Koniec priateľstva s Macronom Deň po tom, čo sa raz skončí covid

Jeho kniha sa od svojho vydania v apríli 2021 drží ako jednotka na pozícii najpredávanejších kníh na Amazone, a to v rebríčku politika a geopolitika.

Kniha sa drží aj v top 100 najpredávanejších kníh na Amazone vo všetkých kategóriách, čo je pre politickú esej výborné umiestnenie. Aby sa takto vysoko kniha mohla umiestniť, musí byť provokatívna.

Ale Philippe de Villiers nás pobáda hľadať ďalej a nie dať sa iba unášať penou dní. Hlavne kladie nepríjemné otázky na základe udalostí, ktoré zväčša nie sú na hlavných stránkach novín.

Kto je Philippe de Villiers

Philippe de Villiers je mužom mnohých tvárí. Jeho život by naplnil niekoľko obyčajných životov. V prvom rade Philippe de Viliers stelesňuje praktizujúceho katolíka, ktorý sa angažoval ako v politickom, tak aj v súkromnom sektore. Je otcom siedmich detí a veľký patriot, hrdý predovšetkým na svoj región Vendée.

Na čele tohto kraja bol vyše 22 rokov, a to od roku 1988 do roku 2010. Táto funkcia zodpovedá na Slovensku funkcii župana. Philippe de Viliers sa však presadil aj na celoštátnej úrovni, vyše sedem rokov bol francúzskym poslancom a dve volebné obdobia strávil v europarlamente v Bruseli. 

Na úspešnú kariéru v štátnych službách bol predurčený vďaka štúdiu na ENA, ktorá formuje najvyšších štátnych predstaviteľov. Ale nezostal iba pri politickej kariére.

Philippe de Viliers dokáže realizovať svoje sny a podnikateľské plány. V roku 1977 napísal báseň o objavení ruín hradu Puy de Fou. Následne sa táto báseň stala základom pre každoročné večerné predstavenie mapujúce dejiny regiónu od stredoveku po súčasnosť, ktoré je čím ďalej, tým viac obľúbené a láka každý rok čoraz viac divákov.

Puy de Fou sa pomaličky premenilo na zábavný park ponúkajúci hodnotnú zábavu pre rodiny s deťmi. Stal sa z neho fenomén, ktorý predstavuje istú verziu konzervatívnej zábavy, protiklad parížskeho Disneylandu. A to aj napriek tomu, že Viliersa od jeho plánu odrádzali a vnímali ho ako podnikateľský nezmysel.

Aj keď Philippe de Viliers odovzdal riadenie parku svojmu synovi Nicolasovi, park naďalej propaguje, kde sa len dá. Podľa posledných zverejnených čísel dosiahol park v roku 2018 obrat 118 miliónov eur. V roku 2019 ho navštívilo viac ako 2,308 milióna ľudí. Aj napriek problémom spojeným s pandémiou koronavírusu park naďalej funguje a určite stojí za návštevu.

Philippe de Villiers, hoci je už na politickom dôchodku, patrí k najvplyvnejším osobnostiam v pravicovom a národnom spektre. Jeho názory majú veľký vplyv u francúzskych katolíkov. Je vnímaný ako neoficiálny hovorca tejto skupiny vo francúzskom verejnom priestore. 

Dôležitú rolu zohral aj pri zvolení Macrona za francúzskeho prezidenta. Macron de Villiersa od začiatku veľmi vyzdvihoval pre jeho skúsenosti, konzervatívny vhľad, ale aj podnikateľské schopnosti. V rámci svojej prezidentskej kampane navštívil aj Puy de Fou.

Philippe de Viliers tak mal k Macronovi veľmi blízko a s ním aj jeho konzervatívni voliči. Ich vzťah sa však skončil zle a tomuto koncu je venovaná celá jedna kapitola, keď v knihe opisuje poslednú spoločnú večeru v Elyzejskom paláci. Ale o tom neskôr.

Kritika vládnych nariadení

Kniha sa začína hneď niekoľkými závažnými obvineniami Macronovej vlády z toho, že koronakrízu nezvládla. Vláda by mala občanom skladať účty za svoje rozhodnutia.

Ktoré sú tie zlé rozhodnutia? Prvým najhorším rozhodnutím bolo uzatvorenie celej masy ľudí doma. Kríza sa mala riešiť úplne inak. V prvom rade sa mali oddeľovať od populácie zdraví a následne izolovať chorí. A nie nechať zdravých spoločne s chorými doma, kde možnosť nákazy hraničila s istotou.

