Bojovník Povstania Tvarožek sa dožíva 100 rokov Prekvapuje ma, že táto vláda si SNP pripomína. Hovoria o vlastenectve, ale ide im len o majetky

Rozhovor bol publikovaný v auguste 2024.

„Ešte sme nedorástli v politickej a občianskej úrovni na okolité štáty, na našu samostatnosť. Česi sú ďaleko pred nami a oproti Maďarom sme stále negramotní vlastenci,“ hovorí 98-ročný účastník Povstania Branislav Tvarožek, ktorý sa zapojil do odboja počas oboch totalít.

Počas SNP strážil generálov Goliana a Viesta. V rozhovore spomína na Povstanie, ale aj na to, čo mu predchádzalo a prečo sa k nemu pripojil. Ako ho počas SNP sklamali Rusi a prečo nerád počúva, keď ho volajú hrdinom?

Po komunistickom prevrate bol v politickom procese odsúdený na päť rokov v Jáchymove a jeho rodina patrila k politicky prenasledovaným. Prečo v sebe nemal pocit nespravodlivosti napriek tomu, že bol pre režim človekom druhej kategórie? A ako vníma súčasnú politickú situáciu?

Vaša rodina takpovediac budovala prvú Československú republiku. Váš otec Eduard pôsobil v Slovenskej obilnej spoločnosti, strýko Tomáš zakladal sieť sporiteľní, strýko Juraj bol zas známy architekt, ktorý stojí napríklad za bratislavskou Metropolkou. Kde sa to vo vašej rodine zobralo?

Už môj starý otec so starou mamou boli veľkí vlastenci, veď môj prastarý otec sa schádzal so štúrovcami. V rodine sa dbalo na vzdelanie. Všetkých trinásť detí môjho starého otca, vyučeného kováča, okrem dvoch legionárov chodilo do českých škôl. Nedovolili, aby chodili do maďarských.

Všetky dcéry môjho starého otca mali už strednú školu, čo bola za Rakúsko-Uhorska veľká vec. Všetci doma museli vedieť po slovensky, nemecky a maďarsky. V takomto duchu pokračovali aj moji rodičia. Hovorili nám, že s každým sa musíme vedieť dohovoriť.

Aké miesto mala v rodine politika?

Bola doma denným programom. Hoci sme žili na dedine, otec odoberal pätoro novín aj z protichodných smerov, aby bol informovaný a mal prehľad.

Už ako stredoškolský študent ste preukázali veľkú odvahu, keď ste tlačili letáky proti Hitlerovi, Tisovi či deportáciám Židov. Pri zatieraní hákových krížov v uliciach Bratislavy vás prichytila nemecká hliadka. Čo vás k takým rizikovým občianskym akciám priviedlo?

Všetko, čo sa na Slovensku dialo, bolo proti Československej republike, za ktorej sme boli vychovaní. Aj zatknutie sa odohralo v noci z 27. na 28. októbra. Rozpad spoločnej republiky sme vnímali veľmi negatívne, nemohli sme sa zmieriť s rozbitím Československa a so zničením našej demokracie. Veď hranice našej prvej republiky bránili ešte moji strýkovia.

Málokto si na to dnes spomenie, ale Slovensko bolo za prvej Československej republiky pologramotné, k slovenskej národnosti sa po maďarizácii hlásilo len vyše desať percent obyvateľstva. Keď počujem, že niekto nevie, čo sa stalo 28. októbra 1918, ide ma utrhnúť. Nebyť toho dňa, Slovenská republika by nikdy nebola. Nepoznať svoju históriu, to je trest Boží. Kto nepozná svoju minulosť, nezaslúži si budúcnosť.

Ani dnes sme ešte nedorástli v politickej a občianskej úrovni na okolité štáty, na našu samostatnosť. Česi sú ďaleko pred nami a oproti Maďarom sme stále negramotní vlastenci.

Počítali ste s tým, že môžete za svoju činnosť skončiť veľmi zle?

Samozrejme, no boli sme partia kamarátov, ktorá pochádzala z legionárskych protifašistických rodín. Boli sme štyria – ja, Jarko Zamboj z Pukanca, Pavol Zdút z Kokavy nad Rimavicou a Zdenko Pálka, Moravák od Zlína. Inštruovali nás vyslúžilí vojaci. V Bratislave sme boli spojkami pre odbojovú Všeslovanskú revolučnú organizáciu.

Mesiac ste strávili vo vyšetrovacej väzbe, následne vás prepustili, ale ako druháka na priemyslovke zároveň vyhodili zo školy pre buričstvo a hanobenie republiky. Zakázali vám ďalej študovať. Ako na to reagovali vaši rodičia, ktorí takisto pomáhali povstalcom?

Na to, že nás chytili, mi nepovedali ani slovo. Nehovorili sme o tom, inak nám hrozilo, že nás pošlú rovno do koncentráka v Ilave. Ale aj môj otec, ktorý mi bol vzorom, sa angažoval v občianskom odboji v Novom Meste nad Váhom, kde sme bývali. Možno mi neuveríte, ale do konca vojny som nevedel, že je zapojený do Povstania a pomáha so zásobovaním.

Pomyslel som si to len raz, keď ma posadil na voz s ekrazitom. Dal mi samopal a dva granáty s tým, že toto sa musí dostať cez most za Váh, ktorý strážili Nemci. Tam bola Snežinského skupina povstalcov.

Vy ste sa do SNP zapojili ako osemnásťročný. Boli ste členom vysokoškolského strážneho oddielu, ktorý vytvoril generál Ján Golian. Toho ste spolu s Rudolfom Viestom neskôr aj strážili. Ako ste sa k oddielu pridali?

Prostredníctvom strýka Tomáša, ktorý bol podpredsedom Slovenskej národnej rady. Ja s jeho synom Živom sme boli ešte sopliaci bez výcviku, ale on nám umožnil dostať sa tam. Následne sme dostali rýchly výcvik a išli do Povstania.

Pamätáte si na prvý deň?

Bol som vtedy v Novom Meste nad Váhom, keď na ním preletelo lietadlo a zhadzovalo letáky o začiatku Povstania.

Akí boli generáli Golian a Viest, ktorých ste sprevádzali do posledných chvíľ?

Generál Viest bol starý vojak, jediný slovenský armádny generál za prvej republiky. Konal striktne a jednoznačne, bol však vážne chorý a mal problémy s nohami. Generál Golian bol priateľský vojak, skôr taký ujo, ktorý však psychicky ťažko znášal, že musel opustiť svoju ženu s malým dieťaťom. Hoci boli pre nich na Donovaloch pripravené lietadlá, oni ich odmietli a ustupovali s nami. Generál Golian si s mojím strýkom aj písal, boli bývalými spolužiakmi a priateľmi.

Branislav Tvarožek. Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Váš strýko Juraj Tvarožek spolu s generálom Viestom, so spisovateľmi Jankom Jesenským či Jozefom Gregorom Tajovským podpísali pri vzniku Slovenskej republiky 14. marca 1939 protest proti rozbitiu Československa. Po rokoch prišlo Povstanie, no napriek všetkým snahám neuspelo. Rátali ste s jeho potlačením?

Proti tej veľmoci sa to dalo čakať. Ale tak ako nás v roku 1938 sklamalo Francúzsko a Anglicko, tak nás počas Povstania sklamali Rusi. Bola jasná dohoda, že keď vypukne Povstanie, dve slovenské divízie, ktoré boli na východe, pomôžu Rusom prebiť sa, ale Rusi sa nepohli. Bola to pre nás trauma. A to sme ešte nevedeli, čo sú zač komunisti v Rusku a ako tam konajú. Mali sme o nich isté pochybnosti, ale správ stadiaľ prichádzalo málo. 

Ako ste sa potom pozerali na osloboditeľov z Červenej armády?

Napriek všetkým ich nedostatkom aj pri oslobodzovaní sme ich vnímali ako ľudí, ktorí nás zbavili Nemcov.

Vás počas Povstania zajali nacisti. Ako sa vám podarilo vyhnúť koncentračnému táboru?

Vďaka nemčine a z Božej moci. Nemčina ma najskôr zachránila, keď nás v horách pochytali esesáci, mimochodom, Ukrajinci, ktorým však nič nevyčítam, lebo Stalin im tam spôsobil obrovský hladomor.

Títo esesáci nás odviedli do Banskej Bystrice do areálu bývalej vojenskej školy. Tam som sa motal po areáli a započul som rozhovor veliteľa nemeckej stráže s naším lekárom zajatcom. Veliteľ povedal, že všetci schopní pochodu pôjdu na druhý deň preč, išlo o transport do nacistického zajateckého tábora. Išiel som za lekárom a poprosil ho, aby ma zapísal medzi nemocných, keďže som mal ranenú ruku.

Ostalo nás tam asi tridsaťdva, odovzdali nás do vojenskej nemocnice, kde už nebola žiadna stráž. Tam som si požičal civilné šaty od dosť zraneného kamaráta. Potom sa mi podarilo pomerne ľahko odísť a vlakom som prišiel domov do Nového Mesta.

