriek tomu všetkému dostal v Smere šancu robiť vrcholovú politiku. Záruku za neho niesol práve Pellegrini. Zdieľať

Draxler nie je výhonkom strany, skôr naopak, dlho ju na svojich blogoch kritizoval, a to dosť nelichotivo. O Robertovi Ficovi písal ako o mladom kádre z komunistického režimu, o ľuďoch v Smere ako o zbesnených biznismenoch, ktorí nikdy nemajú dosť. Smer kritizoval aj zľava, pričom sa netajil tým, že prechováva úctu k marxizmu, pravda, k jeho intelektuálnej interpretácii.

Napriek tomu všetkému dostal v Smere šancu robiť vrcholovú politiku. Záruku za neho niesol práve Pellegrini.

Juraj Draxler medzi doterajšími ministrami vyčnieva už tým, že je zo všetkých najmenej produktom slovenského školstva. Od konca základnej školy študoval v zahraničí. Strednú školu absolvoval vo Veľkej Británii, išlo o súkromnú školu. Univerzitné vzdelanie získal v Nemecku a v Británii.

Hoci dlho žil v zahraničí, slovenská politika ho bavila. Často sa k nej vyjadroval v blogoch a článkoch, mnohí k nemu vzhliadali ako k vzoru európskej intelektuálnej ľavice. Preto si ho aj v Smere všimli. Keď prišla ponuka stať sa štátnym tajomníkom a neskôr ministrom, neodolal. Hoci z pozície štátneho tajomníka dobre vedel, čo je priorita Smeru v školstve.

Čo rieši Smer v školstve

Keď sa chceme pozrieť na to, ako strana vníma školstvo, nemôžeme hovoriť ani o akreditáciách, ani o učebných osnovách a podobných veciach. Reč bude o peniazoch. Hoci to zvonka nevidno, na ministerstve školstva ich posledné roky prehadzovali vidlami. Reč je o eurofondoch.

Eurofondy určené na vzdelávanie a vedu patrili niekoľko rokov medzi najslabšie čerpané. Mohli za to najmä roky 2010 a 2011, keď na čele rezortu stál Eugen Jurzyca. Ten sa vtedy rozhodol zasiahnuť do eurofondov zverených rezortu školstva, pretože sa mu spôsob, ako sa s nimi nakladalo, nepozdával. Rok a pol o jeho nástupe do vlády však vláda padla.

Keď potom prišla druhá Ficova vláda, mal rezort školstva v čerpaní eurofondov veľkú medzeru. V roku 2013 boli eurofondy na vzdelávanie najhoršie čerpané. Ešte pred rokom Najvyšší kontrolný úrad vyčítal školstvu mimoriadne slabú mieru čerpania.

V dvoch operačných programoch, ktoré spadajú pod ministerstvo školstva, bolo k dispozícii 1,7 miliardy eur. Keďže hlavnou charakteristikou „školských“ eurofondov bolo ich slabé čerpanie, na ministerstve školstva sa rozbehli preteky s cieľom dobehnúť zameškané. Podarilo sa. Ku koncu minulého roka dosiahlo čerpanie v programoch pod ministerstvom školstva 90 percent. Možno tak skonštatovať, že čerpanie sa podarilo vo veľkom štýle, vzduchom zasvišťali stovky miliónov eur.

Pravda, ministerstvo sa muselo poriadne hecnúť. Mnohé organizácie, ktoré podeň spadajú, dostali na starosť sumy v násobkoch ich bežných rozpočtov. Ministerstvo zamestnalo mnoho projektových manažérov, najalo si top konzultačné firmy (napr. PWC) a rozbehlo kolotoč o prerozdelenie stoviek miliónov eur.

Hoci ministerstvo školstva pôsobí tak, že je dobré akurát pre odložených funkcionárov z pedagogických ústavov, práve tento eurofondový rozmer doň prilákal mnoho zvláštnych ľudí, ktorí sú zvyknutí pracovať s veľkými peniazmi. Od šéfa služobného úradu (teda najsilnejšej úradníckej pozície) až po poradcu ministra, ktorého bolo vidno, keď štát uzatváral nevýhodnú dohodu s diaľničným systémom, za ktorým bola firma spriaznená s J&T.

Načo je minister

Minister Draxler nabehol do rozbehnutého vlaku a jeho vplyv na túto oblasť jeho rezortu je malý. Na neho padli tie menej lukratívne veci – dohadovať sa s učiteľmi, rektormi, fandiť prváčikom pri nástupe do školských lavíc a riešiť musí aj dostavbu národného futbalového štadióna. Treba férovo dodať, že prakticky neexistovala šanca, aby v čase, ktorý mal k dispozícii, skúsil v rezorte urobiť niečo zásadnejšie a aj to, že ľudia dlhodobo pôsobiaci na ministerstve školstva ho spomedzi doterajších ministrov zaraďujú do tej lepšej časti. Hoci vzhľadom na históriu rezortu to až také ocenenie nie je.

Draxler sa ocitol v situácii, keď mu z ničoho nič padla do ruky vysoká funkcia, v ktorej sa malo ukázať, či v ňom drieme niekto, kto by mohol byť súčasťou smeráckej generácie nového veku. Zdá sa, že výsledky stranu až tak veľmi nenadchli, nový Pellegrini sa nekoná, v strane berú Draxlera čím ďalej, tým viac rezervovane. Draxler sa nedostal na volebnú kandidátku a protivládny hluk, ktorý dnes vyrábajú učitelia, tiež nevidia z úradu vlády radi.

Pokiaľ ide o jeho pocity, je zrejmé, že si na salónnu funkciu rýchlo zvykol. Zdieľať

Priťažujúcou okolnosťou pre neho je, že nemá pellegriniovský šarm, ktorým by zastrel svoju agendu. Draxler pôsobí skôr trochu ustráchane a trochu arogantne, na verejných fórach sa dopúšťa nediplomatických prechmatov.

Pokiaľ ide o jeho pocity, je zrejmé, že si na salónnu funkciu a súvisiace veci zvykol. Bezbolestne strávil aj fakt, že na ministerstve sa pred jeho očami realizujú operácie za stovky miliónov eur, na ktoré nemá žiadny dosah a ktoré v rozpore s jeho marxistickým presvedčením vyrábajú nezaslúžených milionárov. (Možno mu stačí vedomie, že aj Marx potreboval svojho Engelsa na peniaze).  Ľudia, čo ho poznajú dlhšie, však dodávajú, že sa so straníckym prostredím veľmi nezžil a skôr by predsa len bral nejakú bruselskú pozíciu. 

Skrátka, Juraj Draxler má pocit, že ako intelektuál západného typu patrí do vyššej spoločnosti. Ak sa kvôli tomu treba zmieriť s podivnou realitou, nemá s tým zásadný problém. A nijako zvlášť mu neprekáža ani to, že strane, ktorú zastupuje, je celé školstvo aj vzdelávanie (teda náplň jeho práce) úplne ukradnuté.

Foto – TASR / Martin Baumann