Žena, ktorá prešla zmenou pohlavia Radikálni genderoví aktivisti si z nás robia politickú tému a chcú viac

Michelle Adlerová si v roku 2017 prešla v Česku procesom tranzície a myslela si, že sa k téme transsexuality nebude nikdy verejne vyjadrovať. Vyprovokovali ju však genderoví aktivisti, ktorí žiadali v mene transsexuálov zmenu zákona o matrikách, podľa ktorého by mohol o úradnú zmenu pohlavia požiadať ktokoľvek bez nutnosti straty reprodukčných schopností.  

„Trvalo mi pol roka, kým som sa odhodlala o tom hovoriť, lebo som videla, že nikto o tom hovoriť nechce, a nemohla som už čítať články o rodiacich mužoch a ženách so semenníkmi. Už som mala pocit, že z nás aktivisti robia úplných debilov. Išlo mi o to, aby nezaznieval len tento radikálny názor, aby verejná debata bola pestrejšia. Potrebovala som povedať, že my si takéto kraviny nemyslíme,“ hovorí pre Postoj Adlerová.

Keď som vás oslovila kvôli rozhovoru, spomenuli ste, že názorová platforma Postoja je vám blízka. Teraz sa opýtam trochu prekvapene: prečo sme vám blízki?

Páči sa mi výber vašich článkov, ale aj samotné konzervatívne zameranie. Transsexualitu vnímam ako medicínsky pojem, a preto to nemá nič do činenia s politickým videním sveta. To je to isté, ako keby ste mali trebárs rakovinu a z toho by mala vychádzať nejaká vaša politická orientácia. 

Vy sa dnes teda definujete ako konzervatívna žena, ktorá si prešla tranzíciou?

S tou definíciou konzervativizmu je to dnes trochu zložitejšie. Keďže tu máme tú vlnu woke aktivizmu, tak aj klasický liberál 90. rokov je už dnes považovaný za konzervatívca. Nechcem sa presne definovať, ale konzervatívne hodnoty sú mi blízke v zmysle rešpektovania kontinuity ľudských generácií, ktoré sa od seba učia a nadväzujú na seba. Toto je mi sympatické.

Novodobé totalitné a v podstate aj nerealistické, lunatické uvažovanie, že urobíme sociálny experiment a bude raj na zemi, vidím veľmi kriticky. Predsa vždy keď sa to v histórii skúšalo, tak bolo zle. Verím v kontinuitu ľudského rodu, v prirodzený vývoj a neulietavam na nerealistických sociálnych konštruktoch, lebo mi to zaváňa totalitou. 

Vy ste si prešli zmenou pohlavia z muža na ženu, napriek tomu vás urážajú aktuálne spoločenské genderové debaty. Čo vám na nich najviac prekáža?

Zostanem pri svojej téme transsexuality, ktorú vnímam ako medicínsku záležitosť, lebo človek sa s tým jednoducho narodí. Podľa lekárov to vzniká niekde v prenatálnom období, človek s tým veľa robiť nemôže. Medicína mu ponúkne nejakú liečbu. Takto nejako to v našej spoločnosti prebiehalo, ale v súčasnosti radikálni genderoví aktivisti robia z toho politickú tému a chcú viac.

Im nestačí, že si už na to spoločnosť nejako zvykla, že nás akceptuje. Dnes človek, ktorý je transsexuál, podstúpi liečbu a ide na operáciu, kde dôjde k zmene pohlavia, potom si môže zmeniť doklady a funguje v spoločnosti už v role pohlavia, ktoré má v sebe psychicky. Aktivisti však požadujú, aby tento proces transsexuál už vôbec nemusel absolvovať.

A čo žiadajú?

Aby si muž s telom muža mohol prísť niekam na matriku a povedať, že sa cíti ženou, a aby dostal štempeľ, že je žena, bez toho, aby prišiel o svoje reprodukčné schopnosti. 

Prečo to môže byť problematické? 

V západných krajinách, kde pod tlakom aktivistov došlo k takejto legislatívnej úprave, dochádza k zložitým situáciám. Známy je príklad z Veľkej Británie, kde násilník, predtým niekoľkokrát odsúdený, ktorý pracoval v travesty kabarete, dostal pečiatku, že je žena, hoci to bol chlap s funkčnými orgánmi. Zavreli ho do ženskej väznice a on tam začal znásilňovať ženy.

