Je svetový deň divadla, hovorme preto o tom, či ono vie dnes osloviť aj kresťanov

Je svetový deň divadla, hovorme preto o tom, či ono vie dnes osloviť aj kresťanov

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

 
Vypočuť článok
Je svetový deň divadla, hovorme preto o tom, či ono vie dnes osloviť aj kresťanov
0:00
0:00
0:00 0:00
Eva Čobejová
Eva Čobejová
Vyštudovala žurnalistiku, pracovala v denníku Smena, SME, v týždenníku Domino Fórum a v časopise .týždeň. Je vydatá, má jedno dieťa.
Ďalšie autorove články:

Kto bude nový odborársky bos O tento post zabojujú dvaja vyštudovaní politológovia

O filme V Lurdoch Vo Francúzsku nepribúdajú len krsty, ale aj filmy, ktoré diváka prekvapia

Hlinovo sako Politická šou ako vyšitá. A zbytočná

Dnes je svetový deň divadla. Nie je to mimoriadny sviatok, ale pár slov o tom, či divadlo dnes dokáže osloviť aj veriacich ľudí, kresťanov, sa žiada napísať.

Stretla som sa v konzervatívnejších kruhoch s kritikou či sťažnosťou, že už radšej ani do divadla nejdú, lebo že je tam buď veľa vulgarizmov, alebo nevhodných narážok, alebo priamo zosmiešňovania veriacich ľudí či kresťanstva. A že sa treba vyhýbať najmä novým hrám či predstaveniam, kde sa aj klasika spracováva veľmi voľne a je len základom pre režisérsky typ divadla.

Isto, je na tom veľa pravdy. Najmä mladší umelci, ktorí sa chcú vyhraniť, hľadajú nepriateľa, potrebujú protivníka, často pozerajú smerom k cirkevným kruhom či veriacim ľuďom. A čím je to urážajúcejšie či šokujúcejšie, tým lepšie.

Mieria pritom iba na svoje publikum, ktoré im rozumie a oddane tlieska.

Lenže existuje tu aj opačný trend a treba ho tiež vidieť. Niektoré divadlá vnímajú, že je tu aj iné publikum, ktoré možno nechodí do divadla často, ale dokáže prísť na predstavenie – dokonca aj z diaľky –, ak ho divadlo dokáže osloviť.

Pred pár dňami som písala o predstavení v košickom Štátnom divadle Sára Salkházi, ktoré prináša dramatický príbeh blahoslavenej sestry Sáry. Košickej rodáčky, intelektuálky, novinárky, ktorá sa po tridsiatke stala rehoľnou sestričkou, duchovne obdivuhodne rástla, konala záslužné sociálne diela a ktorú maďarskí fašisti zastrelili na brehu Dunaja za to, že ukrývala židovské dievčatá.

O predstavenie je zjavne v Košiciach záujem, hrá sa od júna 2018 a chodia naň aj celé farnosti či spoločenstvá, ktoré by sa inak do divadla možno ani nevybrali.

Ale sú tu aj iné predstavenia. V Slovenskom národnom divadle možno vidieť hru Ľubomíra Feldeka Nepolepšený svätec, ktorá približuje drámu katolíckeho disidenta a lekára Silvestra Krčméryho.

V Prešove v divadle Viola zas možno vidieť predstavenie Udri pastiera, ktoré prináša fragmenty zo života blahoslaveného gréckokatolíckeho biskupa Gojdiča. Dostala som avízo, že je to vynikajúce predstavenie a Eugen Libezňuk exceluje v hlavnej úlohe.

Za všetkými tromi predstaveniami stojí dramatik a režisér Kamil Žiška. Týmto textom mu chcem vzdať hold, že dokáže na profesionálnych scénach uspieť s takýmito pôvodnými námetmi a že tieto hry nie sú vôbec považované iba za akúsi povinnú divadelnú jazdu pre kresťanov. Je to umelecká výpoveď.

Čosi podobné sa deje aj v susednom Česku. Jiří Peňás v Echu si tiež všimol, že vznikajú divadelné hry, ktoré sa inšpirovali osobnosťami z katolíckeho prostredia.

Inscenácia režiséra Jana Nebeského Ženy, držte huby! zachytáva osud Růženy Vackovej, krásnej ženy, intelektuálky, akademičky, ktorá prakticky polovicu dospelého života bola väznená komunistami. Peňás o nej píše: „Najprv sa pohybovala v ľavicovom prostredí, poznala sa s Wolkrom a Nezvalom, rýchlo vytriezvela, poznala, že toto jej nestačí, že jej predstava sveta a spoločnosti je zložitejšia. K viere sa primkla za okupácie, keď sa zapojila do odboja, v Boha celkom uverila až na jar 1945, keď v cele smrti čakala na popravu.“

Fašisti ju nepopravili, ale rýchlo po nástupe komunistickej moci prišla o možnosť učiť, písať – a napokon ju komunistický súd odsúdil v roku 1952 v monsterprocese s „agentmi Vatikánu“ na 22 rokov. Vo väzení naďalej tajne učila svoje spoluväzenkyne a noblesne vzdorovala svojim trýzniteľom. V roku 1960 odmietla požiadať o milosť, a tak si odsedela až pätnásť rokov. V roku 1982 ešte stihla pred smrťou podpísať Chartu 77.

Druhá divadelná hra, na ktorú Peňas upozorňuje, sa volá Zvěrinec a je o Josefovi Zvěrinovi, kňazovi, teológovi a dlhoročnom komunistickom väzňovi.

Takže aj (niektorí) divadelníci vnímajú, že medzi kňazmi, rehoľníčkami či katolíckymi laikmi sú silné osobnosti s osudmi hodnými dramatického umenia.

A vôbec to nemusí byť pietna inscenácia, v ktorej vidíme dokonalých svätcov bez akejkoľvek chyby.

Každý z nich predsa musel prejsť náročnou cestou, plnou súbojov, pochybností a trápení. A tá cesta stojí aj za divadelné spracovanie.

Zobraziť diskusiu
Eva Čobejová

Eva Čobejová

Nezmeškajte relácie a texty, ktoré inde nenájdete.

Súvisiace témy
divadlo
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]

Exkluzívny obsah pre našich podporovateľov

Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.

Pridajte sa k našim podporovateľom.

Podporiť 5€
Ttoto je message Zavrieť