Spoločnosť 24. september 2021

História Ešte k Jozefovi Cígerovi Hronskému

Jozef Hajko
Jozef Hajko

Reakcia na text Karola Hollého z 10. septembra 2021.

Reakcia na text Karola Hollého z 10. septembra 2021.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jozef Hajko

Ešte k Jozefovi Cígerovi Hronskému
Jozef Cíger Hronský. Zdroj: archív Matice slovenskej

Príspevok s názvom Ak zapochybujete o Slovenskom národnom povstaní, poženú vás som napísal pri príležitosti výročia Slovenského národného povstania. V slovenskej literatúre niet k tejto téme podobného diela ako Svet na trasovisku od Jozefa Cígera Hronského. Jedinečné je tým, že povstanie odmietol a svoj postoj umelecky stvárnil.

Už v úvode textu som zdôraznil, že mi nejde o hodnotenie tejto historickej udalosti, to nechávam na čitateľa. Išlo mi o poukázanie na iný problém. Ten, kto sa snaží na povstanie pozrieť z inej strany, z iného pohľadu, aký v spoločnosti schematicky stále pretrváva, sa stáva nepriateľom.

Áno, Cíger Hronský sa netajil priazňou k prvej Slovenskej republike, pokladal ju za vlastný štát. Tak vyznievali jeho prejavy a postoje, žiadne politické či vládne funkcie však nezastával, hoci človek jeho kvalít by sa na čelných pozíciách režimu určite hodil.

Prečo dnes hľadíme na neho inak ako trebárs na vtedajšieho guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša, ktorý je dnes spoločensky uznávaný a na budove Národnej banky Slovenska v Bratislave čnie jeho busta?

Či to nebol práve Karvaš, kto vystužil finančný systém nového štátu, zúčastňoval sa na zasadnutiach vládnych ministrov – neraz s rozhodujúcim slovom – a v čase vojny proti Sovietskemu zväzu viedol významný zásobovací úrad? Jeho postoje boli pre štát kľúčové.

Karvaša dnes oficiálne hodnotíme inak, lebo podporil Slovenské národné povstanie, pričíta sa mu finančné zabezpečenie ozbrojeného vystúpenia, hoci nemenšiu zásluhu mal na tom vtedajší minister hospodárstva Gejza Medrický. Prioritne išlo o deponovanie obeživa do rozličných častí republiky pred blížiacim sa východným frontom.

Opäť mi nejde o to, aby som hodnotil prešľapy či zásluhy Karvaša, ako by postupoval v septembri 1944, keby ho nezatklo gestapo. Prednostne chcem poukázať na to, ako rozdielne dnes hľadí oficiálny výklad na rozličné postavy. Pri Gustávovi Husákovi zabúdame na všetky viny, lebo vystupoval ako politický reprezentant povstania, hoci sám koketoval so zachovaním samostatného štátu.

Keď sa pohybujeme v prvej polovici 40. rokov minulého storočia, hodnotiaci filter osôb je nastavený postojom k Slovenskému národnému povstaniu. A to sa potom s týmito postavami vlečie ďalej až do ich smrti. Prečo? Lebo je to pozostatok kádrovania režimu ešte spred roku 1989.

Veď si len spomeňte. Vtedy si komunisti hlavne vďaka účelovému výkladu dejín zo strany Husáka vytvorili z povstania vlastnú aktivitu, vojakov slovenskej armády z nej vytlačili, povstanie malo byť dielom partizánov vedených sovietskymi veliteľmi.

Prekrútené povstanie sa stalo pre Husáka v roku 1968 identifikačným prvkom slovenskej štátnosti. Nie div, pasoval sa do roly sťaby jeho kľúčového vodcu. Z pozície podpredsedu komunistickej vlády presadil po obsadení Československa na jeseň 1968 prijatie zákona o federácii. Tá sa potom v skutočnosti nemohla naplniť, lebo komunistická diktatúra pokračovala a na jej čele bol práve Husák.

Dnes sa už na povstanie hľadí viac objektívne, no jeho výsostné postavenie pri identifikovaní novodobej slovenskej štátnosti ostáva. Je to jeden z pohľadov na naše dejiny, ale pripusťme, že môžu byť aj iné. A práve o to ide, o to pripustenie. Vybočiť z oficiálne prezentovanej línie sa nevypláca. Po desaťročiach od smrti na to dopláca Jozef Cíger Hronský.

Historik Karol Hollý sa tejto téme venuje, určite má množstvo informácií. Nepoznám jeho príspevok, ktorý mu pri príležitosti osadenia tabule odmietli zverejniť v Kremnických novinách. Jeho výroky sa však objavili v ďalších celoštátnych novinách. Tie si zrejme vybrali, čo sa im hodilo. Výsledkom bol útok na Cígera Hronského s podtónom v duchu hnutia cancel culture bujnejúceho v Spojených štátoch a niektorých štátoch západnej Európy.

V mojom príspevku vôbec nešlo o politiku, ako naznačuje Hollý. To, že sa na Cígerovi Hronskom priživujú kotlebovci, je smutné, ale v histórii ani súčasnosti nie sú takéto prejavy vôbec ojedinelé. Keď sa vrátim k povstaniu, len sa pozrite, ako sa na ňom priživuje Komunistická strana Slovenska. Je absurdné, že takáto strana dnes vôbec existuje a spoločnosť si s tým nevie poradiť, ale na rozdiel od kotlebovcov sa jej prznenie nepočíta.

To je zároveň jeden z argumentov, prečo som pri príspevku o povstaní komunistov nemohol obísť. V spoločnosti nemáme na ľudí, postoje, historické udalosti rovnaký meter. Čo je za tým? Obávam sa, že nielen všeobecne rozšírená ľahostajnosť.

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0