Toto sú nedomyslené veci, ktoré sú však veľmi nebezpečné. Upraví sa síce právo určitej menšiny, ale je na úkor väčšiny, v tomto prípade na úkor tých žien. 

Nemusíme chodiť len po takto extrémne prípady. Stačí si predstaviť situáciu v sprchách na kúpalisku, kam by mohol vstúpiť chlap s penisom na základe toho, že v občianskom má zapísané ženské pohlavie. Ženy by sa zrejme logicky cítili nekomfortne.

Aktivisti diskutovať nechcú, oni chcú tieto veci presadiť politickým nátlakom. Tvária sa, že sú hrozne ublížení. Je to veľmi netolerantné. Lebo v skutočnosti sa transsexualita týka asi dvoch promile populácie, čiže ide o úplne zanedbateľnú minoritu. 

Podľa vás teda transsexualita nie je ľudské právo?

Je to porucha nesúladu psychického cítenia pohlavia a telesnej reality. Nikto z ľudí s touto poruchou, s ktorými sme sa stretávali u sexuologičky doktorky Fifkovej a ktorí si prešli klasickou operačnou tranzíciou, nemal pocit, že by bolo porušované jeho právo. Naopak, cítili sa dobre, že im spoločnosť odborne pomáha tento nesúlad prekonať.

Vy sa teda necítite byť členkou LGBTI hnutia?

Nie, necítim. Ja sa po zmene pohlavia cítim ako obyčajná žena, mám to aj v občianskom preukaze a nepotrebujem sa preto definovať ako LGBTI. Pohlavia sú dve, mužské a ženské, bodka.  

Ako reaguje LGBTI hnutie na takéto vaše vyjadrenia? Môžete byť ešte súčasťou komunity?

Otázka znie, čo je to vlastne LGBTI komunita. Ja si myslím, že transsexuáli, ktorí si prešli zmenou pohlavia, tam vôbec nepatria. Slovo LGBTI komunita by som ani nepoužívala, sú to radikálni aktivisti. 

Keď pôjdeme po písmenkách, tak tam máte lesby, gayov, bisexuálov, to T predstavuje transgender, lebo oni dnes slovo transsexuál ani nepoužívajú. Snažia sa vytvárať stále nové a nové podmnožiny, písmenka, problémy. Potom tam máme písmenko I, čo sú intersexuáli, čo je vyslovene medicínska diagnóza a vyskytuje sa veľmi zriedka.

V Česku tam máme ešte na konci plus, čiže akoby tri bodky, pod ktoré sa môže skryť iks ďalších písmen, zmestí sa tam teda takmer ktokoľvek.

Aktivistické hnutie často hrá na strunu utláčania základných ľudských práv. Je to podľa vás dnes ešte oprávnená pozícia?

Nie je. Podľa mňa je potrebná široká spoločenská diskusia. Je potrebné, aby konečne radikálni aktivisti počúvali ostatné skupiny spoločnosti. U nás sa vedú diskusie o homosexuálnych manželstvách. A tento problém sa u nás zasekol aktuálne na jednom slovíčku, na slovíčku manželstvo.

Zaviedli sme registrované partnerstvá, ktoré je možné uzavrieť na úrade. Osobne som zástankyňou, aby bolo právne poriešené, keď dve ženy lesby, ktoré majú deti a náhodou jedna z nich zomrie, aby sa mohla tá druhá starať o deti a nie aby išli babičke alebo do detského domova. Toto by malo byť v zákone ukotvené a nikto proti tomu nič nemá, ani naše konzervatívne strany.

Teraz sa to však zaseklo, lebo radikálni aktivisti trvajú na pojme manželstvo a všetci sa rozhádali. Pre kresťanov je logicky neprijateľné, aby sa to volalo manželstvo, lebo to vychádza zo slova muž a žena. A to je aj môj názor. Dnes to hovoria už aj rozumní ľudia z LGBTI komunity.

Vás teda títo radikálni aktivisti, ako ich voláte, nereprezentujú?

