Hľadá sa dobre platený učiteľ

Ku školstvu ma viaže mnohé: absolvoval som Pedagogickú fakultu, tri roky som učil, následne som ako novinár podporoval či kritizoval rôzne školské reformy. Ale až teraz ako rodič, ktorého dieťa prvýkrát vkročilo do školy, mám pocit, že dôležitejšie je niečo iné, než o čom som roky písal.

Jan Amos Komenský (Foto - wikimedia.org)

Zaujíma ma vlastne len jediná vec: akú učiteľku má moja prváčka? Je to učiteľka, ktorú budú deti rešpektovať a čítať jej z pier? Učiteľka, ktorá má rada deti aj svoju prácu? Vôbec ma pritom netrápi, či sa na našej škole vyučuje matematika novou či starou metódou, ani či sa budú učiť zo šlabikára Lipka alebo z iného.

Dlhé roky bola debata o školstve zameraná na systémové zmeny. Najskôr sme verili, že kľúčom k lepšiemu školstvu sú normatívy na žiaka, potom že sú to štátne a školské vzdelávacie programy, potom sa stalo mantrou vzývať fínsky či poľský model, plakať nad tým, ako upadáme v medzinárodnom testovaní PISA a porovnávať naše školy cez rôzne rankingy a rebríčky. Najmä v pravicovom tábore prevládal názor, že problém nie je v zlých učiteľských platoch, ale v zlom systéme – ak ten zmeníme, urobíme revolučnú reformu a dáme školám potrebnú voľnosť, konečne rozviažeme ruky dobrým riaditeľom škôl a tvorivým učiteľom.

Ale veľkému reformnému vrhu už dnes v školstve nikto neverí, najmä po tom, čo sa veľkej kurikulárnej reformy chopil exminister Ján Mikolaj, vyučený dopravný inžinier, a poňal ju ako výstavbu tunela, ktorému však zabudol postaviť východ.

Takže je načase vrátiť sa k tomu najpodstatnejšiemu: k učiteľovi, tejto dlho zaznávanej bytosti, na ktorej to pritom všetko stojí a padá. Pred polrokom zverejnila OECD štúdiu, z ktorej vyplynulo, že naši učitelia zarábajú len čosi cez 40 percent toho, čo v priemere zarobia vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Horší pomer medzi platom učiteľa a platom ostatných vysokoškolsky vzdelaných už vo vyspelej krajine nenájdete.

Tento sociálny škandál však ani jednej z vlád Roberta Fica nestál za sociálny balíček. A na druhej strane, tohto mizerne zaplateného učiteľa sa niektorí liberálni reformátori snažili presvedčiť, že to, čo robí, nestojí ani za ten jeho mizerný plat, mal by sa vzdať svojej zastaranej predstavy o vyučovaní, nepostávať autoritatívne pred tabuľou, stiahnuť sa do úzadia a pretransformovať sa na animátora žiakovej hravosti a tvorivosti. Učiteľa sme tak posledných 20 rokov likvidovali sociálne, ale aj profesne.

V Nemecku teraz vyvolala veľkú pozornosť kniha Dirka Stötzera, jedného z najznámejších učiteľov v krajine. Jej témou nie sú volania po reformách či nových alternatívnych metódach vyučovania. Východiskom knihy je téza, že pre úspech žiaka je najdôležitejšia osobnosť učiteľa. Stötzer v rozhovore pre Frankfurter Allgemeine Zeitung tvrdí, že hoci sa dnes všade veľa hovorí o nových metódach výuky, v skutočnosti záleží len na tom, či má učiteľ vhodnú osobnosť. „Učiteľ musí žiakom sprostredkovať pocit: viem viac než vy, odo mňa sa môžete niečo naučiť. A musí ich pomknúť k tomu, aby sa aj chceli učiť.“

Stötzera pri príprave knihy zaujalo, koľko žiakov mu vravelo, že si želajú učiteľa, ktorý je prísny a má svoju triedu pod kontrolou. V rozhovore hovorí: „Aj ma to prekvapilo. Ale deti proste potrebujú orientáciu. Potrebujú vykolíkovaný terén, na ktorom sa môžu pohybovať slobodne, na to sú však potrebné určité pravidlá. Žiaci chcú vedieť, kam môžu zájsť.“ Stötzer rád spomína, že keď raz išiel chodbou, ktosi do triedy zašeptal „ide Stötzer!“ a keď tam vstúpil, všetci v tichosti sedeli.

Stötzer zdôvodňuje, prečo sú autorita (učiteľa) a disciplína (žiaka) dôležité: „Učiteľ musí počas vyučovacej hodiny spraviť 200 rozhodnutí a v priemere zvládnuť 15 výchovných konfliktných situácií.“ Preto kritizuje moderných rodičov, ktorí si často namýšľajú, že vedia lepšie, ako má učiteľ pristupovať k žiakom. Podľa Stötzera sa učiteľská osobnosť nedá naučiť, treba ju rozpoznať ešte počas štúdií na pedagogike. Napokon, odborné aj osobnostné nároky, aké sa kladú na budúcich učiteľov v Nemecku, sa so slovenskými nárokmi nedajú ani porovnať.

A čo sú Stötzerove základné predpoklady, aby bol niekto dobrým učiteľom? „Mal by mať rád deti, dokázať zvládnuť prekvapenia. Nemal by byť príliš citlivý na hluk. A ešte humor. Vyučovacia hodina, na ktorej sa žiaci aspoň raz nezasmejú, je zlou hodinou.“ Ak týmto všetkým učiteľ disponuje, má podľa neho tú najkrajšiu prácu na svete.

Stötzer to všetko hovorí v kontexte krajiny, kde je učiteľovanie dobre plateným džobom, učiteľ na strednej škole zarobí 4700 eur v hrubom. Písať o tom, že naši učitelia by mali mať oveľa vyššie platy, pôsobí banálne. Ale ak chceme naozaj prestať s rečami o úpadku vzdelávania, je radikálne zvýšenie učiteľských platov jedinou školskou reformou, za ktorú sa oplatí kričať.

Martin Hanus

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo