Príbeh Chcem, aby môj syn mal otca. No nedovolím, aby z neho vyrástol muž ako on

Na monitore sa objaví zvukový záznam a ticho odrazu pretne mužský hlas.

„Počúvaj, ty p*ča... Ja som schopný ťa v tej zúrivosti roztrhať, dokopať, dobiť a vyhodiť z okna. Neser ma. Nedám ti pokoj, nenechám ťa spať v pokoji už nikdy. Veď uvidíš, čo ti urobím. Budeš mať po ňom, po všetkom, ty p*ča.“
„Roman, ak mu niečo spravíš, pôjdem na políciu...“
„Choď, bude sa ti smiať každý, ty fúria sprostá. Budeš škrípať zubami.“
„...ja už teraz škrípem zubami, že mám s tebou dieťa.“
„Dlho nebudeš žiť, vravím ti, preklial som ťa.“
„Tak ma zabi.“
„Nie, ja ťa nezabijem. Skántrim nášho syna a seba... A ty s tým budeš žiť, ty p*ča... Nechám ťa žiť, aby ťa šľak trafil... Budeš to všetko vidieť. Budeš pri tom. A budeš s tým žiť...“

Za oknom malej izby zahúka sanitka a zvuky sirén pohltia ďalšie nadávky. Dávajú Natálii čas, aby si utrela oči a vypla nahrávku rozhovoru, ktorú si urobila, aby mala dôkaz, že muž, ktorého kedysi milovala, dnes ohrozuje ju aj ich spoločného syna.

Prinášame nový diel Seriálu o nefyzickom násilí, kde na pozadí skutočného príbehu za pomoci odborníkov vykresľujeme, akým spôsobom dieťaťu postupne vysvetľovať, že jeho rodič nie je zdravá osobnosť.

Vzor

Steny sú sfarbené namodro a zem pokrytá farebnými puzzle. Chlapčenskú izbu tvorí posteľ, niekoľko plagátov a veľký, strieborný počítač.

Daniel má dnes 14 rokov a žije s mamou v malom, dvojizbovom byte.

„Na súde Roman povedal, že 150 eur mesačne je na alimenty príliš,“ hovorí Natália, keď kráčame do malej kuchyne, „namiesto toho kúpil radšej synovi stolový počítač, notebook a Playstation.“

Vysokú chladničku v kuchyni zdobia magnetky a fotografia muža s tmavými vlasmi začesanými nabok. Roman sa na nej usmieva, bodkovanú košeľu má pri krku voľne rozopnutú a oči mu žiaria. Málokto by povedal, že agresívny prejav z nahrávky, ktorý pred chvíľou napĺňal izbu, patrí jemu.

Ich príbeh je podobný tým, ktoré sme tu už toľkokrát opisovali. Začal ako veľká láska, osudová. Roman jej nosil ruže a maľoval spoločnú budúcnosť. Bol pozorný, láskavý a jeho nezlomnosť v dobýjaní Natálii imponovala.

Keď otehotnela, navrhol jej, aby vystupovala ako slobodná mamička. Rozbiehal práve firmu, peniaze navyše by sa im hodili, vravel, keď svoju partnerku presviedčal, aby nefiguroval v rodnom liste ako otec. Natália súhlasila.

„Dnes viem, že to bola najlepšia vec, akú som kedy urobila,“ povie ticho, keď zastane pred chladničkou. Dlhé, blonďavé vlasy má prehodené na stranu, keď hľadí na Romanovu fotografiu.

„Chcem, aby môj syn mal otca. No nedovolím, aby z neho vyrástol muž ako on.“

Masaker

Spočiatku spolu fungovali celkom dobre. Roman síce občas vybuchol a kričal, ale Natália to pripisovala najmä vyčerpaniu z práce. Všimla si, že niektorí ľudia od neho bočia, akoby sa ho báli. No všeobecne vystupoval ako príjemný a žoviálny muž, navyše veľmi príťažlivý. A bola to veľká láska.

Všetko sa zmenilo, keď sa narodil syn Daniel.

Chlapec sa pri pôrode zasekol, lekári ho ťahali zvonom. Natália bola vystresovaná, na sále bola sama, Roman vtedy kvôli práci nemohol prísť, ospravedlňoval sa neskôr, keď po niekoľkých dňoch dorazil do nemocnice s veľkou kyticou.

Daniel často plakával, niekedy aj celé hodiny. Natália chodila okolo neho a snažila sa ho utešiť, dať mu všetko, čo potrebuje. No krik neustával.

A potom to prišlo.

Roman náhle vyskočil, schmatol batoľa, otvoril dvere na skrini a strčil ho do nej. Keď to Natália videla, po prvotnom šoku sa zúfalo rozplakala. No Roman jej nedovolil vybrať syna zo skrine.

„Vtedy som pochopila, že od neho musíme odísť,“ spomína na moment, keď sa rozhodla, že partnera opustí. Keď Roman večer zaspal, vzala chlapca a zopár tašiek a odišli z domu.

Chcem, aby si bol otcom

Natália pracovala na pol úväzku, starala sa o syna a snažila sa prežiť. Chvíľu s ním bývala u kamarátky, časom si s pomocou rodiny našla malý podnájom.

Aj keď sa Natálii sen o veľkej, harmonickej a hlavne funkčnej rodine rozplynul, nemala v úmysle pripraviť Daniela o otca. Ich vzťah síce stroskotal, no Daniel ich potreboval oboch - ako ženský, tak aj mužský vzor.

Roman sa o nich však veľmi nezaujímal, riešil najmä svoj biznis.

V Natálii rezonoval pocit viny, že chlapec nemá otca. Jej brat býval v inom meste a iní muži v jej živote neboli. Kto bude Danielovi vzorom? Rozhodla sa zavolať Romanovi a kvôli synovi obnoviť kontakt.

Roman k nim začal chodievať na sporadické návštevy. Kým sa hral s Danielom, Natália si v byte upratovala a robila svoje. Bola rada, že má syna na očiach, Romanove výbuchy už poznala príliš dobre. Hoci si dával na nezvládnutú agresivitu pozor, už mu neverila.

A potom sa to stalo znova.

Daniel mal vtedy dva a pol roka, bol už večer a chlapec bol nepokojný a plačlivý. Akurát bol s otcom v obývačke, keď ho malý zrazu buchol po ruke a Roman sa na neho nahnevane rozkričal. Vraj ešte raz a uvidí, čo s ním urobí. No Daniel sa zahnal znova.

Roman ho schmatol a začal mlátiť po holom zadku, udieral ho znova a znova neúmernou silou, kým chlapec reval na celý byt. Natália pribehla a kým sa jej podarilo Romanovi vytrhnúť syna z rúk, ušlo sa aj jej. Roman jej vulgárne nadával, že rúca jeho autoritu.

„To bolo posledné stretnutie v našom byte,“ spomína, ako Romanovi oznámila, že sa so synom bude stretávať už len na verejnosti. Tam, kde si pred očami druhých dáva na svoje správanie veľký pozor.

Rodina

„Prečo sme len dvaja?“

Daniel mal sedem rokov a práve sa vrátil z víkendu s otcom. Roman mal už novú priateľku. Keď sa spolu všetci traja fotili na pozadí vysokých hôr, otec mu vravel, že toto je jeho nová rodina. Natáliu kúsok po kúsku vytláčal.

Trvalo aj niekoľko dní, kým sa syn po návšteve otca znova upokojil.Zdieľať

Keď sa chlapec vracal od otca, bol obvykle dosť podráždený. Bolievala ho hlava aj žalúdok, menilo sa jeho správanie nielen ku mame, ale aj k ich najbližším a okoliu. Na Natáliu bol hrubý, kričal, útočil na ňu a v hneve ničil veci okolo seba. Trvalo aj niekoľko dní, kým sa znova upokojil.

Natália dúfala, že syn sa utíši skôr, než si výkyvy jeho správania všimnú v škole a bude to opäť musieť riešiť s učiteľmi, či v najhoršom prípade hľadať inú školu. „Nevedela som, čo mám robiť,“ rozpráva ako pedagógov prosila, aby vydržali.

„Vždy to tak je,“ vravela im a prosila ich o trpezlivosť, „vždy to chvíľu trvá, kým sa po návrate od otca trochu upokojí.“

Váš muž je chorý

Kvôli Danielovým výbuchom sa rozhodla vyhľadať odbornú pomoc. Ako zvládnuť takúto situáciu? Ako dopriať dieťaťu otca, no nedovoliť, aby ho manipuloval proti nej samotnej? Ako syna chrániť?

Psychológ sa Natálie pýtal aj na jej a Romanovo detstvo, na situácie, ktorými si prešli, najmä tie, ktoré v nej vyvolávali strach. Následne jej oznámil, že jej partner je chorý.

„Mali by ste okamžite prerušiť kontakt s otcom dieťaťa,“ povedal a tvár mal pokojnú.

„Nezabudnem, ako mi po vykreslení jednej konkrétnej situácie zrazu povedal: „Natália, on je psychopat,“ spomína žena na moment, keď sa prvýkrát dozvedela, prečo sa Roman správa tak neprijateľne k druhým ľuďom vrátane vlastného dieťaťa.

Skôr, ako si Romana v telefóne zablokovala, poslala mu správu, aby si dal všetky náležitosti ohľadom Daniela do poriadku súdnou cestou: otcovstvo v rodnom liste, formu kontaktov so synom i alimenty.

„Mala som výhodu,“ spomína, ako sa so synom opäť presťahovali a Romanovi adresu schválne neprezradila. Nenaučila ju ani Daniela. Nechcela, aby sa Roman u nich hocikedy objavil. Radšej syna vždy doviedla na dohodnuté miesto, kde si ho prevzal.

Psychológ jej poradil, aby po obmedzení kontaktu o Romanovi doma vôbec nerozprávala - s výnimkou prípadu, keď sa na neho bude pýtať Daniel sám. Tá otázka prišla po troch mesiacoch.

Mám tu jeho fotografie

„Kedy príde tato?“

Boli spolu v kuchyni a Natália práve pripravovala večeru. Daniel staval čosi z lega, keď sa v ňom ozvala spomienka na otca.

„Neviem, teraz ešte nie,“ vravela mu a prekvapilo ju, že stručná odpoveď synovi stačila. Keď sa po niekoľkých týždňoch Daniel na Romana opýtal znovu, odpovedala mu podobne.

Fotky, na ktorých je otec, musia zostať.Zdieľať

Psychológ jej vysvetľoval, že syn sa chcel najmä ubezpečiť, že otec ešte nepríde a po odpovedi mu akoby odľahlo. Poradil jej tiež, aby Romanove fotografie z bytu neodstraňovala.

„Fotky, na ktorých je otec, musia zostať,“ zacitovala Natália slová terapeuta a pozrela na snímky muža, ktorý ju bil a manipuloval rozložené po celom byte. „Otec z jeho života nesmie zmiznúť úplne.“

Danielovi mala tiež pripomínať, že sa narodil z lásky medzi ňou a otcom a že až niekedy potom, keď bol na svete, sa k nej tato začal správať inak. „Tato robil veci, z ktorých som mala strach,“ hovorila opatrne synovi, keď spolu sedeli nad kopou lega a chlapec ju pozoroval veľkými očami.

Budovanie dôvery

Ďalšou dôležitou úlohou, ktorou ju psychológ poveril, bola práca na nej samej. Mala sa naučiť nastaviť si vlastné hranice a tiež upevňovať dôveru medzi ňou a synom.

To znamenalo začať s Danielom hovoriť otvorene aj o situácii doma.

„Dany síce vedel, že sme od tatina odišli, pretože robil zvláštne veci, no hlbšie tie situácie nepoznal,“ rozpráva, ako sama predpokladala, že na takýto rozhovor so synom ešte nedozrel čas.

Psychológ jej však vravel opak.

„Vysvetlil mi, že deti sú veľmi vnímavé a Danielovi sa už určite nejaké informácie do uší dostali napríklad v momente, keď som telefonovala, alebo som sa jednoducho v istej chvíli zverila niekomu blízkemu a myslela si, že syn sa hrá vo svojej izbe.“ Daniel mal pritom obrazne „ucho prilepené“ na dverách.

„Bolo to vlastne o ňom, ale bez neho,“ usmeje sa Natália nad tým, ako si rodičia občas naivne myslia, že deti si nič nevšimli. Približne po piatich mesiacoch, odkedy sa Danielove správanie po poslednej návšteve otca stabilizovalo, prebrala so synom prvú nepríjemnú situáciu.

Tato nie je zlý. Tato je chorý

„Raz, keď si bol ešte malý, si veľmi-veľmi plakal,“ Natália si sadla k sedemročnému Danielovi na posteľ a chvíľu len ticho sedeli vedľa seba.

„Držala som ťa v náručí a snažila ťa upokojiť,“ opisovala a sledovala pritom synovu reakciu. „No stále si plakal... Zrazu mi ťa tato vytrhol z rúk so slovami, že on ti ukáže, kto z koho a zúrivým pohybom otvoril skriňu na chodbe, vyhádzal z nej všetko, vopchal ťa dnu a skriňu zabuchol. Až keď som začala zúfalo kričať a plakať, dovolil mi, aby som ťa vybrala,“ pozrie na Daniela. „Mala som hrozný strach.“

O Romanovi nikdy nehovorila ako o zlom človeku. To slovo má nahradiť výrazom „chorý“.Zdieľať

Chvíľu obaja mlčali a Daniel žmolil obliečku na posteli. Ubehlo niekoľko minút, keď sa mamy spýtal, prečo to tato urobil. „Neviem, no myslím si, že tato je chorý,“ nasledovala radu psychológa, ktorý jej vravel, aby o Romanovi pred synom nikdy nehovorila ako o zlom človeku. To slovo má nahradiť výrazom „chorý“.

Chlapec hľadel chvíľu pred seba, kým dal najavo, že nateraz mu to stačí. „Bola som prekvapená, ako bravúrne to zvládol,“ spomína Natália. Postupne mu opisovala aj iné situácie, na ktoré sa pýtal, alebo mu ich spontánne rozpovedala sama, keď nastala vhodná príležitosť.

„Vysvetlila som mu aj to, prečo nás tato od istého času už nemohol navštevovať v byte, ale iba na verejnosti,“ hovorí, ako sa v rozhovore so synom vrátili aj k momentu, keď ho Roman surovo zmlátil, pričom sa ušlo aj Natálii.

Daniel si na to už veľmi nepamätal, spomenul si akurát, ako na druhý deň ukazovali babke modriny na jeho zadku a chrbte. Natália synovi postupne porozprávala, ako ich otec nechal v štichu, keď im odmietol dávať peniaze, hoci ich mal dosť, a ona si tak musela požičiavať od rodiny, aby s Danielom prežila.

Dnes vraví, že synovi tie informácie neublížili. Skôr naopak.

„Konečne začal chápať súvislosti, z ktorých mal dovtedy len akýsi zmiešaný pocit,“ rozpráva Natália o okamihoch, keď bol Daniel u otca a jeho správanie sa následne menilo, až kým na radu psychológa Romana celkom nezablokovala.

No namiesto termínu na súd, kde čakala, že si rodičovské záležitosti s Romanom vyriešia oficiálnou cestou, dostala Natália predvolanie na kriminálku.

Čítajte tiež

Advokát Kanis Z detí, ktoré v rodine zažívajú psychické násilie, si školíme nových násilníkov

Iva Mrvová

Dohoda tu nie je možná

Roman na ňu podal trestné oznámenie za údajné vyhrážanie. Hoci jej to bolo nepríjemné, situáciu neriešila. Pred políciou strach nemala, Romanovi sa nevyhrážala, vlastne to bolo presne naopak. Nahrávky rozhovorov, kde Roman kričal, že zabije syna i seba a Natália sa na to bude pozerať, mala uložené u kamarátky.

So synom sa ďalej snažili žiť svoj život a čakali na oficiálne predvolanie na súd. Roman ich však našiel.

Dohoda s človekom, ktorý trpí poruchou osobnosti, je skrátka nemožná.Zdieľať

Jedno ráno na nich čakal pred školou aj s novou priateľkou. Keď Daniel vošiel do budovy, Roman pristúpil k Natálii a navrhol jej výšku výživného a plán stretnutí so synom. Zopakovala mu však, že na žiadnu ústnu dohodu nepristúpi a nech sa obráti na súd. Keď sa jej začal vyhrážať, zavolala políciu. Tesne predtým, ako policajti dorazili, Roman zmizol.

„Vtedy však pochopil, že svoje rozhodnutie riešiť rodičovské záležitosti výlučne súdnou cestou nezmením.“

Zažila to v minulosti už niekoľkokrát. „Dohoda s človekom, ktorý trpí poruchou osobnosti, je jednoducho nemožná,“ spomína, ako Roman neustále menil podmienky skoro každej ich spoločnej dohody. Raz na nich zabudol, inokedy ich vedome upravil s tým, že okolie sa prispôsobí.

Sudca rozhodol, že stretnutia Romana so synom budú na začiatku prebiehať za prítomnosti oboch rodičov. Prial si to tak aj Daniel.

Dany, teraz ťa tato manipuluje

Prvé stretnutie prebiehalo v pokojnej atmosfére. Natália však tušila, že to nebude trvať dlho. Nikdy nevedela, v akej nálade Roman príde. Na verejnosti aspoň nemala strach, že na syna fyzicky zaútočí. Napokon, nebolo to ani v jeho záujme.

Chlapec bol už veľký a fyzické násilie z otcovej strany by ho ešte viac pripútalo k mame. A to Roman nechcel. Keď prišiel, držal sa, boli predsa medzi ľuďmi. Bolo však vidieť, že Natáliina prítomnosť mu stále viac prekáža. A tak sa ju snažil vytlačiť.

„Urážal ma a verbálne na mňa útočil,“ rozpráva, ako sa jej Roman vyhrážal políciou a trestnými oznámeniami priamo pred Danielom. Chlapcovi to bralo pocit bezpečia a istoty.

Daniel cítil, že mu je na spoločných stretnutiach niekedy veľmi nepríjemne, no nerozumel prečo. Netušil, že tie pocity vyvoláva otcova manipulácia.

Raz prišiel Roman s tým, že chce ísť na bicyklový výlet. Za autom na stojane však mal pripnuté len dva bicykle. Keď sa Natália spýtala, na čom má jazdiť ona, odvrkol jej, že ona ho vôbec nezaujíma, nech si ide, kam chce.

Manipuláciu je veľmi ťažké identifikovať. Často to nedokáže ani dospelý človek.Zdieľať

Vtedy Daniel navrhol, že namiesto bicyklovania môžu ísť predsa všetci traja spolu na túru. Romana to rozzúrilo a rozkričal sa na Daniela, aby sa mamou nedal manipulovať. Vyčítal synovi, že je pod jej vplyvom a tie stretnutia sú predsa ich, a nie mamine.

Vzápätí mu dal na výber: buď pôjdu na bicykli oni dvaja, alebo stretnutie skončí.

Keď Daniel trval na spoločnej turistike aj s mamou, otec mu oznámil, že ide na mamu podať trestné oznámenie za marenie kontaktu medzi ním a synom. A odišiel.

Chlapec sa, samozrejme, vystrašil.

„Ubezpečovala som ho, že tato sa predsa sám rozhodol ukončiť stretnutie a on na tom nemá žiadnu vinu,“ hovorí Natália, ako synovi vzápätí vysvetľovala, že tato na políciu určite nepôjde a chcel ju takýmto spôsobom len zastrašiť a donútiť urobiť to, čo chcel on.

Po každom stretnutí sa o týchto „zvláštnych momentoch“ spolu rozprávali. Natália sa syna pýtala, z čoho mal na stretnutí s otcom radosť a z čoho, naopak, zlý pocit alebo strach.

Aj keď Daniel mnohému rozumel, nepríjemné pocity, ktoré v ňom zostali, potreboval nejako vyventilovať, dostať von. A najmä potreboval čas na ich spracovanie.

Darčeky

„Samotnú manipuláciu je veľmi ťažké identifikovať, často to nedokáže ani dospelý človek,“ hovorí Natália ako sama zápasí s nervozitou a napätím, ktoré sa na spoločných stretnutiach často objavuje. Vie však, že to musí v záujme syna vydržať a naprávať často pokrivenú realitu.

Inokedy sa Roman syna pýtal, kedy navštívi babku. „Babka aj zomrie, kým ty prídeš“, opakoval mu, hoci nič podobné zatiaľ nehrozilo a babka sa napriek pokročilému veku tešila dobrému zdraviu.

Na ďalšom stretnutí syna presviedčal, že vždy musí urobiť to, čo od neho ľudia chcú. Inak ho nikto nebude mať rád. Natália vtedy zasiahla a pripomenula, že každý človek má právo povedať „nie“. „Myslím si, že to Dany chápe a robí, no pri tatovi sa nedokáže vždy presadiť.“

Veľkú úlohu v tom zohrávajú aj darčeky, ktorými ho Roman zasypáva. Hneď na druhom stretnutí mu daroval notebook, neskôr prišiel bicykel a Playstation. Keď Natália namietala, či je to správne, odvrkol, že sa do toho nemá starať.

Tému darčekov otvorila aj na súdnom pojednávaní. Sudca Romana vyzval, aby nákup darov zvážil a zaobstaral ich iba vtedy, ak s tým bude súhlasiť aj mama. Roman to odignoroval a synovi nakupuje dary podľa vlastného výberu doteraz. V boji o Danielovi pozornosť mu to funguje až príliš dobre.

Vypadni

Bolo len otázkou času, keď Romanovi začne Natáliina prítomnosť na stretnutiach celkom prekážať.

Danielovi opakoval, že im mama spoločné chvíle len kazí a stále ich komanduje. Cielene takto medzi nimi vyvolával konflikty a zároveň za agresora označoval ju. Keď Romana vyzvala, aby popísal, aké konflikty tvorí, zmenil tému.

Danielovi následne tvrdil, že pred stretnutím trpí vždy žalúdočnou neurózou a keď sa vracia, je to ešte horšie. Kvôli Natálii.

„Urobil zo seba obeť a Danyho sa snažil presvedčiť, že na tých stretnutiach len zavadziam,“ opisuje, ako sa Romanovi nedarilo vytlačiť ju zo spoločných stretnutí. A hranice posúval stále ďalej.

Na nasledujúcom stretnutí Roman Natálii oznámil, že je veľmi chorý a zostáva mu približne rok života. Keď zoširoka opisoval, čo všetko Dany po ňom zdedí, Natália na neho len ticho hľadela.

„Čosi podobné som už počula v minulosti, a tak som sa ho spýtala na lekársku správu.“

Je to jeho otec. A ja som mu nikdy nepovedala, že jeho otec je zlý.Zdieľať

Roman jej sľúbil, že jej ju pošle mailom a stretnutie po chvíli ukončil s tým, že mu je zle a musí ísť domov. O dva týždne povedal o svojej diagnóze aj Danielovi. Synovi vravel, že je chorý a nevie, koľko tu ešte bude a mali by preto spolu tráviť viac času. Dany sa prirodzene začal o otca báť.

„Snažila som sa mu vysvetliť, že takúto extrémnu pozornosť si tatino vyžadoval už vtedy, keď sme žili ešte spolu,“ hovorí Natália, ktorá Romanov spôsob citového vydierania už poznala a jeho choroba ju preto nepresvedčila. „Mala som pocit, že ho tým chcel otec donútiť, aby napriek poslednému rozhodnutiu súdu začali víkendy tráviť spolu.“

Ubehol rok a žiadny email s lekárskou správou o Romanovom zdravotnom stave neprišiel. Roman zázračne vyzdravel. K chorobe sa viac nevrátili.

V jeden večer, keď bol Daniel s Natáliou doma, na Markíze bežal seriál Rodinné vzťahy. Manžel v seriáli bol očividný manipulátor, čo malo ničivý dosah na celú rodinu. Daniel chvíľu hľadel na reláciu a zrazu vyhlásil: „Ten chlap robí také veci ako tato.“ 

Mal vtedy len 12 rokov a už začal sám rozpoznávať vzorce patologického správania.

Nikdy som syna neviedla k nenávisti

Daniel si s otcom prežil veľa. Postupne sám prišiel na to, že zatiaľ nie je dostatočne pripravený, aby s otcom trávil čas osamote. No napriek všetkému, čo pri ňom zažíva, má otca rád.

„Daniela som nikdy neviedla k nenávisti voči tatovi,“ vraví Natália. „Je to jeho otec a ja som mu nikdy nepovedala, že jeho otec je zlý,“ hovorí, ako Dany už sám pozná, že tatove správanie nie je správne a ostatní ľudia také veci nerobia.

„Vysvetľujem mu, že tato nemôže za to, že je chorý, no zároveň ho to neoprávňuje ubližovať iným.“

Natália o priebehu stretnutí sporadicky informuje aj sudcu. Tie dodnes prebiehajú tak, ako určil na začiatku. „Myslím, že aj on pochopil, že pre Danyho je to v tejto forme najlepším riešením.“

Sama

Natália vstane a podíde ku chladničke po limonádu. Je vysoká a štíhla. Odkedy odišla od Romana, je sama. Neustály stres ju príliš vyčerpal, na novú známosť nemala čas ani energiu, všetko vložila do výchovy syna, práce a starostlivosti o domácnosť.

Pre každé dieťa v takejto situácii je veľmi dôležité, aby s chorým rodičom nezostávalo samo.Zdieľať

„Som presvedčená, že keby som Daniela na tie zvláštne rodinné situácie neupozorňovala, myslel by si, že to tak má byť,“ rozpráva, ako by to všetko mohlo postupne zanechávať následky na jeho emocionálnom vývine a časom by to zrejme zmenilo aj jeho charakterové črty.

Pre Daniela, ako aj pre každé dieťa v takejto situácii, je veľmi dôležité, aby s chorým rodičom nezostával sám.

Chlapec má dnes 14 rokov a čoskoro bude o tom, s ktorým rodičom chce žiť, rozhodovať sám. Hoci mu otec často klame, manipuluje ním a nedodržiava dohody a sľuby, chlapcova túžba po otcovi a jeho drahé darčeky hrajú v Romanov prospech.

„Manipulátori nevedia byť iní,“ hovorí Natália ticho. „Tým, že trpia absenciou empatie, nemajú súcit ani s vlastnými deťmi,“ povie, keď zavrie chladničku a na moment sa zahľadí na fotografiu medzi magnetkami.

„Osem rokov chránim svojho syna od blázna. No verím, že to všetko bude mať napokon zmysel.“

Reflexia odborníčky: Aj toxickí rodičia vyhlasujú, že svoje dieťa milujú

„Tá „láska“ je však presilová a podriadená potrebám rodiča,“ hovorí klinická psychologička Lenka Rušarová.

Lenka Rušarová, foto: Dominik Sepp

Ako z odborného hľadiska hodnotíte Natáliin postup?

Z môjho pohľadu sú jej kroky v najlepšom záujme dieťaťa. Keď matka rozoznala nebezpečenstvo, vzala na seba zodpovednosť a toto rozhodnutie urobila s cieľom ochrániť dieťa. Po odsťahovaní úplne nebránila kontaktu s ohrozujúcim rodičom, akurát bola ostražitá – strážila im súkromie, nenechávala syna s otcom osamote a stretnutia prebiehali na verejnosti.

Ešte aj v dospelosti sa deti toxických rodičov ku vzťahu vracajú a prehodnocujú ho.Zdieľať

Obmedzovanie kontaktu a prísnejšie pravidlá pribúdali postupne a robila to v spolupráci s odborníkmi či súdom. Reaguje s ohľadom na to, ako sa vyvíja situácia a jej reakcie dosiaľ nie sú impulzívne ani pomstychtivé. Sama dodržiava dohody. Dôležité je, že je emočne prítomná pre syna a ochotná otvorene hovoriť o ťažkých témach v rodine. Sama si hľadala oporu v terapii, aby zvládla byť oporou pre syna a aby tiež na Daniela nadmerne neprenášala vlastné emócie.

Mať dieťa s takým partnerom, ako je vykreslený v príbehu, je enormná záťaž. Natália je vlastne jedinou dospelou osobou, ktorá musí myslieť a korektne rozhodovať nielen za seba, ale aj za zvyšných dvoch - maloleté dieťa a pravdepodobne osobnostne nezrelého otca.

V akom veku dieťaťa môže a má zdravý rodič začať s takýmto úprimným dialógom?

Takýto rozhovor s dieťaťom je seriál na pokračovanie, často na celý život. Ešte aj v dospelosti sa deti toxických rodičov ku vzťahu vracajú a prehodnocujú ho. Akoby ho stále nedokázali pochopiť a prijať. Pýtajú sa – „prečo sa otec či mama takto správa?“ No za tým „prečo“ je viac, než hľadanie príčiny. Ide skôr o zvolanie: „nechcem to takto!“

Existuje medzi terapeutmi konsenzus, ako má zdravý rodič v podobnom prípade postupovať?

Neviem o tom, že by existoval konsenzus v zmysle manuálu či predpísaného postupu. Existujú však rámcové zásady: v prvom rade je v takomto prípade potrebné ochrániť dieťa, a to fyzicky aj emočne a ochrániť tiež seba. V momentoch, ak pred dieťaťom komentujem správanie druhého rodiča, mám byť popisný a konkrétny, zameraný na situáciu alebo partnerovo konanie: s týmto správaním nesúhlasím, toto nie je v poriadku, nepáči sa mi to.

Dieťa si samo a svojim tempom vytvára vzťah a postoj k rodičovi.Zdieľať

Ak už dôjde k diskusii s dieťaťom o osobe druhého rodiča, podobne ako v prípade Natálie, netreba o druhom rodičovi hovoriť, že je to zlý človek či používať nadávky a urážky. Dieťaťu je skôr potrebné opakovať, že „oco či mama má takú povahu, že...“ alebo povedať o tom, ako to prežívam ja: „aj pre mňa je ťažké sa s otcom či mamou dohodnúť.“

Je tiež potrebné zostať veľkorysý v tom, že vo vzťahu s toxickým rodičom môžu existovať pre dieťa aj pozitívne elementy: „s otcom je niekedy sranda, a je to príjemné“. Dieťa si samo a svojím tempom vytvára vzťah a postoj k rodičovi. Vzťah k rodičovi sa vyvíja v čase, niekedy k lepšiemu a niekedy k horšiemu.

