Francúzske prezidentské voľby Nech vyhrá Macron alebo Le Penová, ani jeden nepôjde tvrdo proti Putinovi

Skôr než sa pozrieme na to, aký vplyv mali udalosti na Ukrajine na jednotlivých kandidátov, ktorí majú šancu postúpiť do druhého kola prezidentských volieb, pripomeňme si niektoré predsudky a paradigmy, ktoré sa líšia vo vnímaní tejto krízy v strednej Európe a vo Francúzsku.

Najväčší rozdiel spočíva v tom, že v strednej Európe sa na celý konflikt pozerá viac z bezpečnostného ako z ekonomického hľadiska. Hoci sa ozývajú hlasy, ktoré hovoria o tom, že Putin nechce vstúpiť do konfliktu s krajinami bývalých sovietskych satelitov, nemôžeme vylúčiť, že dôjde k nehode alebo k zvýšeniu napätia, ktoré bude mať za následok eskaláciu konfliktu a jeho rozšírenie do ďalších krajín.

Nikto vo Francúzsku však konflikt nevníma týmto spôsobom. Od začiatku krízy bolo jasné, že Francúzsko nepošle svojich vojakov zomierať na Ukrajinu. Žiadny z možných kandidátov na francúzskeho prezidenta nemal takúto víziu. Francúzsko nepovažuje Rusko za bezpečnostné riziko. V dôsledku toho je celá kríza na Ukrajine vo Francúzsku vnímaná úplne inak.

Prvým aspektom je suverenita francúzskej zahraničnej diplomacie. Mnohí analytici a politológovia sa pýtajú, čo je vlastne francúzska a európska zahraničná politika. Líši sa francúzska alebo európska zahraničná politika od americkej?

Vo Francúzsku sa čoraz častejšie ozývajú hlasy, že Američania nemajú na celý problém rovnaký názor ako Európania, a teda aj Francúzsko. Dôsledky celej vojny, či už hospodárske, alebo v podobe utečeneckej krízy, budú pre Európu oveľa horšie ako pre USA.

Druhý pohľad je ekonomický. Hľadisko Francúzska je trochu iné ako v prípade ostatných krajín. Francúzsko je najmenej závislé od ruského plynu. Vďaka svojim jadrovým elektrárňam má iný energetický mix ako Nemecko a Taliansko. Ak vykoná určité zmeny, má v praxi veľkú šancu fungovať bez ruského plynu.

Práve návrat k jadrovej energii sa stal veľkou témou prezidentskej kampane. Avšak Francúzsko je voči Rusku zraniteľné inak než prostredníctvom ropy a plynu.

Francúzske spoločnosti sú najväčším zahraničným zamestnávateľom v Rusku. Sankcie a odchody spoločností preto veľmi tvrdo zasahujú francúzske firmy.

Príkladom za všetky je automobilka Renault, ktorá je čiastočne vlastnená priamo francúzskym štátom a ktorá má veľmi silné postavenie na ruskom trhu, vlastní ruské značky a veľké výrobné závody v Ruskej federácii. Celú automobilku vážne poškodil covid, keď sa prepadla do niekoľkomiliardovej straty. Ak by sa Renault musel stiahnuť z Ruska a jeho aktíva by tam boli znárodnené, existencia celej skupiny by bola ohrozená.

Vojvodca Macron a jeho vzťah k Rusku

Udalosti na Ukrajine nepochybne výrazne pomohli úradujúcemu prezidentovi Macronovi. A to z viacerých dôvodov.

Prvým dôvodom je takmer sociologický jav, že v čase krízy majú ľudia prirodzenú tendenciu podporovať svojho vodcu. Tento jav je dobre pozorovateľný v prípade ruského prezidenta Putina, kde sa očakávalo, že vojna na Ukrajine drasticky zníži jeho popularitu, ale nestalo sa tak. Podobne aj v prípade Macrona by sa dalo očakávať, že mu celá situácia na Ukrajine uškodí.

Ešte vo februári sa po šesťhodinovom stretnutí s prezidentom Putinom pochválil, že sa dohodli, že konflikt nebudú eskalovať. Francúzsky prezident sledoval cestu dialógu, ktorá sa však ukázala ako nesprávna.

Macronovi sa veľmi úspešne podarilo uplatniť svoju stratégiu „en même temps“ alebo „simultánne“, hoci v prípade ruského prezidenta Putina vôbec nefungovala. Macron sa po celý čas snažil byť aj za otvorenosť voči Rusku z ekonomických dôvodov a zároveň kritizoval Rusko z dôvodu prenasledovania sexuálnych menšín a ruského nacionalizmu.

Macron sa snažil s Putinom vychádzať a v tom čase usporiadal veľmi veľkolepé prijatie na zámku vo Versailles, pričom bojoval za predĺženie hospodárskych sankcií. Je preto zarážajúce, že celú krízu by mal riešiť ten, kto nemá jasne stanovené priority.

