História Ak zapochybujete o Slovenskom národnom povstaní, poženú vás

Pred piatimi rokmi zverejnil Postoj príspevok o Slovenskom národnom povstaní z roku 1945 z iného uhla pohľadu, ako sa zvykne v našej spoločnosti prezentovať. Postoje vtedajších obyvateľov Slovenska k nemu neboli jednoznačné.

Žiaľ, odvtedy sa toho veľa nezmenilo. Povstanie sa oficiálne stále prezentuje ako takmer súrodé vzopnutie proti domácemu režimu a útočníkom z nacistického Nemecka. Boj dobra proti zlu. A bodka.

V tomto prípade nejde o to, aby sme vysvetľovali fakty. Tých sa už dá v slovenskej literatúre nájsť pomerne dosť. Kto si ozaj chce vytvoriť obraz, neľutuje námahu, vyhľadá si ich a zaujme postoj. Tu ide skôr o poukázanie na skutočnosť, že snahy o zabetónovanie účelového pohľadu na túto etapu slovenských dejín, ako ho poznáme dlhé desaťročia, sú vytrvalé a neochvejné.

Svedčí o tom udalosť z posledných týždňov, keď si jednostranní vykladači histórie zobrali na mušku Jozefa Cígera Hronského. Zjavne sa im hodil do noty, pretože si otvorene dovolil povstanie odsúdiť.

Odmietnutie povstania

Jozef Cíger Hronský je jeden z najväčších slovenských spisovateľov. Dokázal písať rozprávky, pútavé romány, experimentoval so štýlom i jazykom. Kto by nepoznal jeho rozprávky Budkáčik a Dubkáčik, Smelý zajko či Janko Hraško.

Do povinného čítania študujúcej mládeže sa právom dostal román Jozef Mak. Napísal mnoho ďalších diel, vyniká z nich Pisár Gráč. V ňom čitateľ nájde vzopnutie intelektu, ťažko k nemu hľadať porovnania v slovenskej literatúre.

Osudným sa pre Cígera Hronského stal iný román s názvom Svet na trasovisku. Autor ho napísal v emigrácii a vystúpil v ňom s odsúdením Slovenského národného povstania. V komunistickom Československu sa o románe medzi ľuďmi nevedelo, hoci v Spojených štátoch amerických ho vydali tesne pred smrťou autora v roku 1960. Na Slovensku napokon vyšiel až v roku 1991.

Cíger Hronský v románe napísal: „Výrok anonymného historika v budúcnosti bude vyzerať takto: Nie, v dejinách na to príkladu niet. Niet príkladu, aby národ povstával proti vlastnému štátu, aby si niekto podpaľoval dom, v ktorom sa mu žilo dobre, za ktorým dlho túžil a ktorý si napokon ťažko vydobyl, postavil a zariadil. To nie je možné! Tu je to vo všelijakých proklamáciách, článkoch, rečiach, knihách i zákonoch napísané, zaznačené, že slovenský národ roku 1944 povstal proti svojmu štátu, ale ani tak nie je to možné.“

Autor vzápätí pridáva svoje vlastné chápanie, že nešlo o nejaké všeľudové vystúpenie, skôr naopak: „... nikdy, nikde nepovstával národ, aby zboril svoj štát a hodil svoje národné telo, svoju zem, svoje imanie, svoje mozole, svoj život a svoju moc niekomu inému, cudziemu napospas. To sa nestalo ani na Slovensku.“

Ako sa dostal na pretras

Postoje Cígera Hronského sa mu stávajú osudnými po šiestich desaťročiach od jeho smrti. Kritici sa netaja tým, že jeho osoba by sa mala prehodnotiť. Príležitosť im dala nedávna udalosť v Kremnici.

Pri príležitosti 125. výročia narodenia sa v Kremnici, kde spisovateľ v minulosti pôsobil, otvorila polemika o jeho kontroverznom pôsobení. Kritici hovoria o spätosti Cígera Hronského s režimom Jozefa Tisa z čias prvej Slovenskej republiky.

V Kremnici má Cíger Hronský dve pamätné tabule a kritici sa pozastavujú nad tým, že jedna z nich sa nachádza na budove základnej školy, kde dakedy učil. Na žiakov by mohla mať nedobrý vplyv, pretože patrí človeku, čo bol aktívny ako správca Matice slovenskej v rokoch 1939 až 1945.

Pamätná tabuľa Jozefa Cígera Hronského v Kremnici. Zdroj: Archív Matice slovenskej.

Denník N na začiatku júna napísal: „Svojou autoritou významnej kultúrno-spoločenskej osobnosti legitimizoval ľudácku ideológiu nenávisti voči veľkým častiam obyvateľstva. Napríklad v súbehu na pracovné miesto vedúceho fotoarchívu Matice slovenskej z mája 1944, pod ktorým je Hronského podpis, vidíme, že Hronský požadoval nielen výlučne slovenskú národnosť uchádzača, ale aj oficiálne potvrdenie o árijskom pôvode.“

Citujúc slová miestneho historika Karola Hollého, portál uvádza, že Cíger Hronský neraz zdôrazňoval dôležitosť existencie Tisovho štátu, a to nie len pre kultúru, ale pre národ vo všeobecnosti. Z toho dôvodu bolo preňho vypuknutie povstania „nepochopiteľným aktom, ktorý ide proti akejkoľvek logike dejinného vývoja“.