Absolútne nie. Oni vyhlasujú, že hovoria za všetkých. Nás transsexuálov má zastupovať akési združenie Transparent a oni tvrdia, že zastupujú aj mňa. Čo je absolútna lož. Keby hovorili za seba, za malú skupinku, je to v pohode. Ale keď sa pasujú sami do roly hovorcov celej komunity, s tým ja nesúhlasím. 

Títo aktivisti teda zastupujú iba menšinu v rámci vašej komunity?

Myslím si, že názory, ako mám ja, má veľká väčšina tej komunity. 

V akom veku ste pochopili, že sa cítite byť ženou?

V tretej triede základnej školy. 

Vy ste žili väčšinu svojho dospelého života ako muž. Pôsobili ste na vysokých pozíciách v marketingových agentúrach, kde vás okolie poznalo takisto ako muža. Ak ste to mali jasné od detstva, prečo ste sa pre zmenu nerozhodli už skôr?

Detstvo som prežila v časoch normalizácie, keď slovo transsexualita ani neexistovalo. Ak niekto v tej dobe pocítil, že to má takto, tak si nutne musel myslieť, že je buď divný, alebo úchylný, že sa to stalo len jemu a nikto ďalší to nemá a že to musí do konca života skrývať. Keď sa rozprávam s ľuďmi, ktorí to odhalili v tej dobe, takto to mal každý, ten príbeh sa opakuje.

Niekto sa z toho zrútil, ja som začala vtedy robiť vrcholový šport, stala som sa majstrom republiky vo veslovaní, robila som chlapské športy, lebo som dúfala, že to takto prejde, a snažila som sa dokonale splynúť v mužskej role, čo sa mi aj podarilo.

Stala som riaditeľom veľkých kreatívnych agentúr, takže spoločenského úspechu som si užila dosť. Ale keď vnútorne žijete tento rozpor, tak tomu aj tak neuniknete.

Bolo to utrpenie, skrývať svoju vnútornú identitu?

Ak niekto hovorí, že byť transsexuál znamená plakať niekde v kúte, tak to je hlúposť. Ja som žila v mnohých ohľadoch spokojný život, v podstate by som nič nemenila, ale v oblasti pohlavia máte pocit, akoby ste hrali nejakú rolu. Ja som sa pre zmenu rozhodla až dosť neskoro, keď som pochopila, že už to nejde hrať sa ďalej na niekoho iného.

V Česku je možná hormonálna liečba i operácia aj v tínedžerskom veku, pred dovŕšením dospelosti. Je to správne?

Nie je to možné, možno až na výnimky. V zahraničí je to už bežné, ale ja si myslím, že je to problematické.

V Británii existuje klinika, kde robili dokonca operácie tínedžerov, a dnes majú veľké problémy. Tieto deti ich v dospelosti žalovali, že ich nútili do tohto rozhodnutia. Myslím si, že sa má počkať, kým je človek vyspelejší, aby v dospelosti mohol niesť rozhodnutie sám za seba. 

Téma transsexuality bola v Českej republike nedávno veľmi aktuálna, lebo sa riešila zmena zákona o matrikách z dielne Pirátov a ANO na popud transaktivistov, ktorá mala meniť podmienky pre osoby, ktoré sa chystajú prejsť zmenou pohlavia. Vy tieto snahy veľmi jasne kritizujete. Prečo?

Môj názor je, že to ohrozuje klasické hodnoty, ktoré spoločnosť má. Pohlavia sú dve. Nemôže byť úradne ženou chlap so semenníkmi.

Kritizujete, že sa pri tomto zákone obišla akákoľvek verejná debata. Čo podstatné vo verejnej diskusii nezaznelo? 

Žiadna verejná diskusia ani nebola. Oni to len nenápadne chceli schovať v zákone o matrikách. Ale keďže navrhovatelia už dnes nie sú v parlamente a Piráti majú v súčasnosti iné starosti, tak sa k tomu – dúfam – už nikto nevráti.

Aktivisti sa sťažujú, že ich štát tlačí do nútenej kastrácie, aby si mohli zmeniť pohlavie aj v občianskom preukaze. Ako to máme chápať?

To nie je pravda, nikto ich do ničoho nenúti. Ak nechcú prejsť zmenou pohlavia, musia žiť s tým, že na občianskom budú naďalej ako muži. Je to podľa mňa logické. Keď niečo chcete, musíte pre to priniesť aj nejaké obete.  

