Pod vedením kapitána de Lannuriena Francúzi z dubnickej zbrojovky v Slovenskom národnom povstaní

V Slovenskom národnom povstaní po boku slovenských vojakov a partizánov bojovalo proti nacistickému Nemecku a jeho kolaborantom 35 národov a národností.

Na týchto bojoch sa zúčastnilo aj 400 francúzskych občanov, z ktorých významnú časť tvorili práve mladí Francúzi umiestnení na nútených prácach v dubnickej zbrojovke.

Jednotka francúzskych partizánov na Slovensku

Už v auguste 1944 sa na území Slovenska sformovala jednotka francúzskych partizánov Détachement français des combattans en Tchécoslovaquie, ktorej velil kpt. Georges Barazer de Lannurien.

Francúzi prichádzali na Slovensko z územia Protektorátu Čiech a Moravy, z Poľska, Rakúska, ale najmä z Maďarska. Išlo o úteky zo zajateckých a z koncentračných táborov alebo táborov, kam boli deportovaní na nútené práce.

Francúzska jednotka sa stala súčasťou 1. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika, ktorej velil plukovník Piotr Alexejevič Veličko. Formovala sa v oblasti Kantorskej doliny pri obci Sklabiňa.

V rámci partizánskej brigády sa vytvorili tri oddiely – ruský pod menom Suvorov, slovenský a francúzsky pomenovaný po generálovi Fochovi.

Andrej ŽiarovskýSovieti ani Beneš nemali záujem, aby bolo SNP až príliš úspešné

Lukáš Krivošík

Presun Francúzov do dubnickej zbrojovky

Do dubnickej zbrojovky nemecké orgány v letných mesiacoch 1944 premiestnili celkovo 495 Francúzov zo závodu Flugmotorenwerke Ostmark Wien (FOW) vo Wiener Neudorfe. Závod bol špecializovaný na výrobu leteckých motorov typu DB 603 (Daimler – Benz 603) pre nemecké stíhačky Messerschmitt Bf 109.

Z viacerých alternatívnych plánov vybrali dubnický závod, pretože mal v podzemnej časti vybudované obrovské trojpodlažné výrobné dielne, slovenské zbrojovky boli vzdialené od nepriateľských leteckých základní a až do 16. júna 1944 (keď bola americkým letectvom bombardovaná rafinéria Apollo v Bratislave) bolo Slovensko na rozdiel od Nemecka a iných oblastí Európy ušetrené leteckých útokov a stálo aj mimo dosahu bojových operácií.

O premiestnení výroby leteckých motorov do Škodových závodov v Dubnici nad Váhom rozhodlo ríšske ministerstvo letectva v novembri 1943 po prvom bombardovaní viedenskej oblasti spojeneckými náletmi. Od mája 1944 bola viackrát bombardovaná aj továreň FOW. Celkovo sa na továreň uskutočnilo päť útokov 15. leteckou armádou.

V závode FOW vo Viedni okrem vojnových zajatcov a väzňov z koncentračných táborov vykonávali nútenú prácu aj zahraniční civilní robotníci. Vzhľadom na to, že takmer všetci nemeckí muži boli povolaní do armády, nacistické Nemecko vytvorilo jeden z najväčších systémov nútenej práce. Francúzi boli nasadení na nútené práce na základe zákona o povinnej pracovnej službe STO (Service du Travail Obligatoire) a tvorili významné pracovné zastúpenie v nacistických vojenských závodoch.

Vedúci nemecký personál z presunutej výroby ubytovali v hoteloch a kúpeľných zariadeniach v neďalekých Trenčianskych Tepliciach. Francúzov nasadených na nútené práce umiestnili do drevených barakov postavených v priestore medzi závodom a Prejtou vpravo od cesty z Trenčína do Považskej Bystrice.

Pracovné a sociálne podmienky v Dubnici sa s táborom vo Wiener Neudorfe nedali porovnať. V Dubnici sa mohli po pracovnom čase voľne pohybovať a na základe písomného povolenia mali dovolené vybrať sa aj ďalej do Trenčína alebo do neďalekého kúpeľného mesta Trenčianskych Teplíc.

V závode dokonca dostávali denné vreckové 15 slovenských korún. Nadviazali kontakty s domácim obyvateľstvom, ktoré ich prijalo veľmi priateľsky. V Dubnici chodili na bohoslužby do miestneho kostola. Kvôli nim začali príležitostne slúžiť omše aj vo francúzskom jazyku, nielen v slovenskom a nemeckom.

Francúzsky partizán v SNP Georges de Lannurien. Zdroj: Múzeum SNP v Banskej Bystrici

Účasť Francúzov z dubnickej zbrojovky v SNP

Slovenské národné povstanie sa začalo ako odpoveď na vstup nemeckých okupačných jednotiek na územie Slovenska. Vojenské ústredie vydalo už predpoludním 29. augusta 1944 rozkaz na najprísnejšiu bojovú pohotovosť vojenských posádok.

Večer krátko po 20. hodine vyslal pplk. gšt. Ján Golian heslo „Začnite s vysťahovaním!“, ktoré bolo signálom na začiatok ozbrojeného odporu. V tom čase ešte nebola zabezpečená koordinácia so sovietskou Červenou armádou ani dostatočná pripravenosť viacerých vojenských posádok.

K Žiline smerovali nemecké bojové skupiny plk. von Ohlena a plk. Juncka z územia Protektorátu Čechy a Morava, neskôr spojené do divízie Tatra. Na odpor sa im postavila žilinská povstalecká posádka na čele s mjr. Jozefom Dobrovodským a k povstaleckým vojakom sa pripojili aj francúzski partizáni. Išlo o prvé spoločné bojové akcie povstaleckých vojakov a partizánov v SNP.

Po ústupe žilinskej posádky na čiaru Strečno – Varín sa rozpútala rozhodujúca bitka o Strečniansku tiesňavu. Nemecké jednotky zaútočili 31. augusta 1944 s cieľom zmocniť sa Vrútok a Martina a tým si otvoriť cestu na Banskú Bystricu.

Francúzom sa počas niekoľkých dôležitých dní od 31. augusta 1944 do 4. septembra 1944 podarilo ľahkými zbraňami, puškami, samopalmi a guľometmi, ktoré dostali od Sovietov, blokovať postup nemeckej armády. Zastavili kolónu tankov a niekoľko z nich zničili.

Jednotka francúzskych partizánov utrpela v boji značné straty. Povstalcom sa však podarilo niekoľko dní odolávať nacistickým útokom a zdržať tak nemecký postup.

K výročiuAká bola katolícka stopa v Povstaní

Jozef Majchrák

Hneď v prvých dňoch po vyhlásení SNP odišlo z dubnickej zbrojovky 55 Francúzov, ktorí sa pripojili k francúzskej jednotke kpt. Georgea de Lannuriena.

Jedným z nich bol aj Jean Boyer, ktorý opisoval počiatočnú neistotu, či sa pridať alebo nepridať k Povstaniu, takto: „Najväčšie debaty sa viedli o tom, či máme dôvod odísť. Nevedeli sme veľa o tom, čo sa dialo v odboji. Nemali sme informácie o skutočnej sile, vedeli sme však, že Nemci sú tu a napadli Slovensko. Videli sme prichádzať nemecké konvoje do Dubnice. Neboli sme pripravení, nie sme bojovníci.“

Všetko to boli ešte veľmi mladí muži vo veku 20 – 24 rokov, ktorí nikdy v živote nebojovali. V Dubnici s nimi zaobchádzali slušne, mali zabezpečenú stravu a ubytovanie. Preto mnohí z nich váhali, či majú zo zbrojovky odísť a riskovať život v boji.

Po ťažkých bojoch o Priekopu poslal veliteľ 1. československej armády gen. Ján Golian francúzsku jednotku na niekoľkodenný odpočinok a reorganizáciu do kúpeľov Sliač. Tu sa k nim pripojila skupina Francúzov z dubnickej zbrojovky.

Pobyt na Sliači využili na oddych, reorganizáciu, doplnenie výzbroje a výstroja a na výcvik nových členov z dubnického tábora. Od gen. Jána Goliana dostali slovenské uniformy, ktoré sa podobali na francúzske. Aby sa odlíšili, hore na ľavom rukáve mali našitý trojfarebný znak – francúzsku trikolóru.

Francúzi z dubnickej zbrojovky boli prvýkrát nasadení v boji pri Svätom Kríži a Jánovej Lehote. Ďalším skupinám Francúzov sa však už nepodarilo opustiť dubnický závod a pripojiť sa k francúzskej jednotke, pretože zbrojovka padla hneď v prvých dňoch okupácie do nemeckých rúk.

Francúzi pred kostolom v Dubnici nad Váhom v roku 1944. Zdroj: Múzeum SNP v Banskej Bystrici

Prechod na partizánsky spôsob boja

Po obsadení Banskej Bystrice nemeckými jednotkami 27. októbra 1944 sa skončil odpor povstaleckej armády ako organizovaného celku, bola rozpustená a v odpore sa pokračovalo partizánskym spôsobom boja. Príslušníci francúzskej jednotky boli v novembri rozdelení do menších partizánskych skupín v horách a pokúšali sa prejsť k ruskému frontu na východe.

Pred blížiacou sa hrozbou evakuácie do Nemecka utiekla v noci z 5. na 6. februára 1945 z dubnickej zbrojovky do okolitých hôr veľká skupina pozostávajúca až zo 186 Francúzov. Pripojili sa k Zväzku partizánskych oddielov Jana Žižku vo Valaskej Belej. Tu bolo začlenených 55 Francúzov do 9. práporu a zvyšok v 10. prápore vytvoril samostatnú rotu.

V ťažkých zimných mesiacoch mali partizáni neustále problémy so zásobovaním, nedostatočnú výzbroj a neboli pripravení na podmienky v zasnežených horách a dlhé vyčerpávajúce pochody.

Pierre Tornau spomína na udalosti z 22. – 23. februára 1945 takto: „Cez deň, dožil som sa v ňom 23 rokov, sme pochodovali za slabého sneženia, ktoré potom prešlo do víchrice. Po dvoch dňoch hladovania dali sme sa variť sneh s borovicovým ihličím. A chlipkali ho s pocitom, že sme načisto stratení. Vtedy si naši velitelia uvedomili, že sprievodca je zradcom a naschvál s nami blúdi, aby nás doviedol do pasce gardistov. Odviedli ho kus od skupiny, vypočuli a po dlhšej chvíli zarachotil výstrel z pištole. To sa stalo 23. februára.“

Prápory Zväzku partizánskych oddielov Jana Žižku sa spojili so sovietskou armádou 10. apríla 1945.

Francúzi internovaní na nútených prácach v dubnickej zbrojovke napriek tomu, že neboli vojakmi a do boja nastúpili často len po niekoľkodňovom výcviku, bojovali po boku skúsených vojakov a partizánov.

Na našom území 107 francúzskych občanov položilo život v boji alebo sa stali obeťami nacistických represálií. Na počesť francúzskych vojakov a partizánov, ktorí bojovali na území Slovenska počas druhej svetovej vojny, bol na vrchu Zvonica pri obci Strečno postavený pamätník.