V rovnakom čase denník Sme, používajúc rovnaké argumenty, upozornil, že Cíger Hronský „podporoval po celý čas totalitný režim, ktorý sa dopúšťal zločinov proti ľudskosti“. Za jeho čias sa v Matici slovenskej pohybovali zamestnanci v gardistických uniformách. V zmysle slov historika Hollého denník pripomína, že Cíger Hronský žiadal o arizovanie židovského podniku Cinkografia Horský, pričom aj na tomto podniku sa potom podarilo vybudovať ekonomickú prosperitu tlačiarne Neografia.

Na komunistov sa nesiaha

Nuž, Cíger Hronský skutočne lipol na posilnení Matice slovenskej. On sám ju chápal ako inštitúciu, ktorá sa konečne môže rozvinúť v samostatnom štáte a dokáže prispieť k dotvoreniu národa. Netajil sa náklonnosťou k režimu, ktorý túto myšlienku presadzoval. Musel si však byť vedomý, že ak raz tento režim padne, zmetie to aj jeho. Žiadne politické funkcie však nezastával.

Napriek tomu ho jeho postoje dobehli a po vypuknutí Slovenského národného povstania sa v roku 1944 dostáva v Martine do väzenia. Nemusel vôbec dopadnúť dobre, lebo dovtedy sa netajil lojalitou k bratislavskej vláde. Napokon ho pustili, ale jeho mienku o povstaní to nezmenilo. Považoval ho za vystúpenie proti samostatnosti Slovenska.

Iste, jeho názor nemusel vyhovovať každému, a tým skôr nie komunistickej moci, ktorá naplno ovládla obnovené Československu v roku 1948. Napriek tomu nájdeme v roku 1944 mnoho názorov, ktoré podporovali zachovanie samostatného postavenia Slovenska.

Jedným z nich bol Gustáv Husák, neskorší vodca československých komunistov po roku 1969, ktorý ešte pár mesiacov pred skončením druhej svetovej vojny koketoval s myšlienkou samostatného Slovenska či jeho pripojenia k Sovietskemu zväzu. O sovietskom Slovensku hovoril aj Ján Osoha, najvplyvnejšia postava komunistického odboja v prvej polovici existencie samostatného štátu.

Slabinou Cígera Hronského bolo, že politicky inklinoval k vtedajšej vládnej moci, a nie ku komunistickému odboju.

Sústreďoval sa na prácu v Matici slovenskej. Vďaka kvalitnému riadeniu inštitúcie a dosahu na spoločenský život mala Matica dôveru. Počet členov strmo rástol a dosah pôsobenia inštitúcie na občanov sa ďalej zväčšoval. Práve členské príspevky a mimoriadne dary umožňovali, aby sa časť kníh rozdala. Na Matici bolo pozoruhodné to, že – na rozdiel od súčasnosti – sa jej darilo bez nejakej zvláštnej pozornosti vlády.

Neskôr, práve za čias Husákovho šéfovania Československu, boli komunisti k Cígerovi Hronskému zhovievaví. V Dejinách Slovenska od Samuela Cambela v roku 1985 napísali, že „napriek politickým tlakom klérofašistického režimu sa vedecká činnosť Matice slovenskej za slovenského štátu v podstate nespreneverila svojim progresívnym národným a slovanským tradíciám“.

To je hodnotenie od komunistov, ktorí sa v časoch minulého režimu prezentovali ako sťaby jediní bojovníci proti Tisovmu štátu.

Používajme rovnaký meter

Na pretras sa dostáva Cíger Hronský až teraz. A ohýba sa pri ňom téma Slovenského národného povstania. Dovolil si siahnuť na povesť ozbrojeného vystúpenia. A to sa nerobí.

Stáva sa ľahkou obeťou frázovitého vnímania tohto obdobia slovenských dejín. Pritom on sám, rovnako ako ďalší, bol len postavou vtedajšej histórie spojenej s ozbrojeným vystúpením, ktorú si dodnes účelovo maľujeme ako najvýznamnejší identifikačný prvok slovenského národa.

Odhodiac nabok zavádzajúcu účelovosť, systémovú nekritickosť a poznajúc historické fakty, nemožno nevidieť, že na povstanie, podobne ako na iné historické udalosti, sa možno dívať z rozličných uhlov pohľadu. Zabúdať pritom nemožno na jednu podstatnú skutočnosť. Kľúčovo využilo štruktúry, ktoré mu ponúkol vtedajší štát. Týkalo sa to armády, zásobovania, peňažného systému či dopravných štruktúr.

A za tento štát sa staval Jozef Cíger Hronský. Dnes sa to už od neho nedozvieme, ale objektívnemu prístupu by pomohlo, keby sme spoznali, či si hlbšie uvedomoval aj tienisté stránky vtedajšieho režimu.

Treba mať rovnaký meter na všetkých, nevynímajúc Jozefa Cígera Hronského.