V transhnutí sa objavuje snaha legalizovať nebinárne pohlavie, akýsi stredný rod. Aký je váš názor?

Ja som človek veľmi tolerantný. Táto nebinárnosť sa týka skôr tínedžerského veku, je to dosť moderná záležitosť. Vôbec nemám problém zo slušnosti ich oslovovať, ako si prajú, teda v rode to. Ale aby sme preto menili zákony, to sa mi nezdá rozumné.

Ako vnímate štatistiky v krajinách ako Anglicko či USA, kde stúpajú počty transľudí? Je to prejavom toho, že majú viac odvahy „outovať sa“ vďaka tomu, že sa o transsexualite čoraz viac hovorí?

Myslím si, že transsexualita sa dnes priveľmi politizuje a aktivisti na nás parazitujú a schovávajú sa za nás. Všímam si, že o téme transgender, ako to oni dnes volajú, sa veľa hovorí, čo môže byť príčinou. 

Nepáči sa mi, že transgender sa už používa ako politický nástroj na profesnú likvidáciu. Známy je prípad profesorky, ktorá musela odísť z univerzity, lebo nazvala študenta v inom rode, ako sa on definoval, a teda to dokazuje, že je transfóbna. To si zažila aj spisovateľka Rowlingová, ktorá zverejnila v podstate vtip, a zosypalo sa to na ňu. Vnímam to ako zneužitie transtémy.      

Aký je váš názor na možnosť pre mužov, ktorí zmenili pohlavie, športovať po operácii ako ženy? 

To vnímam ako biológiu kontra ideológiu. Pozerala som sa na fotky z Ameriky, kde v basketbalovom tíme žien hral človek, ktorý prešiel tranzíciou a bol o 30 centimetrov vyšší ako ostatné ženy. To je predsa voči ženám objektívne nefér. 

Aj ja som uvažovala, že by som sa vrátila k veslovaniu vo veteránskej kategórii. Ale svedomie mi to nedovolilo, je skrátka nesprávne využívať výhody svojej kostry a svalstva. 

Ako vnímate debatu o transsexualite medzi odborníkmi psychiatrami? Vedia nepodľahnúť spoločenskému tlaku aktivistov v snahe po rýchlych riešeniach? 

Odborníci sa u nás stále držia vedeckého názoru. Ale už aj na nich začínajú aktivisti vytvárať nátlak. Sexuológovia to v budúcnosti nebudú mať vôbec ľahké.

Podľa mňa to bolo u nás nastavené dobré. Ja som si prešla dokonca dvojročnou prípravou, lebo som si to chcela dobre premyslieť. Sexuológ je u nás psychiater, viedol okrem individuálnych aj skupinové terapie, aby sa odhalil prípadne iný psychiatrický problém. Ja som prešla tranzíciou až v roku 2017, teda poznám ten aktuálny proces. 

Do roku 2020 som o tejto problematike vôbec verejne nehovorila, nemala som chuť o tom hovoriť. Keď si tým už prejdete, nechcete sa vracať k minulosti. Väčšina ľudí po tranzícii nechce o tom verejne hovoriť, chcú si žiť svoj život.  

Prečo potom hovoríte dnes?

Boli sme mlčiaca spokojná väčšina, ktorá sa nikdy nesťažovala na podmienky, nechodili sme do televízie ukazovať sa. Nechceli sme žiadne výhody, túžili sme žiť zaradení v spoločnosti v role, v ktorej sa cítime dobre. Je pre nás nepríjemné upozorňovať na seba. Trvalo mi pol roka, kým som sa odhodlala o tom hovoriť, lebo som videla, že nikto o tom hovoriť nechce, a nemohla som už čítať články o rodiacich mužoch a ženách so semenníkmi.

Už som mala pocit, že z nás aktivisti robia úplných debilov. Išlo mi o to, aby nezaznieval len tento radikálny názor, aby verejná debata bola pestrejšia. Potrebovala som povedať, že my si takéto kraviny nemyslíme. Väčšinová spoločnosť je už nahnevaná, že na ňu odvšadiaľ vylieza 64 pohlaví, a ja sa jej nečudujem. Preto nemôžem mlčať.  

Foto – Juraj Brezáni