Prečo si Smer zaslúži učiteľský štrajk

Vopred sa však musím priznať, že hoci väčšina mojich novinárskych kolegov naprieč médiami tento štrajk nadšene podporuje, ja ho s takou eufóriou nevnímam.

Kde je problém

Organizátori štrajku sú mi pritom sympatickí – sú to ľudia, ktorým nejde len o vyššie platy, ale aj o lepšie školy, sú antipólom k odborárskemu funkcionárovi Ondekovi. Rovnako súhlasím, že tabuľkové platy sa majú učiteľom zvýšiť a, ako som už napísal pred pár mesiacmi, nie je vecný dôvod to podmieňovať nejakou dodatočnou reformou a pýtaním protihodnoty od učiteľov – na to je len politický dôvod, aby zvýšenie platov tolerovala verejnosť.

Ale k štrajku mám aj dve výhrady. Jednu principiálnu, druhú pragmatickú: žiadať významné zvýšenie platov krátko pred voľbami je právom akejkoľvek profesnej skupiny, ale štát by mal tomuto tlaku odolať. Keby pred každými voľbami – tak ako koncom roka 2011 v prípade lekárov – odchádzajúca vláda štrajkujúcim ustúpila, premenili by sme sa na krajinu predvolebných štrajkov – a naše sympatie k tomu-ktorému štrajku by sa odvíjali najmä od toho, proti akej vláde je práve namierený (či proti „našej“ alebo tej „ich“).

A je tu aj pragmatická výhrada: obávam sa, že tento štrajk sa môže pre organizátorov skončiť ako neúspech, keďže sa nebude opierať ani o dostatočnú podporu verejnosti, ani o dostatočnú vôľu tisícok akoby na čierno štrajkujúcich učiteľov vytrvať dlhšie než pár dní. Vzhľadom na svoje zmiešané pocity dúfam v akýsi poloúspech štrajku: teda že napokon vláda a organizátori nájdu kompromis.

V skutočnosti by si však samotný Smer plne zaslúžil, aby mu práve učiteľský štrajk pred voľbami ublížil.

Aký je tvoj známkový priemer?

Stranu Roberta Fica jednoducho školstvo nikdy nezaujímalo. Tak ako po víťazných voľbách v roku 2006 Smer prenechal justíciu Harabinovi a HZDS, školstvo odovzdal SNS a stavbárovi Jánovi Mikolajovi. Ten rezort riadil tak, ako keby učitelia boli cement a školy diaľnice a tunely – zaviedol systém kreditov, ktorými si učitelia prilepšovali platy na často nezmyselných školeniach, a jeho akčná školská reforma, ktorá mala dať školám viac priestoru na obsahovú profiláciu, bola len navŕšením administratívy a byrokracie.

Za druhej Ficovej vlády sa stal ministrom Dušan Čaplovič – tomu sa nedalo na rozdiel od stavbyvedúceho Mikolaja vyčítať, že by o školstvo nemal autentický záujem, ale to bolo asi tak všetko.

Ako bývalý učiteľ som sa len chytal za hlavu, keď sa exministrovi podarilo cez parlament presadiť, aby sa na gymnáziá mohli dostať len žiaci s priemerom známok lepším ako 2,0.

Myslel som si, že túto debatu z minulého storočia máme už dávno za sebou – keď sa totiž pred 15 rokmi presadzovalo zavedenie centrálnych písomných maturít (mimochodom, za ministrovania ľavičiara Ftáčnika), hlavným argumentom bolo, že dovtedajšie priemery známok na maturitných vysvedčeniach nemajú takmer žiadnu výpovednú hodnotu. Nielen medzi školami, ale aj medzi učiteľmi, už len môj kolega z kabinetu známkoval inak než ja.

Našťastie, tento Čaplovičov pokus stopol Ústavný súd a samotného Čaploviča stopol neskôr Robert Fico, ktorý ho vymenil za Petra Pellegriniho, aby neskôr Pellegriniho vymenil za Juraja Draxlera.

Tento príklad aj personálne rošády pomerne dobre vystihujú školskú (ne)politiku Smeru – keď si prečítate stranícke pasáže o školstve z predvolebných programov, je to zmes európskych fráz, aké dnes hovorí každý („budovanie znalostnej ekonomiky“) a mentálnych reliktov zo starosocialistických čias.

Pritom Smer mal občas v hmlistých náznakoch aj pravdu, keď kritizoval niektoré pravicové školské reformy. Za 15 rokov však nevyprodukoval ani jedného politika, ktorý by mal o školstvo nielen autentický záujem, ale mu aj rozumel a ponúkal celistvú alternatívu.

DNA Smeru

V tejto súvislosti mi napadlo meno nešťastného ministra školstva Eugena Jurzycu z krátkej Radičovej vlády. Áno, Jurzyca nebol dobrým obsadením, bol to think tankový typ, ktorému chýbala Mikolajova exekutívnosť.

Na druhej strane mal Jurzyca v sebe niečo, čomu Mikolaj ani smerácka elita nedokážu nikdy mentálne porozumieť. Keď som sa raz s Jurzycom v priebehu jeho ministrovania dlhšie rozprával, ustarostene hovoril o tom, akým prekliatím je pre školstvo rozdeľovanie eurofondov.

A práve v tom je hlavný problém Smeru: premiérovi Ficovi a jeho ľuďom by takáto myšlienka ani len nenapadla. Ak bude mať Smer záujem o rezort školstva aj po voľbách, tak to bude vlastne iba kvôli tým eurofondom. Má to totiž v DNA.