Podobne je dôležité preberať zodpovednosť z dieťaťa na seba: „Ja to s otcom vyriešim, my sa už s mamou nejako dohodneme“. A dať mu tým najavo, že ma ako rodiča nemusí chrániť. Deti to často robia. Pomáha tiež zaujímať sa a dať priestor dieťaťu hovoriť, ako to vidí ono, čo cíti, byť tam pre neho a dávať priestor jeho prežívaniu.

Aký postup zdravého rodiča je v najlepšom záujme dieťaťa?

Mnohí rodičia sa boja rozchodu, aby nepripravili dieťa o „kompletnú rodinu“. Nechcú, aby im to dieťa raz vyčítalo. Ak však zostávajú v deštruktívnom vzťahu, budú raz čeliť inej oprávnenej výčitke dieťaťa: „Prečo si ma neochránil / neochránila?!“

Čítajte tiež

Vzťahoví predátori Nik vám nedá pečiatku, že s druhým sa nedá žiť. Vy najlepšie viete, s kým žijete

Iva Mrvová

Aké dôsledky má správanie toxického rodiča, predovšetkým manipulácia na dieťa?

U dieťaťa sa často vyvinie neistá a dezorganizovaná vzťahová väzba. Máva o sebe pochybnosti, neverí si, nevie sa spoľahnúť na svoje prežívanie. Dieťa býva emočne preťažované, rieši pseudoproblémy plynúce z manipulácie a nemôže svoju energiu venovať podstatným vývinovým výzvam: kamarátom, láskam, škole, vývinu telesnosti.

Často na seba preberá zodpovednosť za dospelých a ich psychickú pohodu. Samo máva strach a býva zmätené. Dieťa môže pociťovať aj hanbu, má pocit, že je na ňom niečo pokazené, že ak by bolo v poriadku, aj rodič by sa správal lepšie. V dospelosti môže takéto dieťa častejšie samo uviaznuť v iných toxických vzťahoch, nakoľko nerozozná zlý vzťah od dobrého, neodmietne manipulujúce správanie, lebo je naň navyknuté odmala. Prípadne má v sebe potrebu zachraňovať druhých či ich robiť za každú cenu spokojnými.

Je láska toxického rodiča k vlastnému dieťaťu skutočnou láskou?

Je to predovšetkým láska „nezrelá“, vzťahovačná, zafarbená egocentrizmom, neschopnosťou vlastnej emočnej regulácie. Tiež v nej chýba mentalizácia, teda schopnosť rozumieť svojmu a cudziemu mentálnemu svetu a empatia, schopnosť vcítiť sa do prežívania iného človeka.

Dieťa je tu vnímané ako majetok, ako vlastné rozšírenie a slúži na reguláciu pocitu vlastnej hodnoty. Takíto rodičia sa môžu dieťaťom navonok chváliť alebo zdôrazňovať svoje city k nemu a obetu, ale vo vnútri, v súkromí rodiny dieťaťu nedajú ocenenie. Často ho deptajú a ponižujú, neznesú, keď je šikovnejšie než rodič alebo má odlišný pohľad na vec. Aj toxickí rodičia tvrdia, že dieťa milujú a istú formu lásky k dieťaťu pravdepodobne aj cítia. Ich „láska“ je však presilová, majetnícka a podriadená potrebám rodiča.

Prečo sa toxický rodič nedokáže ovládať ani kvôli vlastnému dieťaťu?

Toto nie je otázka sily motivácie. Je to práve kvôli obmedzenej kapacite osobnostnej výbavy, ktorú tento rodič má. Ide o jeho emočné a vzťahové limity, kde je prekročenie vlastného tieňa pre neho ťažké. Je to podobné, ako keby ste chceli od malého dieťaťa, aby sa neustále ovládalo a správalo ako rozumný, dospelý človek. To dieťa sa môže „dospelo“ zachovať jednorazovo, no dlho nevydrží. Vždy sa vráti späť na svoju vývinovú úroveň. 

Ak mám však na celej situácii nájsť niečo pozitívne, tak pre mňa je to najviac to, že z každej krízy majú ľudia šancu vyjsť osobnostne posilnení. A to nie je málo.

Diely, ktoré dosiaľ v rámci seriálu vyšli, nájdete na tomto linku: Seriál o nefyzickom násilí.