Nejednoznačnosť francúzskeho postoja je spôsobená aj konkrétnymi krokmi. Macron je jedným z mála európskych politikov, s ktorými je Putin v úzkom kontakte. Macron chce celú krízu čo najskôr vyriešiť diplomatickou cestou. Francúzsko však zároveň dodáva zbrane Ukrajine, čo neprispieva k mierovému riešeniu. Je preto ťažké rozlíšiť, či francúzsky prezident chce viac vojnu alebo mier.

Macron nie je pevný vo svojich názoroch, ale v čom je dokonalý, je komunikácia. Práve v tomto mu ukrajinská kríza veľmi pomohla. Prítomnosť jeho obrazov vo všetkých médiách, nielen vo francúzskych, mu veľmi pomáha pri získavaní hlasov más.

Masa ľudí sa nezaoberá otázkou, aký bol jeho plán pri riešení celej krízy, aká bola jeho zodpovednosť a či mohol konfliktu zabrániť. Táto masa vidí akurát Macrona – vidí, ako je v centre diania, aký je dôležitý a ako často sa rozpráva s Vladimirom Putinom.

Akékoľvek všeobecné spravodajstvo sa v podstate stáva priestorom a časom prezidentskej kampane bez toho, aby sa tento mediálny čas započítaval do času kampane. Vo Francúzsku sa oficiálne monitoruje mediálny čas všetkých kandidátov a dbá sa na to, aby mali všetci prakticky rovnaký priestor.

Poradenská aféra McKinsey

V neposlednom rade udalosti okolo Ukrajiny zatieňujú škandály Macronovej vlády. Spomeňme len jeden z nich, ktorý sa nazýva aféra McKinsey. Je to zaujímavý škandál, pretože ide o systémový problém.

Za posledné tri roky sa výdavky na poradenské služby pre túto prestížnu spoločnosť zvýšili z 379,1 milióna eur na 893,9 milióna eur. Podstatou sporu nie je ani tak celková suma, McKinsey radí iným vládam aj za viac peňazí, ale skutočnosť, že Francúzsko má jeden z najväčších štátnych aparátov rôznych expertov a poradcov a ten nestačí.

Ďalším rozmerom škandálu je práve liberálny prístup spoločnosti McKinsey ku všetkým otázkam. Štát však nemôže byť riadený ako korporácia. Práve miešanie prístupu medzi štátnou a súkromnou sférou je najväčším tŕňom v oku francúzskej verejnosti.

Konzultačná spoločnosť okrem toho radila v mnohých citlivých prípadoch, ktoré by mali byť v rukách politikov a nie odborníkov. Príkladom bola očkovacia kampaň, ktorá by sa mala viesť v záujme občanov a nie v záujme súkromných spoločností a s ohľadom na politické body.

Za normálnych okolností by škandály okolo McKinsey zabrali titulné strany všetkých novín. Teraz sa však na ňu zabúda, pretože médiá sa sústreďujú na Ukrajinu.

S istou dávkou zjednodušenia môžeme povedať, že málokto urobil pre znovuzvolenie prezidenta Macrona viac ako Vladimir Putin.

Pre Le Penovú je záujem Francúzska všetkým

Marine Le Penová má úplne inú stratégiu ako Emmanuel Macron. Úradujúci prezident chce ukrajinskú krízu využiť na posilnenie myšlienky európskej federácie. Pre Macrona by ukrajinská kríza mala byť príležitosťou na vytvorenie európskej armády a vydanie nových európskych dlhopisov.

Naproti tomu pre Le Penovú sú súčasné udalosti dôsledkom nefunkčnosti nadnárodných štruktúr. Francúzsko by sa malo spoliehať predovšetkým na seba a presadzovať francúzske záujmy. Malo by smerovať k svojej suverenite, nie k hlbšej integrácii do Európskej únie. Otázkou je, aké by bolo riešenie vojny na Ukrajine za Le Penovej vlády.

Le Penová chce udržať Francúzsko čo najďalej od konfliktu. Obchodnú spoluprácu s Ruskom by obnovila hneď po jej skončení. Zároveň by chcela urobiť všetko pre to, aby sa veci čo najskôr vrátili do normálu.

Z eskalácie konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou čiastočne obviňuje Európu, ktorá nesprávne pochopila celú situáciu. Bolo chybou myslieť si, že Rusko koná rovnako ako Európa. Konflikt na Ukrajine je podľa Le Penovej teda najmä výsledkom zlej politiky a nejednoznačnosti prezidenta Macrona a vedenia Európskej únie.

Neschopnosť EÚ podčiarkuje snaha o ekologizáciu za každú cenu. Le Penová od začiatku presadzuje jadrovú energiu vo Francúzsku, pretože vďaka nej je Francúzsko suverénne v energetickom sektore. Keby sa Francúzsko rýchlejšie prispôsobilo európskym snahám, bolo by dnes v oveľa horšej situácii.