Ďalším prečinom vlády bolo delenie na to, čo je podstatné, a to, čo je v ľudskej činnosti nepodstatné, ktorý druh tovaru sa môže a ktorý nemôže predávať. Toto rozdelenie pomohlo najmä veľkým distribútorským sieťam a veľkým eshopom. 

Villiers sa v celej knihe pravidelne vracia k víťazom celej koronakrízy, ktorými sú predovšetkým spoločnosti GAFAM.

Veľkou obeťou koronakrízy boli francúzski študenti. Francúzske médiá zaplnili obrázky zástupov mladých ľudí čakajúcich na potravinovú pomoc. Dôvod je jednoduchý – status študenta z princípu nedáva nárok na sociálne dávky a počas koronakrízy väčšina študentov stratila možnosť privyrobiť si. Francúzske univerzity boli dlhodobo zavreté.

Zlé jazyky tvrdia, že hlavným dôvodom bolo, aby mladí ľudia nemohli demonštrovať. Práve mládež patrí k najmenej zvládnuteľným účastníkom francúzskych demonštrácií.

Strach a neschopnosť niesť zodpovednosť

Za výpočtom jednotlivých zlyhaní francúzskej vlády Villiers vidí hlbšie príčiny. Jednou z nich je nedostatok odvahy. Ako politici, tak aj občania neustále žijú v strachu.

Francúzi žijú v strachu o svoju budúcnosť a stratu životného štandardu, na ktorý si zvykli v minulých rokoch. Politici zase majú strach zo súdu a z mediálneho lynču. Práve všeobecné rozšírenie strachu v podvedomí zabraňovalo riešiť celú krízu s chladnou hlavou.

Typickým príkladom nechuti niesť zodpovednosť je stav francúzskeho zdravotníctva pred koronakrízou. Celý francúzsky zdravotnícky systém je pod dlhodobým tlakom, keď predchádzajúce vlády systematicky znižovali počty lôžok.

Ďalšou závažnou výčitkou je odmietnutie uzavrieť hranice z ideologických dôvodov. Macron sa pri každej vlne bránil uzatvoreniu hraníc do poslednej chvíle. Jeho výrok sa stal legendárnym, keď povedal, že nemá zmysel zatvárať hranice, pretože vírus nemá pas. Pritom prerušenie okamžitého styku s Čínou vo februári 2020 by šírenie vírusu spomalilo.

Vláda, ktorá rovnako ako aj predstavitelia GAFAM neustále vyzdvihuje transparentnosť, od svojich občanov vyžaduje, aby umožnili prístup do svojho súkromia, pretože pokiaľ sú počestnými občanmi, nemajú sa predsa čoho báť.

Systematicky odmieta vyšetrovanie všetkého, čo sa okolo koronavírusu dialo. Neustále zahmlieva. Macron sa zbavil do toho času populárneho predsedu vlády a tým celú vec uzavrel. To však nič nemení na tom, že veľká časť rozhodnutí počas celej krízy bola netransparentná. Práve v tom je pes zakopaný – vláda stráca dôveru, keď takýto postup čaká od občanov, ale sama u seba ho nemá.

Kto má čítať túto knihu

De Villiers veľmi dobre vie, že jeho kniha spôsobí rozruch, preto venuje niekoľko strán opisu čitateľa, pre ktorého túto knihu nepísal. Nepísal ju pre ľudí, ktorí majú stockholmský syndróm a sú presvedčení, že vláda sa o nich stará lepšie ako ich príbuzní. 

Medzi svojich čitateľov nepočíta ani ľudí, ktorých ovládla blikajúca obrazovka smartfónov, tých, čo nekriticky prijímajú neustály prúd informácií pochádzajúcich z tejto malej škatuľky. A jeho čitatelia nie sú ani tí, ktorí stratili ostražitosť voči štátu a nemajú strach z kontrolných orgánov štátu, ale, naopak, vyhľadávajú ich a radostne tlieskajú, keď sa štátu rozširujú právomoci. 

Naopak, jeho čitateľ sa nebojí hľadať pravdu a byť ostražitý, pokiaľ ide o činnosti štátu, a nechce štátu dovoliť, aby získal moc nad jeho súkromím.

Kde je pravá konšpirácia?

Autor vie, že hlavné tézy knihy sa dajú zhrnúť do tvrdenia, že covid-19 slúžil na obmedzenie našich slobôd, aby urýchlil nástup „numerického gulagu“, a že kniha bude onálepkovaná ako konšpiračná. Túto nálepku autor, samozrejme, odmieta. Berie ju ako výraz politického boja a nastolené normy, keď protivník namiesto toho, aby sa seriózne zaoberal tým, čo hovoríte, vás jednoducho označí za konšpirátora. 