Hoci ste boli hrdinom Povstania, veľmi rýchlo po nástupe komunistickej totality vás zatkli a odsúdili. Dôvodom bola pomoc vášmu bratrancovi Živodarovi Tvarožkovi, kuriérovi západných spravodajských služieb a exilovej Demokratickej strany, ktorý u vás po návrate do Československa jednu noc prespal. Odsúdili vás na päť rokov väzenia, ktoré ste prežili v krutých podmienkach v uránových baniach v Jáchymove. Ako ste počas tých rokov bojovali s pocitom nespravodlivosti?

Nebudete mi veriť, možno mám cvoknutú náturu, ale napriek nespravodlivému odsúdeniu som s tým nemohol nič robiť. Povedal som si, že je to fakt, len to musím vydržať. Prijal som to a neľutoval.

A viete čo? Tých päť rokov mi dalo veľa do života. A to nehovorím o tom, že v tábore nútenej práce Rovnosť, kde som bol asi tri a pol roka, bolo asi osemdesiat percent vysokovzdelaných ľudí, bývalí politici, profesori z univerzít, vyslanci.

Spriatelil som sa tam s lekárom z Třebíča Frantom Kubicom, s ktorým som prišiel prvým transportom z Leopoldova. Ten v tábore vždy našiel nejakého vzdelaného pána, s ktorým sa spriatelil a ktorý nám potom desiatim-pätnástim robili prednášky svojich vedomostí. Bola to taká táborová univerzita.

Kým jedni partizáni boli za komunizmu oslavovaní, vy nie. Vášmu otcovi komunisti zhabali majetok, neprávom uväznili aj vašich dvoch bratov a o smrti otca, ktorý zomrel štyri mesiace pred vaším prepustením, vám povedali až po pohrebe. Ako to, že z vás necítiť žiaden hnev voči komunistickému režimu, hoci ste boli pre režim človekom druhej kategórie?

Dokázal som to prijať už vtedy za komunizmu, lebo sme nemohli proti tomu nič spraviť. Človek musel kráčať ďalej. Vedeli sme, že ešte neprišla tá doba, aby sa dalo voči tomu postaviť. Otec mal prečítaný Hitlerov Mein Kampf aj Leninove spisy, dobre vedel, čo nás čaká a čo sa bude diať. Pripravili sme sa na to.

Partizán Vladimír StrmeňBojovať proti nacistom bola moja povinnosť. Bez viery v Boha by som to nezvládol

Lukáš Kekelák

Váš život je plný hrdinských činov, no vy napriek svojej odbojovej minulosti nechcete, aby vás volali hrdinom. Prečo?

Nie som hrdina, robil som len to, čo som považoval za svoju povinnosť. V Povstaní som nasadzoval život za obnovenie vlasti a obnovenie štátnej suverenity. Nebol som partizán, bol som len vojak. Partizánske hnutie potom komunisti veľmi zneužili, po oslobodení doň prijali mnoho gardistov a medzi nami nastal zlom. No tiež ma prekvapuje, že aj pri ľuďoch, ktorí sú dnes vo vláde, sa Povstanie pripomína. Zatiaľ čo ja tam prídem, lebo chcem, oni tam prídu, lebo musia.

Až takto vnímate súčasných slovenských politikov?

Čo vám poviem? Mnohí sa dnes aj vo vláde vyhlasujú za kresťanov, ale nič kresťanské nekonajú. Korunovať Krista Pána za kráľa Slovenska? Však to vyzerá ako pokus zaviesť druhý slovenský štát! Hovoria o vlastenectve, pritom nemajú žiadnu vlasteneckú perspektívu. Ide im len o ich majetky, o ich vačky. Hľadajú, kde čo ukradnúť a získať nejakú právomoc, aby mohli rozkazovať.

Bojím sa toho, že vzdelaní ľudia budú pre to, čo sa tu deje, čoraz viac odchádzať do zahraničia. Zostaneme tu len samí starí somári a o dve-tri generácie budeme Félvidék, ako to naznačoval Orbán v Rumunsku. Ja sa toho už nedožijem, ale vy možno áno.

Osemdesiate výročie SNP si pripomíname v čase pokračujúcej ruskej agresie na Ukrajine. Ako sa na tento konflikt pozeráte?

Vnímam to ako rusko-americký konflikt za ukrajinské životy. Rusi nemali napadnúť Ukrajinu, Putin to nemal spraviť, malo sa to inak riešiť, no ani Amerika nie je svätá a všade, kam príde, nastanú boje. Ten svet je zložitý, nič nie je také jednoznačné. Ukrajina má dôvod brániť sa, ale ja žiadnu vojnu ani zbrojárskych nenažrancov a priori nepodporujem a podporovať nebudem.

Akú rolu vo vašom živote zohráva viera v Boha?

Poviem to tak, mnohé veci v mojom živote som neovplyvnil, ale boli mi od Boha dané a neraz mi zachránili život. Hoci som evanjelik, som ekumenista.