Le Penová má veľkú výhodu vo svojich voličoch, pretože tí vidia celý konflikt v podobnom svetle. Ak by Francúzsko bolo mocnosťou a suverénnejšou krajinou, určite by sa dokázalo presadiť a možno zabrániť celému konfliktu. Súčasné riešenie situácie na Ukrajine je výsledkom nerešpektovania národných záujmov.

Veľmi ťažká pozícia ľavičiara Mélenchona

Najzložitejšie, ale zároveň najkomplexnejšie stanovisko k celému konfliktu zastáva ľavicový kandidát Mélenchon. Spočiatku bol klasifikovaný ako stúpenec ruského prezidenta Putina, ale táto klasifikácia bola skôr dielom novinárskeho hodnotenia, ktoré chce rozdeliť ľudí na dva jasne definované tábory.

Robiť z Mélenchona, progresívneho človeka, ktorý sa zo všetkých kandidátov najviac vyjadruje k sociálnym otázkam, Putinovho stúpenca, ktorý chce brániť konzervatívne hodnoty, je úplne scestné. Mélenchon bol jedným z mála ľudí, ktorí kritizovali Putinovo prijatie vo Versailles.

Mélenchonovi Putin ako silná osobnosť nijako neimponuje, čo je prakticky prípad všetkých troch ostatných kandidátov. Prečo sa teda Mélenchon zaradil do tábora Putinových stúpencov?

Dôvodom je jeho čítanie geopolitickej situácie. Mélenchon je silne protiamericky zameraný. Príčinu eskalácie celej situácie vidí v konaní NATO. Ak bude zvolený za francúzskeho prezidenta, jedným z jeho prvých krokov bude odchod z organizácie. Francúzsko v celom konflikte vystupuje ako vazal Ameriky. Ľavicový kandidát sa teda jednoznačne vyslovuje za mier a čo najrýchlejšiu dohodu s Ruskom.

Dodajme, že Mélenchon nebol proti anexii Krymu. Poznamenal len, že všetkým treba merať rovnakým metrom, pretože nie je možné kritizovať anexiu Krymu a zároveň uznať Kosovo.

Kandidát na francúzskeho prezidenta Jeana-Luca Mélenchona

Mélenchon je vo veľmi ťažkej situácii. Hlavnou námietkou, ktorá sa mu často vyčíta, je, že s týmto geopolitickým nastavením je vo svete osamotený. On však tvrdí, že nie je. Snaží sa o realistickú víziu a tou nie je bipolárny svet, ale multipolárny svet.

V praktickej zahraničnopolitickej rovine by zdôrazňoval predovšetkým spoluprácu s Talianskom. Nový svet by teda vybudoval najmä s krajinami, ktoré hovoria románskymi jazykmi, a potom so všetkými krajinami, ktoré obklopuje Stredozemné more.

Porazený v konflikte sa volá Éric Zemmour

Najhoršie bol však týmto konfliktom zasiahnutý Éric Zemmour. Vojna na Ukrajine mu v podstate vzala vietor z plachiet.

Jeho ústrednou témou bol islam a migrácia, ktorá sa stala len treťou v poradí. Na rozdiel od Le Penovej nie je jeho ekonomický a sociálny program taký sofistikovaný a nemyslí na obyčajných ľudí.

Zemmour patril k Putinovým obdivovateľom práve pre jeho koncepciu suverenity národných štátov, ktorá teraz vedie k veľmi toxickej pozícii. Na rozdiel od Le Penovej sa Zemmour zameriava na voličov vo veľkých mestách, ktorí sú oveľa lepšie informovaní o dianí vo svete.

Ukrajinská kríza bola zároveň Zemmourovým prvým veľkým faux pas. Zemmour, ktorý je presvedčeným bojovníkom proti migrácii, povedal, že Francúzsko by nemalo prijať ani jedného vojnového utečenca a že by malo maximálne poslať peniaze Poľsku na zriadenie utečeneckých táborov.

Neľudskosť a radikálnosť tohto postoja musela stáť Zemmoura niekoľko tisíc hlasov. Po negatívnych reakciách sa Zemmour ospravedlnil a vyslovil sa za príchod ukrajinských utečencov, ktorí utekajú pred vojnou. Zemmour ukazuje, že len jedna dobre zvládnutá otázka nestačí.

Nový prezident nebude protiputinovský

Jediné, čo sa teraz zdá isté, je, že žiadny z reálnych kandidátov nebude presadzovať tvrdý postoj voči ruskému prezidentovi Putinovi.

Budúci francúzsky prezident sa bude snažiť posilniť francúzske národné a hospodárske záujmy za každú cenu. Bude však otázkou, či francúzsky postoj neprispeje k väčšiemu napätiu medzi krajinami Európskej únie.

Pobaltské štáty alebo Poľsko budú mať problém vyrovnať sa s ústretovou politikou budúceho francúzskeho prezidenta voči svojmu ruskému kolegovi.

Foto: TASR/AP/Jaroslav Novák