Označenie konšpirátor sa stalo nálepkou, ktorú nikto nechce mať. Ako sa však autor vyrovnáva s existenciou konšpiračných teórií?

Vyjadruje počudovanie, že hovoríme neustále o konšpiráciách bez toho, aby sme vedeli, čo tým označujeme. Pritom uznáva skutočnú konšpiráciu, ktorú nájdeme už u kresťanského autora Bernanosa, ktorý vo svojej poslednej knihe Francúzsko proti robotom píše: „Neporozumieme absolútne ničomu z modernej civilizácie, keď nepripustíme, že ide o univerzálnu konšpiráciu proti všetkým druhom vnútorného života.“ Práve proti tomuto sprisahaniu, ktoré ničí náš vnútorný život, sa vôbec nebojuje. Pokiaľ sa zamyslíme nad nadvládou techniky v našich životoch, porozumieme oveľa viac, o aký druh konšpirácie ide a ktorý je nebezpečenstvom pre naše životy.

Covid ako príležitosť

Hlavným leitmotívom knihy je polemika s Klausom Schwabom a jeho knihou The Great Reset. Znova nejde o žiadny tajný text, ale verejne dostupnú knihu, ktorú je dobré si prečítať.

De Villiers sa nepriamo stretol so Schwabom, alebo presnejšie s jeho mocou, pri riešení problému so záchranou tovární vo svojom regióne, kde bol poslancom. Organizátor stretnutia v Davose patrí ak nie k najmocnejším mužom planéty, tak určite k ľuďom s najväčšími kontaktmi na svete. Nikto si nedovolí nezdvihnúť mu telefón. Jeho kontakty siahajú od amerických a čínskych prezidentov po riaditeľov najväčších spoločností na svete, preto by sme mali jeho knihu brať veľmi vážne.

Nielen fórom v Davose budí Villiersovu pozornosť, ale predovšetkým samitom s názvom Global Vaccination Summit, ktorý sa konal 12. septembra 2019 v Bruseli. Na tomto samite sa riešila podoba vakcinačného pasu. 

V rovnakom čase, 18. októbra, sa v New Yorku pod patronátom fondu Billa a Melindy Gatesovcov organizovalo stretnutie popredných virológov a epidemiológov a pod názvom Event 201 sa diskutovalo o riešení možnej pandémie. De Villiersa prekvapila presnosť odhadov a hlavne slovník, ktorý sa pre koronavírus hneď ujal. Tieto udalosti sa odohrali niekoľko mesiacov predtým, než sa v Číne uzavrelo mesto Wu-chan.

De Villiers netvrdí, že to bolo dopredu premyslené a spustené. To by bola lacná konšpirácia, ale znepokojujúcim faktom je, že tieto simulácie a problémy neviedli štáty, ale súkromné ​​firmy. 

To je hlavný dôvod znepokojenia, pretože následné udalosti ukázali, že tieto mocné súkromné ​​firmy z GAFAM a z farmaceutického priemyslu vymysleli riešenia, ktoré jednoznačne štátom vnútili s tým, že neexistuje žiadne iné. 

Tieto riešenia sa však dejú na úkor občianskej slobody. Nikto nerieši kontrolu týchto spoločností. V skutočnosti už teraz nás kontrolujú a veľmi málo politikov rieši to, že nám dávno prerástli cez hlavu. 

Jednotlivé štáty upadajú v prospech globálnych celkov. Jedným z dôsledkov covidu je priblížiť nás ku globálnej dedine. De Villiers následne v niekoľkých kapitolách udáva konkrétne príklady toho, ako veľmi sa tieto spoločnosti vymykajú spod kontroly.

Prejdime však k očakávanej záverečnej kapitole, kde sa detailne opisuje spoločná večera v Elyzejskom paláci.

Posledná večera alebo večer odhalenia

Na pochopenie opisu večere Phillippa de Villiersa s francúzskym prezidentským párom musíme vysvetliť Macronovu komunikačnú stratégiu, pre ktorú sa vžilo označenie „en même temps“ alebo súčasne. 

Macron zastáva progresívne a konzervatívne postoje súčasne. Je potrebné bojovať proti koronavírusu prísnymi opatreniami, súčasne však treba chrániť slobodu občanov. 

Uvedený výrok charakterizuje Macronovu politiku veľmi presne. Pre túto nerozhodnosť je typickým stredovým politikom. Ale táto rozpoltenosť má hlbšie korene ako len vôľu surfovať na vlnách verejnej mienky. Odpoveďou na túto otázku je práve prezidentský pár. Macron verí a načúva len veľmi malému okruhu spolupracovníkov. Jeho najbližším poradcom je práve jeho žena Brigitte, ktorá veľmi často vyvažuje jeho progresívne názory.

Na súkromnú večeru 3. marca 2019 autora pozvala, samozrejme, Macronova manželka. Večera v Elyzejskom paláci je pripravená na vysokej úrovni, aby hosť ocenil záujem a svoju dôležitosť pre manželský pár. 

Pri povinnej prehliadke Elyzejského paláca de Villiers skonštatuje veľké zmeny v interiéri, keďže palác bol značne zmodernizovaný. Vybaveniu a zariadeniu interiéru teraz kraľuje minimalizmus, veľmi typický práve pre kancelárie a zariadenia veľkých firiem GAFAM. 

Aj napriek veľmi starostlivému prijatiu prvý trápny okamih nedá na seba čakať. Pri ponuke aperitívu si de Villiers ako správny patriot rozkáže pastis, charakteristický francúzsky alkohol, ale bohatý a dobre zásobený bar túto francúzsku klasiku neobsahuje. Na výber sú iba veľmi drahé whisky, ktoré však de Villiers nemá rád. Tento incident je predzvesťou ťažkých chvíľ.

Pred príchodom Macrona Brigitte ešte stihne informovať, že jej muž nie je vo forme, pretože má strach. Hnutie žltých viest otvorene požaduje jeho odstúpenie a niektorí z nich dokonca jeho hlavu. 

Na začiatku večere panuje príjemná atmosféra. Macron vyzve de Villiersa, aby hovoril otvorene a bez obáv. Aby francúzsky prezident ukázal, že je maximálne sústredený na to, čo mu de Villiers povie, vypne svoj telefón. Ten urobí rovnaké gesto a telefón si vypne tiež. 

Nikomu neujde, že Macronov telefón je najmodernejší typ, zatiaľ čo de Villiers vlastní starý otvárací mobil. Lakonicky poznamená, že síce má starý telefón, ale neriskuje, že ho Američania budú odpočúvať a sledovať. Macron svojho spolustolovníka vyzve, nech mu otvorene povie, čo podľa neho robí zle.

Hneď prvou vecou de Villiers tne do živého, keď sa mladého dynamického prezidenta spýta, prečo chce stále za každú cenu všetko reformovať. Táto snaha vedie k tomu, že sa dlhodobo podkopávajú piliere francúzskej spoločnosti. Všetko zmeniť v mene šťastnej globalizácie je úplná utópia. Posilňovaním globálnych snáh Francúzsko prichádza o svoju identitu a históriu. Národ bez vlastnej histórie sa zblázni. Znalosť svojich koreňov je základ pre vlastný rast. 

To je dôvod, prečo de Villiers naznačil nesúhlas, pokiaľ ide o spoločenské zákony týkajúce sa surogátneho materstva. Následne si Brigitte prisadila, že ľudia z Amienu, ako je ona, majú strach z týchto zákonov. Túto kritiku už Macron neuniesol, odhodil príbor a odsunul stoličku. Všetci čakali, že sa zdvihne a odíde od stola.

Hnev prešiel a diskusia mohla pokračovať. De Villiers pripomenul problém migrácie a islamu, ktorý vidí ako aktuálny a z ktorého ľudia majú strach. Na to Macron opáčil, že je potrebné hľadať jednotu a prijať skutočnosť. Navyše história Francúzska je spätá s islamom. Paríž bol prvým mestom, ktoré otvorilo vo svojom centre mešitu. 

Tieto názory sú podľa de Villiersa naivné. Nejde o to, že chceme vojnu s islamom, ale že islam vedie vojnu proti nám. Macron vidí záchranu pred touto inváziou v hodnote republikánskej laickosti. Avšak laickosť je spoločenský kód, nie životná hodnota, za ktorú sú ľudia schopní položiť život.

Večera sa skončila v duchu vzájomného nepochopenia. Dva dni nato Macron predniesol ďalší zo svojich emblematických výrokov, že „neexistuje francúzska kultúra“. Z toho de Villiers vyvodzuje, že pokiaľ neexistuje francúzska kultúra, je tu iba kultúra globálneho veľkého resetu a s tou nechce mať za žiadnych okolností nič spoločné.

A preto sa jeho priateľstvo s francúzskym prezidentom skončilo.